Poloha
Mesto leží v teplej klimatickej oblasti Vranovskej pahorkatiny, v nadmorskej výške 132 metrov, na úrodnej nive riek Tople a Ondavy.
Časti mesta
•Mestské časti: Čemerné, Lomnica
•Sídliská: 1.mája, Dubník, Juh, Lúčna, Okulka, Sídlisko I, Sídlisko II
•Osady: Ferovo, Lopaty, Ortáše, Polovice, Rómska osada, Taňa, Michalok
Vodné toky
Mestom preteká rieka Topľa.
Symboly obce
Erb
V archívoch sa uchovala medzimestská korešpondencia Vranova. Písomnosti, vyhotovené mestskou kanceláriou, boli opatrené mestskou pečaťou. Ich existencia je pre nás veľmi významná, nakoľko na rozdiel od slobodných kráľovských miest, ktorých erby sa bežne zachovali, u poddanských (privilegovaných) mestečiek sa ich erb používal výlučne na pečatidlách. V 15. storočí Vranov používal pečatidlo so znakom raka. Od začiatku 16. storočia bol tento nahradený neheraldickým znakom s vyobrazením sv. Štefana, patróna farského kostola. Svoj heraldický erb s vyobrazením leva mesto začalo používať roku 1622 a tento v nezmenenej podobe používa až dodnes.
Erb mesta v dnešnej podobe zobrazuje zlatého leva ozbrojeného striebornou šabľou, vyrastajúceho zo zlatej koruny v modrom štíte. I keď erb Vranova zobrazoval levicu, táto figurína sa v heraldike opisuje ako lev, lebo termín levica je vyhradený levovi stojacemu na troch nohách. Dodnes nie je jasné, odkiaľ tento v stredovekej heraldike často používaný kráľovský zvierací symbol, stelesňujúci udatnosť a silu, pochádza. Nesporne pripomína šľachtickú symboliku. Mesto tento erb používa vyše 350 rokov, hoci sa podoba erbového symbolu a jeho sfarbenia vždy verne nepridŕžala predlohy. Lev sa často zobrazoval strieborný, s dvoma chvostami, atď. Tieto nedôslednosti však mesto odstránilo a v súčasnosti používa heraldicky správnu podobu svojho mestského erbu i ďalších symbolov.
Dejiny
Prvé historické zmienky o Vranove
Ak sa pozrieme na skok do minulosti, z dostupných prameňov zistíme, že Vranov pred 730 rokmi nemal oproti susedným dedinám významnejšie postavenie. Od 11. do 13. storočia bolo toto územie Vranova a jeho okolia majetkom uhorských kráľov. Z listiny kráľa Štefana V. z roku 1270 vyplýva, že kráľ vtedy daroval šľachticovi Rainoldovi za účasť a zásluhy na výpravách kráľovského vojska do Uhorska viaceré majetky na východnom Slovensku, napríklad majetky panstva Čičva, ku ktorému patrili i dediny Vranovské Dlhé a Višňov. Vranovské Dlhé sa vyskytuje pod maďarským názvom Huzeumezew. Vznikol prekladom slovenského názvu Dlhé pridaním slova mező (pole). V tejto listine Vranov nie je menovite zapísaný, preto obsah listiny treba pokladať len za nepriamu správu o Vranove.
Štefan, z milosti Božej kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska…, tento prípis všetkým Kristu veriacim pečujúcim o spásu od Darcu spásy.
Rozhodli sme sa verejne oznámiť na vedomie prítomných i budúcich pokolení, že náš milovaný a verný Reynold, magister dapiferov nášho najmilšieho syna, vojvodcu Ladislava, veliteľ strážnych oddielov a župan szabolčský, od rokov našej mladosti a od detstva bol nám dobre známy… Vždy sa snažil podriadiť svoju milú službu opatreniam a úžitkom nášho kráľovstva… Preto po toľkých zásluhách a verných službách patrí sa odmeniť sa mu. Za vynahradu jeho verných služieb chcejúc z kráľovskej štedrosti odmeniť sa za jeho veľkú vernosť, darujeme mu územie ROZGON a Baasfelde i Polské zvané v župe abovskej… taktiež akúsi usadlosť - osadu, zvanú Čičvu, v župe zemplínskej na pohraničí Poľska s dedinami k nemu patriacimi Dlhé pole a Vyšňov zvanými, a to spolu so všetkým úžitkom a príslušenstvom, ktoré mal a vlastnil vojvoda Rastislav…
Dané rukami magistra Benedikta, predstaveného Orodenskej Cirkvi, vicekancelára kráľovského dvora a nášho dôverníka Roku od Narodenia Pána 1270.
Prvé priame správy o Vranove sú v registroch pápežského desiatku z rokov 1333 až 1337. V týchto rokoch pôsobil vo vranovskom kostole farár Štefan. Podobne ako farári z iných farností aj on odviedol pápežom desiatu časť z príjmov od farníkov (desiatku). Z týchto správ je zrejmé, že vranovská farnosť v tomto období už bola ustálenou cirkevnosprávnou jednotkou, ktorá nepochybne jestvovala už predtým.
Archeologické pamiatky a spoločenská rozvinutosť Vranova v 14. storočí dokazujú, že Vranov jestvuje nepretržite už od 9. storočia.
V latinských písomnostiach sa Vranov pravidelne vyskytuje pod názvom Warano. Názov Warano bol maďarizovanou podobou pôvodného slovenského názvu Vranov, odvodenou od slova vrana. O slovenskom, resp. západoslovenskom pôvode tohto názvu nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti. Typologicky patrí k starobylým slovenským názvom zakončeným na - ov. To, či názov Vranov súvisí s prípadným mimoriadnym výskytom vrán, alebo je odvodený od rodového či osobného mena Vrana, z jazykovedného a historického hľadiska nemožno jednoznačne zistiť. Z maďarizovaného názvu Warano vznikol v 15. storočí latinizovaný názov Varanovia, ktorý sa používal len zriedkavo. Slovenský názov, pravda zväčša v skomolenej podobe Wrano, Varanow, ale aj v správnom tvare Vranov sa dostal do latinských písomností najmä samotného mestečka Vranova do 15. storočia. Z toho je zrejmé, že vtedajší mešťania, ale aj richtár a členovia rady boli slovenského pôvodu.
Stopy najstaršieho osídlenia
K najstarším slovanským sídliskovým celkom v okrese Vranov nad Topľou patria zvyšky obydlí v miestnej časti Vranova - Lomnici, datované do 7. storočia. Rozsiahle slovanské osídlenie sa nachádzalo v troch polohách (Male poľo, Poloviny, Koscilek) a jeho vývoj sledujeme až do 10. storočia. Počas doterajších záchranných výskumov bolo na spomínanom slovanskom sídlisku preskúmaných 34 sídliskových zahĺbených objektov oválneho pôdorysu so stopami po otvorenom ohnisku. Preskúmaná bola hlinená klenbová pec, zapustená do podložia, s takmer rovným dnom s priemerom 65 cm. Jej klenba bola zavalená zvyškami piatich žarnovov. Pred vyhrievacím zariadením bola vyhĺbená predpecná jama, obsahujúca množstvo uhlíkov, železný predmet bez bližšieho funkčného určenia a úlomky keramiky. Na základe nálezov žarnovov možno uvažovať o jej funkčnosti, pravdepodobne bola chlebovou pecou.
V preskúmaných objektoch medzi nálezmi prevládala keramika, výnimočne sa našla železná kopija, prvý doklad zbrane nájdený na slovanskom sídlisku v oblasti severovýchodného Slovenska. Častejšie sú však nálezy železných nožíkov a najmä praslenov, ktoré sú dokladom rozvoja tkáčskej výroby. Analýza zvieracích kostí zo sídliska v Lomnici svedčí o tom, že na sídliskách prevládal chov hovädzieho dobytka a ošípaných; doložené sú aj zvyšky lovnej zveri (jeleňa). Podobný charakter mali aj slovanské sídliská zistené v centre mesta Vranova a v mestskej časti Čemerné.
V samotnom Vranove je dokázateľná historická kontinuita osídlenia od veľkomoravského obdobia až po súčasnosť. V 70. rokoch zachránil J. Macák počas stavebných prác na Rázusovej a priľahlej Pribinovej ulici zvyšky obydlí z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia a stredovekú sakrálnu stavbu. Zo zisteného sídliska a z toho plynúcich poznatkov je zrejmé, že Vranov spolu s Lomnicou, Čemerným a Komáranami dokázateľne patrí k najstaršej skupine slovansko - slovienskych sídlisk v priľahlej časti doliny Tople.
Grekokatolícky kostol
Na významné postavenie Vranova v rámci čičvianskeho hradného panstva začiatkom 14. storočia poukazuje jestvovanie jediného farského kostola na tomto území už roku 1314. Výška pápežského desiatku, ktorý vranovský farár roku 1332 odvádzal jágerskému biskupovi (7 gr) je v porovnaní s niektorými farnosťami Zemplína pomerne nízka, takže Vranov na zemplínske pomery v tomto období príliš nevynikal. Napriek tomu muselo tu v tomto období dôjsť k postupnému prechodu z pôvodne poľnohospodársky sa vyvíjajúcej osady vo významnejšie remeselno - obchodné centrum. Vďaka tomuto prechodu vytvorilo sa vo Vranove trhové stredisko, ktoré tu v nelegalizovanej podobe jestvovalo do roku 1350. Privilegiálnou listinou Ľudovíta I. z tohto roku získali Rozgoňovci pre Vranov právo slobodného trhu („forum liberum“). Tou istou listinou sa Rozgoňovcom udeľuje právo meča a šibenice, čím sa má zaistiť všetkým kupcom, idúcim týmto územím, sloboda kúpy, predaja a výmeny tovaru bez akejkoľvek ujmy a prekážky.
Vranov ako stredoveké mestečko
Legalizovanie trhovej tradície malo pre ďalší vývoj Vranova veľký význam a bolo jednou z podmienok získania mestských výsad. Najstarším písomným dokladom o Vranove, v ktorom sa prvýkrát spomína ako mesto („oppidum“), je listina kráľa Žigmunda z 29. mája 1410. Vonkajším vyjadrením týchto premien bol vznik mestskej samosprávy, na čele ktorej stál richtár a prísažní. V porovnaní s predchádzajúcim storočím zaznamenáva mesto od začiatku 15. storočia predovšetkým väčší rozmach remeselnej výroby. V jednotlivých rokoch 15. storočia sa spomínajú nasledujúci remeselníci: mlynár, kožušník, sedlár, mäsiar, kováč, krajčír, kušnier, hrnčiar, švec a iní. Rezvoj remesiel súvisel s rastúcim významom obchodnej cesty prechádzajúcej Vranovom. Potvrdzujú to aj niektoré výsady, ktoré mesto získalo v druhej polovici 15. storočia. V prvom rade to bolo právo mýta. Ďalšiemu rozvoju obchodov napomohlo právo skladu, ktoré roku 1461 Vranovu udelil Matej Korvín. Toto právo zaručovalo, že obchodníci prechádzajúci mestom museli svoj tovar vyložiť na miestnom trhu a až potom smeli nepredaný zvyšok viezť ďalej. Nové možnosti odbytu od roku 1461 umožňuje právo jarmokov, udelené opäť Matejom Korvínom. Údaj z 18. storočia hovorí, že výročné jarmoky sa konali v dňoch sv. Valentína, sv. Juraja, Navštívenia Panny Márie, sv. Mikuláša a sv. Štefana. Významnejšiemu hospodárskemu napredovaniu v druhej polovici 15. storočia bránili viaceré politické udalosti. Boli to boje Huňadyovcov s Jiskrom a napokon aj bratrícke hnutie, ktoré sa šíri územím východného Slovenska ako hnutie s prvkami protifeudálneho odboja. Veľmi ťažko doľahli na obyvateľstvo Vranova udalosti spojené s uhorsko - poľskou vojnou v rokoch 1491-1492 a neskôr politický zápas medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským o uhorskú korunu. Novým zemepánom Vranova a celého panstva je od roku 1523 jeden z najmocnejších feudálnych rodov Uhorska - rod Báthoryovcov.
Mestský národný výbor
Jedným z prvých opatrení, ktoré Báthoryovci v čase svojho nástupu na čičvianskom hradnom panstve začali uskutočňovať, bolo územné rozdelenie na menšie feudálne panstvá. Ich centrami sa stali hospodársky najvýznamnejšie strediská - Čičva, Vranov a Skrabské. Majetky, ktoré pripadli vranovskému obvodu, poukazujú na nanajvýš nepriaznivý stav v osídlení, keď z 298 usadlostí zostalo 116 opustených. Tento stav musel mať odraz v poklese poľnohospodárskej produkcie panstva, ale aj v úpadku obchodu a remeselnej výroby.
V prvých desaťročiach 16. storočia nadobúda čoraz väčší význam obchodná cesta do Poľska, idúca cez Vranov. Výhodná poloha na tejto ceste zabezpečila Vranovu už pred rokom 1541 veľmi významné právo tridsiatku, ktoré mu umožňovalo vyberať od každého cudzieho obchodníka prechádzajúceho mestom tridsiatu časť hodnoty jeho tovaru.
Rozšírenie obchodných stykov v prvej polovici 16. storočia našlo odraz v raste remeselnej výroby, čoho vyjadrením bol vznik prvých cechových organizácií. Medzi najstaršie cechy Zemplína patrí aj cech vranovských ševcov, ktorého existencia je doložená už pred rokom 1570. Artikuly vranovských krajčírov pochádzajú z roku 1569. Poslednou cechovou organizáciou mestských remeselníkov bol čižmársky cech, založený roku 1725. O oživení tranzitného obchodu, okrem práva tridsiatku svedčí aj roku 1569 obnovené právo skladu.
Bližšie o pomeroch vo Vranove sa dozvedáme z urbáru, ktorý 1. marca 1585 zaviedol Štefan Báthory. Podľa neho Vranov platil rentu v peňažnej a naturálnej forme. V snahe získať čo najväčšie príjmy, pozorujeme už v tomto období pokusy s majerským podnikaním na bátoriovských majetkoch. Tento spôsob podnikania prinášal citeľné zvýšenie povinností poddaných, čím sa ich postavenie ešte viac zhoršuje. Narastanie robotných povinností má za následok útek poddaných z pôdy. V prvej polovici 17. storočia nachádzame vo Vranove 3 opustené usadlosti.
Bližšie údaje o tunajšom obyvateľstve poskytujú urbáre a súpisy vranovského panstva zo 17.-18. storočia. Mestské obyvateľstvo tvorili prevažne remeselníci a roľníci.V menšej miere to boli obchodníci. Doplnením peňažného príjmu zemepána mal byť zisk z rybníkov a viníc. Rybník vo Vranove sa spomína v správach z 15. storočia. S pestovaním hrozna sa stretávamev 16. a 17. storočí vo Vranove a vo Vranovskom Dlhom.
Protihabsburgské povstania
Protihabsburské povstania, ktoré od začiatku 17. storočia viedla uhorská protestantská šľachta, sa priamo alebo nepriamo dotýkajú aj dejín Vranova. Prvé povstanie vedené v prvej polovici 17. storočia (Bočkajovo, J. Rákociho) sa priamo mesta nedotkli, poznamenali však jeho hospodárstvo. Totiž po ukončení povstania prikazuje Rudolf II. vyplatiť povstaním poškodenému Prešovu odškodné okrem iného i z vranovského tridsiatku. Súčasne však Rudolf II. vydáva i privilégium, ktorým vranovčanov oslobodzuje pri obchodovaní s Poliakmi od platenia mýta a dežmy (r. 1607).
S osobou Gabriela Betlena, vodcu druhého protihabsburského povstania spája mesto donačná listina, ktorou roku 1629 zabezpečuje obyvateľom chudobinca vo Vranove desiatu časť úrody z obce Slovenská Kajňa. To už vranovské panstvo opäť mení majiteľa. Od roku 1617 prešlo v dôsledku ženby s Katarínou Nadasdy, dcérou povestnej Alžbety Bátoriovej, na popredného feudála Zemplína Juraja Drugeta. V ich vlastníctve bolo mesto aj s panstvom do roku 1684, kedy na Čičvianskom hrade chytili posledného mužského potomka Drugethovcov. Majetky panstva si rozdelili Barkóci, Forgáč a Ziči. Do života mesta priamo zasiahli dve protihabsburské povstania, povstanie Imricha Tököliho a Františka Rákociho II. Ešte pred vypuknutím povstania zničili kuruci Imricha Tököliho roku 1672 „slovenský“ kostol. Roku 1676 spustošili kláštor paulínov a predstaveného kláštora Imricha Fajerváryho a kňaza Juraja Dubnického mučili. Počas svojho pobytu v meste (1682) najviac pozornosti venovali objektom katolíckej cirkvi. Do rúk evanjelikov vrátili „maďarský“ kostol, ktorý od roku 1672 spravovali katolíci a z paulínskeho kláštora vyhnali mníchov. K stabilizácii týchto konfesionálnych treníc v meste došlo až roku 1686, kedy František Barkóczy obnovil rád paulínov a zveril im do opatery farský kostol.
V 18. storočí do života mesta rušivo zasiahli viaceré pohromy. V apríli 1718 to bol veľký požiar, ktorý zachvátil celé mesto a silne ho poškodil. V decembri 1778 a v apríli 1779 postihlo okolie Vranova zemetrasenie, ktoré narobilo veľa materiálnej škody.
Roľnícke povstanie K najvýznamnejším udalostiam starších dejín Vranova patrí východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831. Vypuknutie povstania podnietila neúroda roku 1830, hlad a bieda. Signál k začatiu povstania vo vranovsko - zámutovskej oblasti vyšiel začiatkom augusta zo Zámutova. Po prepadnutí zámutovského kaštieľa odobrala sa skupina povstalcov do Merníka, kde došlo k najväčšiemu krviprelievaniu. Po spoločnej porade sa skupiny z Merníka a Čaklova obrátili proti Vranovu.
Súčasník povstania, evanjelický farár Matej Rojko zo Soli o priebehu týchto udalostí poznamenal: „... s velikým krikom ukrutne veliky huf rebelantu do Vranova pospichali a tu velkomožnu grofku osiralu Forgach, rozenu Sandor, dobru dušu a veliku pomocnici chudobnych lidi nezabili sice, ale velice trapili, mnohe peníze je odebrali, co sebou nevzali, pohubili a na mnohe tisíce škodu učinivše...“ O tom, ako reagovalo mestské obyvateľstvo na revolučný pohyb roľníctva, dozvedáme sa z Čorbovej kroniky, ktorý píše, že „gych Wranowčanye bars wzdečne prijali. Chtore Rychtarowu nesluchali… Židzi i Panowe ssicke zucekali bo sje ukrutnosci zleg Prossčawi bali.“ V meste rabovali zemianske domy, židovské obchody a mimoriadnu pozornosť venovali miestnej lekárni. Lekárnikovi sa podarilo utiecť, no spustošili lekáreň, ktorá bola vybavená vzácnymi viedenskými nádobami a českým sklom. Povstalci neušetrili ani kaštieľ. Vodca povstalcov Adam Ostroha síce uzavrel s grófkou dohodu, že za 50 zlatých a pohostenie do sýtosti ušetria kaštieľ, sľub však nedodržali. Sám vedie povstalcov na kaštieľ, ktorý spustošili a vyrabovali. Časť povstalcov sa po týchto udalostiach vo Vranove pohla do Majeroviec, kde sa v tom čase ukrývali vranovský doktor a lekárnik. Posledné akcie povstalcov v okolí Vranova prebiehali už v čase, keď do Vranova, Soli a Zmutova začali prichádzať prvé vojenské jednotky, aby povstanie potlačili. Skupinky povstalcov po ich príchode zutekali do zámutovských lesov s úmyslom brániť sa. Avšak už 12. augusta vojsko povstanie potlačilo, hlavných pôvodcov vzbúr pochytalo a uvrhlo do grófskych pivníc vo Vranove. Odtiaľ len „velmi malo nevinných propušteno bylo, jini ale ukrutne veľmi mnoho na stred Vranova, nekteri palicami, jini s prutami katovani byli...“
Účastníkov povstania 30. augusta vo Vranove za predsedníctva vicišpána Karola Szent-Iványiho začal súdiť štatariálny súd, a to „Horucim Prawom Wranowskym“. Len vo vranovsko - zámutovskej oblasti bolo týmto právom na smrť obesením odsúdených 41 povstalcov. Nad Vranovom pri ceste do Sedlísk bol popravený bača Ján Monigaš. Ako poslední boli na „smjerc slupovu“ odsúdení richtári z Merníka, Komáran a Juskovej Voli, ktorých obesili 15. októbra „nižeg Wranowa gak sje du Dluhemu idze na Brehu wiseg Drahi“.
Roľnícke povstanie zemplínskeho ľudu našlo odraz v literárnej tvorbe našich spisovateľov. Andrej Čorba, evanjelický farár, pôsobiaci v rokoch 1821 - 1845 v Hanušovciach n.T., je autorom kroniky „Hrozne a strašne rospravki o chorobe choľeri a rozbroju proščavi vo viššich stranoch uhorske žeme s roka 1831 ho ...“ V kronike opisuje podrobné udalosti cholerového povstania v šarišskom dialekte nielen zo Zemplína a Šariša, ale aj zo spišskej a abovskej župy.
Rok tiśic osmisti tricati perši bul, kedi še ten chir zli a prehrozni počul, že taka choroba idze od Indii, chtora veľo ľudzi zmorila v Perzii. Strach, bjeda a psota všadzi še harnula, ňebo už i v Poľsku zla choroba bula. Ňe jeden povedal : „Tam morila včera a už je dňes u nas ňeśčesna choľera.“ Pisali novini, kľevetali ľudze, každi vidzil, že to i tu bars plano budze. Šicko s pridavkami ľudze hutoriľi. Mudrich ňesluchali, ľem blaznum veriľi, že to ňe choľera, co to povedaju, aľe že panove praški zadavaju, abi vimoriľi prebidnu chudobu a zahnaľi vojensku čežobu. V najľepšim porjadku neporjadek še stal a sprostak v svej vire potužeňe vše bral, že to vera šicko ľem panstvo privodzi, že ono ňe inši na životu škodzi.
Ach, jak vas opisac šicke smutne veci ? Ked mňe selzi z oči, pirko z ruki ľeci. Zempľinske pažice, prekrasne rovňini, jak vas preľetaju presmutne novini. Tam v tim krasnim kraju, že Topľa s Ondavu še zľeva, Laborec s vodu bistro zdravu s druhima potoki do Bodroga vpada. Tam, tam v žemi pulnej stanula še zrada.
Jozef Nižňanský opisuje priebeh celého povstania v románe Cholera a Jonáš Záborský priebeh krvavých udalostí v Merníku v poviedke Hlovík medzi vzbúreným ľudom.
Vranov v rokoch 1848-1918
Sociálne pomery roľníkov sa už pred rokom 1848 zhoršovali. Tento problém sa stal o to pálčivejším, že ani nastupujúci kapitalizmus nemal väčší vplyv na zmenu triednej štruktúry obyvateľstva, ktoré naďalej ostalo poľnohospodárskym. Od začiatku 19. storočia Vranov hospodársky upadá a stáva sa typicky poľnohospodárskym mestečkom s menej významnou remeselnou výrobou. Sčasti aj naďalej si udržiava význam spoločensko - politického centra, hlavne preto, že sa stal sídlom okresu.
Skutočnosť, že mesto nedisponovalo v tomto období žiadnym priemyselným podnikom, ak nepočítame mlyny, mala za následok oneskorenie vzniku robotníckej triedy a revolučného robotníckeho hnutia. Remeselná výroba, ktorá až do roku 1872, kedy bol vydaný tzv. priemyselný zákon, bola organizovaná v cechoch, svojím rozsahom nepresahovala rámec mesta a blízkeho okolia a jej podiel v politickom živote mesta nie je známy.
Sociálne ťažkosti, s ktorými pracujúci Zemplína zápasili v sedemdesiatych a nasledujúcich rokoch, viedli k masovému vysťahovalectvu. Len v rokoch 1899-1901 sa vysťahovalo zo Zemplína za prácou 15891 osôb. Tento stav bol aj vo Vranovskom okrese, kde roku 1858 žilo 23355 obyvateľov a roku 1895 iba 22261.
Hospodársky vývoj nielen Vranovského okresu, ale celej Zemplínskej župy je v tomto storočí poznamenaný dominujúcou poľnohospodárskou výrobou, upadajúcou drobnou výrobou a takmer nepozorovaným vzostupom priemyselnej výroby. Prvé náznaky na oživenie politickej činnosti pozorujeme roku 1905, keď na územie východného Slovenska prenikli prvé správy o ruskej revolúcii. Pri tejto príležitosti sa konali zhromaždenia a prednášky aj vo Vranove.
Udalosti 1. svetovej vojny sa Vranova priamo nedotkli, no i toto obdobie znamená v živote nášho obyvateľstva ďalšie zhoršenie sociálnych pomerov.
Po roku 1918
Prvá svetová vojna síce cez Vranov neprehnala, ale naše mesto bolo pre blízku frontovú líniu prechádzajúcu cez Prešov a Bardejov tylovým zázemím, kde boli sklady potravín a škola slúžila ako lazaret. Aj vranovský cintorín sa stal posledným miestom odpočinku pre 250 neznámych padlých vojakov, ku ktorým v roku 1935 boli uložené pozostatky aj 35 vojakov z Vranova, ktorí padli na fronte. Ďalší cintorín z I. svetovej vojny bol v Kelči.
Na začiatku storočia Vranov veľmi zaostával v obchodovaní. Spôsobila to nízka úroveň spojenia s okolitým svetom. V roku 1903 bola dokončená železničná zastávka v Čemernom. Do Vranova prišiel prvý vlak až v roku 1939, kedy bola slávnostne otvorená železničná stanica a po vybudovaní mosta cez Topľu sa spojazdnila aj trať Vranov - Trebišov. Bolo to východisko z biedy tunajšieho kraja. V tridsiatych rokoch bolo v zimných mesiacoch v okrese až tisíc nezamestnaných. V lete si však všetci našli prácu pri žatve.
Historickým medzníkom vo vývoji mesta a okresu bol 16. máj 1948, keď bol položený základný kameň na stavbe Celulózky a papierní v Hencovciach a 1. september 1955 - slávnostné spustenie závodu do prevádzky.
Sedemdesiate roky boli poznamenané plánovaným rozvojom veľkej vranovskej aglomerácie od Čemerného až po Hencovce. V sedemdesiatych rokoch začína písať prvé kapitoly aj družba s českým Žďárom nad Sázavou, ktorá vydržala dodnes, zakarpatským Veľkým Berezným a východonemeckým Cottbusom. Určitou atrakciou boli pracovné pobyty zahraničných expertov a montérov v Bukóze. Na ubytovniach na Rodinnej oblasti sa tak vystriedali Fíni, Švédi, Kanaďania, Vietnamci, Angolci a iní. Sedemdesiate a osemdesiate roky sú obdobím najväčšieho stavebného rozmachu mesta. Môžeme povedať, že v priebehu dvadsiatich rokov pribudli všetky dominanty Vranova - úrady, školy, nemocnice, obchodné jednotky aj sídliská.
Významné osobnosti
Pavol Hudák - slovenský básnik.
Ján Figeľ - eurokomisár za Slovenskú republiku (narodený v Čaklove)
Bencúr Jozef (1806 – 1886) - zakladateľ a majiteľ prvej cementárne na výrobu roménskeho cementu v Uhorsku v Skrabskom. Cementáreň pracovala od r. 1856 do r. 1910. Tu vyrobený cement v r. 1868 na krajinskej výstave v Budapešti bol vyznamenaný zlatou medailou, v r. 1905 na svetovej výstave v Paríži vyznamenali cementáreň za výbornú kvalitu cementu.
Čorba Andrej (1770 – 1845) - farár a učiteľ, pôsobil v Hanušovciach v polovici 19. storočia. Udalosti východoslovenského roľníckeho povstania zachytil vo veršovanej kronike, vydanej v roku 1839 pod názvom Summowni opis hrozneho rozbroju. Tento zachovaný rukopis patrí medzi prvé historické dokumenty napísané v zemplínčine.
Hartmann Jozef (1700 – 1764) - sochár, rezbár, pracoval vo Vranove pre paulínsku rehoľu, v Kostole narodenia Panny Márie vytvoril hlavný a bočné oltáre, kazateľnicu a vstupný portál.
Hlovík Adam (1793 – 1851) - evanjelický farár, pôsobil v Kladzanoch v r. 1826 – 31. Záujem o prostredie, v ktorom pôsobil, vyjadril i tak, že zanietene zbieral východoslovenský piesňový folklór a zasielal ho Jánovi Kollárovi. Ním sústredený zemplínsky a šarišský piesňový materiál zaradil Ján Kollár do Národných spievaniek. Skladal duchovné piesne a venoval sa otázkam pedagogického, didaktického a národnobuditeľského charakteru. Za svojho pobytu v Giraltovciach vypracoval Porádek školských dúležitostí. Je hlavnou postavou poviedky J. Záborského Hlovík medzi vzbúreným ľudom. Záborský tu podáva literárny obraz východoslovenského roľníckeho povstania a o prenasledovaní ľudu naklonenej časti kléru (Adam Hlovík) počas cholerovej epidémie práve nevďačným roľníctvom.
Jakobeus Jakub (1591 – 1645) - básnik, učiteľ, evanjelický farár, pôsobil v Kučíne a Soli. Venoval sa literárnej činnosti, v ktorej reaguje i komentuje duchovné, politické a spoločenské problémy doby.Napísal Slzy, vzdychy a prosby národa Slovenského.
Kracker Ján Lukáš (1717 – 1779) - maliar, predstaviteľ stredoeurópskeho neskorobarokového maliarstva. Uskutočnil pre Vranov rozsiahly súbor prác - výzdobu portálu, priečelia a schodiska, domácej kaplnky a reprezentačným miestností konventu, výzdobu klenby a chóru kostola. Ďalším jeho autentickým dielom je výjav sv. Pavla Pustovníka na voze ťahanom levmi na klenbe kláštorného schodiska kláštora paulínov.
Lesnaiová Anna (1885 N. Hrušov – 1966 USA) - spisovateľka, insitná maliarka. Žila v kaštieli svojich rodičov v N. Hrušove. Namaľovala obraz Slovenké lurdy (Mystérium), ktorý zobrazuje udalosť z r. 1929, kedy sa v Dlhom Klčove Márii Šaffovej zjavila Panna Mária. Je autorkou knihy Na začiatku bola záhrada, v ktorej opisuje miestne zvyky, piesne a folklórne zaujímavosti z prelomu storočia.
Šaffa Juraj (1907 – 1990) - ľudový tanečník, rozprávač, veršovník, kronikár a spevák, žil v Dlhom Klčove.
