Spišská Belá

História mesta

Mesto Spišská Belá leží v severnej časti Popradskej kotliny, v nadmorskej výške 631 m. Jeho chotár tvoria Belianske Tatry a rovinatá časť kotliny, ktorou pretekajú tatranské bystriny a potoky. Od jedného z nich - Biela - má mesto svoje pomenovanie.

Archeologické vykopávky svedčia o tom, že na tomto území sídlil už praveký človek a ostali tu stopy aj po Keltoch. Definitívne sa tu usadili až Slovania ? naši slovenskí predkovia, ktorí dali meno svojej usadlosti i častiam jej chotára. Usadlosť bola súčasťou Veľkej Moravy. V polovici 12. storočia bola organizovanou obcou. Mala svetskú i cirkevnú správu. Vznik fary sa kladie už do rokov 1072?1092. Jej základ môžeme predpokladať v staršej benediktínskej pustovni s kostolíkom sv. Antona Pustovníka.

Po strate samostatnosti Veľkej Moravy sa aj územie Spiša koncom 11. storočia dostalo do zväzku Uhorska. Za vlády kráľa Bela IV. po tatárskom vpáde (1241) ? a možno už skôr ? sa blízko osady Belá usadili nemeckí kolonisti. S pôvodnými obyvateľmi utvorili spoločnú usadlosť, ponechali jej meno i patrocinium sv. Antona Pustovníka. Prvá písomná zmienka o obci je v darovacej listine Bela IV. z roku 1263. Uhorský kráľ Štefan V. dal v roku 1271 spišským Nemcom rozsiahle výsady ? ich osady sa stali slobodnými mestami. Aj Spišská Belá sa stala slobodným mestom. Používala nemecké právo: občania boli osobne slobodní, mohli voliť farára a richtára, majetok bol dedičný, mohli poľovať, loviť ryby, dobývať a spracovávať rudy. Mesto patrilo do Spoločenstva 24 kráľovských miest. Farár bol členom Bratstva 24 kráľovských farárov.
V roku 1412 dal kráľ Žigmund Spišskú Belú s 12 mestami Spoločenstva do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému za pôžičku 37 tisíc kôp českých grošov. Záloh trval do roku 1772. Mestá neboli vyčlenené z Uhorska, len dane platili poľským miestodržiteľom sídliacim na hrade Ľubovňa.
V roku 1545 prijala Spišská Belá reformáciu pričinením rodáka Serpilia Quendela, ktorý sa po skončení štúdia vo Wittenbergu vrátil domov. Stal sa evanjelickým farárom, prevzal kostol, faru a školu, ktoré sa v rámci rekatolizácie vrátili až roku 1674 katolíkom. Rekatolizácia nebola násilná, a tak značná časť obyvateľstva ostala evanjelickou.

Spišská Belá sa využívaním výsad stala významným mestom. Remeselníci si zakladali cechy už od roku 1551. V roku 1772 tu bolo 5 samostatných cechov a vyše 250 remeselníkov: obuvníci, mäsiari, stolári, farbiari, kožušníci, krajčíri, čižmári, zámočníci, meditepci, zlatníci, pekári a tkáči, ktorí vyvážali ľanové plátno aj do Turecka. Prekvitalo aj poľnohospodárstvo. Využívaním pasienkov v tatranskej oblasti sa mesto stalo ovčiarskou a dobytkárskou veľmocou. Lesné bohatstvo využívalo na export dreva splavovaním po Poprade a Visle až k Baltu a na výrobu šindľov. Vyvážalo mlynské kamene, malo tehelňu, papiereň, 3 mlyny, prekvitala výroba borovičky a piva.

Železničná trať Košice?Bohumín (1871) a napojenie Belej na ňu dalo podnet k industrializačnej činnosti: vznikla tkáčovňa (1869), škrobáreň (1878), píla (1876) a továreň na spracovanie tabaku (1898).

V 19. storočí bol v Spišskej Belej čulý kultúrny a spoločenský život, pestovaný už v minulosti v tzv. bratstvách, v cechoch a teraz v spolkoch. Spoločensko-rekreačným miestom sa stali Belianske kúpele (1818) a osada Tatranská Kotlina. Jej vznik podmienilo objavenie Belianskej jaskyne, v roku 1881.

O hospodárskej prosperite a kultúrnosti obyvateľstva svedčia aj historicko-umelecky významné stavby: kostol sv. Antona Pustovníka (1260), zvonica (16.stor.), radnica (16. stor.), mariánsky stĺp Immaculata (1729), ev. a. v. kostol (1786), ako aj meštianske domy neskororenesančného a barokového slohu.

Spišská Belá bola od začiatku prevažne nemeckým mestom. Slovenský charakter začala nadobúdať v 19. a 20. storočí, najmä po odchode a nútenom odsune Nemcov po 2. svetovej vojne.

Socializáciou poľnohospodárstva, zrušením súkromného podnikania a odčlenením Tatier do Tatranského národného parku (4 183 ha) stratila tradičný charakter. K podnikom pribudlo rezbárske družstvo Javorina (1947). Vznikla prímestská rekreačná oblasť ? rybník miestnej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu (1977).

Po roku 1989 sa mesto zväčšuje znovuzískaním Tatier a privatizačným ruchom obchodu, služieb a remesiel. V kultúrnej oblasti sa môže popýšiť Múzeom J.M.Petzvala v jeho rodnom dome (1964) a Múzeom MUDr. Michala Greisigera v jeho rodinnom dome (1994), ako aj expozíciami Slovenskej Národnej galérie v kaštieli v Strážkach.

Spišská Belá sa zväčšuje, skrášľuje ? upravuje svoj obraz: usiluje sa stať hospodárskym, spoločenským, kultúrnym i turistickým centrom, otvoriť sa svetu a prijať svet s priateľskou pohostinnosťou.

Ďalšie podrobnejšie informácie o histórii Mesta Spišská Belá môžu záujemci získať v Mestskej knižnici. Tu sú k dispozícii ročenky - Z MINULOSTI SPIŠSKEJ BELEJ. Tieto ročenky sú postupne vydávané Mestským úradom Spišská Belá v spolupráci so Spišským dejepisným spolkom v Levoči a majú za cieľ nezaujato zverejniť históriu Mesta Spišská Belá, významné osobnosti mesta, podnikov mesta, záujmových organizácií i celkového života občanov mesta. Majú tiež poslúžiť ako podklad ku komplexnej publikácii - Bibliografia Mesta Spišská Belá, ktorej vydanie sa plánuje v najbližších rokoch. Dodnes boli vydané nasledujúce ročenky: