júla“. Podobne, ako on veril v budúcnosť slobodnej Latinskej Ameriky bez hospodárskeho podmaňovania, bol proti rasovej nadriadenosti, mal na mysli naozajstnú ľudovládu. Zasadne presadzoval rozdelenie pôdy veľkostatkárov medzi roľníkov, hájil práva slobody a rovnosti a zdôrazňoval význam politickej práce, rozumové a vedecké výchovy v škole. Svojimi názormi a vystupovaním si získal priaznivcov rôznych politických vrstiev. Aj napriek tomu bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Svoj prejav zakončil slovami „ Verím, že som dostatočne vyslovil súdu svoje stanovisko. Je istejšie než to, čo predniesol pán prokurátor, ktorý pre mňa žiada 26 rokov väzenia…Nevadí odsúďte ma, dejiny ma zbavia viny" To sa stalo heslom a všeobecným vyjadrením filozofie Castra a jeho skupiny revolucionárov. Keď bol o dva roky na základe amnestie oslobodený, odišiel do exilu v USA a Mexiku. Spolu s argentínskym revolucionárom Che Guevarom podnikol Castro r. 1956 na čele 82-člennej partizánskej skupiny inváziu na Kubu. Ihneď po vylodení boli jeho ľudia napadnutí vojenskými jednotkami a prvý útok prežilo iba 12 mužov. Castro získaval čoraz väčšiu podporu verejnosti a viedol úspešný partizánsky boj
z pohoria Sierra Maestra. V decembri 1958 mal dostatok prívržencov a podnikol pochod na hlavné mesto Havanu. 1. januára 1959 Batista ušiel, Castro vyhlásil kubánsku revolúciu a sám seba ustanovil za predsedu vlády. Takmer vzápätí vyvlastnil zahraničný priemysel a previedol poľnohospodárstvo do štátneho vlastníctva. Jeho režim neuznala americká diplomacia a novému kubánskemu vodcovi sa nepodarilo ani uzavrieť obchodné dohody s USA. Castro sa obrátil na Sovietsky zväz s cieľom získať úver, zbrane a potraviny. Od r. 1961 stála Kuba otvorene na strane Sovietskeho zväzu a Castrova politika dostala silne marxistickú podobu. Nevydarená invázia pravicových emigrantov v „ Zátoke sviň“ v apríli 1961, podmienená Spojenými štátmi americkými, a prekonanie kubánskej raketovej krízy v októbri nasledujúceho roka zvýšili Castrovu popularitu. Jeho podpora revolucionárov v juhoamerických krajinách a afrických národnooslobodzovacích hnutí mu zaistili významné postavenie v rozvojovom svete a z toho istého dôvodu bol zvolený na čelo Hnutia nezúčastnených.
Po zániku Sovietskeho zväzu a rozpade RVHP (1990), ktorá fungovala ako jeden ekonomický nástroj, musela Kuba čeliť vážnym hospodárskym problémom. Po úsporných opatreniach nasledovala postupná liberalizácia hospodárstva.