V roku 1271 vystupuje už Levoča ako centrum provincie Sasov a spolu s ďalšími spišskými mestami už užívajú práva slobodných kráľovských miest: majú vlastnú samosprávu, súdnu právomoc, osobnú slobodu, právo ťažiť rudu, využívať lesy, vykonávať remeslo, obchodovať a právo skladu, o ktoré viedla Levoča dlhotrvajúci spor s mestom Kežmarok, ktorému sa ho podarilo získať iba lsťou. Spor vošiel do histórie ako "storočná vojna" a víťazom bola Levoča. V roku 1402 Levočania boli oslobodení od práva skladu iných miest, v roku 1419 oslobodili panovníci levočských kupcov od platenia
tridsiatkového cla po celom Uhorsku. Vďaka výhodnej polohe na križovatke obchodných ciest a za výdatnej pomoci panovníkmi udelených politických i hospodárskych výsad, začali plynúť do mestských pokladníc i do mešcov kupcov a ďalších mešťanov financie, umožňujúce všeobecný rozvoj. Nastalo obdobie rozkvetu architektúry, vzdelanosti, kultúry, umenia i remesiel. Požiare v rokoch 1550 a 1599 spôsobili veľké škody. Silnému a bohatému mestu sa však podarilo zdolať aj tieto pohromy a udržať si svoje významné postavenie až do konca 16. storočia.


Levoču obkolesovalo do dnes zachované mestské opevnenie, ktoré sa niekoľkokrát prestavovalo. Architektúra meštianskych domov na námestí postupne prechádzala z gotickej do renesančnej podoby, ktorú poznáme v súčasnosti. Požiare spôsobili, že z gotických domov sa nám zachovali len zvyšky, ktoré sa objavujú pri rekonštrukčných prácach. V renesančnom slohu bola postavená aj radnica. Strediskami duchovnej kultúry boli náboženské bratstvá a predovšetkým kostoly. V priebehu storočí to boli postupne kostol sv. Mikuláša, sv. Ducha, kostol sv. Jána a pravdepodobne aj sv. Alžbety. Najvýznamnejší z nich je však chrám sv. Jakuba európskeho významu. Slúži ku cti mesta, že už od 15. storočia podporovalo vzdelanosť a časť financií dávalo na školu. Bola tu tiež knižnica, lekáreň, kúpele a pôsobili tu lekári. V poslednom storočí tohto tisícročia nachádzame Levoču administratívnym centrom župného, neskôr okresného významu. Je aj mestom škôl. Jej najväčšou cennosťou je dedičstvo predkov - umelecké i architektonické skvosty pre ktoré ju štát už v roku 1950 vyhlásil za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Do obnovených historických budov sa vracia život vďaka umeleckým reštaurátorom i fortieľnym remeselníkom. V štýlových priestoroch nachádzame centrá spoločenského, kultúrneho i ekonomického života mesta. Historické pamiatky

V meste je zachované množstvo kultúrno – historických pamiatok - Chrám sv. Jakuba, Radnica, Evanjelický kostol, stredoveký pranier - klietka hanby a viac ako 60 meštianskych domov pochádzajúcich väčšinou zo 14.-15. storočia tvoriacich Námestie Majstra Pavla.