Západných Karpát ustúpilo a táto oblasť zostala súšou so silnou denudáciou až do eocénu. Neskôr sa tu začali tvoriť erózno-denudačné brázdy flyšového a bradlového pásma. Tu sa prejavovala aj najnebezpečnejšia – urýchlená erózia erózno-denudačných brázd vonkajšieho pásma na flyši ílovcovitého vývoja. Dnes sú v celej oblasti Myjavskej pahorkatiny časté záplavy, zosuvy pôd...Najmä na aluviálnej nive v okolí Myjavy sa nachádzajú černozeme(vylúhované a degradované). Západná časť Myjavskej pahorkatiny sa viaže na pôdy so strednou úrodnosťou (hnedozeme). Tektonický nepokoj počas sedimentácie Karpát sa aj na území Malých Karpát prejavil vznikom podmorských sopiek, z ktorých boli vyvrhované diabasové lávy a tufy, neskoršie premenené na amfibolity. V období devónu sa táto oblasť opäť stáva súčasťou geosynklinály, ktorá predstavuje počiatočné štádium varískeho cyklu. V tomto období vznikla aj harmónska séria v Malých Karpatoch, ktorá má flyšoidný vývoj. Táto séria predstavuje komplex tmavých ílovito-piesčitých bridlíc, v ktorých sa striedajú tenké ílovité a piesčité polohy. Občas sa ukladali aj bituminózne bridlice. V súvrství bridlíc miestami vznikli šošovky vápencov, zrejme organogénneho pôvodu, pretože obsahujú články krinoidov a prierezy organizmov podobné pteropódam. Sú tu zastúpené sopečné horniny, a to diabasové tufy, diabasy a gabrodiority. Malé Karpaty sa od iných jadrových pohorí čiastočne líšia svojím vývojom, najmä v období prvohôr, príp. mladších prahôr: chýbajú tu gtanitoidné a zmiešané migmatitické horniny, ktoré gznikali za najstaršieho vrásnenia a metamorfózy (ortoruly a migmaty).

Metamorfované horniny Malých Karpát v predmetamorfnom štádiu majú jednotný vývoj a usadzovali sa bez zreteľného prerušenia sedimentácie. Existencia starších vrásnení(napr. varínskeho) nie je jednoznačne preukázaná. Preto je pravdepodobné, že v období starších prvohôr a azda aj mladších prahôr sa tu v geosynklinále usadzovali hrubé súvrstvia striedavo viac alebo menej ílovitých a piesčitých sedimentov. Počas sedimentácie a prehlbovania geosynklinály dochádzalo k podmorským výlevom bázických (záasaditých) láv. S vulkanickou činnosťou súvisí asi aj vznik sírnikov, najmä pyritu a vzácnejšieho chalkopyritu a sfaleritu, ktoré sa na niektorých miestach vyskytujú v týchto bázických premenených sopečných horninách, ako aj v ich okolí. Pod vplyvom tektonických pohybov a sopečnej činnosti vznikali miedtami na morskom dne úseky s nedostatkom kyslíka. V nich sa ukladali saprousadeniny („hnilokaly“), bohaté na bitumunózne (organické) látky. Pri metamorfóze z nich vznikli grafitické horniny. Koncom staropaleozoického sedimentačného obdobia nastáva rozvoj morských organizmov s vápnitými schránkami, z ktorých vznikali vápence.

Podnebie a klíma

Celá oblasť má mierne teplé podnebie. Najbližšie okolie Brezovej odvodňuje brezovský potok, ktorého hlavný prameň vyteká pod Pokryvníkmi, priberá ďalšie štyri potoky (jeden vyviera pod Vysokou pri Košariskách), preteká Brezovou, Hradišťom a medzi Osuským a Jablonicou sa vlieva do rieky Myjavy, ktorá odvodňuje celú širokú oblasť medzi Malými Karpatmi a Moravou, a nakoniec sa vlieva do tejto pohraničnej rieky. Z klimatického hľadiska ide o oblasť mierne teplú, vlhkú, s miernou zimou. Typ horskej klímy je sprevádzaný malou inverziou teplôt.

Zrážky: v meste je zrážkový priemer cca 800 mm
Snehová pokrývka: táto trvá v priemere 90 dní
Teplota vzduchu: v ročnom priemere je 8 stupňov Celzia
Smery vetra: Prevládajúci smer v priebehu roka je severozápadný (16,5% ), ďalší je severný (15% ), najmenej vetrov je juhovýchodných (3,5% ). Bezvetrie je v roku 21,2%.

Fauna a Flóra

Živočíšne spoločenstvá sú okrem abiotickej zložky prírodného prostredia podmienené v podstatnej miere rastlinnými spoločenstvami a teda ich kvalitatívnokvantitatívny obraz v záujmovom území zodpovedá priestorovej distribúcii jednotlivých rastlinných formácii. Územie bývaleho okresu Senica je pod vplyvom zón Karpatika, Panonika a Hercinika. Zoogeograficky sú Malé Karpaty zaradené do zóny Karparikum - listnatých stromov a čiastočne aj do zóny stepného bezlesia eurosibírskej podoblasti, avšak zastúpenie má aj fauna orientálna, európska a mediteránna. Karpaticum - Malé Karpaty predstavujú nárazovú zónu pre prienik západoeurópskych druhov subatlanika. Prvky montánneho stupňa Centrálnych Karpát tu našli po miernom oteplovaní v holocéne vhodný habitat k prežitiu. Hercinikum sa prejavuje doznevaním prvkov subatlantika. Druhy tejto sústavy sa zachovali najmä v miestach extrémnych klimatických habitatov. Zvieraciu ríšu predstavujú plazy: jašterica zelená, zmijovec; vtáctvo skaliarik obyčajný, skaliar pestrý, stehlík konopiar (konôpka), strakoš obyčajný, škovránok, ľaptušky, penica, drozd, červienka a i.. Hojný je syseľ. Chrobáky zastupujú svižníky a lajniaky, roháče a fúzače, bystrušky, húseničiare, lienky a zlatone. Po lúkach skáču koníky, lietajú šidlá. Časté sú aj bzdochy (smradľavý Martin) a kliešte, z motýľov okáče, perleťovce a bábočky (vidličkár). Je zaujímavé, že severná vápencová časť Malých Karpát má z botanického hľadiska do istej miery podobný ráz ako najjužnejší výbežok tohto horstva - Devínska Kobyla. Na oboch miestach rovnako pestro rozkvitajú chochlačky (kohútiky), veternice (krupičky), veterníky i snežienky (soplíčky), neskoršie zubačka cibuľkonosná a marinka voňavá: všeobecne je tu však menej teplomilných a viac horských druhov. Zo stromov prevládajú buky a borovice, vyskytuje sa i červený smrek (brím), vo vyšších polohách jasene a javory. Hojný je borievkový porast (jalovce).