Slnečná sústava je naša planetárna sústava. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho, rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje.

Centrálnym telesom Slnečnej sústavy je Slnko, vo vnútri ktorého sa nachádza aj ťažisko sústavy. Okolo Slnka obiehajú planéty. K slnečnej sústave patria mesiace planét, planétky, kométy, meteoroidy. Pohyb týchto telies sa riadi gravitačným zákonom a všetky tieto telesá priamo alebo nepriamo obiehajú okolo Slnka. Pri nepriamom obehu teleso obieha okolo telesa, ktoré obieha okolo Slnka. Len výnimočne, pri rôznych kolíziách alebo blízkych priblíženiach môže teleso opustiť slnečnú sústavu.

Súčasťou Slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn, na ich pohyb má vplyv aj slnečné žiarenie a magnetické pole. Najväčšou planétou Slnečnej sústavy je Jupiter, ktorý má 0,1% hmotnosti Slnka. Vzdialenosť poslednej planéty Slnečnej sústavy, Neptúna, sa považuje za hranicu planetárnej časti Slnečnej sústavy. Hranica Slnečnej sústavy je daná oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd (priestor až do 200 000 AU), podľa niektorých zdrojov až 2 svetelné roky od Slnka. Za hranicu Slnečnej sústavy sa niekedy považuje hranica slnečnej atmosféry - heliopauza. Slnečná sústava sa nachádza v jednom zo špirálových ramien našej galaxie a zúčastňuje sa na jej pohybe. Okolo jadra Galaxie obieha rýchlosťou asi 250 km/s, doba jedného obehu trvá približne 250 miliónov rokov.

Okolo Slnka obieha po eliptických dráhach osem takmer guľatých telies nazývaných planéty. Všetky obiehajú tým istým smerom. Všetky planéty rotujú okolo jednej osi. Za planétu sa považuje každé teleso, ktoré obieha okolo Slnka a neobieha pritom okolo iného telesa, ktoré je dostatočne hmotné na to, aby ho vlastná gravitácia sformovala do tvaru gule, a ktoré vyčistilo okolie svojej obežnej dráhy. Telesá, ktoré nespĺňajú posledné kritérium, sa radia medzi trpasličie planéty. Planéty môžu mať vlastné obežnice - mesiace. Fyzikálne vlastnosti ako teplota, hustota a hmotnosť sú rôzne. Závisia od typu planéty, jej veľkosti a vzdialenosti od Slnka. Osobitnou skupinou sú trpasličie planéty: telesá obiehajúce okolo Slnka dosť veľké na to, aby zaujali guľovitý tvar, ktoré ale zároveň nevyčistili okolie svojej dráhy od ostatných obiehajúcich malých telies.

Ďalším typom telies tvoriacich Slnečnú sústavu sú mesiace. Mesiacom sa nazýva každá prirodzená obežnica planéty, trpasličej planéty alebo planétky. Najväčšie mesiace majú guľatý tvar a môžu dosiahnuť až veľkosti malých planét. Mnohé mesiace sú však veľmi malé a dosahujú priemer iba niekoľko kilometrov. Mesiace bývajú spravidla veľmi chladné (výnimku tvorí Io) a posiate krátermi. Len málo z nich má atmosféru. Mesiace mávajú len planéty ležiace od Zeme ďalej. Veľké vonkajšie planéty mávajú desiatky mesiacov.

Všetky obežnice Slnka, menšie ako planéty, sa radia medzi malé telesá. Sú to planétky, kométy, meteoroidy, prach a plyn. Planétky sú telesá obiehajúce Slnko, ktoré nemajú guľatý tvar. Ich povrch je kamenný, s väčšími, či menšími prímesami kovu a nemajú atmosféru. Vyskytujú sa všade v Slnečnej sústave, ale niekde je ich koncentrácia vyššia - vtedy hovoríme o skupinách asteroidov. Kométy sú ľadovo-prachové telesá, obiehajúce po výstredných dráhach. Keď sa priblížia k Slnku, zahrievaním a odparovaním ich povrchu sa utvorí prechodná atmosféra - koma, ktorú pri väčšej blízkosti Slnka slnečný vietor vyformuje do dlhého chvosta. Keď sa kométa na svojej obežnej dráhe opäť vzdiali od Slnka, chvost zase zmizne a neskôr sa stráca aj koma. Meteoroidy sú malé telieska podobného zloženia ako planéty, ale miniatúrnych rozmerov. Vznikajú pri vzájomných zrážkach planétok, a niektoré obiehajú Slnko už od vzniku Slnečnej sústavy. V Slnečnej sústave je aj medziplanetárny prach a plyn. Medziplanetárny prach a plyn možno v noci pozorovať akobý svetelný pás. Tieto najmenšie častice slnečnej sústavy preto môžeme považovať za veľmi riedku reflexnú hmlovinu.

Centrom Slnečnej sústavy je Slnko. Ostatné telesá priamo alebo nepriamo obiehajú Slnko. Obežné dráhy závisia od typu telesa. Väčšina telies obieha Slnko v blízkosti roviny nazývanej ekliptika. Ich sklony k ekliptike bývajú spravidla veľmi mierne, ale vzdialenejšie telesá mávajú často väčšie sklony ako telesá, ktoré obiehajú bližšie. V pomerne tesnej blízkosti Slnka obieha Slnko skupina planétok s názvom Vulkanoidy. Nazvané boli podľa hypotetickej planéty Vulkán, ktorá mala byť najbližšou planétou Slnka.

Za Vulkanoidmi sa nachádzajú obežné dráhy štyroch planét, nazývaných terestriálne, čiže „Zemi podobné“. Sú to planéty Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Majú spoločných niekoľko znakov: Sú relatívne malé, vzdialenosti medzi nimi sú malé a podobné, majú pevný povrch, podobné vnútorné zloženie, nemajú prstence, majú malý počet alebo žiadne mesiace a slabé alebo žiadne magnetické pole. Všetky obiehajú v blízkosti ekliptiky, najväčší sklon k ekliptike má Merkúr. Najväčšia terestriálna planéta je Zem. Všetky terestriálne planéty možno vidieť za vhodných podmienok voľným okom. V oblasti terestriálnych planét obiehajú aj planétky a to buď osamotene, alebo v skupinách.

Za obežnou dráhou Marsu je pásmo planétok nazývané aj pásmo asteroidov. Koncentrácia planétok je tu neporovnateľne väčšia, ako v okolitom priestore Slnečnej sústavy.

Za pásmom planétok sa nachádzajú ďalšie štyri planéty - Joviálne planéty. Ide o Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Všetky joviálne planéty sú obrovské a vzdialenosti medzi nimi sú veľké. Niekedy sa nazývajú aj plynné obry, pretože sú to plynné planéty bez pevného povrchu, obklopené sústavami prstencov a mesiacov. Ich atmosféry sú neobyčajne búrlivé a magnetické polia sú silné. Joviálne planéty majú hneď po Slnku druhý najväčší gravitačný vplyv na ostatné telesá Slnečnej sústavy.

Za joviálnymi planétami sa nachádza ďalšie pásmo planétok. Dostalo pomenovanie Kuiperov pás. Toto pásmo je neobyčajne široké. Začína za obežnou dráhou Neptúna a končí vo vzdialenostiach až 50 000 astronomických jednotiek

Prvou „hranicou“ slnečnej sústavy je heliopauza. Je to oblasť, v ktorej už tlak častíc slnečného vetra prestáva odolávať tlaku galaktického vetra. Tvar heliopauzy je kvapkovitý. Jej najbližší okraj leží vo vzdialenosti 90 až 100 AU smerom do súhvezdia Strelec. Na opačnej strane oblohy, smerom do súhvezdí Perzeus a Kasiopeja, je heliosféra pretiahnutá do dlhého chvosta. Za heliopauzou sa nachádza ešte sféra guľatých ľadových telies - Oortov oblak alebo Oortovo mračno komét.

Za poslednú a definitívnu hranicu Slnečnej sústavy sa považuje vzdialenosť, v ktorej sa už gravitačné pole Slnka vyrovnáva s gravitačným poľom okolitých hviezd. Podľa odhadov by to mala byť vzdialenosť zhruba 2 svetelné roky od Slnka.