Uruguaj

Poloha a charakteristika: 

Leží na juhovýchode Južnej Ameriky. Zvlnená pahorkatina sa od severu krajiny zvažuje do roviny vytvorenej náplavami La Platy. Lagúnovitá pobrežná nížina je miestami ozvláštnená 100-150 m vysokými vyvýšeninami.

Najvyšší bod: Cerro de la Ánimas (501 m n.m.)
Hlavné mesto: Montevideo
Najväčšie mestá: Salto, Paysandú
Počet obyvateľov: 3 334 074
Rozloha: 176 220 km²

Mena: 1 Uruguajské peso = 100 Centesimov

Jazyk: Španielsky

Dejiny

Podľa ústavy z roku 1967 je Uruguaj prezidentskou republikou. V roku 1515 objavil Španiel Juan Díaz de Solís ústie rieky Río de la Plata. Územie dnešného Uruguaja nebolo osídlené, pretože sa na ňom nenachádzalo nerastné bohatstvo. Portugalská a španielska kolonizácia začala v 17. storočí. Pôvodní obyvatelia, Indiáni kmeňa Charrúa boli asimilovaní alebo vyhubení. V roku 1724 založili Španieli Montevideo, dnešné hlavné mesto, ako predsunutú pozíciu proti Portugalcom. V roku 1776 pripadla krajina ako Banda Oriental (Východné pobrežie) španielskemu vicekráľovstvu Rio de la Plata (Argentína). Po páde španielskej vlády v Rio de la Plata v roku 1810 zahájil José Gervasio Artigas (uruguajský národný hrdina) boj proti nadvláde Buenos Aires a v roku 1814 sa zmocnil Montevidea. Keď v roku 1817 obsadili Portugalci Montevideo, začal boj za nezávislosť na Brazílii. V roku 1828 bola s pomocou Veľkej Británie ako sprostredkovateľa zmluvou z Rio de Janeira uznaná nezávislosť Uruguaja. Ustavičná rivalita Brazílie a Argentíny o väčší vplyv v Uruguaji a boj medzi liberálnymi Colorados (Červený) a konzervatívnymi Blancos (Biely) boli určujúce pre uruguajské dejiny v 19. storočí. K vnútropolitickej stabilizácii došlo za vlády prezidenta J. Batlle y Ordóñeza (1903-1907 a 1911-1917). Položil základy moderného Uruguaja a svojimi reformami premenil malú republiku na bohatý štát. Počas hospodárskej krízy v 30. rokoch bol prezidentom Gabriel Terra, ktorý po zmene ústavy od roku 1933 do roku 1938 vládol ako diktátor. Počas 2. svetovej vojny prešla hospodárska nadvláda nad Uruguajom z Veľkej Británie na USA. Od roku 1952 do roku 1966 vládla národná rada podľa švajčiarskeho vzoru.

Partizánske akcie hnutia Tupamaros mali v roku 1965 za následok vyhlásenie výnimočného stavu a v roku 1966 návrat k prezidentskému vládnemu systému. Latentná hospodárska kríza v krajine prepukla v roku 1968 po 20% devalvácii pesa do otvorenej krízy, v dôsledku ktorej v roku 1970 žilo 90% všetkých obyvateľov pod hranicou existenčného minima. V roku 1971 previedol prezident Pacheco Areco vedenie proti partizánskej vojny na armádu, ktorá mala stále väčší vplyv na vládu. V roku 1976 armáda zosadila prezidenta a ustanovila ako vládnúci orgán Radu národa. Polovicu členov Rady tvorili dôstojníci. V roku 1980 odmietli voliči ústavu, ktorú predložila vojenská junta, pretože zabezpečovala práva vojsku.

Začiatkom roku 1985 sa uskutočnili od roku 1973 prvé demokratické voľby, z ktorých víťazne vyšiel Julio María Sanguinetti. V marci prevzal úrad prezidenta a úrad predsedu vlády. V roku 1986 sa mu podarilo zastaviť od roku 1982 trvajúci hospodársky úpadok.

V rokoch 1987 až 1988 určovali vnútropolitický život v krajine ostré výmeny názorov o zločinoch proti ľudským právam z obdobia vojenskej diktatúry, ktoré vyústili do nariadenia o amnestii v roku 1986. V novembri 1989 v prezidentských voľbách zvíťazil kandidát Národnej strany (Blancois) Luis Alberto Lacalle. V parlamentných a prezidentských voľbách 27. novembra 1994 zvíťazila Strana Colorado pred vládnúcou stranou a koalíciou Pokrokové združenie. Prezidentom bol opäť zvolený Julio Sanguinetti.