Košicko-bohumínska železnica

Prvé úvahy o výstavbe železnice zo Sliezska cez Žilinu, Liptovský Svätý Mikuláš, Poprad a Levoču alebo Spišskú Novú Ves pozdĺž Hornádu do Košíc sledovali zlacnenie dopravy železnej rudy a surového železa z baní a malých železných hút Liptova a Spiša do železiarní v Třinci, lokalizovaných neďaleko zdroja kvalitného čierneho uhlia v Ostravsko-karvinskej panve (liptovská, spišská i třinecká železiarska banská prevádzka patrili vtedy jedinému vlastníkovi – arcivojvodovi Albrechtovi). Možnosť realizácie tohto návrhu študoval už koncom 50. rokov 19. storočia Ludwig Hohenegger, riaditeľ arcivojvodského komorného riaditeľstva v Těšíne s cieľom zlacniť výrobu železa, produkovaného v rámci ním spravovaného riaditeľstva a dosiahnuť tak zvýšenie jeho konkurencieschopnosti voči železu z Pruska (Ostravsko bolo už od roku 1848 spojené s Pruskom Severnou železnicou cisára Ferdinanda). Predpokladal tiež, že by železnica mojla výrazne zvýšiť produkciu a odbyt uhlia, dobývaného v Karvinej a Donbrave, i prispieť k mechanizácii jeho ťažby, zabezpečovať tranzitnú dopravu od Tiskej železnice (najmä potraviny, dobytok a drevo) a v neposlednom rade sprístupniť kúpele Smokovec vo Vysokých Tatrách. Pamätný spis z roku 1864 pridal k týmto argumentom ďalší, neskôr veľmi závažný, totiž že Košicko-bohumínska železnica má zabezpečiť monarchii, najmä však Uhorsku a Sedmohradsku, podstatnú časť tranzitnej prepravy medzi Čiernym a Baltickým morom.

Kalkulácia nákladov na výstavbu tejto horskej železnice však bola pomerne vysoká. O jej výstavbu preto neprejavila záujem vtedy už stabilizovaná Severná železnica cisára Ferdinanda a realizované neboli ani ďalšie projekty železníc vedených v tomto smere. Azda najďalej sa dostala spoločnosť Tiskej železnice, ktorá v súlade so svojou koncesnou listinou vymeriavala po roku 1860 trať z Košíc údolím Hornádu do Popradu a z Obišoviec (Kysaku) až do Haliče. Keď však o stavbu železnice z Košíc do Bohumína prejavilo záujem belgické podnikateľstvo bratov Richeovcov, spoločnosť Tiskej železnice sa svojho prednostného práva pomerne ochotne vzdala a dala dokonca k dispozícii už vypracované projekty trate Košice – Poprad.

Bratia Richeovci získali povolenie na vykonanie prípravných prác v roku 1862. Keď však po ich ukončení žiadali rakúsku vládu o udelenie definitívnej koncesie, nepredpokladali, že i napriek všemožnej podpore uhorskej dvorskej kancelárie a uhorskej miestodržiteľskej rady sa budú rokovania o nej tiahnuť niekoľko rokov (pravdepodobnou príčinou tohto zdržiavania bol značný záujem o udelenie štátnej záruky pre novokoncesované železnice). Rakúske ministerstvo obchodu síce 23.11.1864 konštatovalo, že stavbe železnice z Košíc do Bohumína a s odbočkou do Prešova nestojí nič v ceste, ale vláda predložila parlamentu príslušný návrh zákona o koncesii až 30.5.1865. Návrh zákona zaručil Košicko-bohumínskej železnici ročný výnos 2 450 000 zl a dvojročné daňové prázdniny. Zákon bol po dlhšej debate 11.7.1865 schválený. (Zásluhu na prijatí mali arcivojvoda Albrecht a poslanec dr. Demel, starosta Těšína, spravodajca zvláštneho výboru rakúskeho snemu pre predmetný zákon a zapálený priekopník výstavby Košicko-bohumínskej železnice.)