1. História Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému

Dôvodom vzniku Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému bol fakt, že vtedajšia banská technika nevedela zvládnuť nápor banských vôd. Kedže narastajúca hĺbka šácht, čoraz viac siahala pod úroveň dedičných štôlní, čo spôsobovalo čoraz väčšie problémy. Vtedajšia technika na odčerpávanie vody nestačila a tak sa banskoštiavnické baníctvo, aj napriek rentabilným zásobám rudy, ocitlo v kríze.

Otázka efektívnosti celého banského podnikania sa zúžila na zavedenie výkonných čerpacích zariadení, ktoré by nahradili mechanizmy poháňané ľudskou alebo zvieraciou silou, ako boli napríklad vrátky (rumpále), ručné pumpy alebo konské gápľe (konskej sily bolo v dôsledku vojnových udalostí nedostatok).

Kríza sa prehĺbila ešte aj po zavedení čierneho strelného prachu pri dobývacích prácach (8. februára 1627). Vďaka čomu niekoľkonásobne vzrástla produktivita dobývania, čo zvýšilo nutnosť zavedenia novej progresívnejšej a efektívnejšej čerpacej techniky založenej na vodnej energetickej základni. Táto vodná energetická základňa sa však v banskoštiavnickom rudnom revíri nenachádzala pre jeho prírodno-geograficky charakter, ktorý jeho vzniku zamedzoval.

V tomto revíri bola len nepatrná sieť málo výdatných prameňov a potokov, ktoré boli pre banskú činnosť takmer nevyužitelné. Banská činnosť bola navyše situovaná vo vyšších horských polohách hydrologicky málo výdatného rozvodia Štiavnického pohoria, medzi riekami Hron a Ipeľ.

Východiskom z tejto krízy nemohli byť dokonca ani niekoľko kilometrov dlhé obdivuhodné banské diela - dedičné štôlne, ktoré boli budované práve pre potreby odvodňovania banských diel už od 14. storočia. Dedičné štôlne však už nedokázali dostatočne odvodňovať pretože dobývky sa čoraz viac dostávali pod ich úroveň. Čím hlbšie pod úrovňou dedičných štôlní sa dobývky nachádzali, tým viac bolo potrebné čerpať banské vody na ich úroveň a potom odvádzať samospádom von z banských diel.

Okrem toho v prvej polovici 18. storočia sa po vyťažení bohatej rudy začali ťažiť menej bohaté- chudobné rudy. Tieto rudy museli pred hutníckym spracovaním prejsť náročným úpravárenským procesom a nevyhnutným energetickým zdrojom pre úpravárenské zariadenia (stupy) bol dostatok naakumulovanej vody.

Prvé pokusy vyrobiť efektívnejšie čerpacie zariadenia i napriek mnohým záujemcom z celej Európy boli neuspešné čo vytváralo možný, nepekný „obraz“ budúcnosti. Tento „obraz“ však nenadobudol skutočný rozmer vďaka Matejovi Kornelovi Hellovi (1653 – 1743), ktorý pôsobil ako hlavný banský strojmajster.

Matej Kornel Hell prišiel z Kremnice do Banskej Štiavnice okolo roku 1693 a už v roku 1696 úspešne vylepšil konský gápeľ bez lomeného kľúkového hriadeľa, ktorý mal mnoho výhod oproti pôvodnému.

Matej Kornel Hell ostro vystúpil proti snahe postupne zatvárať štôlne a svojim smelým plánom a argumentami presvedčil cisára Karola VI., ktorý prijal Hellove argumenty a jeho plán aj finančne podporil. A tak došlo k realizácii obrovského vodohospodárskeho projektu, ktorý obsahoval výstavbu desiatok vodných nádrží (tajchov) a množstvo čerpacích zariadení na vodný pohon s kyvadlovým pákovým prevodom, vďaka čomu bolo Banskoštiavnické baníctvo zachránené.

Na prácu Mateja Kornela Hella naviazala taktiež významná osobnosť Samuel Mikovíni (1686 – 1750), geniálny pokračovateľ vo výstavbe banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, ktorý sa predovšetkým vďaka podniku Povodie Hrona a neskôr Slovenského vodohospodárskeho podniku š. p., dostáva do takého technického stavu, že može v sučastnosti slúžit ako zásobáreň pitnej vody a taktiež pre rekreačné účely v Banskej Štiavnici.

Pre svoju unikátnosť bol Banskoštiavnický vodohospodársky systém zapísaný v roku 1993 do listiny svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, čím zložil sučastný svet poklonu tisíckam ľudí, ktorí sa zaslúžili o jeho výstavbu.