Vo februári 1861 J. M. Hurban predkladá ministerstvu vnútra Memorandum so slovenskými požiadavkami, kde sa okrem kultúrnych a školských požiadaviek domáha i štátoprávneho vyčlenenia územia Slovenska z rámca uhorského štátu a zabezpečenia jeho osobitných práv v rámci celoríšskej ústavy. Aktivita v tomto období vyústila do Memoranda slovenského národa, ktoré bolo 6. júna 1861 prijaté celonárodným zhromaždením v Martine. Maďarská vláda a cisár ho však odmietli.

V rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa habsburská monarchia rozdelila na 2 časti – Predlitavsko a Zalitavsko. Maďari sa pokúšali využiť vyrovnania k dosiahnutiu svojho politického cieľa – jednotného a maďarského Uhorska a začali systematicky asimilovať horné vrstvy a inteligenciu nemaďarských národov. Maďarizácia sa stupňovala a nemaďarské národy na ňu odpovedali tak, že sa postupne maďarskému štátu odcudzovali a hľadali riešenia svojich problémov mimo Uhorska. Medzinárodná a vnútorná situácia v Rakúsko-Uhorsku sa vyvíjala tak, že Česi a Slováci hľadali cestu k dnešnej súčinnosti. Program politického zjednotenia a spoločný boj proti Rakúsko-Uhorsku a nemeckému vplyvu však nebol v situácii na rozhraní 19. a 20. stor. reálny.

Medzinárodné vzťahy sa zmenili vypuknutím prvej svetovej vojny v júni 1914. Na začiatku vojny vypracoval T. G. Masaryk plán spoločného štátu Čechov a Slovákov. K Masarykovi sa pripojil aj vo Francúzsku žijúci M. R. Štefánik. Vývoj v českej politike vykryštalizoval postupne do názoru, že česko-slovenská jednota je jedinou reálnou cestou, ale požiadavka pričlenenia Slovenska k historickým krajinám sa v českej oficiálnej politike objavuje až v poslednej chvíli (1917). Zahraničný odboj sa sústreďoval predovšetkým na rozbitie monarchie a zabezbečenie vzniku nového štátu. Skutočnosť, že bol závislý od finančnej podpory slovenských a českých krajanských spolkov v Amerike a v Rusku, si vyžadovala túto otázku s nimi prekonzultovať a prijať predbežné koncepcie. Výsledkom týchto rokovaní je Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915, ktorá predpokladá federatívne usporiadanie budúceho štátu s úplnou národnou autonómiou Slovenska.

Clevelandskú dohodu nahradila Pittsburská dohoda podpísaná 31.5.1918, ktorá bola koncipovaná T. G. Masarykom. V zmysle tejto dohody sa predpokladalo, že sa na Slovensku zavedie vlastná administratíva, snem a slovenčina ako úradný jazyk. Vyhlásenie Slovenskej národnej rady v Kyjeve 19.10.1916 sa postavilo za vytvorenie samostatného Slovenska a samostatných českých zemí v spojení v jeden štátny celok. Slovensko by malo mať v budúcom štáte úplnú národnú samosprávu a Slováci voľnosť sebaurčenia. Hlavné zásady týchto dohôd sa nerealizovali a pod vedením T. G. Masaryka sa oficiálnou ideológiou a politikou stáva čechoslovakizmus popierajúci samobytnosť slovenského národa.

Politický vývoj na Slovensku bol odlišný. Úvahy o vytvorení spločného štátu s Čechmi sa síce pred vojnou nevylučovali, ale chýbala im koncepcia a širšia domáca základňa. Vojnová situácia a maďarský šovinizmus zhoršili atmosféru pre rozvoj slovenského politického hnutia a utlmili politickú aktivitu Slovákov. Za Slovákov v Uhorsku oveľa dôraznejšie vystupovali krajanské spolky v USA. Dokazovali nezmyselnosť zotrvania Slovákov v uhorskom štáte a získavanie ústupkov od maďarskej vlády. Prvomájové zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši 1918 prijalo rezolúciu prednesenú V. Šrobárom, v ktorej okrem mierových a iných demokratických požiadaviek bolo obsiahnuté aj právo na sebaurčenie pre uhorskú vetvu československého kmeňa.

Na porade Slovenskej národnej strany k štátoprávnej orientácii, ktorá sa konala v Martine, prijali dňa 24.5.1918 dôverné uznesenie, v ktorom sa uvádza, že Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vyindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Moravy a Sliezska. Na schôdzi Slovenskej národnej strany 30.10.1918 sa zišlo asi 200 delegátov, ktorí zvolili Slovenskú národnú stranu a jej výkonný výbor. Zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa – Martinskú deklaráciu, dôležitý dokument slovenských politických dejín, ktorým sa slovenský národ prihlásil k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Slovenská národná rada takto potvrdila a plne legalizovala aj ciele zahraničného odboja, pričom vyhlásila, že jedine ona má právo hovoriť v mene slovenského národa a žiadala okamžité uzavretie mieru. Táto aktivita prišla až ku koncu vojny, keď nestačili prehlásenia, ale javila sa potreba konkrétnej predstavy o budúcom územnom, štátoprávnom, politickom a hospodárskom usporiadaní nového štátu.

Dňa 28. októbra v Prahe a 30. októbra 1918 v Martine bol teda vyhlásený spoločný štát Čechov a Slovákov a významných národnostných menšín (Nemcov, Maďarov, Poliakov, Židov a po pripojení Podkarpatskej Rusi aj Rusínov) – Československá republika. Česi chápali štát ako centralistický, na Slovensku sa spločný štát chápal ako spojenie dvoch subjektov a postupne tu v politike prevládol program slovenskej autonómie. Československá republika bola demokratickým parlamentným štátom. Prvým prezidentom bol T. G. Masaryk.