Koniec Sovietskeho zväzu prišiel 8. decembra 1991 v bieloruskom sanatóriu Visluki v Belovežskom pralese. Tam lídri Ruska, Ukrajiny a Bieloruska podpísali dohody o tom, že na základoch ZSSR vznikne Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ). Pôvodne sa malo volať Euroázijské spoločenstvo štátov. Doklad podpísaný v spomínaný deň konštatoval koniec existencie ZSSR ako subjektu medzinárodného práva. Krajina sa otriasala národnostnými spormi, vojny boli na spadnutie, politická scéna bola rozháraná. Až 13 z 15 zväzových republík už využilo právo na sebaurčenie. Prvé stretnutie štátov SNŠ sa uskutočnilo vo vtedajšom hlavnom meste Kazachstanu Alma-Ate. Na zhromaždení bolo zastúpených 11 štátov z 15. Pobaltské krajiny, ktoré vyhlásili nezávislosť už v roku 1990, sa k SNŠ nepripojili a Gruzínsko vstúpilo do spolku až po zvrhnutí nacionalistického režimu prezidenta Zviada Gamsachurdiu v roku 1994.

Existujú tri základné príčiny neúspechu akejkoľvek integrácie v rámci SNŠ. Prvou je rozdiel vo váhových kategóriách rôznych štátov. Kvôli tomu sa nevytvorili mechanizmy spolupráce a akékoľvek snahy integrácie sú „geneticky konfliktné,“ poznamenáva vedec. Druhou príčinou je „psychologická záťaž minulosti“. Pokusy o integráciu sa odohrávajú v tej rovine, že Rusko sa snaží obnoviť svoju pozíciu „staršieho brata“ a vnímať partnerov ako „mladších bratov“. Poslednou prekážkou integrácie bývalých zväzových republík je charakter jednotlivých politických režimov v týchto krajinách. Akákoľvek integrácia znamená stratu časti suverenity. Politické režimy v niektorých krajinách SNŠ sa skôr podobajú na arabské režimy, kde vládli alebo vládnu otcovia národov.

Arménsko 

Republika, hlavné mesto Jerevan, ktoré je najstarším písomne doloženým mestom na území bývalého ZSSR. Prezidentom je Robert KOCHARIAN od roku 1998. Premiérom Andranik MARGARYAN. Vláda je vedená premiérom. Prezident je volený priamo na 5 rokov. Premiér je menovaný prezidentom a schválený parlamentom. Arménsko má jednokomorový parlament Azgayin Zhogho, v ktorom zasadá 131 poslancov na 4 roky. V krajine funguje množstvo politických strán. Konflikt s Azerbajdžanom o Náhorný Karabach krajinu hospodársky vyčerpal. Od začiatku 90tych rokov podporovala etnických Arméncov a okupovala asi 16% azerbajdžanského územia. Vojna trvajúca od roku 1988 do roku 1994 spôsobila izoláciu Arménska, pretože významné arménske menšiny vo všetkých okolitých krajinách sa taktiež pokúšajú o určitú mieru autonómie. Boje v oblasti spôsobili, že 800 000 Azerbajdžancov opustilo svoje domovy v Náhornom Karabachu. Takisto 230 000 Arménov bolo nútených utiecť z Azerbajdžanu. Roku 1999 bol počas zasadania parlamentu zavraždený premiér krajiny, čo následne viedlo k ekonomickej aj spoločenskej kríze v krajine.

Azerbajdžan 

Samostanosť v roku 1991. Známy hlavne vďaka konfliktu s Arménskom o Náhorný Karabach. Je to republika, hlavné mesto je Baku. V roku 1995 prijal svoju ústavu. Hlavou štátu je od roku 2003 prezident Ilham Alijev a premiérom Artur Rasizade. Vláda je menovaná prezidentom a schválená parlamentom. Prezident je volený na 5 rokov. V krajine je jednokomorový parlament (Mili Mejlis), má 125 členov, ktorí sú volení priamo na 5 rokov. V krajine fungujú opozičné strany a je označovaná ako pluralitná demokracia.

Bielorusko

Nezávislosť od roku 1991. Táto krajina sa vymyká pomenovaniu republika, aj keď pod neho spadá. V podstate je to diktatúra. Od roku 1994 je vo funkcii prezidenta „zabetónovaný“ Alexander Lukašenko. Premiérom je od roku 2003 Sergej SIDORSKY. Lukašenko bol zvolený v roku 1994 a podľa ústavy mali byť dalšie voľby v roku 1999. Lukašenko si ale v referende z roku 1996 nechal schváliť svoje obsadenie až do roku 2001. V referende konanom v roku 2004 bolo zrušené časové obmedzenie kandidatúry osoby na post prezidenta. Preto mohol Lukašenko kandidovať 3x v roku 2006. Opätovne bol zvolený famóznou a neuveriteľnou väčšinou 82.6%. Opozičný kandidát Alexander Milinkievič, ktorý bol v rámci opozičného boja niekoľkokrát zatknutý, získal 6%.

Krajina má bikomorálny parlament. Prvá komora Natsionalnoye Sobranie má 64 členov, 56 je delegovaných z regiónov a 8 dosadzuje prezident. Druhá komora - Palata Predstaviteley - pozostáva zo 110 členov. Voľby, ktoré prebehli v roku 2004, boli medzinárodnými pozorovateľmi označované za nedemokratické a zmanipulované. Pro Lukašenkovi kandidáti získali všetky kreslá po tom, čo bolo mnoho opozičných kandidátov diskvalifikovaných pre technické nedostatky, niekoľko z nich „zmizlo“, a tieto zmiznutia neboli nikdy vyšetrené. Taktiež bola v mediách, ktoré sú provládne, prezentovaná intenzívna propagačná kampaň proti opozícii. U veľkej časti populácie je však Lukašenko populárny, najmä vďaka pomerne stabilnej ekonomickej situácii (za ktorú môže krajina vďačiť aj preferenčne nízkym cenám za ruskú ropu a zemný plyn a stabilnému exportu do Ruska). Európska únia Lukašenkov režim ostro kritizuje za cenzúru masmédií a potláčanie opozície, viaceré krajiny i inštitúcie EÚ bieloruskú opozíciu priamo podporujú. Najznámejšie opozičné hnutie je Zubor.

Gruzínsko 

Po rozpade ZSSR v rokoch 1992 - 1994 v krajine prebiehala občianska vojna zapríčinená štatútom Abchádzka a Južného Osetska. Po voľbách roku 2004 v krajine vypukli protesty („revolúcia ruží“) proti ich údajnému zmanipulovaniu. Druhé kolo volieb vynieslo k moci proamerického politika Michaila Saakašviliho a bolo predzvesťou ďalšej z radu revolúcií v postsovietskych republikách. Niektoré hlasy dodnes tvrdia, že zmanipulované boli v skutočnosti druhé voľby a prezidentom mal byť Eduard Ševardnadze. Ten bol prezidentom od roku 1995. Po obvineniach z manipulácie volieb v roku 2003 odstúpil. Gruzínsko je republika, prezident zastáva zároveň aj vedúcej osoby vlády a silových rezortov – ministerstva vnútra a obrany. Premiérom je od roku 2005 Zurab NOGHAIDELI. Krajina má jednokomorový parlament Umaghiesi Sabcho, v ktorom zasadá 235 poslancov.

Kazachstan

Po vyhlásení nezávislosti roku 1991 utieklo z krajiny mnoho obyvateľov Ruskej národnosti, ktorí sa cítili diskriminovaní. Prezidentom krajiny je Nursultan A. Nazarbajev, ktorý bol pôvodne prvým tajomníkom Komunistickej strany Kazachstanu. Za prezidenta bol zvolený 1. decembra 1991. Počas svojej vlády si Nazarbajev nechal v referende zväčšiť svoje právomoci. O jeho moci napr. svedčí aj to, že nechal presunúť hlavné mesto do Astany, relatívne malého mesta (281 000 obyvateľov), pretože sám pochádza z tejto oblasti.

Na poli medzinárodnej politiky je Kazachstan označovaný často bezmála za tyraniu, prinajlepšom ako polodemokracia. V kocke sa dá povedať, že autoritárská vláda prozápadného prezidenta Nursultana Nazarbajeva je považovaná za „umiernene represívnu“ prezidentskú republiku. Republika so silným postavením prezidenta. Je tu dvojmokomorový parlament. Horná komora (Senát) má 39 členov a je volená nepriamo, dolná má 77 členov.

Podľa Amnesty International zakázal skutočnú opozíciu a cenzuruje tlač. V poslednej dobe sa ale udiali zlepšenia v oblasti ľudských a politických práv, napr. oproti predchádzajúcim voľbám voľby v Kazachstane v roku 2004, hoci domáci aj medzinárodní pozorovatelia poukazovali na pochybenia pri hlasovaní, prenasledovanie alebo šikanovanie opozičných kandidátov, či obmedzenie rovnakého prístupu pre médiá. Kazachstan má dvojkomorový parlament. Tento schválil 11. 1. 2007 do funkcie premiéra Karima Masimova, ktorý nahradí Daniala Achmetova, ktorý 8. 1. 2007 nečakane odstúpil. Achmetov bol v posledných mesiacoch terčom kritiky Nazarbajeva. Ten drží kabinet skrátka a pravidelne podľa uváženia obmeňuje ministrov a iných vysokých činiteľov.

Zmeny politického režimu vyzerali asi tak, že po páde socializmu v ZSSR nastal autoritatívny režim, ktorý je ale v porovnaní s okolitými krajinami hodnotený relatívne pozitívne. Nomenklatúry presedlali z ústredných výborov do dozorných rád a staré návyky zostali.

Kirgizstan 

Pod vládou Askara Akajeva (prezývaného aj stredoázijský Václav Havel) začalo Kirgizsko realizovať ambiciózny program trhových reforiem. Akajev sa snažil zabezpečiť v krajine občiansky mier a v prvých rokoch svojej vlády aj rešpektovať ľudské práva. Postupne sa však jeho režim začal vyvíjať smerom k „mäkkému autoritárstvu“. Kirgizsko začalo upadať do čoraz hustejšej pavučiny korupcie, pričom podnikanie sa dostalo pod kontrolu prezidenta a jeho rodiny. Akajevova vláda razantne znižovala dane a administratívne bariéry. Rozsiahla korupcia a svojvôľa štátnych úradníkov, nízka vymáhateľnosť práva, nerozvinutá infraštruktúra, ale aj odchod kvalifikovaných pracovníkov ruskej a ukrajinskej národnosti po rozpade ZSSR však spôsobili, že zahraniční investori sa aj napriek zdanlivo výhodným podmienkam do krajiny nijako nehrnú. Kirgizsko aj po pätnástich rokoch realizácie neoliberálnej ekonomickej politiky zostalo druhou najchudobnejšou krajinou regiónu a horšie na tom je iba Tadžikistan, ktorým zmietala občianska vojna.

Pred parlamentnými voľbami len málokto čakal, že sa v Kirgizsku zopakuje ukrajinský scenár pádu režimu. Na prvý pohľad sa zdá, že scenár bol rovnaký. Rovnaké protesty po voľbách a rovnaký nástup zjednotenej opozície. Aj v Kirgizsku boli prítomné mimovládne organizácie, podporované predovšetkým z USA, rovnako ako na Ukrajine rozhodol o anulovaní volieb súd. v Kirgizsku povstali práve najchudobnejší roľníci a pastieri. Príčinou ich vzbury nebolo ani tak porušovanie ľudských práv, ako nepredstaviteľná chudoba. Nie náhodou sa povstanie začalo v južných poľnohospodárskych regiónoch Džalal-Abad a Oš. Rýchlosť, s akou sa Akajevov režim zrútil, prekvapil všetky zúčastnené strany konfliktu. Putin verbálne podporoval Akajeva, bolo to skôr gesto lojality k hlave štátu. Zástupcovia opozície navštívili Moskvu ešte pred voľbami, takže oficiálni predstavitelia boli o jej zámeroch informovaní. Keď sa ukázalo, že udržať Akajeva pri moci by mohlo viesť k občianskej vojne, ba až k rozpadu Kirgizska na severnú a južnú časť, Moskva džentlmensky ponúkla azyl a novej moci spoluprácu.

Prezidentom sa stal v rámci tulipánovej revolúcie vodca Ľudového hnutia Kirgizstanu expremiér Kurmanbek Bakijev, vo vláde sú zastúpené aj pravicové strany. Bakijevovým skutočným rivalom je však bývalý vicepremiér a minister bezpečnosti Feliks Kulov, líder sociálnodemokratického Národného kongresu Kirgizska. Bývalý člen KGB si dokáže presadiť svoje záujmy. Od 1. 9. 2005 je premiérom.

V Kirgizstane hrozí, že pri slabej vláde nastúpia bossovia narkomanie, vzrastie vplyv radikálnych islamistických štátov. Vláde sa zatiaľ darí pacifikovať silnú uzbeckú menšinu, ktorá sa zúčastňovala na nepokojoch.
Podľa ústavy je krajina republikou, kde ale prezident stojí mimo troch tradičných mocí. Má jednokomorový parlament, v ktorom zasadá 75 poslancov na 5 rokov.

Moldavsko

Moldavsko sa osamostatnilo pri rozpade ZSSR v roku 1991. Hlavné mesto Kišinev. Najvážnejším problémom krajiny je konflikt v Podnestersku, kde žije prevažne ruské obyvateľstvo. V roku 1992 sa Podnesterská republika vyhlásila za suverénny štát, doteraz ho však medzinárodné spoločenstvo neuznalo. Moldavsku sa súčasne nepodarilo separatistický región získať späť silou zbraní. Akékoľvek úsilie vyriešiť tento problém stroskotáva, podnesterský režim sa spolieha na politickú a ekonomickú podporu Ruska. Moldavsko je najchudobnejšia európska krajina aj napriek ekonomickým reformám.

Moldavsko sa stalo prvou postsovietskou krajinou, kde bol za prezidenta zvolený komunista Vladimir VORONIN. Premiér Vasile TARLEV. Moldavsko je republika. Má jednokomorový parlament Parlamentul, ktorý ma 101 členov. Sú volení priamo na 4 roky. Premiér aj vláda potrebujú schválenie parlametu.

Tadžikistan 

Tadžikistan je najmenšou a najchudobnejšou z 5 postsovietskych stredoázijských republík. Po vyhlásení nezávislosti v roku 1991 vypukol v Tadžikistane boj a moc a ním spojená občianska vojna, ktorá si vyžiadala medzi rokmi 1992-1997 okolo 50 tis. ľudských životov. Okolo 60 tis. ľudí utieklo do okolitých štátov. V roku 1997 bola podpísaná mierová dohoda a s pomocu západných krajín sa krajina podstatne stabilizovala. Dôvody konfliktov ale nevymizli, iba sa zmenili do iných podôb.

Tadžikistan je, podobne ako okolité krajiny, prezidentskou republikou. Podľa ústavy má prezident Emomali Rachmanov veľké právomoci. Parlament pozostáva z dvoch komôr - dolná komora (reprezentantov) má 63 členov a horná 34, z ktorých sú 25 volení lokálnymi parlamentami a 8 je menovaných prezidentom a 1 miesto je držané pre prezidenta. Najsilnejšou stranou je (ako inak) prezidentova Ľudovodemokratická strana Tadžikistanu. Najsilnejši opozičné strany sú Komunistická strana a Strana znovuobrodenia islamu.

S chudobou je spojená korupcia a kriminalita. Obrovskú rolu tu hrá obchod s drogami. Slabé štátne inštitúcie, neexistencia záväzného právneho rámca a nezávislého súdnictva podporujú korupciu a šedú ekonomiku.

Rovnako ako v okolitých štátoch je vláda v Tadžikistane nedostatočne legitimovaná. Je možné pozorovať koncentráciu moci v rukách najsilnejšej strany, ktorá podlieha prezidentovi. V júni roku 2003 nechal prezident previesť kontroverzné referendum, ktoré mu dovoľovalo opätovne kandidovať aj v roku 2006. Referendum, ktoré okrem iného zakotvovalo 55 ústavných zmien (napr. aj odstránenie práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť) bolo opozíciou kritizované, ale v rámci zachovaniu mieru nemobilizovala svojich priaznivcov. Referendum bolo prijaté 93,1 % hlasov.

Turkmenistan 

Republika so silným postavením prezidenta a exekutívnej moci. Funguje tu zvláštny systém 2 parlamentných telies. Je tu jednokomorový parlament Mejlis, v ktorom zasadá 50 poslancov, volených priamo na 5 rokov a ľudový koncil Halk Mashalaty, ktorý má 2500 členov. V roku 2003 boli zmenšené právomoci Mejlisu a Halk sa stal legislatívnym orgánom. O Turkmenistane bolo možné dopočuť sa v posledných týždňoch veľa, hlavne kvôli smrti vo svete dosť známeho Turkmenbašiho – otca všetkých Turkménov – v civile Saparmurata Nijazova. Momentálne je situácia v krajine nejasná a nie je možné predpovedať, či krajina v rámci bojov o moc skončí v občianskej vojne, alebo sa niektorému z politkov podarí uchopiť moc a pokračovať v smere udanom Turkmenbašim (aj keď to bude zrejme iba slabá kópia). Nová hlava štátu nie je známa a na oficiálnej stránke Turkmenistanu je stále uvedené meno Nijazova ako prezidenta. Opozícia sa snaží zmobilizovať, ale funguje iba v zahraničí. Krajina patrí k vôbec najhorším v dodržiavaní ľudských práv, neexistuje sloboda tlače a udržuje sa bizarný kult osobnosti. Zlaté sochy Turkmenbašiho sa otáčajú za slnkom, mesiace v kalendári sú pomenované podľa jeho rodinných príslušníkov a jediným povinným čítaním je Rukhnama, svätá kniha, ktorú Turkmenbaši napísal sám. Zakázal v krajine balet, zlaté zuby alebo spev z playbacku. Zrušil knižnice, nemocnice a prestal starým ľuďom vyplácať dôchodky, pretože sa o nich majú starať ich deti.

Ukrajina 

Ukrajina je postkomunistická krajina, ktorá sa odčlenila od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Na začiatku 90. rokov sa musela boriť s mnohými problémami - rozpadávajúcim sa priemyslom, znečisteným životným prostredím, korupciou. Po rozpade ZSSR sa do čela dostal Leonid Kučma, ktorý vo svojej inauguračnej reči prehlásil, že nemieni byť  “slabým prezidentom” a urychlené politické reformy v čele s prijatím novej ústavy, zakotvujúcej prezidentský systém, si vytkol za jeden z hlavných cieľov. Po pol roku debát a najmä pod tlakom pohrozenia vyhlásením referenda o dôvere občanov, sa mu 7. júna 1995 podarilo získať súhlas väčšiny (nie však kvalifikovanej) – poslancov s upraveným znením svojho návrhu a na ďalší deň predsedom parlamentu podpísal tzv. “Konstitučnú dohodu”, priznávajúcej schválenému zákonu silu ústavného zákona a postavení dočasnej “malej ústavy” – s podmienkou, že nová ústava nebude prijatá neskôr než za rok.

Konstitučná dohoda vyhlásila za hlavu štátu a šéfa výkonnej moci priamo voleného prezidenta, ktorému zverila zodpovednosť za vnútornú aj zahraničnú politiku a dala mu právo bez súhlasu parlamentu menovať vládu; zachovala však politickú zodpovednosť vlády parlamentu. Kučma čoraz viac kumuloval v rukách moc. V prvom kole volieb na jeseň v roku 2004 bol ale obvinený z falšovania výsledkov volieb a tisíce apatických občanov vyšli do ulíc. Druhé kolo bolo v novembri.

22.11.2004- Po počiatočnom vedení Janukovyča začal Juščenko zmenšovať jeho náskok a Ústredná volebná komisie prerušila sčítavanie hlasov, aby potom po sčítaní 99,38 % hlasov prehlásila za víťaza Viktora Janukovyča s 49,42 % hlasov. Opozičný Viktor Juščenko podľa komisie získal 46,70 % hlasov. V Kyjeve opozícia zorganizovala 50tisícovú demonštráciu. Podľa opozície boli voľby zfalšované.

23.11.2004 ukrajinská opozícia prehlásila v ukrajinskom parlamente Viktora Juščenka prezidentom. Viktor Juščenko zložil v ukrajinskom parlamente prezidentskú prísahu. V jednacej sále ale nebol uznášaniaschopný počet poslancov. Prezident Leonid Kučma v ukrajinskej štátnej televízii prehlásil, že nepoužije voči vlastnému národu silu.

24.11.2004 - Viktor Juščenko odmietol ponuku kandidáta Viktora Janukovyča na jednanie. Prezident Leonid Kučma odmietol jednať s Viktorom Juščenkom. Ústredná volebná komisia popoludní oznámila, že víťazom druhého kola prezidentských volieb je Viktor Janukovyč. Viktor Juščenko vyzval Ukrajincov ku generálnemu štrajku na protest proti volebným podvodom. 

25.11.2004 sa začal štrajk. Viktor Juščenko podal sťažnosť ukrajinskému Najvyššiemu súdu na postup Ústrednej volebnej komisie. Najvyšší súd zakázal zverejniť výsledky volieb, ktoré by tak nabudli právoplatnosť. Nakoniec boli na 26.12.2004 vyhlásené opätovné voľby, v ktorých vyhral Juščenko. Janukovyč podal demisiu a Kučma odstúpil.

Ani po zmene vládnucej garnitúry však nenastal pokoj. Začali rozbroje medzi Jučšenkom a Tymošenkovou. Výsledkom spolupráce bolo rozpustenie revolučného kabinetu. Dôvodom bol údajný nedostatok tímového ducha vo vláde a pochybné aktivity premiérky Julije Tymošenkovej. Tá podľa prezidenta zneužila svoje postavenie, keď vyvíjala nátlak na veriteľov, aby odpustili 45-miliardový dlh firme, na čele ktorej predtým stála.

Ďalším dôvodom rozpustenia kabinetu bola jeho nejednotnosť a mocenský zápas, ktorý vo vnútri prebiehal už dlhší čas. V snahe prevziať situáciu pod kontrolu a udržať si vieru ľudí Viktor Juščenko odvolal vládu.

V marci 2006 prebehli parlamentné voľby. Parlamentné voľby skončili očakávaným víťazstvom modrých Viktora Janukovyča a prekvapivým úspechom Bloku Julie Tymošenkovej. Takže román na pokračovanie Viktor a Júlia sa písal ďalej. Zdalo sa že Tymošenková sa stane premiérkou. Ale 4. augusta 2006 sa stal premiérom Viktor Janukovyč, v minulosti Juščenkov najväčší rival.

Na Ukrajine vyberá ministrov premiér, s výnimkou ministerstva obrany a zahraničných vecí, tých vyberá prezident. Ukrajina má jednokomorový parlament Verkhovna Rada, ktorý má 450 členov. Je to republika. Je tu pluralita politických strán. Pomerný systém s 3% klauzulou a s jedným celoštátnym volebnym obvodom vedie k tomu, že kandidátne listiny pozostávajú až zo 450 mien.

Uzbekistan 

Nezávislosť vyhlásená v roku 1991, ústava prijatá v roku 1992. Republika. Opäť je tu silné postavenie prezidenta Islama Karimova s právomocou rušenia zákonov a určovania a dosadzovania vlády. V praxi je to autoritatívny štát, ktorý všetku moc sústreďuje v exekutíve a potlačovaní opozície. Súdna moc je neefektívna a lokálne vlády majú slabé postavenie. O postavenie prezidenta je možné sa presvedčiť aj na oficiálnej uzbeckej stránke, kde sú na prezidenta spievané oslavné ódy. Krajina má dvojkomorový parlament Oliy Majlis. Horná komora pozostáva zo Senátu (100členov - 84 sú volený lokálnymi vládami na 5 rokov, 16 určuje prezident). Dolná komora – Legistlatívna Komora má 120 členov volených priamo na 5 rokov). Premiérom je Shavkat MIRZIJAJEV. Kabinet ministrov menuje prezident a potrebujú schválenie oboch komôr.

Stále nejasný a nevyšetrený masaker v Andijane a časté figurovanie tejto krajiny na stránkach organizácii ako Human right watch alebo Amnesty International dokazujú, že demokracia v našom ponímaní je v tejto krajine ešte hudbou budúcnosti.