Stanovenie Československo-maďarskej hranice bolo na mierovej konferencii v Paríži jedným z najťažších problémov. Československí delegáti sa usilovali presadiť požiadavku geografických hraníc, ktoré tvorili podľa ich návrhu Dunaj po Vác, hrebeň Cserhádu a Bukovských hôr, tok Hornádu od Geszetely po Aszaló, potom hrebeň Tokajských vrchov a tok Bodrogu od Sárospataku po Bereczki, odtiaľ juhovýchodným smerom k Tise, po ktorej by pokračovala hranica k styčnému bodu Československo-maďarsko-rumunských hraníc. Sporná bola otázka Žitného ostrova s veľkou maďarskou menšinou. Okrem toho žiadalo Československo veľké územie v Zadunajsku zahŕňajúce Neziderské jazero a Sopron, tzv. koridor, ktorý by spájal Československo s Juhosláviou a oddeľoval Rakúsko od Maďarska. Tieto požiadavky neboli na mierovej konferencii akceptované. Výsledkom rokovaní boli hranice, ktoré sa okrem Dunaja určili na sever od požadovaných území a v oblasti Zadunajska sa vyčlenilo malé územie ako predmostie Bratislavy, Petržalka o rozlohe 25km². Československo-maďarské hranice určila Parížska mierová konferencia 12. júna 1919. Obsahuje ich Trianonská zmluva zo 4.6.1920. Trianonskou zmluvou bol vyslovený jednoznačný súhlas Maďarska so začlenením Slovenska a Podkarpatskej Rusi do Československa.

Na mierovej konferencii v Paríži predložili Poliaci spolu s nárokmi na Těšínsko aj nároky na časť územia Oravy a Spiša. Poľsko žiadalo na Orave celý Trstenský a Námestovský slúžnovský okres a na Spiši takmer polovicu Spišskej župy. Na spornom území sa mal vykonať plebiscit, ktorý sa však neuskutočnil. Poľsku pripadlo 14 hornooravských dedín a na Spiši 13 obcí. 29. septembra 1938 podpísali v Miníchove Nemecko,Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko dohodu, podľa ktorej Československo muselo odstúpiť Nemecku pohraničné oblasti obývané prevažne nemeckým obyvateľstvom. Po Žilinskej dohode zo 6. októbra 1938 dostalo Slovensko autonómiu s vlastnou vládou, podobne i Podkarpatská Rus. Tak bolo Československo federalizované a tento fakt sa odrazil aj v úradnom názve Česko-Slovensko.

V októbri 1938 bolo Československo nútené odstúpiť na Slovensku 7 obcí na Kysuciach, Orave a Spiši Poľsku o rozlohe 221km² a v tom istom čase i Devín bez Karlovej Vsi a Petržalky Nemecku. Územné nároky Maďarska voči Československu boli veľmi rozsiahle. Maďari požadovali odovzdanie Bratislavy, Nových Zámkov, Lučenca, Rimavskej Soboty, Košíc, Užhorodu a Beregova. 2. novembra muselo Slovesko a Podkarpatská Rus odstúpiť svoje južné územia Maďarsku. Nemecko malo záujem na rozbití štátneho územia Československej republiky, preto podporovalo snahu Slovenska o vytvorenie samostatného štátu. 14.3.1939 sa slovenský snem vyslovil za odtrhnutie od spoločného štátu, vyhlásil nezávislú Slovenskú republiku. Nemci ešte v ten istý deň obsadili Ostravsko a 15. marca zvyšok Čiech, 16.3. vyšiel výnos o zriadení protektorátu Čechy a Morava.

Viedenská arbitráž neuspokojila Maďarsko, ktoré malo jediný cieľ, zmocniť sa celého územia Slovenska a obnoviť v tomto priestore Uhorsko. Maďarské vojsko v marci 1939 obsadilo podkarpatskú Rus a 23. marca prekročilo hranice Slovenskej republiky a začalo obsadzovať východné Slovensko. Po niekoľkých dňoch bolo maďarské vojsko v postupe zastavené. Dňa 27.3.1939 bola ustanovená v Budapešti slovensko-maďarská delimitačná komisia, ktorá určila nové hranice medzi Uhom a slovensko-poľskými hranicami. V septembri 1939 po porážke Poľska bolo Slovenskej republike vrátené územie okupované Poľskom na Kysuciach, Orave a Spiši.

Po skončení 2. svetovej vojny sa obnovila Československá republika v pôvodných hraniciach. V súvislosti s uzavretím dohody medzi Československou republikou a ZSSR zo dňa 29.6.1945 o zjednotení Podkarpatskej Rusi s Ukrajinou a jej včlenení ako Zakarpatskej Ukrajiny do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky odstúpilo Československo ZSSR ešte železničnú križovatku Čop a ďalších 13 obcí v smere železnice a cesty do Užhorodu. Bratislavské predmostie bolo rozšírené o 3 obce, ktoré dovtedy patrili Maďarsku.

Po februári 1948 začali komunisti uskutočňovať v Československu totalitný systém podľa vzoru Sovietského zväzu. Konali sa politické procesy, upevňoval sa štátny centralizmus aj pozícia komunistickej strany. Ústava z mája 1948 mala totalitný charakter. V júli 1960 bola prijatá nová ústava, ktorá ešte viac upevnila štátny centralizmus a premenovala štát na Československú socialistickú republiku.

Po voľbách v júni 1992 rozhodujúce politické strany – HZDS a ODS rozhodli o rozdelení štátu. 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Hranica s Českou republikou je stará historická hranica Uhorska, obdobne aj oproti Poľsku ostala prevažne historická hranica bývalého Uhorska, ale bola upravená medzi Babiou horou a Suchou Horou odstúpením časti Hornej Oravy a na Spiši odstúpením Zamaguria Poľsku. Hranica s Poľskom je právne uznaná hraničnou zmluvou v Sévres z 10. augusta 1920. Hranica oproti Maďarsku sa pridržiava zhruba demarkačnej čiary, ktorú určili štáty dohody roku 1919 a právne je uznaná Trianonskou mierovou zmluvou zo 4.6.1920. Východná hranica je právne uznaná zmluvou z 29. júna 1945 medzi Československou socialistickou republikou a ZSSR a predmostie Bratislavy zmluvou z 10.2.1947 medzi spojenými mocnosťami a Maďarskom.