Kúsok cudziny v Holandsku. Tak nazývajú provinciu Limburg, juhovýchodnú časť Holandska v okolí Maastrichtu, sami Holanďania. Vydajte sa aj vy s nami na našu cestu po Limburgu a presvedčte sa, či je to naozaj pravda. Navštívime tri miesta z toho množstva krásneho, čo tam možno vidieť.

O desiatej vystupujeme z vlaku na stanici v Maastrichte a ponáhľame sa na druhý, ktorý nás odvezie do mestečka Valkenburg, kde chceme nájsť zrúcaninu jediného hradu v Holandsku.

Valkenburg

Mestečko nás očarí hneď stanicou postavenou z pieskovca. Ako putujeme mestom smerom k hradu, teda presnejšie k zrúcanine, zisťujeme, že vo Valkenburgu je mnoho domov postavených z pieskovca. V centre mestečka prechádzame okolo maličkých obchodíkov a započúvame sa do rozhovoru okoloidúcich. Myslíme si, že sú to Nemci, ale po pár ďalších slovách zisťujeme, že je to predsa len holandština, ale od tej "pravej" má veľmi ďaleko. Nemecký prízvuk je veľmi citeľný a dokonca aj niektoré slová vyslovia skôr po nemecky ako po holandsky. Napriek tomu sa nám predsa len podarilo dohodnúť s predavačkou lístkov a na zrúcaninu sme sa dostali.

Najprv sme si prezreli modely, kde sme zistili, že hrad bol štyrikrát postavený a štyrikrát zbúraný a mohli sme vidieť ako sa postupne rozširoval. Najprv to bola veža, prvá s podstavou desaťuholníka, druhá šesťuholníka, neskôr sa hrad rozšíril a pribudli hradby. Potom sme sa poprechádzali krížom-krážom cez hrad, kde bolo na množstve tabuliek vždy presne popísané, v ktorej miestnosti sa nachádzame a na čo pôvodne slúžila.

Po tom, ako sme prešli hrad od pivnice až po vežu, prechádzame ku vchodu do hradnej jaskyne, presnejšie sú to však katakomby, ktoré slúžili nielen ako úniková cesta pri obklúčení hradu, ale desiatky rokov sa tu (a v mnohých ďalších vo Valkenburgu) ťažil pieskovec na stavbu domov. Na začiatku je na stene zakreslená mapa podzemnej chodby, ďalej sledujeme sprievodcov lampáš, aby sme sa nestratili v tej hroznej tme. Rozpráva nám o tom, ako sa tu na Vianoce všetko rozsvieti a konajú sa tu od polovice novembra do polovice decembra vianočné trhy. Zrazu nám osvetlí stenu, na ktorej sa objavuje prekrásna kresba a za ňou nasledujú ďalšie, jedna krajšia ako druhá.

Sprievodca nám ďalej rozpráva o tom ako sa tu na konci druhej svetovej vojny sedem dní skrývali obyvatelia Valkenburgu, bolo to v čase keď Nemci utekali z Holandska. Najmladší mal päť mesiacov, najstarší viac ako osemdesiat rokov. Na stenách sú zakreslené profily tvárí amerických vojakov, ktorí Valkenburg oslobodili.
Nakoniec pridá ešte jednu smutnú príhodu o tom, ako sa v jednej z takýchto podzemných chodieb stratili dvaja chlapci a napriek tomu, že boli od východu pár metrov, cestu von nenašli. Odchádza so svojou lampou za roh, aby sme sa aj my presvedčili o tom, že naozaj nevidíme jeden na druhého.

Keď sme znova uzreli slnečné svetlo, zistili sme, že náš čas vyhradený na Valkenburg sa minul a musíme ďalej, do mestečka Vaals, nad ktorým sa týči nielen najvyšší bod Holandska, ale aj "Drielandenpunt", miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov.