Panamský priplav v Strednej Amerike je jedným z divov moderného seta. Je to jeden z najväčších inžinierskych výkonov ľudstva a kľúčový prvok globálnej siete lodnej dopravy. Panamský prieplav prepojuje Atlantický oceán s Tichým oceánom v mieste Panamskej šije, kde sa spojuje Severná Amerika s Južnou Amerikou. Skracuje cestu o viac než 8. 000 kilometrov medzi východným a západným pobrežím Spojených štátov, panamský kanál však nie je žiadny obyčajný prieplav, pretože ním prechádza časť najväčšej lodnej dopravy sveta.

Keďže Atlantický a Tichý oceán majú rôzne výšky prílivu a odlivu, musí tento prieplav vystúpať najprv do výšky 26 metrov nad morom po väčšine svojej dĺžky a potom klesá opäť dole pomocou zložitej sústavy obrovských plavebných komôr k oceánu na druhej strane.

Spojenie oceánov

Už od samých počiatkov dobývania Ameriky bolo jasné, že prieplav spojujúci Atlantický oceán s Tichým oceánom by bol cennou dopravnou cestou. V roku 1534 španielsky kráľ Karol I. prikázal urobiť prieskum možných trias Panamou, len 21 rokov po tom, čo španielsky conquisitor Vasco Núňez de Balboa sa stal prvým Európanom ktorý uvidel Tichý oceán. Avšak inžinierske problémy spojené s prekopaním 50 kilometrov dlhého prieplavu cez jedny z najvražednejších bažín na svete plné nebezpečných ochorení znamenalo, že táto myšlienka bola po nasledujúce 3 storočia opustená.

Začiatkom 19. storočia, keď sa Spojené štáty, ktoré vtedy nanovo získali nezávislosť, začali stávať veľkou mocnosťou, došlo k oživeniu záujmu o vybudovanie prieplavu. V tej dobe tiež bola v plnom prúde priemyselná revolúcia a uskutočnenie tohto ohromného projektu začalo prvý krát v dejinách vyzerať reálne.

V roku 1835 americký Senát schválil rezolúciu, ktorá dávala prednosť vybudovaniu prieplavu Nikaraguou miesto Panamskou šijou, ktorá bola vtedy súčasťou Kolumbie. V polovici 19. storočia americký záujem o tento región vzrastal potom, čo bola dokončená panamská železnica, ktorá ako prvá poskytla rýchle a spoľahlivé spojenie s touto oblasťou.

Ferdinand de Lesseps

Premenenie tohto sna v realitu sa nekonalo do tej doby, než francúzsky inžinier pracujúci na druhej strane sveta ukázal, čo ide dokázať. Vikomt Ferdinand de Lesseps bol francúzskym diplomatom, ktorý pracoval v Káhire v Egypte, keď padol návrh na vybudovanie prieplavu, ktorý by spájal Stredozemné more s Červeným morom, čím by sa skrátila cesta medzi Európou a Indickým oceánom. Tým by odpadla plavba okolo mysu Dobrej nádeje na južnom konci Afriky. De Lesseps zhotovil plány a prevzal vedenie stavby, ktorá začala v roku 1860 a ktorú platila hlavne francúzska vláda. Stavba Suezského prieplavu, ktorého dĺžka je 160 kilometrov, trvalo 10 rokov a pracovalo na nej tisíce robotníkov. Táto stavba bola svojím spôsobom relatívne jednoduchým projektom: neexistoval žiadny rozdiel v prílive a odlive na oboch stranách prieplavu, takže nebolo treba stavať plavebné komory ani zvýšené sekcie.

Počiatky stavby

Keď bol Suezský prieplav dokončený a uvedený do prevádzky, začala sa francúzska vláda zaujímať o stavbu prieplavu cez Panamskou šijou, čo je podobne úzky pruh zeme oddeľujúci dva oceány. V roku 1879 bola založená nová spoločnosť Compagnie Universelle du Canal Interocéanique, a jej riaditelia skoro presvedčili de Lessepse, aby sa tohto projektu ujal. Ale od samého počiatku neboli veci tak jednoduché ako bolo v Sueze. De Lesseps ignoroval návrhy na vytvorenie zvýšenej vodnej cesty a rozhodol sa miesto toho pre ďalší prieplav na úrovni morskej hladiny. Problémom bolo, že to znamenalo kopať prieplav skrz nepevné bažiny zamorené nebezpečným hmyzom.

Práce začali v roku 1881, ale neustále sa oneskorili kvôli inžinierskym problémom a chorobám, ktoré zahubili stovky robotníkov. Nakoniec sa v roku 1889 práce na projekte úplne zastavili a spoločnosť zbankrotovala. De Lesseps zomrel v roku 1894 ako celkom zlomený človek, ktorý bol odsúdený na 5 rokov vezenia za sklamanie dôvery.