1. História a vývoj baníctva

Začiatky baníctva možno s najväčšou pravdepodobnosťou určiť
do strednej doby kamennej, kedy vznikali stenové lomy, lomové jamy a krátke štôlne, ktoré sa razili priamo v ložisku. Baníci v mladšej dobe kamennej ťažili suroviny až z hĺbky 10 metrov.
Asi 2000 rokov pred naším letopočtom sa ťažila a spracovávala meď, a to najmä v okolí Španej doliny a Seliec pod Inovcom. V tejto dobe sa tiež ryžovalo zlato po celej dĺžke toku Oravy.
V polovici prvého tisícročia pred n. l. začali ľudia spracovávať železnú rudu. Medzi významné lokality patrila Dobšiná a Rožňava.
Sú však aj dôkazy, že strieborné rudy sa dobývali v okolí Banskej Štiavnice už v 4. storočí n. l.
O skutočnom rozmachu baníctva na Slovensku možno však hovoriť až v 12. , 13. a 14. storočí, kedy sa začínajú exploatovať bohaté ložiská
so striebornou a zlatou rudou.
Približne v období rokov 1290 až 1350 vyrastá sedem slávnych stredoslovenských banských miest. Tieto mestá sú : Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica, Nová Baňa, Banská Belá, Ľubietová a Pukanec, kde sa ťažilo predovšetkým striebro.
V 14. storočí je vývoj českého baníctva charakterizovaný intenzívnou ťažbou cínovej rudy. V tom istom storočí sa na území Slovenska rozširuje ťažba medi, najmä v okolí Banskej Bystrice a v spišsko-gemerskej oblasti. V tejto dobe bola taktiež objavená a sprístupnená väčšina rudných ložísk, z ktorých sa mnohé ťažili ešte na konci 80. rokov 20. storočia. V tom čase boli hlavnými reprezentantmi slovenského baníctva Banská Štiavnica a Banská Bystrica. V banskobystrickej oblasti sa získavalo ročne okolo 3 000 kg striebra
a 150 000 kg medi. Okrem medených baní v Starých Horách, Lieskach
a Španej Doline sa ťažilo aj v Gelnici a Smolníku.
V 16. storočí vzrástol význam železných rúd. Železné rudy sa ťažili v spišsko-gemerskej oblasti. Od 16. storočia sa rozvíja ťažba medi, bizmutu
a kobaltu.

Rudné a nerudné baníctvo je staršie ako baníctvo tuhých palív. Najstaršou zachovanou písomnou správou o dobývaní uhlia na území Českej republiky je kúpna zmluva uzavretá medzi duchovským mešťanom a štyrmi mešťanmi mesta Míšne zo 14. storočia.
Na Slovensku sa začala ťažba uhlia v Handlovskom revíre v roku 1772. Ťažba sa rýchlo zvyšovala a v roku 1900 dosahovalo vyťažené uhlie hmotnosť 27 miliónov ton. To je približne rovnaké množstvo, aké bolo vyťažené počas nemeckej okupácie do roku 1945.
Zvládnutie náročnej banskej techniky vyžadovalo stále zvyšovanie odbornosti baníkov a ich záujmu o vykonávanú prácu udeľovaním rozličných privilégií.
Uvedené skutočnosti si vynútili vydávanie potrebných právnych predpisov. Tak vzniklo v roku 1240 v Jihlave ako súčasť mestského práva udeleného kráľom Václavom I. banské právo, ktoré je prvým takýmto právom v Európe.

2. Ochrana a tvorba životného a pracovného prostredia

Človek svojou činnosťou nielenže ruší prirodzené cykly niektorých základných prvkov prírodného prostredia, ale znečisťuje a znehodnocuje vzduch, pôdu a vodu.
Vzhľadom na prudký rozvoj výrobných síl, štruktúru ekonomiky a jej intenzívny charakter patrilo bývalé Československo ku krajinám, v ktorých sa prírodné prostredie stáva jedným z kľúčových faktorov limitujúcich ekonomický rozvoj.
Ťažobná činnosť sa závažnosťou a mnohotvárnosťou svojich účinkov nesporne zaraďuje na prvé miesto medzi faktory nepriaznivo ovplyvňujúce životné prostredie. Platí to najmä pre povrchovú ťažbu hnedého uhlia, ktorá vyvoláva najväčšie zmeny v krajine.
Následky hlbinnej ťažby sú v porovnaním s lomovým dobývaním menej závažné. Zasahujú menšie územie a na prostredie krajiny nepôsobia tak mnohostranne. Sú však dlhodobé a prejavujú sa často celkom živelne.
Pri povrchovej ťažbe sú najvýraznejšie zmeny krajinného reliéfu. Antropogénne formy reliéfu, ktoré vznikajú ako dôsledok povrchovej ťažby, sú:

- podúrovňové vyťažené priestory lomov, resp. zvyškové lomy,
-prevýšené výsypky, ktoré majú terasové, kužeľové, tabuľové, hrebeňové alebo zmiešané tvary,
-rovinné, ku ktorým patria úrovňové výsypky.

Pri hlbinnej ťažbe sú zmeny vznikajúce na povrchu závislé predovšetkým od používanej dobývacej metódy a od spôsobu zakladania. Dôsledky hlbinnej ťažby môžu mať formu:
-lievikovité prepadliny, poklesové kotliny a trhliny
-odvaly, pri ktorých v minulosti prevládal kužeľový tvar, v súčasnosti prevládajú tabuľové tvary s pomerne rovným povrchom.

Nové tvary krajinného reliéfu vytvorené baníckou činnosťou sa ďalej intenzívne modelujú:
-vodnou eróziou, svahovými zosuvmi,
-abráziou.

Negatívne javy, ktoré banícka činnosť môže prinášať do tvorby prírodného aj životného prostredia, vyvolali rad legislatívnych opatrení, ktorý predstavuje sústavu podmienok, pri dodržaní ktorých je dovolené nerastné suroviny dobývať.

3. Dobývanie uhlia

Vzhľadom na to, že rozsah dobývania uhlia je v našich podmienkach podstatný a naloženú zeminu aj uhlie možno rýpať kontinuálne pracujúcimi rýpadlami a podiel trhacích prác je vymedzený len na najtvrdšie preplástky
a bloky, uvediem niektoré charakteristické znaky tejto technológie.
Spôsoby lomového dobývania sa delia podľa postupu porubových frontov na:
-paralelné dobývanie, pri ktorom sú dobývacie rezy rovnobežné tak, že ich plošiny majú štvoruholníkový tvar
vejárovité dobývanie, pri ktorom sa dobývacie rezy otáčajú tak, že ich pracovné plošiny majú tvar trojuholníka,
kombinované, pri ktorom sa súčasne aplikuje paralelné a vejárovité dobývanie. Podľa postupu ťažobného stroja sa delí na frontálne a blokové.

4. Dobývacie metódy hnedého uhlia a lignitu

Hnedouhoľné sloje sa dobývajú stenovaním a komorovaním. Technológia stenovania je v podstate rovnaká ako pri dobývaní čierneho uhlia. Rozdielne sú úložné pomery. Terciárne vrstvy, v ktorých sú hnedouhoľné a lignitové sloje uložené, sú menej súdržné ako ložisková substancia. Preto sa pri dobývaní musia ponechávať ochranné lavice ložiska aj pri nadloží, aj pri podloží. Preto sa pri hnedouhoľných a lignitových slojoch hovorí o dobývateľnej hrúbke. V zásade sa hnedouhoľné aj lignitové sloje dobývajú na celú dobývateľskú hrúbku, ktorá sa pohybuje od 1,2 do 8 m.

5. Ochrana životného prostredia

Ochrana životného prostredia je jedným z determinujúcich faktorov formulácie energetickej politiky. Vychádzajúc z platného legislatívneho rámca a z medzinárodných dohovorov je zrejmé, že realizácia energetickej politiky musí rešpektovať vyváženosť cieľov a prostriedkov na ich dosiahnutie, pričom sa objektívne prejavuje kontraproduktívnosť a/alebo synergický efekt jednotlivých faktorov.
Základnými podmienkami pre dosiahnutie cieľa vyplývajúceho z Kjótskeho protokolu je:
udržať podiel výroby energie zo zdrojov minimálne produkujúcich CO2,
zvýšiť pozornosť znižovaniu energetickej náročnosti, úsporám energie a budovaniu obnoviteľných zdrojov.

Preto energetická politika v oblasti obnoviteľných zdrojov by mala využívať jednotlivé programy a iné nástroje tak, aby stimulovali využitie čo najväčšieho technicky a ekonomicky akceptovateľného potenciálu už pred r.2008.
V oblasti energetického hospodárstva je kritickým miestom problematika tvorby CO2 zo spaľovania a transformácie palív. Z opatrení prichádzajú v Slovenskej republike do úvahy najmä:
reštrukturalizácia priemyslu,
zintenzívnenie prieniku technológii s nižšou energetickou náročnosťou a vyšším stupňom konečného zhodnotenia produktov,
prijatie programu znižovania energetickej náročnosti (zníženie konečnej spotreby energie),
podpora programov na vyššie využitie obnoviteľných zdrojov (tvorba CO2 pri použití biomasy ako paliva sa podľa metodiky Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny IPCC nezapočítava do bilancie skleníkových plynov),
zvýšenie podielu spotreby palív s nižším obsahom uhlíka na jednotku energie (zámena palív),
prijatie programu využívania zemného plynu ako pohonnej hmoty v doprave,
pri podpore programov na znižovanie emisií skleníkových plynov je možné podľa Kjótskeho protokolu použiť aj tzv. flexibilné mechanizmy.

Na základe analýzy a prognóz vývoja energetiky a tvorby emisií (pri zohľadnení nových medzinárodných požiadaviek a domácej legislatívy) možno zhrnúť vzájomné súvislosti energetiky - ekologické kritériá nasledovne:

a/ tvorba CO2: podmienkou pre splnenie záväzku SR podľa Kjótskeho protokolu je, aby priemerná ročná hodnota emisií CO2 zo spaľovania a transformácie fosílnych palív v období rokov 2008 - 2012 neprekročila úroveň 51,066 mil. t.
Rozbor údajov ukazuje, že je to predovšetkým plynofikácia zdrojov, t.j. zvýšený podiel zemného plynu na spotrebe fosílnych palív, ktorý umožnil stabilizáciu tvorby CO2 v oblasti spaľovania a transformácie fosílnych palív.
Podľa predbežných údajov pre rok 1998, došlo k poklesu primárnych energetických zdrojov a súčasne k poklesu tvorby CO2 na úroveň rovnú 73% zo stanoveného redukčného cieľa.
Tento pokles možno vysvetliť poklesom spotreby hnedého uhlia a koksovateľného uhlia a zvýšením spotreby plynu a spotreby primárneho jadrového tepla (čo súvisí s uvedením prvého bloku jadrovej elektrárne Mochovce do prevádzky). Pretože najväčší objem emisií CO2 v oblasti konečnej spotreby energie vzniká pri konečnej spotrebe palív v technológiach, rozhodujúci potenciál znižovania emisií predstavuje najmä reštrukturalizácia priemyselnej základne (smerom k vyššej finalizácii výrobkov).

b/ tvorba základných znečisťujúcich látok: Nové prísnejšie požiadavky podľa pripravovaného Protokolu o acidifikácii, eutrofikácii, a prízemnom ozóne určujú pre Slovenskú republiku emisné stropy v hodnotách SO2 110 tis. t a pre NOx 130 tis. t.
Aj keď tvorba týchto emisií mala v rokoch 1993-1997 klesajúcu tendenciu, súčasná úroveň nestačí na splnenie záväzku Slovenskej republiky. Z hľadiska dosiahnutia redukčného cieľa sú kritickými emisie SO2.
Analýzy ukazujú, že zatiaľ čo podiel priemyselnej energetiky na tvorbe SO2 bol 51%, systémová energetika sa na tvorbe podieľala 40%, čo je najmä výsledkom opatrení v SE, a.s. Vychádzajúc z ustanovení zákona č.398/98 je pravdepodobné, že do roku 2006 dôjde k podstatnému zníženiu tvorby SO2.

c/ nové mechanizmy: Okrem kvantifikovaných redukčných cieľov definuje Kjótsky protokol aj tzv. flexibilné mechanizmy znižovania emisií skleníkových plynov, ktoré možno využiť ako doplnkové nástroje.
Pre SR je reálne najmä využitie dvoch mechanizmov:
získanie prostriedkov za poskytnutie emisných redukčných jednotiek vo väzbe na konkrétny projekt (Joint Implementation), alebo
obchodovanie s emisnými povoleniami (Allowance Trading).

Uvedené mechanizmy umožňujú transfer investičných prostriedkov do moderných technológií, charakterizovaných nižšou energetickou náročnosťou na strane výroby a konečnej spotreby energie, vyšším využitím obnoviteľných zdrojov a znížením nepriaznivých ekologických účinkov.

Aj keď podmienkou získania týchto prostriedkov je prevod emisnej redukcie CO2 na investora, je možné pri vhodnom delení emisných redukcií CO2 využiť ich časť pre národnú emisnú bilanciu. Aktivity v oblasti výroby, prenosu a využívania energie majú - okrem ovzdušia - významný vplyv aj na ďalšie zložky životného prostredia, najmä na hydrosféru, záber pôdy a zmenu krajiny, biosféru a hlučnosť.
Stav hydrosféry ovplyvňujú predovšetkým vodné a tepelné elektrárne. Ich vplyv sa prejavuje vo fyzikálnych a biologických zmenách vodného toku, pred, za, aj v priestore vodnej nádrže (prekážky na toku, kvalita a množstvo vody, odpadné teplo, chemické a rádioaktívne odpady), ale aj na kvalite podzemných vôd z dôvodu únikov znečisťujúcich látok zo zásobníkov chemikálií a palív.
Vplyv energetiky na priestor a krajinu sa prejavuje predovšetkým na zábere pôdy a vzhľade krajiny, redukuje sa ekonomická produktivita ekosystémov (pôdohospodárstvo, lesné hospodárstvo, rybolov), rastú škody na materiáloch, náklady na údržbu a pod. Energetické zariadenia narušujú tiež využívanie pôdy, menia flóru a faunu, produkujú nebezpečné odpady, ktoré sú zdrojom potencionálneho rizika.
Medzi hlavnými cieľmi II. Národného environmentálneho akčného programu SR v oblasti starostlivosti o prírodu a krajinu a územný rozvoj je aj zastavenie procesu znižovania biologickej diverzity, vypracovanie a realizácia záchranných programov v súlade s cieľmi a smermi Národnej stratégie ochrany biodiverzity SR.
Z hľadiska ochrany vzácneho vtáctva a zabránenia jeho poraneniam na vzdušných elektrických vedeniach (najmä 22 kV) sa postupne inštalujú hrebeňové zábrany, prioritne najmä v miestach hniezdenia a výskytu ohrozených druhov vtáctva.

6. História ťažby na Hornej Nitre

Najbohatšou a najrozsiahlejšou hnedouhoľnou panvou v Slovenskej republike je hornonitrianska. Archeologické výskumy ukázali, že uhlie sa v tejto lokalite spaľovalo už v skorom stredoveku. Našlo sa v blízkosti dechtárskych jám. Starí výrobcovia dechtu zrejme používali uhlie zo slojov, vychádzajúcich na povrch.
Pokusy s ťažbou sa sporadicky vyskytovali aj v 18. a 19. storočí. S cieľavedomou priemyselnou ťažbou sa začalo začiatkom 20. storočia v Handlovej po vybudovaní železnice medzi Handlovou a Prievidzou.
V čase druhej svetovej vojny boli Handlovské uhoľné bane jediným ťažobným závodom na Slovensku, kde možno hovoriť o rozvinutej ťažbe uhlia. Počas vojny sa začali aj prvé kutacie práce v Novákoch, kde došlo postupne k vybudovaniu banského závodu a prvé uhlie sa dostalo z Novák na trh v roku 1940.
Po druhej svetovej vojne s rozvojom uhoľného priemyslu sa menila aj jeho organizačná štruktúra. Do roku 1950 boli bane sústredené v jednom podniku – Handlovských uhoľných baniach a podliehali Oblastnému riaditeľstvu v Bratislave. Neskôr po vybudovaní nových závodov aj na ložiskách mimo hornej Nitry vznikol trust Slovenských uhoľných baní so sídlom v Prievidzi.
1. 7. 1965 vznikli Uhoľné a lignitové bane ako odborová výrobno-hospodárska jednotka trustového typu, ku ktorej boli pričlenené aj Juhomoravské lignitové bane v Hodoníne.

Začiatkom 70-tych rokov, po predchádzajúcom obmedzení investičnej výstavby, nadobudli pevné palivá znova svoje miesto v palivovo-energetickom komplexe a nastal tlak na rozvoj ich ťažby a ťažobných základní.
Po novej reorganizácii sa odborový podnik pretransformoval na koncern Uhoľné a lignitové bane. Okrem ťažobných závodov zastrešoval aj účelové organizácie zamerané na projektovanie, banský výskum, automatizáciu riadenia a neskôr aj strojársku základňu a výstavbovú organizáciu.

Podobné členenie zostalo aj po roku 1989 v rámci štátneho podniku Slovenské uhoľné bane. Rozhodnutím vlády sa Slovenské uhoľné bane začiatkom roku 1993 rozčlenili na sedem samostatných subjektov. Jedným z nich sa stal štátny podnik Hornonitrianske bane, Prievidza, ako nástupnícka organizácia Slovenských uhoľných baní. Tvorili ho odštepné závody Baňa Cigeľ, Baňa Handlová, Baňa Nováky, Banská mechanizácia a elektrifikácia Nováky a Hlavná banská záchranná stanica Prievidza.
V roku 1996 prebehla transformácia štátneho podniku na akciovú spoločnosť. K 30. 6. 1996 bol zrušený bez likvidácie štátny podnik Hornonitrianske bane a 1. 7. 1996 založil Fond národného majetku SR akciovú spoločnosť Hornonitrianske bane Prievidza.
Súčasťou tohto komplexu sa stali aj odštepné závody. V ďalšom období prezídium FNM vydalo rozhodnutie o privatizácií 97 % akcií Hornonitrianskych baní Prievidza v prospech nadobúdateľa Hornonitrianske bane zamestnanecká, akciová spoločnosť, Prievidza.

1. 1. 2003 sa odštepný závod Baňa Cigeľ pričlenil k Bani Nováky s cieľom zefektívniť ťažbu a znížiť náklady. Po prehodnotení výrobných kapacít a ekonomických ukazovateľov odštepného závodu Baňa Handlová pristúpilo predstavenstvo akciovej spoločnosti k závažnému rozhodnutiu a schválilo jeho zrušenie od 1. 10. 2003. Všetky činnosti a kompetencie zrušeného odštepného závodu prešli od tohto dátumu na riaditeľstvo akciovej spoločnosti Hornonitrianske bane Prievidza.
Riadiacim orgánom akciovej spoločnosti je riaditeľstvo so sídlom v Prievidzi. Zabezpečuje tvorbu a uplatňovanie koncepcie rozvoja baní, stratégiu spoločnosti a dlhodobé plánovanie v jednotlivých úsekoch riadenia, globálne hodnotenie a koordináciu hlavných činností.

7. Tepelná elektráreň Nováky

Závod Elektrárne Nováky so sídlom v Zemianskych Kostoľanoch sa nachádza v blízkosti Nováckych uhoľných baní a Nováckych chemických závodov v okrese Prievidza.
Okrem výroby a dodávky elektrickej energie zabezpečujú Elektrárne Nováky dodávku horúcej vody na vykurovanie miest Prievidza, Nováky, Zemianske Kostoľany ako aj pre priemyselné a iné organizácie a pary pre dodávku tepla okolitým priemyselným podnikom.
Elektrárne pracujú v elektrizačnej sústave v základnom a pološpičkovom režime. Svojím inštalovaným výkonom 518 MWe predstavujú približne 7,5 % inštalovaného výkonu akciovej spoločnosti Slovenské elektrárne.

8. História Elektrárne Nováky

Výstavba elektrárne začala v roku 1949 a prvý turbogenerátor TG1 uviedli do prevádzky v roku 1953. Pôvodne plánovaný výkon prvej etapy výstavby 44,8 Mwe sa postupne zvýšil na 128,8 Mwe a výstavbou druhej etapy, ukončenej v roku 1957, sa zvýšil inštalovaný výkon ENO, uvádzanej tiež ako ENO A, na 178,8 Mwe.
Tento výkon zabezpečilo desať kotlových jednotiek a osem turbogenerátorov. V rokoch 1963 až 1976 sa realizovali ďalšie etapy výstavby ako ENO B. V rámci týchto etáp pribudli štyri bloky, t. j. štyri kotlové jednotky a štyri turbogenerátory o celkovom výkone 440 Mwe, čím stúpol celkový inštalovaný výkon elektrárne na 618,8 Mwe.
V roku 1998 bola na dvoch 110 Mwe blokoch ukončená modernizácia a odsírenie dymových plynov.
Po viac ako 30 ročnej prevádzke boli niektoré dožité časti hlavného technologického zariadenia najstaršej časti elektrárne ENO A postupne odstavené a zlikvidované. V uvoľnených priestoroch bol vybudovaný a uvedený do prevádzky jeden fluidný kotol a nový protitlakový turbogenerátor s výkonom 28 MWe v roku 1996. Po uvedení týchto zariadení do prevádzky je v súčasnosti celkový výkon elektrárne 518 MWe.

V roku 1987 sa uviedol do prevádzky tepelný napájač do Prievidze o výkone 137 MWt, s dĺžkou trasy 13,2 km a priemerom potrubí 2 x DN 600. Tepelný napájač, ako i ďalšie zariadenia na dodávku tepla, zabezpečujú zo zdroja ENO A vykurovanie 15 tisíc bytových jednotiek a dodávku tepla v pare pre okolité priemyselné závody.

9. Vplyv spaľovania lignitu na životné prostredie


Vzrast obsahu oxidu uhličitého v atmosfére je spôsobený predovšetkým zvýšeným spaľovaním kaustobiolitov, medzi ktoré patrí lignit, hnedé a kamenné uhlie, ropa, ale aj redukovaním fotosyntetických procesov pre ubúdanie lesov.
Podstatná zmena pri vstupe CO2 do rozličných systémov geosféry má ďalekosiahle následky. Za najzávažnejší dôsledok sa pokladá akumulácia oxidu uhličitého v určitých vrstvách atmosféry, čo spôsobuje zvýšené pohlcovanie infračerveného tepelného slnečného žiarenia a globálne otepľovanie zemského ovzdušia.
Zvýšenie teploty, ku ktrorému významne prispieva aj všestranné energetické pôsobenie a uvoľňovanie tepla v oblastiach industrializácie a urbanizácie, musí nevyhnutne zvýšiť výpar, vlhkosť ovzdušia a oblačnosť. Túto tendenciu ešte znásobí predpokladaný vzrast plôch poľnohospodárskych závlah a povrchu vodných nádrží.