1. História Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému
Dôvodom vzniku Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému bol fakt, že vtedajšia banská technika nevedela zvládnuť nápor banských vôd. Kedže narastajúca hĺbka šácht, čoraz viac siahala pod úroveň dedičných štôlní, čo spôsobovalo čoraz väčšie problémy. Vtedajšia technika na odčerpávanie vody nestačila a tak sa banskoštiavnické baníctvo, aj napriek rentabilným zásobám rudy, ocitlo v kríze.
Otázka efektívnosti celého banského podnikania sa zúžila na zavedenie výkonných čerpacích zariadení, ktoré by nahradili mechanizmy poháňané ľudskou alebo zvieraciou silou, ako boli napríklad vrátky (rumpále), ručné pumpy alebo konské gápľe (konskej sily bolo v dôsledku vojnových udalostí nedostatok).
Kríza sa prehĺbila ešte aj po zavedení čierneho strelného prachu pri dobývacích prácach (8. februára 1627). Vďaka čomu niekoľkonásobne vzrástla produktivita dobývania, čo zvýšilo nutnosť zavedenia novej progresívnejšej a efektívnejšej čerpacej techniky založenej na vodnej energetickej základni. Táto vodná energetická základňa sa však v banskoštiavnickom rudnom revíri nenachádzala pre jeho prírodno-geograficky charakter, ktorý jeho vzniku zamedzoval.
V tomto revíri bola len nepatrná sieť málo výdatných prameňov a potokov, ktoré boli pre banskú činnosť takmer nevyužitelné. Banská činnosť bola navyše situovaná vo vyšších horských polohách hydrologicky málo výdatného rozvodia Štiavnického pohoria, medzi riekami Hron a Ipeľ.
Východiskom z tejto krízy nemohli byť dokonca ani niekoľko kilometrov dlhé obdivuhodné banské diela - dedičné štôlne, ktoré boli budované práve pre potreby odvodňovania banských diel už od 14. storočia. Dedičné štôlne však už nedokázali dostatočne odvodňovať pretože dobývky sa čoraz viac dostávali pod ich úroveň. Čím hlbšie pod úrovňou dedičných štôlní sa dobývky nachádzali, tým viac bolo potrebné čerpať banské vody na ich úroveň a potom odvádzať samospádom von z banských diel.
Okrem toho v prvej polovici 18. storočia sa po vyťažení bohatej rudy začali ťažiť menej bohaté- chudobné rudy. Tieto rudy museli pred hutníckym spracovaním prejsť náročným úpravárenským procesom a nevyhnutným energetickým zdrojom pre úpravárenské zariadenia (stupy) bol dostatok naakumulovanej vody.
Prvé pokusy vyrobiť efektívnejšie čerpacie zariadenia i napriek mnohým záujemcom z celej Európy boli neuspešné čo vytváralo možný, nepekný „obraz“ budúcnosti. Tento „obraz“ však nenadobudol skutočný rozmer vďaka Matejovi Kornelovi Hellovi (1653 – 1743), ktorý pôsobil ako hlavný banský strojmajster.
Matej Kornel Hell prišiel z Kremnice do Banskej Štiavnice okolo roku 1693 a už v roku 1696 úspešne vylepšil konský gápeľ bez lomeného kľúkového hriadeľa, ktorý mal mnoho výhod oproti pôvodnému.
Matej Kornel Hell ostro vystúpil proti snahe postupne zatvárať štôlne a svojim smelým plánom a argumentami presvedčil cisára Karola VI., ktorý prijal Hellove argumenty a jeho plán aj finančne podporil. A tak došlo k realizácii obrovského vodohospodárskeho projektu, ktorý obsahoval výstavbu desiatok vodných nádrží (tajchov) a množstvo čerpacích zariadení na vodný pohon s kyvadlovým pákovým prevodom, vďaka čomu bolo Banskoštiavnické baníctvo zachránené.
Na prácu Mateja Kornela Hella naviazala taktiež významná osobnosť Samuel Mikovíni (1686 – 1750), geniálny pokračovateľ vo výstavbe banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, ktorý sa predovšetkým vďaka podniku Povodie Hrona a neskôr Slovenského vodohospodárskeho podniku š. p., dostáva do takého technického stavu, že može v sučastnosti slúžit ako zásobáreň pitnej vody a taktiež pre rekreačné účely v Banskej Štiavnici.
Pre svoju unikátnosť bol Banskoštiavnický vodohospodársky systém zapísaný v roku 1993 do listiny svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, čím zložil sučastný svet poklonu tisíckam ľudí, ktorí sa zaslúžili o jeho výstavbu.
2. Tajchy Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému a ich charakteristika
Banskoštiavnický vodohospodársky systém bol budovaný od začiatku 16. storočia do polovice 19. storočia. Systém pozostával zo 60 umelých vodných nádrží (tajchov) s celkovým objemom približne 7 000 000 m3 vody, ktoré boli navzájom pospájané zbernými (72km), náhonovými (57km) a spojovacími jarkami.
Zberné jarky mali veľmi dôležitú funkciu, pretože privádzali povrchovo zachytenú vodu do vodných nádrží (tajchov). Ich originalita spočívala v tom, že vodu vo väčšine prípadov neprivádzali zo samotného povodia daného tajchu, ale z územia oveľa väčšieho. Voda zachytená týmito jarkami vo vedľajšom povodí sa prevádzala do samotného povodia daného tajchu vodnými štôlňami.
Vzhľadom na fakt, že vodné štôlne sa vo väčšine prípadov razili protismerne, ich dĺžka často presahovala 150 m a ich spád musel byť ekvivalentný spádu zberných jarkov, čo predstavovalo prevýšenie 70 cm na 100 m dĺžky, možno tieto diela skutočne považovať za výtvory majstrovského ľudského génia.
Náhonné jarky plnili rovnako dôležitú funkciu, pretože mali za úlohu doviesť vodu z tajchov k jednotlivým funkčným zariadeniam, pre ktoré bol celý vodohospodársky systém vybudovaný (banské ťažné, vodočerpacie mechanizmy, úpravárenské zariadenia – stupy, hámre).
Hrádze jednotlivých vodných nádrží sú pozorohudnými dielami vodného staviteľstva a dodnes sa zachovala väčšina z nich v relatívne dobrom stave. Hrádze sú zemitého – heterogénneho typu. Sú vybudované zo suťových hlín usporiadaných na spôsob jadrového tesnenia. Hrádze sa skladajú z 5 častí:
Z tesniaceho telesa – z utláčaného ílu a hliny
Z násypu zeminy na návodnej strane
Z násypu zeminy na vzdušnej strane
Z opevnenia kameňom na návodnej strane
Z kamennej pätky pri vzdušnom svahu hrádze
V spodnej časti nádrže je výpust, ku ktorému je prístup spojovacou štôlňou. Liatinový uzáver, nachádzajúci sa vo výpuste, je ovládaný z manipulačnej búdky – Mnícha, ktorý sa nachádza na korune hrádze.
Banskoštiavnický vodohospodársky systém síce stratil svoje ekonomické opodstatnenie, pre ktoré bol v minulosti vybudovaný ale dnes ho nahradilo taktiež dôležité verejnoprospešné opodstatnenie a to:
- Kultúrno-historické opodstatnenie.
- Esteticko-krajinárske a ekologické opodstatnenie.
- Rekreácia a vodné športy.
- Športový rybolov.
- Miestne ekonomické a sociálne opodstatnenie.
- Opodstatnenie v dodávkach pitnej vody pre obyvateľstvo Banskej Štiavnice.
Do súčastnosti sa zachovalo 23 funkčných vodných nádrží z ktorých 21 patrí pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku š. p., sídliacieho v Banskej Štiavnici:
Vodná nádrž Bakomi - Štiavnické Bane (Piargska skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Evička - Štiavnické Bane (Piargska skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Krechsengrund - Štiavnické Bane (Piargska skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Veľká Richňava - Štiavnické Bane (Piargska skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Malá Richňava - Štiavnické Bane (Piargska skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Veľká Vindšachta - Štiavnické Bane (Piargska skupina vodných nádrží).
Bančianska vodná nádrž - Banky (Vyhnianska skupina vodných nádrží).
Belianska vodná nádrž - Banská Belá (Belianska skupina vodných nádrží).
Halčianska vodná nádrž - Banská Belá (Belianska skupina vodných nádrží).
Dolná Hodrušská vodná nádrž - Banská Hodruša (Hodrušská skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Červená studňa - Banská Štiavnica (Banskoštiavnická skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Klinger - Banská Štiavnica (Banskoštiavnická skupina vodných nádrží).
Michalštôlnianska vodná nádrž - Banská Štiavnica (Banskoštiavnická skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Ottergrund - Banská Štiavnica (Banskoštiavnická skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Rozgrund - Banská Štiavnica (Vyhnianska skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Veľká Vodárenská - Banská Štiavnica (Banskoštiavnická skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Malá Vodárenská - Banská Štiavnica (Banskoštiavnická skupina vodných nádrží).
Veľká Kolpašská vodná nádrž - Banský Studenec (Kolpašská skupina vodných nádrží).
Malá Kolpašská vodná nádrž - Banská Studenec (Kolpašská skupina vodných nádrží).
Dve Komorovské vodné nádrže - Podsitnianska (Piargska skupina vodných nádrží).
Moderštôlnianska (kopanická)v. n. - Kopanice (Hodrušská skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Počúvadlo - Počúvadlo (Piargska skupina vodných nádrží).
Vodná nádrž Štampoch - Vysoká
2.1. Vodná nádrž Evička
Prvá zmienka o stavbe tejto nádrži je z roku 1638. V piargskej skupine vodných nádrží bola vybudovaná ako druha v poradí.
Voda z nádrže slúžila na pohon úpravníckych a bansko – strojníckych zariadení, predovšetkým na pohon čerpadiel (stangenkustov). Tieto zariadenia sa nachádzali v okolí šácht Karol a Magdaléna.
Použitá voda z pohonu bansko – strojníckych zariadení (čerpacej techniky), poháňala ešte úpravnícke zariadenia (stupy), aby následne spolu s vytiahnutou banskou vodou ešte raz vykonávala prácu spolu s vodou z vodnej nádrže Spodná Vindšachta na úpravníckych zariadeniach v hornej časti Štefultovskej doliny a neskoršie po celej doline.
V posledných rokoch 17. storočia a v roku 1700 sa hrádza tejto nádrže opravila a zvýšila. Oprava, ktorá sa realizovala spolu s opravou tajchu Spodná Vindšachta (dnes už neexistujúca), bola ukončená k 1. novembru 1700.
Z hľadiska plochy povodia a využitia vodnej nádrže Evička, bolo jej situovanie v teréne optimálnym riešením a tým sa dá vysvetliť, prečo nebolo potrebné bezprostredne po jej vybudovaní privádzať vodu do vodnej nádrže umelo vybudovanými jarkami.
Po vybudovaní vodnej nádrže Veľká Vindšachta a Širokého zberného jarku, bola v dolnej časti Širokého jarku vybudovaná odbočka (rozdeľovací objekt – stavidlo), ktorým bolo možné z tohto jarku odvádzať vodu aj do vodnej nádrže Evička.
Dňa 13. septembra 1714 predložil Matej Kornel Hell plán a rozpočet na vybudovanie zberného jarku spod Sitna o celkovej dĺžke 2 037 siah, s nákladom 5 080 florénov a sučasne navrhol ďalšie zvýšenie hrádze. Hellov návrh bol prijatý s tým, že voda sa mala doviesť nie do nádrže ale pod túto nádrž do kanála, ktorým sa privádzala voda z tejto nádrže k Spodnej Vindšachte.
S prácami na zvýšení hrádze sa začalo až o dva roky. V roku 1718 bolo zvyšovanie dokončené a súčasne bol vybudovaný aj zberný jarok spod Sitna. Hrádza však prepúšťala vodu a to bol dôvod prečo ju dal opraviť hlavný komorný gróf priamo Mikovínimu, keď viacnásobné opravy tejto hrádze v 30-tich rokoch 18. storočia nepomáhali.
Pri tejto oprave Samuel Mikovíni uplatnil technológiu tesnenia hrádze použitím tesniaceho jadra z hliny, ktoré vykonal v nadstavbovej časti hrádze. Po vykonaní opravy až do roku 1998 sa už väčšie opravy na tajchu nerealizovali.
V rokoch 1998 – 1999 bola realizovaná rekonštrukcia vodnej nádrže, ktorá spočívala vo vybudovaní veľkokapacitného bezpečnostného priepadu, oprave hrádzového telesa (predovšetkým návodného svahu) a sfunkčnení výpustného systému.
Dĺžka koruny hrádze - 195,17 m.
Šírka koruny hrádze - 12,00 m.
Výška hrádze - 11,40 m.
Objem vodnej nádrže - 118 500 m3.
Maximálna hĺbka - 10,4 m.
Rozloha - 2,32 ha
Nadmorská výška - 662,814 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 2 456 m (stôlne 1282 m).
2.2. Vodná nádrž Veľká Vindšachta (Windschachter Teich)Návrh na jej výstavbu podal v roku 1710 Matej Kornel Hell vo Viedni priamo do rúk cisára, aby sa zapezpečilo, spolu s nižšie položenými nádržami Evička a Spodná Vindšachta, dostatočné množstvo vody pre pohon Hellom navrhnutých a neskôr aj ním skonštruovaných 7 čerpadiel na vodný pohon s kývavým pákovým prevodom, ktorým sa mala vyčerpať voda zo zatopených baní podniku Hornej Bieberštôlne.
Prvá správa o výstavbe hrádze je zo dňa 21. júla 1712 a podľa slov banského správcu Jána Aignera zo dňa 4. októbra 1712 stavba hrádze sa musí uskutočniť počas troch rokov za predpokladu, že bude na nej stále pracovať 2 000 ľudí. Náklady na výstavbu sa predpokladali vo výške 38 000 zlatých.
Podľa Aignerovho tvrdenia by sa potom mala voda z tejto nádrže, spolu s vodou z nádrže Evička a Spodná Vindšachta, dodávať nepretržite po dobu 9 mesiacov na pohon 8 čerpacích zariadení s kývavým pákovým prevodom, ako aj na stupy (úpravnícke zariadenia).
Dňa 8. marca 1713 navrhol Matej Kornel Hell upraviť projekt zvýšenia hrádze o 2,5 siahy, čím by sa zväčšila kapacita nádrže päťnásobne vďaka čomu by podľa Hella mohlo byť odstavených 220 párov koní, ktoré dovtedy čerpali vodu z hornej Bieberovej štôlne a čerpanie by sa mohlo prenechat výlučne na čerpadlá s kývavým
pákovým prevodom. Hellov návrh bol prijatý a realizovaný.
Veľká Vindšachta bola v priebehu roka 1715 dostavaná. Ešte v ten istý rok sa konštatovalo, že hrádza je príliž slabá a hrozí jej pretrhnutie, tak sa v priebehu nasledujúcich rokov musela viackrát opravovať. Naposledy realizoval opravu hrádze Samuel Mikovíni v roku 1729 kedy na opravu tajchu boli privolaní odborníci zo Sliezska, ktorí aj pod vedením Samuela Mikovíniho navrhnutú opravu vykonali.
V roku 1747 predložil Samuel Mikovíni projekt pre dalšie zvýšenie hrádze. Tento projekt sa však nerealizoval ale ešte po dvoch rokoch bolo toto zvýšenie obsahom doporučenia banského odborníka baróna Imhoffa, v ktorom konštatuje, že hrádza by sa dala zvýšiť ešte o 1 až 2 siahy čo by zdvojnásobilo obsah nádrže a tiež navrhol rozobrať návodnú časť hrádze, vybudovať výpustnú šachticu opatrenú silnou dobovou výdrevou lebo pôvodná prepúšťala vodu a taktiež navrhol vybudovanie novej odtokovej štôlne so zabudovaním potrubím o priemere 300 mm.
K realizovaniu tohto návrhu však došlo až v roku 1788 kedy sa hrádza zvýšila o 1,25 siahy čo zvýšilo kapacitu o 1 650 000 vedier.
V roku 2000 – 2002 bola nádrž znova rekonštruovaná a v rámci tejto rekonštrukcie bol opravený aj mních na hrádzi a tiež aj výpustný systém.
Dĺžka koruny hrádze - 237,10 m.
Šírka koruny hrádze - 13,5 m (z toho cesta 7,00 m).
Výška hrádze - 15,20 m.
Objem vodnej nádrže - 305 820 m3 (1755).
Maximálna hĺbka - 14,2 m.
Rozloha - 4,9 ha.
Nadmorská výška - 689,60 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 12 920 m (stôlne 1166 m).
2.3 Vodná nádrž Počúvadlo (Pockhauser Teich)
S návrhom vybudovať nový tajch pri dedine Počúvadlo prišiel strojný majster Jozef Karol Hell v polovici 18. storočia.
Dvorská komora vo Viedni však schválila jeho realizáciu s nákladmi 71 485 florénov a 30 grajciarov až začiatkom roku 1775 kvôli nedostatku vody pre čerpacie a ťažné stroje na vodu ale najmä pre úpravnícke zariadenia (stupy) na Windšachte (Štiavnické Bane).
Výstavba vodnej nádrže Počúvadlo sa začala 24. apríla 1775 kedy na stavbu nastúpilo 6 pracovníkov, na konci mesiaca ich však bolo už 243. Práce prebiehali súbežne na všetkých zariadeniach – hlavnej i vedľajšíh hrádzach (dokopy 5 hrádzí), vodných jarkoch, prerážkových štôlňach, dome strážnika, a v máji už bola postavená aj prvá stupa pri šachte Magdaléna a Leopold na Vindšachte.
Po rozbehnutí výstaby prišiel merač Dumbscher s návrhom na situovanie hlavnej nádrže nižšie do údolia vďaka čomu by bola hrádza kratšia ale i vyššia, čím by sa výrazne zvýšil objem vody o 1 902 371 vedier. Jozef Karol Hell rovnako prepracoval svoj návrh v ktorom navrhol skrátenie hlavnej hrádze avšak Viedeň sa priklonila k Dumbscherovmu návrhu.
Hlavný komorskogrófsky úrad poveril Dumbschera aby vytíčil vodné jarky a 3 vodné štôlne ale ten to nesplnil, tak prácu prevzali Hellovci a tak takmer 4 000 siah úsekov vymeral strojný dozorca Maximilián Hell spolu s otcom Jozefom Karolom a bratom Petrom.
Výstavba sa potýkala s mnohými problémami. Prvá havária sa prihodila 27. novembra 1776 kedy sa následkom výdatného sneženia a dažďa odvalila z múra hrádze vyše 4 metrová časť. Ďalšia pohroma prišla už 18. júna 1777 keď znovu silný dážď ale tiež zlý materiál a slabé ubíjanie zeminy spôsobili vznik rýh a presakovanie vody cez hrádzu.
Na stavbe pracovali hlavne haviari, murári, nádenníci, vylievači vody, vrátkari, chlapci so svetlom, furmani a dozorcovia. Je zaujímavé, že medzi robotníkmi prevažovali ženy keď napríklad v roku 1775 pracovalo 300 mužov a až 400 žien s čím Dvorská komora vo Viedni nesúhlasila a žiadala ich prepúšťanie.
Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici nesúhlasil s prepúštaním a žiadal o povolenie zamestnávať ženy aj nadaľej. Dvorská komora oficiálne ani potom nesúhlasila ale ženy na stavbe pracovali naďaľej vo veľkom počte, keď napríklad v júni 1776 na stavbe pracovalo 478 osôb z čoho 360 bolo žien, v auguste 1778 pracovalo popri 11 mužoch až 308 žien.
Stavba sa ukončila 26. mája 1779 s nákladmi 106 322 florénov a 56 grajciarov. To znamenalo prekročenie rozpočtu o 30 000 florénov v dôsledku havárií, ktoré sa udiali počas výstavby.
Vodná nádrž Počúvadlo patri do povodia rieky Ipeľ. Voda z vodnej nádrže sa vypúšťala štôlňou spopod hrádze na severnej strane nádrže. Vodná štôlňa vyúsžovala priamo v nádrži a severne od nádrže vychádzala zo štôlne na povrch šachtica o hĺbke 11,6 m, v ktorej bol zabudovaný výpustný ventil. Pokračovaním vypúšťacej vodnej štôlne bol náhonný jarok, ktorým voda z vodnej nádrže Počúvadlo tiekla v otvorenom jarku a vodnými štôlňami smerom na severovýchod až do oblasti vodnej nádrže Evička.
Výpustné zariadenie na vypúšťacej stôlni je v súčastnosti nefunkčné, cez výpustný systém stále preteká voda z vodnej nádrže Počúvadlo do náhonného jarku. Taktiež pri všetkých hrádzach na vzdušnej strane je možné pozorovať priesaky vody.
Vodu z vodnej nádrže Počúvadlo bolo možné v prípade potreby z náhonného jarku odraziť do Dekýšskej doliny v oblasti „Čertova záhrada“, cca 600 m juhozápadne od Krížnej. Voda z náhonného jarku bola cez rozdeľovací objekt prepášťaná do Dekýšskeho potoka. V Dekýšskej doline bolo v roku 1925 funkčných ešte 16 vodných mlynov, ktoré na pohon vyutžívali prebytočnú vodu z vodnej nádrže Počúvadlo. Od roku 1924 Štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici vyberalo od mlynárov mesačné poplatky za dodávku vody v čiastke 200 korún.
Vodnú nádrž Počúvadlo zasobovali vodou aj ďalšie významné zberné jarky a to Schonlinderský, Coloredo a Tatársky zberný jarok. Pomocou prítokových jarkov bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 000 000 m3 vody.
Počúvadlianska nádrž pozostáva z šiestich zemných hrádzí čo je špecifické iba pre túto hradzu. Až do 19-teho storočia Počúvadlu patrilo európske prvenstvo za výšku hrádze.
Hlavná hrádza:Dĺžka koruny hrádze - 195,3 m.
Šírka koruny hrádze - 19 m.
Výška hrádze - 29,6 m.
Objem vodnej nádrže - 745 300 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 10,8 m.
Rozloha - 12,3 ha.
Nadmorská výška - 680,120 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 17 746 m (stôlne 2752,4 m).
Vedľajšie hrádze(v metroch): | hrádza č.1 | hrádza č. 2 | hrádza č. 3 | hrádza č. 4 | hrádza č. 5 |
Výška hrádze | 7,00 | 8,00 | 9,00 | 4,00 | 3,00 |
Šírka hrádze | 7,00 | 7,00 | 7,00 | 7,00 | 6,50 |
Dĺžka hrádze | 65,00 | 50,00 | 68,00 | 22,00 | 21,00 |
Nadmorská výška | 680,084 | 680,130 | 680,103 | 680,308 | 680,283 |
| | | | | |
2.3.1.
Krížna – uzol zberných jarkovV spojitosti s vodnou nádržou Počúvadlo treba spomenút najzaujímavejší bod Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému a to takzvanú Krížnu – uzol štyroch zberných jarkov. Tento uzol je najdôležitejšim bodom celého banskoštiavnického vodohospodarskeho systému. Vyznačuje sa dômyselnou reguláciou vôd cez rozdeľujúce objekty – stavidlá na zberných jarkoch, najmä na hlavnom rozdeľovacom objekte v mieste, kde sa stretávajú tri hlavné zberné jarky – Hornopočúvadliansky, Hornositniansky a Dolnodekýšsky.
Stavidlo Krížna bola vykonávaná regulácia vôd zo zberných jarkov do Širokého odtokového jarku resp. Dolnopočúvadlianskeho odtokového jarku.
Do súčastnosti sa na Krížnej zachovala vzácna časť rozdeľovacieho objektu – stavidlo, ktorým boli prepášťané a regulované vody zo zberných jarkov. Stavidlo bolo konštruované z masívneho dubového dreva.
Využívali sa štyri možné regulácie odtoku vody:
Prvá možnosť:Bola tá, keď bolo stavidlo Krížna otvorené, a voda zo všetkých troch zberných jarkov odtekala Širokým jarkom do vodnej nádrže Veľká Vindšachta. V dolnej časti Širokého jarku bol pomočný rozdeľovací objekt (stavidlo), ktorým voda mohla tiež odtekať do vodnej nádrže Evička.
Druhá možnosť:Vtedy bolo nutné vykonať uzatvorenie stavidla Krížna a vtedy všetka voda z troch zberných jarkov odtekala Dolnopočúvadlianskym jarkom do tajchu Počúvadlo. V tomto prípade musel byť otvorený aj pomocný rozdeľovací objekt (stavidlo) na Hornopočúvadlianskom jarku, kde cez prepojovací jarok odtekala voda Dolnopočúvadlianskym jarkom, kde cez prepojovací jarok odtekala voda Dolnopočúvadlianskym jarkom do Počúvadla.
Tretia možnosť:Pri zatvorenom pomocnom stavidle na Dolnodekýšskom jarku voda odtekala do Dolnopočúvadlianskeho jarku a ďalej do vodnej nádrže Počúvadlo. Pritom voda z Hornopočúvadlianskeho a Hornositnianskeho jarku cez stavidlo Krížna pokračovala do Širokého jarku a ďalej do vodnej nádrže Vindšachta. V tomto prípade musel byť zatvorený pomočný rozdelovací objekt na Hornopočúvadlianskom jarku (v prepojovacom jarku).
Štvrtá možnosť:Pri tejto možnosti bolo možné vykonávať regulovanie vody na Hornopočúvadlianskom jarku v blízkosti chatovej osady cca 150m východne od vodnej nádrže Počúvadlo. Na Hronopočúvadlianskom jarku bol v tomto priestore vybudovaný ďalší pomocný rozdeľovací objekt (stavidlo), ktorým mohli byť vody zo zberného jarku (pri otvorenom stavidle) prepúšťané cez odtokový jarok smerom na JZ do tajchu Počúvadlo. Pri takejto regulácii vôd v jarkoch, pri zatvorenom pomocnom stavidle na Dolnodekýšskom jarku voda odtekala do Dolnopočúvadlianskeho jarku a ďalej do vodnej nádrže Počúvadlo. Pri otvorenom pomocnom stavidle na Hornopočúvadlianskom jarku voda z dolnej časti Hornopočúvadlianskeho jarku odtekala cez odtokový jarok priamo do tajchu Počúvadlo a iba od stavidla v hornej časti pokračovala na sever k prepojovaciemu jarku. Pri otvorenom pomocnom stavidle na Hornopočúvadlianskom jarku pod uzlom Krížna, voda odtekala do Dolnopočúvadlianskeho jarku a ďalej do tajchu Počúvadlo. Iba vody z Hornositnianskeho jarku, pri otvorenom hlavnom stavidle na Krížnej tak odtekali do Širokého jarku a ďalej na sever do vodnej nádrže Veľká Vindšachta.
Zaujímavým riešením bol spoločný úsek prítokového Hornopočúvadlianskeho jarku od miesta prepojovacieho jarku k hlavnému rozdeľovaciemu objektu na Krížnej a odtokovým Dolnopočúvadlianskym jarkom na tom istom úseku (Krížna – prepojovací jarok), tento spoločný úsek jarku plnil aj funkciu reverzného jarku (pohyb vody
v obidvoch smeroch).
2.4. Vodná nádrž Krechsengrund
Výstavba nádrže sa začala v roku 1735 a 24. septembra 1737 už bola hotová s nákladmi vyše 21 000 zlatých. Výstavbu hrádze viedol Samuel Mikovíni.
Nádrž bola pomerne malá a mala skôr charakter špičkovej vodnej nádrže. Bola najvyššie položená zo skupiny piargskych vodných nádrží pretože ležala 730 m. n. m. a patrí do povodia Ipľa.
Nádrž slúžila pre potreby šachty Kônigseg na pohon čerpacieho a ťažného stroja s brzdiacim zariadením a po vykonaní práce ďalej na pohon stúp. V prípade potreby tiež slúžila aj pre potreby Siglisberg šachty.
Akumulovaná voda vo vodnej nádrži bola cez výpustný systém odvádzaná do prírodného jarku po nádržou, ktorý bol zaústený do Horného náhonného jarku vedúceho z Hlavnej richňavskej štôlne (Spodná bakomská štôlňa). Vody z vodnej nádrže Krechsengrund (tajšok) tak boli v prípade potreby odvádzané Horným náhonným jarkom na Kônigseg šachtu.
Na tomto náhonnom jarku, v mieste zaústenia vody z vodnej nádrže do jarku, bolo možné v prípade potreby vodu prepúšťať do Spodného náhonného jarku vedúceho z Hlavnej richňavskej štôlne a takto ju ďalej dopravovať až na Siglisberg šachtu za využitia Siglisbergského náhonného jarku.
Vodná nádrž Krechsengrund je taktiež známa ako „Tajšok“.
Nadmorská výška - 730 m. n. m.
2.5. Vodné nádrže Veľká a Malá Richňava (Reichenauer Teich)
Prvý projekt na výstavbu týchto tajchov pochádza od J. T. Brinna z 21. mája 1736 avšak výstavba sa začala v rokoch 1738 – 1740 podľa návrhu Samuela Mikovíniho.
Pôvodne bola postavená len jedna nádrž na ktorej dňa 9. júla 1740 pracovalo až 5 283 ľudí. Nakoľko však zo severozápadnej strany hrádze presakovala voda, bola pôvodná nádrž rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu (Veľká Richňava) a na jednu menšiu vodnú nádrž (Malá Richňava).
V roku 1741 započala výstavba systému vodných jarkov (zberných a náhonných) a vodných štôlní, ktoré zabezpečovali prevod vody z jarkov na určené miesta spotreby. Na tomto systéme pracovalo denne aj 1 000 ľudí a celková dĺžka zberných a náhonných jarkov dosiahla viac ako 24 km, dĺžka ôsmych vyrazených vodných štôlní dosiahla celkove až 3 170 až 3 370 metrov.
Tento systém zberných, náhonných jarkov a vodných štôlní Richňavských vodných nádrží i širšieho okolia pozostával z:
Hornovysocký zberný jarokHornodekýšsky zberný jarokDolnovysocký zberný jarokDolnokopanický zberný jarokHornokopanický zberný jarokSpicbergský zberný jarokDolnohodrušský zberný jarokHornohodrušský zberný jarokHorný piargsky zberný jarokHorný náhonný jarokSpodný náhonný jarokŠpicbergská vodná štôlňaHodrušská vodná štôlňaHorná bakomská vodná štôlňaSpodná (nová) bakomská vodná štôlňaHlavná richňavská vodná štôlňa1. Vodná štôlňa horného náhonného jarku2. Vodná štôlňa spodného náhonného jarku3. Vodná štôlňa siglisbergského náhonného jarkuV roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém Richňavských vodných nádrží vybudovaný a bol v prevádzke.
Obidve nádrže sú spojené vodnou štôlňou, preto hladiny vody v obidvoch nádržiach mali mať rovnakú výšku. Avšak hladina vody vo vodnej nádrži Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny vody vo vodnej nádrži Veľká Richňava, pretože aj napriek tomu, že v jarných mesiacoch došlo k naplneniu nádrže, cez priesaky v dne vodnej nádrže dochádzalo k únikom vody a Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška hladiny vody vo vodnej nádrži.
Aj tento problém spôsobil to, že vypúšťanie vôd z vodnej nádrže Veľká a Malá Richňava bolo komplikované, a preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie akumulovanej vody vo vodných nádržiach.
Vodnými stôlňami sú nádrže prepojené aj s vodnou nádržou Bakomi a Veľká Vindšachta čo umožnovalo, v prípade potreby, čiastočne regulovať rozdelenie zachytávanej vody medzi jednotlivými nádržami.
Vodné nádrže Veľká a Malá Richňava, ako jedine z piargskej skupiny vodných nádrží, patria do povodia Hrona, ostatné patria do povodia Ipľa.
Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodou cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v južnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Félixa.
Kladom týchto vodných nádrží bola ich nadmorská výška 725, 51 m. n. m., čo umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených vodných nádrží, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šachiet.
Ďalším kladom boj ich spoločný objem viac ako 1 000 000 m3 vody, čo umožnilo v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody na banské a úpravnícke strojné zariadenia.
Vďaka tomuto vysokému spoločnému objemu vody vysoko prevyšujúcim hociktorú inú nádrž v piargskej skupine vodných nádrží, tvorili najdôležitejší vodný rezervoár.
V čase zvášených zrážok na jeseň a na jar bol odber vody z vodných nádrží odstavený alebo obmedzený, keď niektoré zberné jarky dopĺňali vodou vodné nádrže a iné odvádzali cez Hlavnú richňavskú vodnú štôlňu vodu do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených vodných nádrží Veľká Vindšachta, Evička.
Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda musela byť privádzaná z cudzích povodí Hrona.
Ďňa 3. júna 1751 navštívil vodné nádrže Veľká a Malá Richňava cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a dňa 20. júla 1764 prišli na 12 dňovú návštevu sredoslovenskej banskej oblasti aj synovia Márie Terézie, budúci panovníci Jozef II. a Leopold II. Princovia si obzreli samotné jazerá i prečerpávacie zariadenie skonštruované frátrom Félixom.
Tento tajch sa dokáže naplniť v priemere raz za necelé 3 roky a však napríklad v novembri roku 1776 následkom výdatných zrážok stúpla hladina Veľkej Richňavy v priebehu 9 dní o vyše 11 m.
Vodná nádrž Veľká Richňava:Dĺžka koruny hrádze - 320,20 m.
Dĺžka koruny priečnej hrádze - 187,80 m.
Šírka koruny hrádze - 21,80 m.
Šírka koruny priečnej hrádze - 3,50 m.
Výška hrádze - 23,40 m.
Objem vodnej nádrže - 769 900 m3.
Maximálna hĺbka - 21,1 m.
Rozloha - 8,1 ha
Nadmorská výška - 725,51 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - viac ako 24 000 m (stôlne 3 370 m).
Vodná nádrž Malá Richňava:
Dĺžka koruny hrádze - 248,70 m.
Šírka koruny hrádze - 20,00 m.
Výška hrádze - 17,30 m.
Objem vodnej nádrže
Pôvodný - cca 500 000 m3.
Súčasný - 26 500 m3.
Maximálna hĺbka - 14,2 m.
Rozloha - 1,0 ha.
Nadmorská výška - 725,51 m. n. m.
2.6. Vodná nádrž Bakomi
Prvý projekt tajchu je od J. T. Brinna z 21. mája 1736. K výstavbe vodnej nádrže však došlo až o dva roky neskôr. Výstavba nádrže prebiehala súčasne s pôvodnou nádržou v Richňavskej doline v roku 1738 – 1740.
Dôvodom postavenia vodnej nádrže Bakomi bola podľa baróna Jána Nepomuka Mitrovského (komisár dvorskej komory pre banské mestá) to že pokladá v každom prípade za nevyhnutné lepšie zachytiť zbytočne odtekajúce povrchové vody (po naplnení tajchu Veľká Vindšachta) zo zberných jarkov z Krížnej, Sitna a Dekýša, ako aj vodu z dolného Krechsengrundu.
Potrebu postavenia tohto tajchu zdôvodňuje aj tým, že po jeho postavení by čerpacie zariadenia hornej Bieber štôlne mohli byť o tri až štyri týždne dlhšie v činnosti ako doposiaľ, rovnako ako aj trinásť tupových kolies so 78 tĺkmi.
Voda z nádrže sa odvádzala cez výpustný systém a odtokovou chodbou z hrádze do náhonného jarku, ktorým sa privádzala na čerpací a ťažný stroj s brzdiacim zariadením k šachte Siglisberg.
Vodná nádrž Bakomi bola spojená aj spodnou (partizánskou) Bakomskou vodnou štôlňou s Malou Richňavou čím sa do značnej miery v ročnom období predlžovalo prevádzkovanie čerpacieho stroja v Siglisberg šachte.
V roku 1792 prebehla na tajchu Bakomi oprava kedy sa zrekonštruovala hrádza a do vypúštacieho zariadenia sa ukladali železné rúry.
Po čase sa začala prejavovať netesnosť na návodnej strane hrádze. Priesaková voda je od tohto času odvádzaná do vodnej nádrže Veľká Vindšachta. Po znefunkčnení zberných jarkov v 20. storočí tieto priesaky v odtokovej chodbe spôsobili rýchle vyprázdňovanie vodnej nádrže a od tohto času až doposiaľ je hladina vody v tajchu veľmi nízka.
Pôvodne sa nádrž volala tajch svätého Pachomia a terajší názov Bakomi vznikol pravdepodobne skomolením pôvodného názvu.
Dĺžka koruny hrádze - 113,80 m.
Šírka koruny hrádze - 13,3 m.
Výška hrádze - 15,60 m.
Objem vodnej nádrže - 160 000 m3.
Maximálna hĺbka - 14,4 m.
Rozloha - 1,2 ha
Nadmorská výška - 714,00 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 20 055 m (stôlne 1280 m).
2.7. Dve Komorovské vodné nádrže
Prvá zmienka o týchto nádržiach je na Brinnovej banskej mape z roku 1742. Nachádzajú sa na pravej strane Štefultovskej dediny, boli navzájom spojené a svojou zásobou vody posilňovali aj spojený tok, vychádzajúci z vyššie položených piargskych vodných nádrží, pre pohon banských zariadení v Štefultovskej doline.
Maximálna hĺbka - 2,5 m.
Nadmorská výška - 700,22 m. n. m.
2.8. Vodné nádrže Veľká a Malá Vodárenská
Vodná nádrž Veľká Vodárenská patrí medzi najstaršie vodné nádrže v oblasti Banskej Štiavnice. Vznikla v roku 1510. V roku 1551 sa už spomína aj Malá Vodárenská vodná nádrž. Obe vodné nádrže boli postavené na náklady mesta.
Vodná nádrž Veľká Vodárenská mala ako hlavný a stály zdroj vody podzemnú (banskú) vodu zo štôlne Šobov, ktorej portál sa nachádza cca 50 m severne od vodnej nádrže. V súčastnosti je výtok banskej vody z tejto štôlne v množste 1,5 až 2,5 l/s-1 a pravým stavidlom priteká voda zo štôlne do vodnej nádrže.
Ďalší (doplnkový) zdroj vody tvorila voda z Malej vodárenskej nádrže, ktorá pritekala do Veľkej vodárenskej cez prirodzený prepad v pravej strane vodnej nádrže. Šírka prepadu je 1,0m a hĺbka prepadu je 0,40 – 0,50 m.
V roku 1627 sa spomína, že voda z tohto tajchu sa viedla na pohon čerpacieho zariadenia na vodu s kývavým pákovým prevodom pre štôlňu Schmidtenrinn. Voda bola privádzaná dreveným potrubím až k pohonu vodného kolesa o priemere cca 12 m.
Tajch tiež slúžil ako rezervoár vody pre prípadný požiar. Z požiarneho poriadku mesta Banská Štiavnica z roku 1725 sa dozvedáme, že Veľká Vodárenská nádrž už slúžila výlučne iba ako vodný rezervoár pre prípad požiarov.
Dňa 22. januára 1633 sa pretrhla hrádza Veľkej Vodárenskej nádrže a záplava si vyžiadala 5 ľudských životov, tri zrútené domy a mnoho bahnom zatopených pivníc a dvorov. V roku 1725 sa hrádza znovu pretrhla, no neskôr bola obnovená, nadstavovaná, zrejme však nevhodnou technológiou kedže po zime veľmi bohatej na sneh, na jar v roku 1977, sa časť nadstavovanej hrádze zosunula a hrozilo akútne nebezpečenstvo havárie celej hrádze.
Menší význam v minulosti mala Malá Vodárenská vodná nádrž, ktorá bola v porovnaní s Veľkou Vodárenskou menšia a slúžila ako jej posilňujúci zdroj.
Vodná nádrž Malá Vodárenská nemala svoje zberné jarky. Stály prítok vody do vodnej nádrže Malá Vodárenská zabezpečoval prameň Svätý Ján, ktorý sa nachádza cca 120 m severozápadne od vodnej nádrže. Okrem tohto prítoku bola vodná nádrž doplňovaná zrážkovými vodami z vlastného povodia prirodzenou gravitáciou povrchovej vody do nádrže.
Začiatkom nášho storočia nádrže stratili svoj pôvodný význam, pretože mesto dostalo oveľa výdatnejší zdroj vody z vodnej nádrže Rozgrund.
Veľká Vodárenská vodná nádrž je známa svojím krásne tyrkysovím sfarbením vody.
Veľká Vodárenská vodná nádrž:Dĺžka koruny hrádze - 95,00 m.
Šírka koruny hrádze - 16,00 m.
Výška hrádze - 10,00 m.
Objem vodnej nádrže - 22 883 m3.
Maximálna hĺbka - 14 m.
Nadmorská výška - 708,60 m. n. m.
Malá Vodárenská vodná nádrž:Šírka koruny hrádze - 3,00 m.
Výška hrádze - 6,00 m.
Dĺžka koruny hrádze - 32,00 m.
Sklon vzdušného svahu - 28 °.
Objem vodnej nádrže - 5 388 m3 (1855).
Šírka zátopovej plochy - 27,0 m.
Dĺžka zátopovej plochy - 31,0 m.
Maximálna hĺbka - 5 m.
Nadmorská výška - 733,49 m. n. m.
2.9. Vodná nádrž Červená studňa
Nádrž sa prvý raz spomína v roku 1765. Projekt výstavby nádrže vyhotovil Jozef Karol Hell. Na jej mieste sa však predpokladá menšia vodná nádrž najneskôr z 1. polovice 17. storočia.
Nádrž Červená studňa bola vybudovaná na rozhraní dvoch povodí Hrona a Ipľa a nachádza o niečo vyššie ako Veľká a Malá Vodárenská vodná nádrž.
Jozef Karol Hell využil strategickú polohu vodnej nádrže a navrhol plán na vybudovanie náhonného jarku, ktorý privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja ktorý bol do tejto šachty zabudovaní v roku 1754.
Stroj bol v činnosti len vtedy, keď bolo dostatku body vo vodnej nádrži čiže najmä na jeseň a na jar. V tomto období bolo najviac vody aj v baniach a keďže šachta Amália bola prepojená s ďalšimi šachtami na Štiavnických Baniach, voda z tajchu zohrala významnú úlohu nielen pre spomínanú šachtu, ale aj pre ostatné, s ktorými bola prepojená v čase, keď jej bolo potrebné najviac.
V roku 1759 vodná nádrž Červená studňa dodávala vodu aj do vodnej nádrže Klinger taktiež pre pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja zabudovaného pri šachte Žigmund. Tento stroj ako jediný v banskoštiavnickom rudnom revíre bol zabudovaný na povrchu.
Vodná nádrž mala 3 zberné jarky a jeden náhonný jarok, ktorý viedol z vodnej nádrže po východných svahoch Paradajsu až na šachtu Amália, ktorá bola vyhĺbená v oblasti Hronej Rovne (súčasť obce Štiavnické Bane).
Výstavbou štátnej cesty Banská Štiavnica – Hodruša boli prerušené prítokové jarky a v rokoch 1990 – 1992 bola nádrž aj s prítokovými jarkami obnovená z iniciatívy aktivistov Stromu Života.
Bola spojená s nádržami Veľká a Malá Vodárenská a neskôr slúžila na zásobovanie vody pre obyvateľov mesta. Dnes je tajch už takmer vyschnutý a zarastený.
Dĺžka koruny hrádze - 117 m.
Šírka koruny hrádze - 5 m.
Výška hrádze - cca 10 m.
Sklon návodnej strany hrádze - 40,5 °
Sklon vzdušnej srany hrádze - 36 °
Objem vodnej nádrže - cca 30 000 m3.
Maximálna hĺbka - 8,1 m.
Dĺžka známych prítok. Jarkov - 5 900 m (štôlne 250 m).
2.10. Vodná nádrž Ottergrund
Výstavbu vodnej nádrže Ottergrund povolila Dvorská komora vo Viedni rezolúciou zo dňa 28.8.1750 a schválila náklady 4 500 zlatých na jeho vybudovanie.
V protokole banského zasadania zo 4. septrembra 1751 sa spomína, že výstavbu vodnej nádrže na Ottergrunde (názov úseku kde je vodná nádrž Ottergrund lokalizovaná) mal na starosti banský merač J. T. Brinn a že celkové dokončenie prác bude o niekoľko týždňov a to tak samotnej vodnej nádrže ako aj príslušných jarkov.
V minulosti bola voda z vodnej nádrže Ottergrund cez výpustnú štôlňu vypúšťaná do náhonného jarku, ktorý odvádzal vody z vodnej nádrže Červená studňa a v prípade potreby boli povrchové vody z týchto dvoch nádrží dopravované náhonným jarkom až na šachtu Amália, kde slúžili na pohon banských zariadení.
V roku 1896 sa vodná nádrž Ottergrund spomína ako zdroj pitnej vody pre potreby obyvateľov mesta Banská Štiavnica – budovy banského úradu a objekt Kammerhofu.
Dňa 2. júla 1888 sa na základe inšpekcie Strojného inšpektorátu na Vindšachte (Štiavnické Bane) pristúpilo k oprave nádrže. Inšpekcia v tomto čase zistila zanesenie skrine uzatváracieho zariadenia, ako aj celkový zlý stav tohto mechanizmu. Zariadenie bolo natoľko zničené, že sa voda vo vodnej nádrži nedala uzavrieť a stalo sa nefunkčným.
K vypusteniu nádrže za účelom vykonania navrhnutých, nutných opráv došlo dňa 14.6.1889, povolenie strojnému inšpektorovi dalo Štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. Na opravy riaditeľstvo schválilo 736 zlatých.
V rámci opráv bola vykonaná oprava uzatváracieho zariadenia vodnej nádrže, oprava hrádze a jarku na odvádzanie nadbytočnej vody, výmena drevených vodovodných žľabov a vyčistenie nádržnej skrine.
Vodná nádrž Ottergrund je najvyššie položená vodná nádrž v banskoštiavnickom rudnom revíre a nad nádržou je najvyššie položené osídlenie v Štiavnických vrchoch.
Dĺžka koruny hrádze - 75,00 m.
Šírka koruny hrádze - 5,00 m.
Výška hrádze - 7,20 m.
Objem vodnej nádrže - cca 5 819 m3.
Maximálna hĺbka - 8,00 m.
Nadmorská výška - 801,28 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 3 750 m (štôlne 250 m).
2.11. Vodná nádrž Klinger (Klingerstollner Teich)
Túto nádrž naprojektoval a aj postavil Jozef Kornel Hell. Ako funkčná sa spomína prvý raz v roku 1765.
Tajch Klinger (Klingerštôlniansky tajch) dostal svoje meno podľa názvu štôlne (štôlna Klinger) ústiacej povyše tohto tajchu.
V roku 1829 bola hrádza rozobraná a v roku 1829 – 1833 materiál z nej poslúžil k výstavbe novej vodnej nádrže klinger, ktorá bola o niečo väčšia, a postavená o niečo nižšie v údolí.
Na výstavbu hrádze novej vodnej nádrže bol použitý materiál z rozobratej hrádze pôvodnej nádrže a tiež aj dovážaný z oblasti Červenej studne. Materiál z Červenej studne sa dopravoval po koľajnicovej trati, ktorá bola prvou koľajnicovou traťou vybudovanou na Slovensku.
Vodná nádrž slúžila pre potreby šachty Ondrej, Maximilián a Zigmund. Voda z nádrže sa používala aj na chladenie kompresorov a neskôr v šachte Ondrej na pohon vodnej turbíny.
V roku 1913 vodu z tejto nádrže začala využívať aj tabaková továreň (dnes už neexistujúca) v Banskej Štiavnici na kropenie tabaku. Podľa povolovacej listiny zo 6.8.1908, schválenej banským riaditeľstvom v Banskej Štiavnici, mala továreň z vodnej nádrže zaistený odber vody v objeme 12 000 m3 vody ročne na dobu 50 rokov.
Tajch Klinger tiež niekedy slúžil ako mestské plážové kúpalisko. Keď sa v nádrži utopil jeden zo študentov štiavnickej akadémie, hrozila za plávanie v tajchu Klinger, ale i ostatných tajchoch, nielen pokuta, ale dokonca až väzenie. Prísne obmedzenia časom zanikli.
V roku 1977 následkom prudkých dažďov došlo k preliatiu hrádze, čo spôsobilo deštrukciu v podhrádzi a poškodenie vzdušného svahu.
Výsledkom prechodu správcovstva vodnej nádrže Klinger na podnik Povodie Hrona š. p. v Banskej Bystrici v roku 1983 bola realizácia inžinierskogeologického prieskumu hrádzového telesa so zabudovaním piezometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd pod hrádzova podložím.
V roku 1993 bol vybudovaný bezpečnostný priepad, vykonala sa úprava koruny hrádze návodného a vzdušného svahu hrádze.
Vodná nádrž Klinger mala niekoľko zdrojov vody, ktoré slúžili na jej dopĺňanie. Boli to hlavné zberné jarky, ktoré privádzali povrchové (zrážkové) vody do tejto vodnej nádrže, neskôr to bol aj náhonný jarok z vodnej nádrže Červená studňa a Ottergrund, ktorý bol zaústený do Klingera v jeho severnej časti, v ľavom brehu tejto vodnej nádrže za použitia liatinového potrubia.
Pôvodne náhonný jarok z vodnej nádrže Červená studňa a Ottergrund obchádzal Klinger zo severnej strany a pokračoval poza Veiden šachtu až na šachtu Amália. Vody z náhonného jarku boli v minulosti využívané na pohon čerpacích zariadení v tejto šachte. Neskôr, po vyrazení Svätotrojičného obzoru, už nebola voda z náhonného jarku potrebná pre banskú prevádzku v šachte Amália a bola využitá pre dopĺňanie vodnej nádrže Klinger.
Prítokové jarky sú v šúčastnosti nefunkčné a zdevastované rôznou činnosťou avšak nádrž si udržiava priemernú (prevádzkovú) hladinu, pretože z nádrže sa odber vody v súčastnosti už nevykonáva.
Spoločne s tajchom Rozgrund sa nachádza tajch Klinger na 12 a 9 korunových známkach, ktoré vydala Slovenská akadémia vied pri príležitosti 50. výročia svojho založenia. O tieto známky je značný zberateľský záujem.
Dĺžka koruny hrádze - 135,00 m.
Šírka koruny hrádze - 6,50 m.
Výška hrádze - 18,70 m.
Objem vodnej nádrže - 132 000 m3.
Maximálna hĺbka - 21,3 m.
Minimálna hladina v nádrži - 674,00 m. n. m.
Maximálna hladina v nádrži - 683,00 m. n. m.
Nadmorská výška - 685,51 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 8 100 m (stôlne 350 m).
2.12. Horná a Dolná Michalštôlnianska vodná nádrž
Prvý raz sa uvádzajú v roku 1736 na banskej mape Mateja Zipsera. Voda z malých vodných nádrží slúžila pre potreby stúp Novej Štôlne sv. Michala a neskôr tiež pre potreby banskej prevádzky. V roku 1786 sa vodné nádrže zväčšovali. Jedna z vodných nádrží zanikla v dôsledku prevádzky „Novej Šachty“.
Dĺžka koruny hrádze - 25 m.
Šírka koruny hrádze - 2 m.
Výška hrádze - 3 m.
Objem vodnej nádrže - 4 800 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 5 m.
Nadmorská výška - 650 m. n. m.
2.13. Veľká Kolpaššká vodná nádrž (Kohlbacher See)
Začiatok výstavby bol v roku 1730. Rozpočet v roku 1730 predpokladal náklady na výstavbu vo výške 90 000 zlatých, ktoré mali byť uhradené z výnosu stúp.
Dňa 6. júla 1730 na výstavbe pracovalo len 153 ľudí čo je pomerne málo. Hneď po dokončení hrádze sa začali prejavovať nedostatky – presakovanie vody, trhliny. Opravy sa ujal Samuel Mikovíni, ktorý vypracoval plán a rozpočet jej opravy a taktiež ju aj prestavoval. Oprava asi nebola dostatočná keďže náklady na jej údržbu stáli ročne veľké sumy peňazí.
Dňa 12. júna 1746 prerazila voda hrádzu v hrúbke ramena. Na postavenie zosunutej hrádze sa určilo 34 915 zlatých a mala sa postaviť pod starou hrádzou tak, aby zachytávala vodu do výšky 7 siah. Stavbu viedol Samuel Mikovíni. Výstavba prívodných jarkov sa ukončila v roku 1754 s nákladom 10 000 zlatých.
Dĺžka koruny hrádze - 182,1 m.
Šírka koruny hrádze - 20,9 m.
Výška hrádze - 14,2 m.
Objem vodnej nádrže - 798 900 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 13,5 m.
Rozloha - 10,23 ha
Nadmorská výška - 598,5 m. n. m.
2.14. Malá Kolpašská vodná nádrž (Kohlbacher See)
Nádrž bola vybudovaná v roku 1763, ale ako funkčná sa spomína až v roku 1774. Hlavnú hrádzu má spoločnú s Veľkým Kolpašským tajchom.
Dĺžka koruny hrádze - 79,9 m.
Šírka koruny hrádze - 15,2 m.
Výška hrádze - 6,8 m.
Objem vodnej nádrže - 107 400 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 6,6 m.
Nadmorská výška - 598,59 m. n. m.
2.15. Dolná Hodrušská vodná nádržVýstavba hrádze začala v júni roku 1743 a skončila sa v septembri roku 1744. Projekt na výstavbu vypracoval Samuel Mikovíni a výstavbu aj viedol.
Na prelome 19. – 20. storočia sa prestalo používať výpustné zariadenie Hornej Hodrušskej vodnej nádrže (dnes neexistujúca) a voda sa dala odviesť len z Dolného Hodrušského tajchu. Voda sa vlievala do hodrušského potoka a na viacerých miestach boli menšie priehrady.
Voda z vodnej nádrže sa významným podielom zúčastňovala na pohone stúp v 18. – 19. storočí. Voda sa používala na pohon vodných kolies banských zariadení, stúp a mlynov v doline. Pôvodný účel plní dodnes. Pod hrádzov vznikol zlatokopecký areál, kde sa konajú súťaže v ryžovaní zlata.
Dĺžka koruny hrádze - 199,1 m.
Šírka koruny hrádze - 5,7 m.
Výška hrádze - 21,7 m.
Objem vodnej nádrže - 641 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 20,3 m.
Nadmorská výška - 528,23 m. n. m.
2.16. Moderštôlnianska (kopanická) vodná nádrž
Postavená bola v rokoch 1740 – 1743 na Kopaniciach a slúžila pre potreby konkrétne Moderštôlnianskych stúp v doline Kohútová.
Dĺžka koruny hrádze - 138,0 m.
Šírka koruny hrádze - 1,2 m.
Výška hrádze - 16,6 m.
Objem vodnej nádrže - 52 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 9,4 m.
Rozloha - 1,8 ha.
Nadmorská výška - 630,21 m. n. m.
2.17. Vodná nádrž Rozgrund (Rossgrunder Teich)
Projekt vodnej nádrže vypracoval Samuel Mikovíni v roku 1741. Postavená bola v rokoch 1743 – 1744 pod jeho vedením. Náklady na výstavbu boli 34 588 zlatých a 41
grajciarov.
Hrádza bola zväčšovaná dvakrát, najprv v roku 1749 s nákladom 3 000 zlatých a v 2 polovici 18. storočia, kedy sa zväčšila o 1 siahu. Projekt na zvyšovanie hrádze
vyhotovil Jozef Lill.
Plnenie vodnej nádrže Rozgrund bolo dômyselným spôsobom riešené z prevažnej časti z cudzieho povodia vybudovanými prívodnými jarkami.
Významným zdrojom povrchovej vody, ktorý zásoboval tajch Rozgrund vodou bol Teplý potok. Do Teplého potoka pritekala aj banská voda zo starej štôlne Roxner Ignác a voda zo zatopenej Ján Jozef šachty. Ďalší prítok do nádrže predstavujú banské vody zo štôlne Rafael a 2 prítoky z povrchových tokov. Okrem potokov a banských štôlní a šachiet dopravovali povrchovú vodu do vodnej nádrže Rozgrund aj 2 zberné jarky: Rozgrundský – západný zberný jarok a Schonlindenský – východný zberný jarok.
Od dnového výpustu (výpustná štôlňa) z vodnej nádrže Rozgrund, bol na dĺžke cca 100 m spoločný náhonný jarok pre Leopoldšachtovný aj Karolšachtovný jarok. Na rozdeľovacom objekte vo vzdialenosti 100 m od dnového výpustu, bolo možné vodu púšťať priamo do horného, alebo prepúšťať do spodného náhonného jarku.
V roku 1891 boli na vodnej nádrž Rozgrund realizované opravy, keď v rámci opráv sa vykonalo ubíjanie hrádze a údržba prevádzkových budov v hodnote 796 zlatých. O náklady na opravu sa podelili – Horná Bieber štôlňa, Spodné banské závody Ján Jozef Geramb, banské tažiarstvo Vindischleuten, obec Vyhne – Peserany, Karol Kachelman, banská spoločnosť štôlne Katarína a Ferdinand.
V rokoch 1985 – 1986 bol vykonaný inžinierskogeologický prieskum hrádzového telesa so zabudovaním pizometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd hrádzov a podložím.
V rokoch 1987 – 1989 bol vyčistený Schondlindenský jarok a sprístupených cca 20m štôlne dnového výpustu.
V roku 2004 sa pristúpilo k razeniu ostávajúcej časti štôlne vodnej nádrže Rozgrund a rekonštrukcii dnových výpustov. Neskôr do roku 2006 sa vykonala rozsiahla rekonštrukcia hrádzového telesa a výpustného systému doplnenie objektov na pozorovanie a meranie.
Voda z tajchu sa používala na pohon banských čerpacích a úpravárenských zariadení. Voda najskôr poháňala banské strojné zariadenia, najmä čerpacie stroje a následne ďalej vodu spolu s už aj vyčerpanými banskými vodami na vybudovaných viacerých spádoch vo Vyhnianskej doline poháňala ešte strojné úpravnícke zariadenia (stupy, splavy a pod.).
Pre plynulejšie zásobovanie vodou čerpacích zariadení v šachte Leopold bol na konci náhonného jarku vybudovaný menší tajšok (vodná nádrž malých rozmerov), ktorý sa nachádzal na vyvýšenom mieste vzhľadom k ohlubni šachty, čím sa dosiahla väčšia spádová výška a tým aj následne zvýšený výkon čerpadiel.
Po ukončení banskej činnosti v Rozgrunde, na Banskách a vo Vyhniach voda z vodnej nádrže Rozgrund slúžila taktiež aj pre potreby továrne Karola Kachelmana vo Vyhniach.
V súčastnosti slúži tajch na zásobovanie Banskej Štiavnice pitnou vodou. Využitie vodnej nádrže Rozgrund ako rezervoáru pitnej vody, bolo povolené v roku 1918, kedy v júni 1918 bola povolená výstavba Rozgrundského vodovodu a podľa údajov banského riaditeľstva z roku 1919 bolo povolené čerpať 60 000 m3 vody za rok po dobu 6 rokov.
V decembri roku 1927 vtedajšie Ministerstvo verejných prác v Bratislave vypracovalo odborný posudok v znení, aby správa mesta vypísala verejnú súťaž na vyhodnotenie generálneho projektu na dodávanie vody z vodnej nádrže Rozgrund a ostatných prameňov, ako aj projektu na opravu existujúcej rozvodnej vodovodnej siete pre mesto Banská Štiavnica.
Až do vybudovania priehrady Meurad, vo Francúzsku v roku 1855, sa vodná nádrž Rozgrund pokladala za najodvážnejšiu zemitú vodnú nádrž na svete. Dokonca z hľadiska dnešných požiadaviek je mimoriadne progresívnou technickou stavbou ovzdušneného aj návodného svahu. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 m a sklon na návzdušnej strane je 1:1,25 – 1:75.
Až do polovice 19. storočia patrilo nádrži Rozgrund tretie miesto vo výške hrádze medzi banskými nádržami postavenými v Európe. Druhé a prvé miesto obsadili Hrádze z okolia Banskej Štiavnice – vodná nádrž Veľká Richňava a Počúvadlo.
Dĺžka koruny hrádze - 125,00 m.
Šírka koruny hrádze - 6,0 m.
Výška hrádze - 30,20 m.
Objem vodnej nádrže Stály objem - 87 247 m3
Zásobný objem - 445 192 m3
Retenčný objem - 43 281 m3
Celkový objem - 575 720 m3
Maximálna hĺbka - 22,3 m.
Nadmorská výška - 706,20 m. n. m.
Minimálna prevádzková hladina - 693,00 m. n. m.
Maximálna prevádzková hladina - 705,00 m. n. m.
Maximálna dovolená hladina - 705,80 m. n. m.
2.18. Bančianska vodná nádrž
Tajch vznikol v 2. polovici 18. storočia pre potreby Hofferštôlnianskeho ťažiarstva. V 19. storočí ťažiarstvo zaniklo a s nim zanikol aj pôvodný význam tajchu.
Slúži ako zdroj užitkovej vody pre obec Banky podľa, ktorej tajch aj získal svoje meno.
Dĺžka koruny hrádze - 78,0 m.
Šírka koruny hrádze - 1,2 m.
Výška hrádze - 7,15 m.
Objem vodnej nádrže - 20 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 9,4 m.
Nadmorská výška - 663,30 m. n. m.
2.19. Belianska vodná nádrž Tajch vznikol pred rokom 1747. V druhej polovici 18. storočia i v 19. storočí slúžil tajch, spoločne s Halčianskym tajchom na pohon stúp v Kozelníckej doline.
Dĺžka koruny hrádze - 130 m.
Šírka koruny hrádze - 9 m.
Výška hrádze - 19 m.
Objem vodnej nádrže - 146 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 18 m.
Nadmorská výška - 556,75 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 1 700 m.
2.20. Halčianska Vodná nádrž
Tajch vznikol v 2. polovici 18. storočia pre potreby stúp nachádzajúcich sa v Kozelníckej doline. V roku 1909 tajch získala Vysoká banícka (dnes SPŠ Samuela Stankovianskeho) a Lesnícka škola v Banskej Štiavnici. Neskôr slúžila na chov rýb a rybolov.
Dĺžka koruny hrádze - 123 m.
Šírka koruny hrádze - 8,6 m.
Výška hrádze - 11,5 m.
Objem vodnej nádrže - 257 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 13 m.
Nadmorská výška - 472,40 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 1 540 m.
2.21. Vodná nádrž Štampoch
Rozloha - 1,2 ha.
3. Obnova Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému
Rekonštrukcia Banskoštiavnických vodných nádrží prebieha nepretržite od roku 1998 v režii Slovenského vodohospodárskeho podniku š. p. Doteraz boli rekonštruované tieto tajchy s nasledujúcimi finančnými nákladmi:
Belianska vodná nádrž (1998 – 2001) - 17 400 000 Sk.
Vodná nádrž Veľká Vindšachta (200–2002) - 6 200 000 Sk.
Vodná nádrž Rozgrund (200 – 2006) - 20 600 000 Sk.
V roku 2005 začala rekonštrukcia vodej nádrže Bakomi s doterajšími nákladmi cca 8 600 000 Sk. Jej ukončenie bude v budúcom roku a tohto roku sa začala aj rekonštrukcia dvoch Kolpašských vodných nádrží, ktorá by sa mala realizovať až do roku 2010. Do roku 2010 sa ešte plánuje rekonštruovať Dolná Hodrušská vodná nádrž a obe Richňavské vodné nádrže.
V roku 2011 – 2015 sa tiež plánuje rekonštrukcia vodnej nádrže Počúvadlo, Ottergrund, Michalštôlnianska a tiež aj Halčianska vodná nádrž. Po roku 2015 by mala byť rekonštruovaná Brennerštôlnianska vodná nádrž v Hodruši, kde však pôjde len o zakonzervovanie hrádze, pretože tajch je vypustený.
Celkový odhadovaný finančný náklad vynaložený na rekonštrukcie do roku 2015 je 85 000 000 Sk. Okrem samotných vodných nádrží sa plánuje tiež rekonštrukcia vodných jarkov a vodných štôlní. Úspešnosť realizácie tohto zámeru je otázna, pretože táto sieť prítokových jarkov a štôlní prechádza cez viacero katastrov a bude potrebná dohoda so všetkými majiteľmi príslušných pozemkov.
