1. Dejiny domorodých obyvateľov Austrálie

1.1 Bezstarostné obdobie

Predhistorickému obdobiu domorodých Austrálčanov sa hovorí „Doba snenia" - „ Dreamtime". Jej časové vymedzenie nie je celkom jasné. Pojem „Doba snenia" ( v jazyku domorodcov „Tjukurpa" ) zahrňuje všetko čo sa týka dávnej minulosti, presahujúcej rozsah reálnych informácií predávaných z generácie na generáciu. Doba snenia je vysvetľovaná ako postupný proces vzniku zvierat a rastlín určených k spoločnému životu s človekom v trvalej svornosti a súlade.

Názory vedcov na otázku odkiaľ prišli prapredkovia dnešných austrálskych domorodcov sa v mnohom rozchádzajú. Zhodujú sa však v jednom a to, že nepochádzajú priamo z Austrálie. Taktiež sa už roky vedú odborné spory o tom, kedy prišli. Odhady vedcov sa pohybujú od 20 do 40 tisíc rokov  p.n.l., podľa niektorých údajov až 120 tisíc. Pôvodní Austrálčania boli pravdepodobne obyvatelia jaskýň zo severnej pologule, ktorí putovali na teplejší juh. Mnohí odborníci tvrdia, že prechádzali cez ostrovný most dnešnej Indonézie. Vzdialenosti medzi jednotlivými ostrovmi a ostrovčekmi boli menšie ako dnes, pretože vtedy vládla na Zemi posledná doba ľadová. S nárastom zaľadnených horských masívov  na severe, klesala hladina mora. Medzi jednotlivými ostrovmi vznikali šije, po ktorých bolo možné prejsť suchou nohou. More oddeľujúce niektoré ostrovy Austrálčania pravdepodobne prekonávali na primitívnych pltiach.

Prví Austrálčania nemali zrejme s privykaním na nové prostredie žiadne väčšie problémy. V Austrálii ich síce čakali veľmi svojrázne prírodné  podmienky, rastliny a zvieratá, ktoré na ostatných svetadieloch dávno vyhynuli pred miliónmi rokov. Tieto podmienky určovali po stáročia charakter života Austrálčanov a vtlačili mu jeho osobitý ráz. Avšak človek doby kamennej si v prírode poskytujúcej dostatok obživy vedel poradiť. Prírodné prostredie a izolácia od ostatného sveta umožňovali pôvodným Austrálčanom iba život lovcov a zberateľov. Nepoznali obrábanie pôdy ani chov dobytka, lebo nemali  rastliny, ktoré by pestovali ani zvieratá ktoré by chovali. Preto sa nestali poľnohospodármi. Zo zvierat si však skrotili polodivého psa dinga, ktorý im bol pomocníkom pri love a podľa názoru vedcov prišiel do Austrálie s prvými Austrálčanmi z Ázie. Neslúžil im len pri obstarávaní potravy, ale aj v noci ako prikrývka. Nahí Austrálčania sa obklopili svojimi psami a podľa ich počtu dokonca merali teplotu. Studenú noc označovali ako „noc 3 psov", veľmi chladnú „noc piatich psov" a teplota okolo bodu mrazu bola „teplota šiestich psov".

Podmienky v ktorých žili boli naozaj veľmi ťažké a to, že aj napriek tomu dokázali zachovať svoju existenciu svedčí o ich duševných schopnostiach a inteligencii.

1.2 Strašný osud čiernych ľudí
 
Šťastný život však netrval večne. 26.1.1788 v Sydnejskej zátoke zakotvilo 11 lodí, ktoré vyložili na pevninu prvých bielych osadníkov: 717 trestancov z Veľkej Británie. Tu sa začína hrozné utrpenie domorodcov. Dobyvatelia sa tu rozhodli usadiť. Začali rúbať les, stavať drevené zruby a páliť húštiny. Onedlho sa už na týchto miestach pásli stáda oviec a dobytka. Píly pohlcovali čoraz viac vysokých , urastených kmeňov z eukalyptových lesov. Vytlačili divú zver. Pre domorodcov nastali zlé časy. Biely človek zakrátko vyhubil všetku zver a pre domorodcov to znamenalo hlad. Prinútilo ich to začať loviť dobytok osadníkov. Tí ich za to nemilosrdne prenasledovali. Vyháňali ich z pozemkov, kde zavádzali chov oviec alebo pestovanie plodín.

Domorodé kmene kládli odpor, ale zaplatili zaň strašnú cenu. Historici tvrdia, že za každého bieleho osadníka, ktorého zabili kopijou či kyjakom položilo život dvadsať čiernych obyvateľov. Biely človek priniesol do kraja smrť a hrôzu. Austrálskych domorodcov vraždili po tisícoch. Usporadúvali na nich hony ako na divú zver, strieľali na nich, proti čomu sa domorodci s palicami, oštepmi, kyjakmi a kameňmi nemohli brániť. Kolonisti mali však aj iné spôsoby ako sa zbaviť čiernych ľudí. Sypali im do vody jed, ponúkali otrávenú múku, pripravovali „smrtiaci puding" , cesto z múky do ktorej namiešali prudký jed-arzén. Prívetivo pozývali nič netušiacich čiernych ľudí na bohaté pohostenie, ktoré sa však končilo hromadnou smrťou celého kmeňa.

Strašný osud postihol najmä domorodé obyvateľstvo ostrova Tasmánie. Britskí kolonisti vystúpili na ostrov roku 1803 a do roku 1876 stačili vyhubiť všetkých domorodcov. V roku 1804 došlo k prvej väčšej zrážke pôvodných obyvateľov  s kolonistami. Tasmánčania lovili kenguri, keď sa dostali k novozaloženej osade. Kolonisti zaskočení takým množstvom domorodcov sa domnievali, že chcú na nich zaútočiť. Zo strachu začali do nič netušiacich domorodcov strieľať.

Tým sa začala nevyhlásená vojna. Vláda sa snažila zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu. Vytýčila hranicu medzi oblasťou belochov a Tasmánčanov, no bolo to márne. Tasmánčania boli cez deň ako štvaná zver a v noci sa pomstili. Celý ostrov žil v strachu a napätí. Aj napriek odporu, domorodci nakoniec prehrali. Poľovačka na Tasmáncov sa stala jednoduchou záležitosťou, keď biely kolonisti zistili, že domorodci trávia noci okolo ohňov. Bolo ľahké prekvapiť ich v spánku. P.Janega cituje vo svojej knihe kronikára, ktorý opisuje hrôzy týchto nocí. „ Ranených dobíjali, deti hádzali do ohňa a bodákmi prepichovali ich telá. Oheň, okolo ktorého sa domorodci schádzali, aby si pospali, sa ešte pred svitaním stal ich vlastnou hranicou."  ( P.Janega, 1975, s.85 ) Toto zbytočné krviprelievanie si bieli kolonisti vysvetľovali tým, že domorodcov nemožno považovať za ľudské bytosti, sú to pohania a ľudožrúti, a preto každý kresťan má právo, ba dokonca povinnosť zabíjať týchto hriešnikov.

No a výsledok týchto strašných útrap, prenasledovania a zabíjania? Ostala len malá skupinka „zachránených" domorodcov, ktorých vláda vyviezla na malý ostrov v Bassovom prielive, kde ich obliekli do európskych šiat a vnucovali im európsky spôsob života. Tasmánčania, vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia, začali na ostrove vymierať. Dnes ostala po nich len vitrína v múzeu hlavného mesta Tasmánie Hobartu s nápisom: „Truganini, posledná Tasmánčanka. Zomrela roku 1876 vo veku 75 rokov. Posledný mužský potomok jej národa zomrel sedem rokov pred ňou, keď sa v roku 1869 odobral na večnosť vo veku 34 rokov." 

Takto vymrelo mnoho kmeňov Austrálčanov a čo nezmohli zbrane, krutosť a násilie, zmohli choroby, ktoré priniesli bieli prisťahovalci. Domorodci nemali proti európskym chorobám ochranné látky. Celé kmene skosil črevný katar, červienka, čierny kašeľ či tuberkulóza.

Celkovým výsledkom tohto besnenia bolo, že z pôvodných 25 tisíc- 30 tisíc Austrálčanov ich dnes žije len necelých 50 tisíc čistokrvných a asi 80 tisíc miešancov, z toho polovica  žije v Severnom Teritóriu, väčšina vo vládnych osadách a cirkevných misiách značne poznačení európskou kultúrou. 

1.3 20.storočie a domorodci

1.3.1Vplyv druhej svetovej vojny na pôvodných obyvateľov Austrálie

Až do druhej svetovej vojny žili domorodci zväčša pôvodným spôsobom života. Len malá časť pracovala ako zle platení robotníci na dobytkárskych staniciach a ovčích farmách. Zopár ich pracovalo ako stopári pre políciu. Domorodci ktorí žili v misiách mali možnosť navštevovať aj školu.

Počas druhej svetovej vojny sa však v severnej Austrálii založili vojenské tábory na obranu proti Japoncom. Okolo nich sa začali zhromažďovať domorodci, ktorí pomáhali pri stavbe ciest  a vojenských objektov. Dostávali za to od vojakov zadarmo jedlo, šatstvo, prikrývky a aj niektoré nástroje.

Vojna sa skončila, vojaci odišli, no domorodci ostali- navykli si na nový spôsob života. Nemal sa však kto o nich ďalej starať. Začal medzi nimi vyčíňať hlad a choroby. Vláda preto musela túto situáciu urýchlene riešiť. Do bývalých vojenských táborov poslala vládnych úradníkov, zdravotníkov a neskôr aj učiteľov. Úradníci rozdeľovali medzi domorodcov prídely potravín a šatstva a domorodci sa museli povinne podrobiť očkovaniu. Z týchto núdzových zásobovacích staníc postupne vznikali domorodé osady.

V súčasnosti sú tieto vládne domorodé osady v domorodých rezerváciách, kam sa možno dostať len na osobité povolenie, ktoré sa však nevydáva turistom, ale len vedcom a iným odborným pracovníkom. Vláda sa tým snaží obmedziť rušivé vplyvy na život domorodcov.     Takéto rezervácie sa nachádzajú prevažne na severe Severného teritória . Celú juhovýchodnú časť Arnhemskej Zeme- najväčšieho austrálskeho poloostrova s priľahlými ostrovmi zaberá Arnhem land aboriginal reserve v rozlohe osemdesiattisíc kilometrov štvorcových.

1.3.2 Riešenie „aborigénskeho problému"

Vyvražďovaním sa však utrpenie domorodcov neskončilo. V dvadsiatom storočí sa k tomuto pridal ďalší fenomén, Ukradnutá generácia. Princípom bolo oddeliť domorodé deti od ich rodičov, zničiť všetky rodinné väzby, vychovať z nich Európanov. Deti umiestňovali do rôznych zariadení po celej Austrálii, kde im klamali o smrti ich príbuzných, nemali dovoloné návštevy, vnucovali im náboženskú výchovu, prísny režim, boli fyzicky trestané a zneužívané. Podarilo sa im vštepiť len pocit strachu, zatrpknutosti, nedôvery, samoty a prázdnoty. Nútili ich správať sa ako bielych, ale nikdy sa tak ako k bielym k nim nesprávali a odmietali, že by sa tak niekedy mohlo stať. Vláda mala pre tento krok svoje dôvody.

Domorodcov považovala za hanbu krajiny, za zlých rodičov a preto bolo podľa nich najlepšie vytrhnúť ich deti z takého prostredia. Niektorí však považujú ukradnutú generáciu za dobrú vec, veria, že sa tak malo aborigénskym deťom pomôcť zlepšiť ich životné podmienky. Veď im bola poskytnutá strecha nad hlavou, jedlo, vzdelanie a vhodné prostredie na rast osobnosti. Možno to bolo aj ich prvotným úmyslom, lenže prípadov, kde sa vyskytovalo hrubé zaobchádzanie, nerešpektovanie práv jednotlivca, znásilnenia a oddelenie od rodín, bolo oveľa viac.

Vrchol rasizmu predstavoval  A.O.Neville, západoaustrálsky komisár pre záležitosti pôvodných obyvateľov. V roku 1947 navrhol vedecké riešenie „aborigénskeho problému". Za dve alebo tri generácie sa pigmentovou manipuláciou mali domorodci zmeniť na belochov. Na prelome tisícročí mala byť Austrália biely kontinent.  

2. Pôvodní Austrálčania, ich kultúra a spôsob života 

2.1 Austrálčania

Austrálčania nepatria k žiadnej etnickej skupine a antropológovia museli pre nich vytvoriť novú skupinu. Niektorí vedci dokazujú, že medzi nimi samotnými sú tri rasovo odlišné skupiny. Austrálčania sú strednej až vysokej postavy, robustne stavaní, s dlhými končatinami a nezvyčajne štíhlymi lýtkami. K charakteristickým rysom tváre patria mohutne vyklenuté nadočnicové oblúky, šikmé čelo, široký plochý nos, veľké oči väčšinou medovo zafarbené, veľké a široké ústa, silné zuby a dozadu zabiehajúca brada. A predsa sa dajú nájsť medzi nimi rozdiely predovšetkým vo farbe pleti a farbe a tvare vlasov. Ich koža býva sfarbená od smotanovej, cez šedú, bledohnedú, hnedú až po ebenovo čiernu. Vlasy majú väčšinou zvlnené až kučeravé, hnedé až čierne. Deti z niektorých kmeňov tvoria výnimku a vlasy majú dokonca žlté. Túto výnimku nemôžu vedci dodnes dostatočne vysvetliť. 

2.2 Kmeňové zvyky a zákony

Svet Austrálčanov bol vytvorený v súlade s prírodou a prírodnými zákonmi. Austrálsky domorodci patria k najprimitívnejším národom. Nízky stupeň kultúrneho vývoja sa vysvetľuje neobyčajne ťažkými prírodnými podmienkami, v ktorých žili a izoláciou od ostatného sveta. Vedec de Praden povedal: „Čím primitívnejší je stupeň ľudského života, tým bezprostrednejšie podmieňuje okolie ľudský život."( Jozef Brinke, 1961, s.196 ). V Austrálii to platí v plnom rozsahu.

Domorodci vždy žili v kmeňoch. Počet príslušníkov jednotlivých kmeňov sa pohyboval od niekoľko sto po niekoľko tisíc. Každý kmeň sa rozpadal na menšie skupiny- hordy alebo tlupy, ktoré mali po dvadsať až sto členov a ďalej na jednotlivé triedy. Príslušník jednej triedy sa nesmie oženiť so ženou zo svojej triedy. Preto často dochádza k vymieraniu kmeňa, lebo muži nenachádzajú manželky. Postavenie ženy je veľmi ťažké, keďže je úplne majetkom muža. Muži nosia dlhé vlasy a ženy chodia ostrihané dohola.

Každý kmeň mal zvyčajne svoj jazyk alebo nárečie, svoje meno, zvyky, totem a vlastné kmeňové územie.

Austrálčania zaujímajú vo svete po jazykovej stránke celkom mimoriadne postavenie. Ich jazyky nie sú príbuzné s nejakými inými. Aj vzájomná príbuznosť jazykov jednotlivých kmeňov je taká malá že ľudia z dvoch susedných kmeňov sa nedohovoria. Austrálčania boli rozdrobení na 650 kmeňov hovoriacich 500 rozličnými jazykmi.

Veľkosť kmeňového územia závisela od úrodnosti krajiny a od množstva zveriny. Na juhovýchode kontinentu malo kmeňové územie niekoľko sto kilometrov štvorcových, kým v suchých oblastiach severnej Austrálie aj niekoľko tisíc kilometrov štvorcových. Každý dospelý príslušník kmeňa dokonale poznal svoje územie, vedel nájsť zdroj vody. Bol neoddeliteľnou súčasťou svojho teritória. Jednotlivé tlupy kočovali samostatne po kmeňovom území a celý kmeň sa schádzal len pri zvláštnych príležitostiach. Kvôli nedostatku potravy sa museli domorodci neustále sťahovať, pričom prekonávali obrovské vzdialenosti. Denný pochod mal niekedy aj 40 až 50 kilometrov a za rok prešli aj 1500 kilometrov.

Ak našli nadbytok potravy na nejaký čas sa zastavili a stavali si polkruhové príbytky z lístia, vetiev a kôry stromov. Oheň získavali trením dvoch kusov dreva. V noci sa pri ňom zohrievali, pretože nepoznali odev a chodili celkom nahí, len poniektorí nosili okolo bokov malé zásterky z pštrosieho peria, trávy, kôry stromov, z kože zvierat a nosili bedrový opasok na ktorom visel mlat.


Pôvodní Austrálčania takmer nikdy neviedli medzi sebou žiadne väčšie vojny. Ich spôsob trestania bol jednoduchý- oko za oko, zub za zub. Priestupky proti prírode sa netrestali, každý vinník sa potrestal sám. Umieral, pretože bol vyhnaný z kolektívu.


Ich život sa riadil presnými kmeňovými zákonmi a pravidlami. Austrálske kmene nemajú náčelníka. Na čele kmeňa je rada starších. Tvoria ju starší a skúsení muži, ktorí vynikajú bohatými skúsenosťami, múdrosťou a fyzickými vlastnosťami akou je sila a zručnosť. Rada starších rozhodovala o všetkých dôležitých záležitostiach kmeňa a zvolávala všetkých jeho príslušníkov na spoločné zasadania. Vládu nad kmeňom im zabezpečovalo niekoľko prísnych predpisov, pričom ženy a deti boli z duševného života kmeňa úplne vylúčení.


Každý austrálsky domorodec, ktorý chce byť právoplatným členom kmeňa sa musí podrobiť „krstu spôsobilosti". Ten často trvá aj niekoľko rokov. Starší muži cvičia mladých chlapcov v love, učia ich kmeňové zvyky a báje a musia úspešne pretrpieť niektoré bolestivé skúšky ako vyrážanie zubov, pobyt v dyme, vyrezávanie ozdobných jaziev. Ten, kto prekonal tento krst sa stáva právoplatným členom kmeňa a môže sa zúčastňovať na rokovaniach a jeho verejných záležitostiach.


Zvláštnu skupinu tvorili kmene pôvodných Tasmánčanov. Od pôvodných Austrálčanov sa líšili nielen telesnými znakmi ale aj spôsobom života. Stáli ešte na nižšom stupni kultúrneho vývoja a kamenné nástroje vedeli opracuvávať len nahrubo a nedokonale. Dokonca u nich nenájdeme ani len stopy po umeleckom stvárnení a zdobení. Pôvodní Austrálčania žili týmto spôsobom života a boli izolovaní od ostatného sveta, až do príchodu prvých európskych lodí s bielymi kolonistami.      

2.3 Náboženstvo

Austrálski domorodci majú bohatý duchovný život vychádzajúci z Tjukurpy resp. Dreamtime (Času snenia). Bol to zlatý vek, keď duchovia stvorili svet a "snenie" sprostredkovávalo kontakt s nimi. Aborigénovia veria, že majú rastlinných zvieracích i ľudských predkov, ktorí stvorili svet a všetko, čo s ním súvisí, tento proces vytvárania sveta nazývajú „Čas snov". O tomto čase sa medzi domorodcami traduje množstvo piesní a legiend prenášaných z pokolenia na pokolenie ústnou formou a zachránených len vďaka snahe domorodcov uchovať si svoju kultúru a identitu. Domorodci kráčajú rozsiahlymi územiami púšte vedení neviditeľnými "slovami piesne" a schádzajú sa na posvätných miestach.

Duševný život Austrálčanov je pre nás veľmi zložitý a ťažko pochopiteľný. Prevláda u nich totemické náboženstvo. Kmeň sa delí na tzv. klany, ktoré majú svoj uctievaný symbol- totem. Členovia klanu odvodzujú svoj pôvod od jedného spoločného predka, za ktorého považujú nejaké zviera alebo rastlinu. Totemové rastliny a zvieratá sú posvätné. Totemová rastlina sa nesmie trhať, na zviera poľovať. Bumerang nesmie byť hodený do vtákov sediacich na konároch posvätného stromu.

Ináč by bol porušený príbuzenský vzťah a celý klan by sa mohol vystaviť nebezpečenstvu pomsty predpokladaného predka. Príslušník kmeňa, ktorý tieto zákony nedodrží, poruší „tabu", za čo ho stihne najťažší trest. Domorodci veria v posmrtný život, v dobrých a zlých duchov, ktorí im nahradzujú bohov. Veria, že po smrti prejdú do podoby nejakého iného živého organizmu, alebo neživého predmetu, napríklad skalného útvaru. Veľkú úlohu v ich živote zohráva čarodejníctvo. Usporadúvajú slávnostné magické obrady ktorých účastníci sú povinní zachovávať o nich prísnu mlčanlivosť.

Aj dnes, hoci sú už domorodci väčšinou civilizovaný, stále uznávajú svoje náboženstvo. Veria, že tehotenstvo žien pochádza od duchov, oheň chráni proti kúzlam, že na posvätné miesta, kde ležia posvätné kamene, nesmie vkročiť žena, a že zhanobenie týchto miest treba trestať smrťou. Aj tzv. halcastovia, čiže miešanci, stále udržujú styky so svojím kmeňom či rodinou a pravidelne sa stretávajú podľa starých zvykov.  

2.4 Výtvarné umenie

Rozmanité ozdoby, náhrdelníky, čelenky, viazanie vlasov do podivuhodných účesov, maľovanie tela hlinkami, zdobenie bojových štítov svedčia o duševnom živote, kultúre a umení domorodcov.

Pretože Austrálčania patria medzi tie ľudské skupiny, ktoré nepoznajú písmo, odovzdávať životnú múdrosť a skúsenosti z generácie na generáciu im pomáhalo výtvarné umenie. Majú svojrázny výtvarný prejav a ich kresby a maľby ľudí, zvierat i rastlín na kôre stromov a na stenách jaskýň prezrádzajú značné duševné schopnosti a pripomínajú kresby afrických domorodcov alebo kresby z paleolitického Španielska a Francúzska.

Používali odjakživa prírodné materiály a farbivá. Prevládala okrová červená hlinka, biela zo sadrovca a čiernu získavali z mangánovej rudy a dreveného uhlia. Ako spojivá používali rôzne šťavy z kvetov a listov rastlín. Farbu nanášali na kameň, drevo ale predovšetkým na kôru pomocou štetcov z ľudských vlasov, peria alebo len vetvičkou. Kôra z eukalyptu sa pomocou vody a ohňa narovnala a vytvorila dosku po ktorej bolo možné kresliť.

Austrálčania zobrazovali najmä život kmeňa a prírodu okolo. Obľúbenými námetmi boli klokani, ježury, dropy, vačice, jašterice aj bájní dúhoví hadi ztelesňujúci povery, predkov i duchov kmeňa. Okrem zeme, ľudí, zvierat i rastlín zobrazovali aj nebeskú klenbu s hviezdami nad ich hlavami. Do umenia domorodcov sa tak dostalo prepojenie človeka, prírody a vesmíru a to sa im posmešne hovorilo primitívi. Po kolonizácii sa k doterájším motívom pridali aj výjavy s bielymi osadníkmi. Často boli znázorňované európske ľode a niekedy aj podobizne prisťahovalcov.

Najstaršie výtvory pozostávajú z otlačkov rúk alebo rôznych predmetov napríklad šnúrok či vetiev. Podobnú techniku objavili o mnoho storočí neskôr abstraktno-expresionistickí maliari. Najviac sa však kreslili zvieratá. A tak dnes máme zachované kresby pravekých zvierat, medzi ne patrí napríklad mravcojed, ktoré boli už dávno vyhubené. Umelci tejto éry tiež s obľubou maľovali zjednodušené postavy ľudí na love alebo pri ozbrojených stretoch. Neskoršie umelci vniesli do obrazov pohyb. Najčastejšie to boli lovci vrhajúci oštep alebo bumerang.

Svojou tvorbou dokonca predbehli aj novodobých karikaturistov a kresliarov komiksov, keď okolo niektorých postáv kreslili abstraktné znaky, ktoré vyjadrovali ich pocity. Pre Austrálčanov je typický tzv. rontgenový štýl. Človek alebo zviera je zobrazené linkovým obrysom, v ktorom sú zakreslené vnútorné orgány, hlavne žalúdok, srdce, ale aj štruktúra svalov, uloženie kostí. Z tohto teda vyplýva, že domorodci dopodrobna poznali stavbu jednotlivých živočíchov a človeka.

Okrem kreslenia vedeli taktiež ryť do skaly, dreva, kostí a kreslili jednoduché mapky okolia v ktorom sa práve zdržiavali. Niektoré kmene si odovzdávali správy vyryté do kúska dreva. Avšak nebolo to obrazové písmo aké poznáme u severoamerických Indiánov.  

Umenie domorodcov je nádherné. V súčasnosti sa ich diela vystavujú v galériách a múzeách najmä v Queenslande a v Severnom Teritóriu. V poslednej dobe sa však začalo zneužívať. Vznikajú dielne, kde sa na výrobu týchto „umeleckých" predmetov používajú priemyselné metódy. Tieto výrobky sa potom predávajú ako suveníry pre turistov. Medzi hromadou napodobnenín sa však dajú nájsť aj zaujímavé a vkusné výrobky, hlavne ak ich vyrobili praví domorodci. Výroba týchto suvenírov je vlastne jednou z ciest ako si môžu austrálsky domorodci zarobiť.

2.5 Hudba a tanec

Každý kmeň má svoje zvyky. Jeden majú však všetky kmene spoločný- tanec. Je súčasťou ich náboženských obradov. Príslušníci kmeňa sa z času na čas schádzajú na slávnostiach spojených s tancom a spevom zvaných koroborí. Tancuje sa zvyčajne za mesačných nocí pri ohni  a nedospelým chlapcom a ženám je vstup na obrady prísne zakázaný. Tanečníci sa na ne zvlášť pripravujú. Maľujú si telo farebnými hlinkami a viažu si vlasy do vysokých účesov, aby sa čo najviac prispôsobili podobe svojho totemu, ktorý majú pri tanci predstavovať. Každý tanec má svoj osobitý význam a presný obsah. To, čo maľba dostatočne nedokáže vystihnúť, dokonale napodobňujú zvukom.

V tanci sa zobrazujú najrozličnejšie udalosti zo života, napríklad lov na korytnačky, klokany, ale aj boj, hnev, správanie zvierat. Tieto starobylé tance dopĺňajú však aj novými udalosťami, ktoré ich silne zaujali. Znázorňujú tak nálety lietadiel z čias vojny ľudí zabitých bombami, potápajúce sa lode, pád zostreleného lietadla či zoskok pilota s padákom. Hudobné nástroje Austrálčanov sú jednoduché. Používajú dva kusy dreva, ktorými sa tlčie o seba a asi meter dlhú píšťalu- didgeredoo.  Didgeridoo je tradičný dychový hudobný nástroj Aborigéncov vyrobený z určitých druhov dreva eukalyptu. Tento hudobný nástroj je známy hlavne zo severnej časti Austrálie z Arnhemskej zeme. Stal sa doprovodným nástrojom spevu a tanca austrálskych domorodcov pri ich ceremóniach.

2.6 Lov

Keďže na pestovanie a chov nemali domorodci vhodné podmienky, jediným zdrojom ich obživy bol lov a zber. Muži lovili vtáky, hady, jašterice krokodíly, kengury...Ženy a deti zbierali divo rastúce ovocie, húsenice, mravce, krokodílie a korytnačie vajcia. Zo zeme vyhrabávali korienky a hľuzy. Na brehoch riek, jazier a morskom pobreží bol rozšírený rybolov. Ryby sa lovili z jednoduchých člnov z kôry alebo z vydlabaných kmeňov stromov. Austrálčania sa o svoju korisť vždy spravodlivo delili a nikomu nenapadlo že by mal dostať viac ako mu prináleží.


Lovecké metódy Austrálčanov i zbrane z dreva a kameňa boli pomerne jednoduché. Najrozšírenejšie zbrane sú bumerangy a oštepy. Domorodci poznajú niekoľko druhov oštepov, ktorých dĺžka sa pohybuje od dvoch do päť metrov. Ľahké oštepy slúžia na lov vtákov, ťažké s kamenným hrotom na zabíjanie veľkých zvierat ako klokanov alebo krokodílov. Niektoré kmene používajú na ich vrhanie „woomeru". Je to vlastne akýsi jednuduchý katapult. Oštep potom letí rýchlejšie, ďalej a zásah je presnejší. Medzi ostatné zbrane patria kamenné sekery, nože, drevené štíty a palice „nulla-nulla". Na obranu im slúžili drevené štíty.


Najznámejšou a najdômyselnejšou zbraňou domorodcov je nepochybne bumerang. Je to ploché drevo zahnuté do uhla 100 až 103 stupňov. Ramená má zvyčajne nerovnako dlhé, hoci váhu majú obe rovnaké. Jedna strana je plochá, druhá zaoblená. Správne vrhnutý bumerang letí niekoľko desiatok metrov vo výške ľudského tela. Potom sa odrazu vznesie do výšky, urobí okruh a vracia sa k vrhačovi. Keď je opäť nad miestom odkiaľ bol vrhnutý, prudko stráca výšku, pohybuje sa čoraz pomalšie a padá na zem. Tento druh bumerangu sa však na lov používal len zriedka, častejšie slúži ako športové náčinie pri rôznych hrách a súťažiach. Lovecký bumerang je ťažší plochejší a nevracia sa- je to vlastne druh vrhacieho kyja. Prudko hodený bumerang zvyčajne zviera nezabije, ale doláme mu nohy, alebo chrbticu, a tak mu znemožní útek. Výroba bumerangu je zložitá a záleží hlavne na dobre vybranom koreni z jedného druhu blahovičníku, z ktorého sa táto zahnutá zbraň vyrába. Drevo sa naparuje, ohýba, a nakoniec rôzne opracuváva, farbí a zdobí.

Okrem tohto typu bumerangu existuje ešte aj krížový bumerang, ktorý sa po dopade na zem od nej odráža v smere vrhu a je teda výbornou zbraňou na prenasledovanie bežcov- pštrosov emu.

3.Súčastnosť domorodcov

3.1 Domorodé osady

3.1.1 Vládne domorodé osady

Každá vládna domorodá sa zvyčajne skladá z dvoch častí. V jednej žijú belosi a v druhej domorodci.

V prvej časti sú prízemné pohodlné domy , vybavené všetkou dostupnou technikou: klimatizáciou, kúpeľňou, chladničkou, elektrickým prúdom a sústavou hustých sietí, ktoré chránia proti hmyzu.

V druhej časti, v domorodom tábore sú tri typy domcov. Najjednoduchší je vlastne len akousi búdou z vlnitého plechu, zväčša s hlinenou dlážkou, bez akéhokoľvek vybavenia a príslušenstva. Druhý typ sa už podobá na našu jednoduchú rekreačnú chatu. Je tiež z hlineného plechu, ale je väčší, postavený na betónovej podmurovke a má aj verandu. V prvom a druhom type je však sociálne zariadenie spoločné. Tretí typ domca sa neodlišuje od tých, v ktorých bývajú biely Austrálčania.

Tí, ktorí preukázali schopnosť žiť v prvom a neskôr aj v druhom type, osvojili si základné hygienické návyky sa môžu nasťahovať do tretieho typu. Väčšina ich však býva v prvom a druhom type. Elektrický prúd tu nebýva zavedený. Domorodci sa prevažne zdržujú na verande, alebo pred domom, kde majú aj ohnisko a v domci len spávajú. Vnútorné zariadenie je jednoduché: rohože, prikrývky, niekoľko nádob- najmä plechovice. Postele, stôl, stoličky sú skôr výnimkou. Domorodci vo vládnej osade nie sú povinný pracovať. Väčšina však pracuje. Pomáhajú v kuchyni, dielňach, zásobujú osadu drevom, odpratúvajú odpadky, starajú sa o trávniky, pracujú na farme, kde sa pestuje i zelenina pre vlastnú potrebu. Niektorí pracujú na dobytkárskych staniciach ako pastieri dobytka, alebo sa učia v dobre vybavených dielňach všelijaké remeslá a ovládajú modernú techniku.

Ženy sú väčšinou doma, len niektoré pomáhajú v domácnostiach belochov, upratujú v škole alebo pracujú v jasliach a v nemocniciach ako pomocné sestry. Ktoré majú záujem môžu navštevovať niekoľkomesačné kurzy šitia, varenia, starostlivosti o deti v miestnej škole. Mnohí prišli na to, že sa dá pomerne slušne vyžiť aj z turistického ruchu. S tanečnými súbormi chodia do turistických stredísk a predvádzajú svoje tance a spevy. Iný začali v dielňach vyrábať bumerangy, kyjaky, oštepy, maľby...

Malá časť domorodcov z domorodej osady nepracuje. Nedostávajú tým pádom žiadnu mzdu ani potraviny ani iné predmety ako to bolo pred ich zrovnoprávnením s belochmi. Žijú ešte voľným spôsobom života. Každé ráno odchádzajú loviť do bušu zver a ostatné veci sko cukor, čaj, múku, tabak dostávajú od svojich pracujúcich príbuzných. Tí im nikdy neodoprú pomoc. Riadia sa zásadou „čo je moje, to je tvoje". Tento kmeňový zákon domorodec nikdy neporuší.

3.1.2 Misijné osady

Časť domorodcov žije v misijných osadách. Misionári sa snažia získať si domorodcov na svoju vieru. Domorodcov kadekto vyháňa z ich území a tak sa často uchýlia do týchto osád. Je tu iný spôsob života ako vo vládnej osade. Deň majú organizovaný podľa zásady „modli sa a pracuj". Tí, ktorých predkovia žili voľným spôsobom života teraz žijú podľa prísneho poriadku misijnej osady. Domorodci tam pracujú, tržby idú do banky na účet misie a potom sa za ne kupujú potraviny a ošatenie pre domorodých obyvateľov osady.

3.1.3 Život v domorodých osadách

Vládne domorodé a misijné osady majú niekoľko spoločných základných znakov. Je tu nemocnica alebo klinika, škola, verejná jedáleň a obchod so zmiešaným tovarom, kde sa predáva takmer všetko od potravín a šatstva až po nábytok, priemyselné výrobky ako bicykle, nádoby, rozličné nástroje, generátor na výrobu elektrického prúdu... Keď vedúci obchodu alebo skladu nemá tovar na sklade, objedná ho v meste v obchodnom dome, ten mu ho pošle na dobierku do najbližšieho mestečka, odkiaľ ho privezie nákladné auto do osady. Tento spôsob predaja je na austrálskom vidieku celkom bežný a dá sa takto kúpiť dokonca aj auto.

Jedáleň slúži predovšetkým pre školské deti, ale stravuje sa v nej aj niekoľko dospelých domorodcov. Tri krát denne sa podáva výdatné jedlo za nízky poplatok. Rozdiel medzi výrobnými nákladmi a predajnou cenou uhradzuje štát. Skladba domorodej stravy sa veľmi zmenila.  V minulosti jej základ tvorilo čerstvé mäso z ulovených zvierat a lesné plody, dnes je potrava bohatšia. A to hlavne na zeleninu a ovocie, múku, cukor a všetky austrálske deti dostávajú na olovrant pol litra mlieka.

V každej osade je škola pre školopovinné deti. Škola znamená pre domorodcov veľa. Deti sa tu naučia čítať, písať, osvojujú si pravidelný režim dňa, základné hygienické, spoločenské a pracovné návyky. Chlapci sa učia v dielňach drobné stolárske a zámočnícke práce, dievčatá si osvojujú práce v domácnosti. Domorodé deti chápu rýchlo a ľahko a majú veľa predností pred deťmi belochov. Výborne sa vyznajú v prírode, vedia stopovať, nájsť prameň vody, nikdy sa nestratia v buši. Všetko čo sa v škole naučia prenášajú domov a tak sa postupne mení aj spôsob života staršej generácie. Zmeniť spôsob života nie je jednoduché. Domorodci napríklad nikdy neupratovali. Stále sa len sťahovali na nové čisté miesto. Neboli zvyknutí ani na starostlivosť o odev, keďže nijaký nenosili. Nestačí im ho teda len poskytnúť, ale aj naučiť ho prať. Taktiež veľmi obtiažne je prinútiť deti aby pravidelne navštevovali školu. Často aj niekoľko dní nejdú do školy lebo boli s rodičmi v buši, alebo na návšteve u príbuzných v susednej stanici.

Škola je postavená na spôsob pavilónov. Jednotlivé triedy sú umiestnené v prízemných alebo jednoposchodových domcoch. Niektoré triedy sú však aj v špeciálnom hliníkovom prívese. Je to vyhovujúce riešenie. Tam, kde by bol dovoz stavebného materiálu príliš drahý sa po ceste dopraví táto „škola na kolieskach". Keď ju treba znovu premiestniť, nasadia sa kolesá a celá trieda sa odvezie na nové miesto. Vyučovanie sa končí o tretej, deti sa preoblečú do svojich šiat a idú domov. Niektorí učitelia sa im však venujú aj po vyučovaní a pestujú s nimi šport. Telesnej výchove sa venuje veľká pozornosť. Cieľom je zvýšiť telesnú kondíciu detí, ale hlavne naučiť ich súťažiť, čo mnohí domorodci nepoznajú.

Keď deti vychodia základnú školu, môžu ostať pracovať v osade, alebo odísť na niektorú dobytkársku farmu. Najschopnejší môžu študovať na strednej škole pre domorodcov v Darwine. Takýchto detí je čím ďalej, tým viac. Takáto škola je však internátna a nie všetci ju aj dokončia. Často sa stáva že po roku až dvoch utekajú späť do osady. Tu je odpoveď jednej z utečeniek na otázku prečo to robia: „Túžila som po buši, v meste sa mi nepáčilo" ( J.Brinke,1176,s.108 ). Ale aj tak začína pomaly vznikať domorodá inteligencia. V internátoch sa domorodá mládež učí európskemu spôsobu života, aby sa pri prípadnom vstupe na vysokú školu alebo univerzitu necítili v nevýhode pred bielymi spolužiakmi. Avšak na vysokých školách je situácia ešte horšia ako na stredných a len veľmi málo domorodých detí dosiahne vysokoškolské vzdelanie.

Okrem škôl pre deti sú vo väčších osadách aj jasle a materská škola. Existujú dokonca aj večerné školy pre dospelých. Domorodci v stredných rokoch sa tiež snažia naučiť čítať a písať. Taktiež chápu rýchlo a rýchlo sa vedia naučiť aj po anglicky. 

3.2 Čo dal a zobral domorodcom nový spôsob života 

Domorodci sú stále ľudia na rázcestí. Uznávajú, že škola a nový spôsob života v osadách im dal veľa. Počúvajú tranzistorové rádiá, sledujú filmy, nakupujú v obchodoch potraviny, odevy, bicykle, moderné zbrane. Najviac si však cenia hlavne to, že sa skončilo nepriateľstvo medzi niektorými kmeňmi a dnes už deti z rozličných kmeňov sedia vedľa seba v škole, kým ich pradedovia bojovali medzi sebou na život a na smrť.


 No nový spôsob života im aj veľa zobral. Musia sa prispôsobiť životu belochov a nové generácie zabúdajú tým na svoje kmeňové zákony a zvyky. Prapôvodný život aj kultúra väčšiny domorodcov postupne zaniká. Udržiavať našu kultúru v ére moderných technológií a v dnešnej spoločnosti je veľmi ťažké, pretože tu nie je priestor pre tradičný spôsob života. Je to ako olej a voda, nikdy sa vám ich nepodarí zmiešať"( /sk/clanok/prezije-aborigenska-kultura-.html )


Napríklad aborigénske jazyky z bežného života Austrálčanov vytrácajú. Bežne sa ich používa sotva dvadsať. Tu sú slová domorodca, ktorý vysvetľuje, prečo sa tak stalo:  „Z rodného jazyka viem veľmi málo. Ľudia z môjho kmeňa žili v úrodnej oblasti. Keď prišli bieli, zobrali im pôdu a poslali ich do rezervácií. Tam ich trestali za to, že sa rozprávali vlastným jazykom. Nútili ich hovoriť po anglicky, no moji rodičia sa rozprávali potajomky. Takto sa niečo nalepilo aj na mňa a ostatné deti. Lenže rozprávať na verejnosti alebo robiť čokoľvek typicky aborigénske sme kvôli trestom nemohli. Bieli si totiž mysleli, že naša rasa nemá šancu na prežitie a raz aj tak všetci vymrieme".

 Od bieleho človeka sa naučili fajčiť a piť alkohol. Pred udelením práv domorodcom alkohol piť nesmeli a zákon postihoval tvrdými trestami každého belocha, ktorý im ho poskytol. Neskôr sa tento zákon zrušil a pracujúci domorodci si mohli kúpiť za svoje zarobené peniaze čo chceli. Domorodci nie sú na alkohol tak zvyknutí ako európania a tak sa  ľahšie dostanú do stavu opilosti. Alkohol povýšili dokonca na akési božstvo, ktorému hovoria goomees. Domorodý básnik Jack Davis napísal báseň, ktorá dosť presvedčivo vysvetľuje tento problém. Tu je zopár veršov: „Biela lady- metylalkohol

                                               Zahrievaj nás a chráň pred slzami  
                                               Zadržuj našu nenávisť
                                               A urýchluj naše umieranie."( Aleš Benda,1985,s.115 )

Z tohto teda vyplýva, že alkohol sa vždy spájal s biedou a utrpením. Taktiež zdravotný stav čiernych Austrálčanov je dosť zlý. Mnohé deti sú podvyživené a nemajú dostatok železa v krvi. Domorodí Austrálčania boli ľudia bez práv, boli len negramotná, nepolitická masa. Keď opustili bez povolenia rezerváciu mohli dostať pokutu. Nemohli sa miešať medzi bielych. Nemohli ísť napríklad do kina, ku holičovi a kaderníčke museli chodiť zadným vchodom.

Mnohí Aborigéni si osvojili praktiky bielych ľudí a v polovici 90. rokov 20. storočia počet domorodcov stúpol, dosahoval takmer 257 000 a tvoril 1,5 % austrálskeho obyvateľstva. V 30. rokoch vznikli v strednej a severnej Austrálii rezervácie, domorodci dnes vlastnia 12 % pôdy. V r. 1948 sa stali austrálskymi občanmi a od tých čias sa začala obnovovať ich kultúra, zároveň právom silneli požiadavky na ich rovnoprávne postavenie.

Od roku 1960 austrálska vláda vydala zákony oficiálne potvrdzujúce rovnoprávnosť domorodcov. Stali sa plnohodnotnými štátnymi občanmi Austrálie a môžu používať všetky sociálne vymoženosti. V roku 1967 dostali aj volebné právo. No nároky na pôdu zatiaľ ešte neboli uznané. Vláda zatiaľ venovala pozornosť ich zdraviu, vzdelaniu a celkovej kultúrnej úrovni. Roku 1990 dostali domorodci rozhodovaciu moc v sociálnych a iných otázkach súvisiacich s ich životom. No a v roku 1993 boli uznané nároky Austrálčanov na pôdu a boli tak úplne vyrovnaní s ostatnými obyvateľmi. Štát vyhlásil aj zákonnú ochranu nad všetkými významnými spoločenskými a kultovými miestami domorodého etnika. Starobylé umenie tak získalo medzinárodný ohlas a stalo sa oficiálnou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.

Hoci sa už zákony zmenili, Austrálčania stále nie sú si celkom rovní. Domorodci ťažšie dostanú prácu. Nevzdelaní žijú zo sociálnej podpory a niektorí sú tak chudobní že si sociálnu výpomoc ani nepýtajú. Nedokážu sa brániť pred súdom a často to pre nich znamená väzenie.

V poslednom čase začína vychádzať na povrch úplná pravda o Ukradnutej generácii aborigénskych detí začína vychádzať na povrch. V roku 1997 zverejnili 690 stranový dokument o separácii domorodých detí od ich rodín, ktorá mala jediný cieľ - vychovať z nich Európanov. Ešte aj dnes niektoré deti nevedia, že majú aborigénske korene.

 „Vyrastal som v Sydney so svojou mamou. Do 16 rokov som
nepoznal otcovu rodinu a nevedel o nich vôbec nič. Až potom sa tu zrazu zjavil môj dedko, čo
zmenilo od základov môj život. Starý otec patril k pôvodným obyvateľom, pochádzal zo
severných častí Queenslandu. Poviem vám, bolo to prekvapenie. Dovtedy som nemal
potuchy, že polovica mojej rodiny má aborigénske korene. Nevedel som nič o ich minulosti,
ani kultúre"

Austrálska vláda si už síce uvedomila svoju chybu, ale ospravedlnenie ešte stále neprišlo. Novodobí Austrálčania nemôžu uveriť, tomu čo sa tu kedysi dialo. Reálny pohľad na túto strašnú históriu Austrálie poskytol austrálsky historik a žurnalista, pracujúci pre denník Sydney Morning Herald, Bruce Elder, v knihe Blood on the Wattle.

„My, votrelci, sme všetko pokazili a zničili. Zobrali sme si pôdu, ako keby patrila nám. Vyrúbali sme bohato rodiace ovocné stromy, aby sa mali kde pásť naše kravy a ovce. Vyhubili sme divú zver, aby neohrozovala dobytok. Prírodu sme nahradili agresívnym kapitalizmom 19. storočia. Cez posvätné miesta sme vybudovali cesty a popreli sme ducha tejto krajiny. Vyvraždili sme početnú časť pôvodných obyvateľov zbraňami, jedom a chorobami. Odmietli sme, kvôli ignorancii a arogancii, akceptovať rozdielnosť Aborigénov, ktorí prežili dlhodobý holocaust.

Tých, ktorí vydržali, sme zatvorili do rezervácií alebo sme im dovolili žiť na smetiskách v okrajových štvrtiach miest. Zobrali sme im zmysel existencie. Keď sa ho snažia hľadať pri fľaške, či nad ním len mávnu rukou, máme drzosť obviniť ich z alkoholizmu a lenivosti. Krv desať tisícok aborigénskych ľudí, zabitých od roku 1788, zúfalstvo a beznádej, kolujúca v žilách domorodcov, sú morálnou zodpovednosťou, ktorú nesú všetci bieli Austrálčania. Naše bohatstvo a životný štýl je priamym následkom ich chudoby. Všetci by sme mali skloniť hlavu a hanbiť sa za to.