Každou nohou v inom štáte

Prekrásny autobus, ktorý mal polovicu "bez strechy", nás vyviezol až takmer hore, takže zdolať najvyšší bod Holandska nebol problém. Ono by sa to dalo celkom ľahko aj bez autobusu, keďže jeho nadmorská výška je 322,5 metra; možno nabudúce. O kúsok ďalej sa náchádzala hranica Belgicka, Nemecka a Holandska, kde sme si mohli vyskúšať, aké je to byť každou nohou v inom štáte.

Pre veľkú radosť našej Silvinky postavili na tomto mieste naozaj prekrásne bludisko, kde sme sa asi 40 minút "motali", kým sme sa dostali do stredu (a nerobili sme to len pre jej zábavu, naozaj sme stred hľadali tak dlho).

Znova sme nasadli na ten "kabrioletový" autobus a cestovali sme späť do Maastrichtu, povozili sme sa však ešte cez množstvo dediniek a ovievaní čerstvým vzduchom kochali sme sa krásnou krajinou, ktorú inde v Holandsku nenájdete.

Maastricht

Okolo pol siedmej sme dorazili do Maastrichtu, mali sme tri hodiny do odchodu posledného vlaku. Zašli sme si na večeru a poprechádzali sme sa po meste. Viac nám pripomínalo Bratislavu ako Amsterdam, architektúra sa tu vôbec na flámsku, na ktorú sme zvyknutí z nášho okolia, nepodobá. Most cez rieku Maas nám tiež pripomínal skôr Karlov most v Prahe ako ktorýkoľvek, čo sme doteraz v Holandsku videli. Na obrázku vľavo môžete vidieť chrám s prekrásnym názvom "Bazilika našej milovanej panej" (Onze Liefe Vrouw Basiliek), kam sa nám však podarilo nakuknúť iba do jednej časti plnej horiacich sviečok pred sochou Panny Márie.

Posledný vlak sme stihli, naša návšteva Limburgu sa skončila. Zarábame Miškovi kašu a snažíme sa ešte naposledy zahliadnuť niečo z tejto krásnej krajiny.

Na začiatku som písala, že Limburg je cudzina v Holandsku. Je to naozaj tak, aj keď sa pozriete na mapu, máte pocit, že Limburg by snáď k Holandsku ani nemal patriť, je to len taký cípik na juhu. Napriek tomu k Holandsku patrí a myslím, že Holanďania sú za tieto svoje jediné "hory" vďační.