Prehlad geologickej stavby Slovenska

Tektonická schéma slovenskej časti Západných Karpát

Územie Slovenska je súčasťou jednej z hlavných geologických jednotiek Európy - alpíd, ktoré vznikli medzi strednou kriedou a miocénom kolíziou afrického a severoeurópskeho kontinentu. Alpidy sú zastúpené na našom území Karpatskou sústavou. Z hľadiska horninového zloženia jej hlavným znakom je prevaha sedimentov a z hľadiska tektoniky príkrovová stavba.

Karpaty sú relatívne mladou geologickou jednotkou, ktorej vývoj prebiehal v posledných 100 miliónoch rokoch alpínskou orogenézou a sú súčasťou mladých pásmových pohorí v Európe, tzv. alpínskeho oblúka, zasahujúceho od severozápadnej Afriky (Atlas) do malej Ázie. Na území Slovenska sú zastúpené prevažne Západné Karpaty a časť Východných Karpát, ktoré pokračujú na územie Ukrajiny.

Vývoj Karpatskej sústavy bol až do karbónu podobný vývoju Českého masívu. Starohorné a prvohorné sedimenty vzniknuté v geosynklinálnych moriach boli niekoľkokrát zvrásnené a regionálne premenené na pararuly a svory. Vrásové procesy boli sprevádzané magmatickou činnosťou. V období varískej orogenézy vznikli magmatické telesá žulových hornín. Žulová magma často injikovala okolité ruly a iné kryštalické bridlice a v blízkosti magmatických telies tak vznikli zmiešané horniny - migmatity. Kryštalické bridlice, migmatity a žuly vzniknuté v priebehu varískeho vrásnenia prispeli k čiastočnému spevneniu Slovenského bloku, ktorý tvorí podklad Západných Karpát a vystupuje na povrch v jadrových pohoriach Vnútorných Karpát. Po čiastočnom výzdvihu v oblasti Vnútorných Karpát, vyvolanom varískym vrásnením, došlo koncom prvohôr k rozsiahlemu poklesu tohto územia.

Začiatkom druhohôr - triasu, sem začalo prenikať od juhu more, na ktorého dne sa v triase, jure a spodnej kriede usadzovali mocné súvrstvia najmä karbonátových hornín - vápencov, dolomitov a slieňov. Koncom spodnej kriedy more ustúpilo. Sedimentárne súbory boli spolu s podložím na začiatku vrchnej kriedy zvrásnené alpínskym horotvorným procesom. Silným stlačením v smere od juhu na sever boli výplne mezozoických panví zvrásnené do zložitých príkrovov, ktoré sa presúvali od juhu na sever na vzdialenosť 50 - 100 km. Vznikla najstaršia alpínska stavba Západných Karpát, centrálne karpatské jednotky.

Na severnom okraji Centrálnych Karpát došlo vo vrchnej kriede k výraznému prehĺbeniu mora a vytvorila sa druhotná geosynklinála, v ktorej sa v období od vrchnej kriedy do oligocénu usadzoval úlomkovitý a ílovitý materiál znesený z okolitých morí. Za stáleho tetonického nepokoja vznikali striedajúce sa súvrstvia zlepencov, pieskovcov a bridlíc - flyš. Tieto sedimenty boli zvrásnené koncom paleogénu a začiatkom neogénu ďalšími fázami alpínskeho vrásnenia. Vytvorili sa znovu príkrovy, ktoré boli presunuté od juhu na sever až do vzdialenosti 35 km. Vzniklo tak flyšové pásmo.

Pri vrásnení flyšovej geosynklinály boli znovu zvrásnené i staršie sedimenty na severnom okraji Centrálnych Karpát. Vzniklo tak územie s veľmi zložitou tektonickou stavbou - bradlové pásmo.

Začiatkom mladších treťohôr sa na obvode flyšových Karpát vytvorila ďalšia druhotná geosynklinála, v ktorej sa usadzovali štrky, piesky a piesočnaté íly. Medzi flyšovými Karpatmi a Českým masívom vznikla ďalšia stavebná jednotka Západných Karpát - čelná karpatská predhlbeň. Morská sedimentácia však netrvala dlho. Došlo k ústupu mora a koncom miocénu k ďalšej fáze alpínskeho vrásnenia, ktorá spôsobila presunutie časti flyšových Karpát cez čelnú karpatskú predhlbeň.

Na vnútornom okraji Karpát sa pri tomto vrásnení vytvorili hlboké zlomy. Pozdĺž ktorých v niekoľkých fázach vystupovala andezitová a ryolitová láva a sypký sopečný materiál. Vznikol oblúk vulkanických pohorí, ktorý sa začína na našom území na západe Pohronským Inovcom, prebieha Maďarskom a končí na východe Vihorlatom a Popričným.

Koncom miocénu sa začal výrazne utvárať i reliéf. V najmobilnejších častiach Karpát sa tvorili výrazné poklesové štruktúry - neogénne panvy a vnútrohorské kotliny. Výškové rozdiely medzi horskými pásmami a kotlinami zrejme neboli veľké (najviac 300 m). K výraznejšiemu výškovému rozčleneniu reliéfu došlo až v pliocéne, keď sa pohoria začali dvíhať pozdĺž zlomov a vznikali megaantiklinály. Tieto tektonické pohyby pokračovali i v štvrtohorách a uplatňujú sa výrazne aj v súčasnej dobe. Horské oblasti sa dvíhajú, nížinné naopak poklesávajú.

V pleistocéne sa na vývoji Karpát významne podieľalo i zaľadnenie. Pevninský ľadovec, ktorý zasahoval až k severnému úpätiu Karpát a Sudet prenikol len v oblasti Ostravskej panvy a Moravskej brány a tak neovplyvnil výrazne tvárnosť krajiny (zanechal tu bludné balvany). V starších štvrtohorách sa však v Tatrách, Nízkych Tatrách, v Malej Fatre vytvorili horské ľadovce, ktoré modelovali reliéf v týchto pohoriach. Vznikali skalné štíty, korytovité doliny (trógy), kary, morény a pod.

Rozdelenie Západných Karpát

Jednotlivé stavebné prvky Západných Karpát sa tiahnu oblúkovite od západu na východ a vytvárajú tak pásmovú stavbu tohto pohoria. Smerom od vonkajšieho severného okraja Západných Karpát k vnútornému južnému okraju rozoznávame v súčasnosti nasledujúce jednotky:

EXTERNIDY

Vonkajšie Západné Karpaty:

čelná karpatská predhlbeň
flyšové pásmo - vonkajšia krosnenská zóna
- vnútorná magurská zóna
bradlové pásmo - čorštýnska jednotka
- kysucko - pieninská jednotka

INTERNIDY

Centrálne Západné Karpaty

pribradlové pásmo - klapská jednotka
- manínska jednotka
pásmo jadrových pohorí - tatrikum
- subtatranské príkrovy
veporské pásmo - veporikum
- chočský a muránsky príkrov
gemerské pásmo - gemerikum
- silický príkrov

Vnútorné Západné Karpaty

meliatske pásmo
pásmo Bükku
pásmo neovulkanických pohorí
paleogén, neogén a kvartér karpatských kotlínČelná karpatská predhlbeň

Rozprestiera sa medzi Ždánickým lesom, Chřibmi a brnenským masívom. Geograficky tvorí Hornomoravský, Dyjskosvratecký úval a Moravskú bránu. Je to zložitá depresia orientovaná súhlasne s generálnym smerom Západných Karpát. Jej predneogénne podložie tvoria pokryvné útvary poklesnutého okraja Českého masívu. Skutočná šírka čelnej predhlbne bola podstatne väčšia než jej dnešný obraz, pretože jej vnútornejšie časti sú prekryté násunom flyšových príkrovov. Výplň panvy dosahuje až 2000 m. Ide najmä o zlepence, pieskovce, ílovité a slienité sedimenty (šlír), piesky, štrky.

Flyšové pásmo

Po vyvrásnení Centrálnych Západných Karpát sa už počas kriedového obdobia, ale najmä v paleogéne vytvorila v ich predpolí predhlbeň geosynklinálneho charakteru. Podmorskými chrbtami a valmi bola rozčlenená na niekoľko sedimentačných priestorov a jedným mohutným pozdĺžnym prahom na dve základné sedimentárno-tektonické jednotky: vonkajšiu (krosnenskú) a vnútornú (magurskú).

Celá oblasť mala poklesávajúci charakter a bola ovplyvňovaná zemetrasnými otrasmi, ktoré spôsobovali zvírenie nespevneného klastického materiálu, hromadiaceho sa na jej dne. Tento sa v podobe kalových prúdov dostával do centrálnych častí panvy, kde sa ukladal a spevňoval. Sedimentáciu ovplyvňovali časté podmorské zosuny. Tak sa usadzoval mohutný vrstevný komplex (5-7 km), v ktorom sa mnohonásobne striedali najmä ílové bridlice, pieskovce a zlepence vo vrstvách a polohách rôznej hrúbky (od niekoľkých cm do niekoľko desiatok metrov). Uvedený vývoj sa označuje ako flyšový (nem.. fliessen = tiecť).

V moravskom a slovenskom úseku sú jednotkami flyšového pásma tvorené pohoria: Ždánický les, Chřiby, Biele Karpaty, Javorníky, Hostínsko-vsetínska hornatina, Vizovická vrchovina, Západné Beskydy, Oravská Magura, Čergov, Nízke Beskydy (Ondavská a Laborecká vrchovina), Bukovské vrchy. Žiadna z tektonických jednotiek flyšu sa dnes nenachádza vo svojom pôvodnom sedimentačnom priestore. Všetky boli prevrásnené a pri vzniku príkrovov presúvané na sever po paleogéne a v neogéne. V obidvoch základných flyšových jednotkách vystupujú ílovce, pieskovce, sliene, íly, zlepence, slieňovce, slienité vápence.

Bradlové a pribradlové pásmo

Toto pásmo, nazývané aj pieninské, dnes tvorí úzka zóna lemujúca vonkajší okraj Centrálnych Západných Karpát. Tiahne sa v dĺžke viac ako 600 km od východného okraja Viedenskej panvy, stredným Považím na Oravu, ďalej cez poľské Pieniny na východné Slovensko a Ukrajinu až do Rumunska. Najväčšiu šírku dosahuje medzi Púchovom a Považskou Bystricou (asi 20 km).

Predstavuje celý rad denudáciou obnažených ostrovov - bradiel jurských a kriedových vápencov (organogénne, slienité, hľuznaté, radiolaritové), ktoré sú “obalené” horninami vrchnej kriedy a paleogénu. Väčšinou ide o vertikálne postavené šošovky odtrhnuté od svojho podkladu, okolo ktorých je bradlový obal, tvorený mäkšími a plastickejšími horninami. Tieto ľahšie podliehajú zvetrávaniu a odnosu, v dôsledku čoho bradlá morfologicky v teréne vyčnievajú. Nielen exogénne procesy, ale aj tektonické pohyby majú veľkú zásluhu na vypreparovaní tvrdých hornín.

Mimoriadna zložitosť stavby bradlového pásma je podmienená tým, že bolo dvakrát zvrásnené. Opakované vrásnenia spôsobili, že pôvodne široká sedimentačná oblasť vnútorného bradlového pásma bola tangenciálnymi tlakmi značne redukovaná, stlačená a má formu zložitej príkrovovej stavby. Počas kriedového vrásnenia tu vzniklo niekoľko tektonických jednotiek príkrovového charakteru, ktoré sa nasúvali od juhu na sever asi na vzdialenosť 8 km. Najdôležitejšie sú čorštýnska, kysucko-pieninská, klapská a manínska. Po ich presunutí sa usadila vrchná krieda a paleogén. Druhý raz bolo bradlové pásmo zvrásnené súčasne s flyšovým pásmom. Smer vrásnenia bol však opačný (od severu na juh) a to zapríčinilo vznik veľmi zložitej stavby. Na porovnanie možno uviesť, že pôvodná šírka sedimentačného priestoru bradlového pásma bola 80 - 100 km. Jednotky sa od seba líšia stratigrafickým vývojom, podmieneným hĺbkou a členitosťou sedimentačného priestoru. Čorštýnska jednotka je prevažne plytkovodná a okrem typických červených hľuznatých vápencov sú v nej zastúpené aj krinoidové vápence s množstvom skamenelín, najmä amonitov. Prítomnosť radiolaritov a hlbokovodných vápencov s amonitmi svedčí o hlbokomorskom vývoji kysucko-pieninskej jednotky. Klapská a manínska jednotka majú prechodný vývin
Po kriedovom vrásnení sa usadili sedimenty vrchnej kriedy a paleogénu - bradlový obal, ktorý tvoria sliene, slieňovce, vápnité pieskovce, zlepence.Pásmo jadrových pohorí

zaberá najväčšiu časť povrchu Slovenska. Od západu na východ sem patria Malé Karpaty, Považský Inovec, Tríbeč, Žiar, Strážovské vrchy, Malá a Veľká Fatra, Vysoké Tatry, časť Nízkych Tatier, Branisko. Jadrové pohoria predstavujú veľké antiklinály (megaantiklinály), v osovej časti ktorých je eróziou obnažené jadro kryštalinika a mezozoické súbory vystupujú na krídlach. Okrajové zlomy dodávajú väčšine z nich charakter megaantiklinálnych hrastí. Niektoré jadrové pohoria sú asymetrické, druhohorný pokryv na ich vnútornej strane chýba, bol uťatý zlomom. Jadrové pohoria sú tvorené superponovanými príkrovovými jednotkami tatrika, krížňanským, chočským a strážovským príkrovom.

Tatrikum reprezentuje hercýnske kryštalinikum (jadro) so svojím prevažne normálne ležiacim autochtónnym mezozoickým “obalom”, prípadne pod ním aj s mladopaleozoickým pokryvom. Tatrikum je najhlbšou obnaženou tektonickou jednotkou centrálnych Karpát. Jednotky tatrického kryštalinika budujú prevažne vyššie metamorfované horniny (ruly, migmatity) a granitoidy, v podradnej miere fylity a telesá amfibolitov.

Subtatranské príkrovy sa skladajú takmer výlučne z mezozoických súvrství. Plochu odlepenia najčastejšie predstavovali ílovité bridlice spodného triasu. Príkrovy boli sunuté na vzdialenosť viac než 50 km od juhu na sever, teda z vnútra k vonkajšiemu okraju pohoria. Pôvodne predstavovali rozsiahle doskovité telesá, kĺzajúce sa po takmer rovnom alebo slabo naklonenom podklade. Delíme ich na skupinu spodných, stredných a vrchných subtatranských príkrovov.

Skupinu spodných príkrovov reprezentujúcu fatrikum tvorí predovšetkým krížňanský príkrov. Je v podstatnej časti vrásovým príkrovom. Tvoria ho usadeniny triasu (zlepence, kremence, pieskovce, bridlice, vápence a dolomity), jury (vápence) a spodnej kriedy (slienité vápence). Koreňová zóna tohto príkrovu bola situovaná najpravdepodobnejšie v mieste dnešného styku tatrika a veporika, ktorý sa na povrchu premieta ako čertovická línia.

Skupinu stredných subtatranských príkrovov zastupujúcu hronikum vo väčšine pohorí tvorí chočský príkrov s viacerými vývojmi. Tvorí ho hlavne komplex triasových súvrství (gutensteinské a weternsteinské vápence, dolomity), v niektorých je bohato zastúpené mladšie paleozoikum (melafýrová séria - sedimenty a vulkanity), ojedinele sa pred eróziou zachovali aj jursko-kriedové sedimenty (krinoidové a hľuznaté vápence a radiolarity). Má charakter strižného príkrovu. Koreňová zóna chočského príkrovu bola situovaná na styku veporika a gemerika. V súčasnosti túto jazvu reprezentuje lubenícko-margecianska línia.

Do skupiny vrchných subtatranských príkrovov nazývaných silicikum zaraďujeme takmer výlučne trosky príkrovov zložené z triasových súvrství napr., strážovský príkrov v Strážovských vrchoch (tvoria ho hlavne wettersteinské vápence) a jeho ekvivalenty ako veterlínsky a nedzovský príkrov v Malých Karpatoch.

Veporské pásmo

zaberá Veporské vrchy, východnú časť Nízkych Tatier, južnú časť Braniska a Čiernu horu (niektorí autori sem radia aj zemplínsku hrásť). V staršom členení sa rozlišovali podzóny ľubietovská, krakľovská, kráľovohoľská a kohútska. Novšie sa rozlišujú krakľovský príkrov (hronský komplex) tvorený svormi a fylonitmi, na ktorý je nasunutý kráľovohoľský príkrov, tvorený najmä migmatitmi a granitoidmi a na vnútornom okraji ešte málo metamorfovaný komplex Hladomornej doliny.
Dominujúcou jednotkou veporského pásma je veporikum, v ktorom je zastúpené hlavne kryštalinikum, menej mladopaleozoické a mezozoické komplexy.

Kryštalinikum predstavujú komplexy proterozoických (?) rúl a migmatitov, najmä však staropaleozoických svorov i fylitov a rozsiahle telesá prevažne karbónskych granitoidných hornín. Charakteristickým znakom je výrazná prepracovanosť alpínskymi procesmi. Mezozoický “obal” veporika bezprostredne ležiaci na starších súboroch je postihnutý alpínskou metamorfózou. Reprezentuje ho jednotka Foederata (struženícka jednotka) ležiaca na vnútornom okraji veporského pásma a séria Veľkého Boku, ktorá spočíva na fundamente severného veporika. Vo veporskom pásme nachádzame ešte trosky chočského príkrovu a rozsiahlu kryhu muránskeho príkrovu patriacu siliciku.

Gemerské pásmo

zaberá Spišsko-gemerské rudohorie a priľahlé pohoria. Jeho najväčšiu časť tvorí rozsiahle antiklinórium gemerika, jadro ktorého tvoria staropaleozoické slabo metamorfované súbory, lemované mladopaleozoickými súvrstviami. Silicikum (besnícky alebo stratenský príkrov) buduje podstatnú časť severogemeridného synklinória (Stratenská hornatina, Galmus).

V staršom členení sa rozlišovali jednotky staršia gelnická (kambrium až silúr) a mladšia rakovecká (devón). Novšie sa rozlišujú dve samostatné jednotky - severné a južné gemerikum. Severné gemerikum obsahuje vulkanicko-sedimentárne predkarbónske vysoko a nízko metamorfované komplexy výrazne oceánskeho vývoja. Južné gemerikum je zložené z väčšej časti zo staropaleozoického vulkanogénneho flyšu, neskorovarísky zvrásneného a nízko metamorfovaného.

Silický príkrov, silicikum, buduje takmer celý Slovenský kras. Vyznačuje sa hrubým juhoalpským typom spodného triasu a stredno až vrchnotriasovými karbonátovými komplexami. Pozoruhodné sú jurské členy usadené po prerušení sedimentácie v spodnom liase. Jeho diskordantné uloženie nad meliatskou jednotkou je pravdepodobne výsledkom spodnokriedového presunu od Z na V a vrchnokriedového z J na S. Jeho koreňovú zónu niektorí autori predpokladajú na rozhraní Centrálnych a Vnútorných Západných Karpát (ako u chočského príkrovu) iní predpokladajú nasunutie silického príkrovu zo severu z oblasti lubeníckej jazvy, kde by mali byť mezozoické súbory vytlačené v podobe vejára, chočský a strážovský príkrov s vergenciou pohybu na sever a silický na juh.Meliatske pásmo

vynára sa v tektonických oknách spod silického príkrovu a obsahuje metamorfovaný vrstevný sled permského, triasového a jurského veku. Predstavuje tektonickú melanž subdukčného komplexu, o čom svedčia výskyty ultrabázických hornín a glaukofanitov dokladajúce vysokotlakový, ale nízkoteplotný charakter metamorfózy počas subdukcie.

Pásmo Bükku

Pohorie Bü kk v severnom Maďarsku obsahuje súbory zvrásneného mezozoika sčasti postihnutého alpínskou metamorfózou. Ich podložím sú nemetamorfované horniny staršieho paleozoika, vyššieho karbónu a permu v malých pohoriach Szendrö a Uppony. Tento celok sa dovedna označuje ako bü kkikum, ktoré sa stalo súčasťou západokarpatského orogénu vo vrchnej kriede a označuje sa ako Vnútorné Západné Karpaty.

Neogénne vulkanity

Obdobie neogénu značne poznamenala vulkanická činnosť. Neovulkanity vystupujú vo vnútornej časti karpatského oblúka v dvoch rozsiahlych oblastiach: stredoslovenskej - Vtáčnik, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy, Pohronský Inovec, Poľana, Javorie, Ostrôžky, Krupinská planina, Burda, Cerová vrchovina a východoslovenskej - Slánske vrchy a Vihorlat. Ich vznik sa spája s procesmi subdukcie (podsúvania) a zaoblúkovej extenzie (rozpínania) v priebehu neogénneho vývoja karpatského oblúka, ktorý v tom čase postupne kolidoval s okrajom európskej platformy. Z hľadiska priestorového rozloženia, časového vývoja, petrografického a geochemického zloženia, ako aj vzťahu k základným geodynamickým javom rozlišujú sa: 1. kyslé alkalicko-vápenaté vulkanity areálového typu, prevažne ryodacitového až ryolitového zloženia, spojené s procesmi zaoblúkovej extenzie, 2. intermediálne alkalicko-vápenaté vulkanity areálneho typu, andezitového až dacitového zloženia, spojené s procesmi zaoblúkovej extenzie, 3. intermediálne alkalicko-vápenaté vulkanity oblúkového typu, prevažne bazaltické andezity a pyroxenické andezity, ojedinele dacity, v úzkom vzťahu k subdukcii v predpolí karpatského oblúka, 4. bázické alkalické vulkanity, prevažne nefelinické bazanity až olivinické bazalty, spojené s obdobím celkovej termálnej subsidencie (poklesávania) panónskeho bazénu a izostatického vyrovnania v režime extenzie.

Paleogén, neogén a kvartér karpatských kotlín

Vnútrohorský paleogén, nazývaný aj centrálno-karpatský flyš, vznikol v moriach starších treťohôr, v kotlinách a depresiách Centrálnych Západných Karpát. Na Slovensku vystupuje v Šarišskej vrchovine, Spišskej Magure, Levočských vrchoch, v Bachurni, Spišsko-šarišskom medzihorí, Hornádskej, Popradskej, Liptovskej kotline, Skorušinských vrchoch, Žilinskej, Turčianskej, Hornonitrianskej kotline, v Horehronskom podolí a inde. Z jeho rozšírenia vyplýva, že oblasť Centrálnych Západných Karpát sa po vyvrásnení v kriede stala pahorkatinou, ktorú v paleogéne zaplavilo znovu more zo severu. Preto spodnú časť paleogénnych sedimentov často tvoria transgresívne zlepence. Z nich sú najznámejšie súľovské zlepence, ktoré sa takmer výlučne skladajú z okruhliakov vápencov a dolomitov. Vytvárajú bizarné tvary v okolí Súľova. Nad zlepencami a často i v nich sa nachádzajú vložky numulitových vápencov a pieskovcov. Neskôr v paleogéne aj tu začína pôsobiť flyšová sedimentácia a usadzujú sa ílovce a vápnité pieskovce, ktoré sa mnohonásobne striedajú. Vrstvy bývajú porušené spravidla len zlomami a nie sú tu vyvinuté príkrovy tak ako vo flyšovom pásme.

Koncom paleogénu poslednými vrásovými pohybmi sa vyvrásnilo flyšové pásmo, ktoré bolo vyzdvihnuté nad morskú hladinu a pripojené k spevnenej jednotke Centrálnych Západných Karpát. Počas neogénu sa tieto vyzdvihovali vo forme megaantiklinál a hrástí. V ich predpolí vznikla úzka klesajúca zóna - čelná karpatská predhlbeň.

Okrem predhlbne prenikalo do oblasti Karpát od juhu neogénne more, pričom jeho pobrežie a existencia sa často menili. Moria sa postupne vysladzovali, menili sa na panvy, jazerá a lagúny so sladkou vodou. V mladšom neogéne - pliocéne väčšina má už sladkú vodu. V panvách sa usadzovali teda morské, neskôr sladkovodné usadeniny mechanického, chemického, čiastočne aj organogénneho pôvodu. Koncom neogénu jednotlivé panvy zanikali v súvislosti s tektonickými pohybmi, klimatickými zmenami a vznikom riečnej siete. V určitých centrách sa začala aktivizovať vulkanická činnosť, ktorá spôsobila usadzovanie aj pyroklastického materiálu za vzniku vulkanogénno-sedimentárnych hornín (tufitov).

V neogéne sa nasunuli posledné príkrovy flyšového pásma na okraj čelnej predhlbne, vyplnenej sedimentami.

Neogénne sedimenty sa vyskytujú v Západných Karpatoch v tzv. vonkajších a vnútorných panvách. Medzi vonkajšie patria: čelná karpatská predhlbeň, Viedenská panva s ložiskami hnedého uhlia (Hodonín, Kyjov Dubňany), ropy a zemného plynu (Gbely, Veľké Leváre, Hodonín) a Panónska panva. Poslednú predstavujú výbežky Podunajskej panvy, Juhoslovenskej panvy s ložiskami hnedého uhlia (Veľký Krtíš), ložiskami v poltárskej formácii (štrky, piesky, žiaruvzdorné íly a rozsiahlym výlevom čadičov (Fiľakovo) a Východoslovenskej panvy s ložiskami sadrovca a kuchynskej soli (Solivar, Zbudza). Vnútrohorské panvy sa nachádzajú vo vnútri Centrálnych Západných Karpát a to v Turčianskej, Hornonitrianskej (so slojmi hnedého uhlia v Handlovej a Novákoch), Žiarskej (s ložiskami limnokvarcitov v Starej Kremničke) a Zvolenskej kotline, Horehronskom podolí a inde.

V období štvrtohôr (kvartér) je už naše územie súšou. Všetky jazerá a panvy sa vysladili a začal sa vývin riečnej siete, podobný dnešnému. Vznikali riečne usadeniny, modelovali sa svahy pohorí, vznikali rôzne tvary dolín. Pre vznik sedimentov a modeláciu povrchu bolo dôležité kolísanie podnebia, zapríčinené ľadovými dobami - glaciálmi (biber, donau, günz, mindel, riss a würm), ktoré sa striedali s medziľadovými dobami - interglaciálmi. Počas glaciálov vznikali vysokohorské ľadovce vo vyšších polohách Západných Karpát, ktoré zanechali na našom území sedimenty (morény, fluvioglaciálne sedimenty) a zároveň aj stopy eróznej činnosti (trógy, kary a pod.). Prebiehala tiež intenzívna eolická (veterná) činnosť, ktorá sa prejavila v nížinných oblastiach usadzovaním pieskov a spraší (Záhorská, Podunajská, Východoslovenská nížina).

Podzemnou činnosťou vznikali jaskynné útvary vo vápencových útvaroch (Demänovské jaskyne, Harmanecká a Bystrianska jaskyňa, Domica a mnoho ďalších). Pozdĺž zlomov vystupovali karbonátové roztoky, z ktorých sa na povrchu usadzovali a ešte aj usadzujú travertíny (Bešeňová, Mičiná, Gánovce, Dreveník, a i.). Zlomy, ktoré vznikali tektonickými pohybmi slúžili aj ako výstupné cesty najmladšiemu - čadičovému vulkanizmu (Cerová vrchovina, Nová Baňa a i.) ako aj prenikaniu - výstupu početných minerálnych vôd na Slovensku. Tektonickými pohybmi pri výzdvihu pohorí sa zvýšila erózna činnosť riek a aktivizovali sa svahové procesy (soliflukcia - tečenie pôdy, gravitačné pohyby) za vzniku svahových sedimentov.

K organickým sedimentom kvartéru patria rašeliny (slatinné, vrchoviskové) vytvorené z rastlinných zvyškov vo vlhkom prostredí, ktoré znemožňovalo ich rozklad (Oravská kotlina, Záhorská, Podunajská, Východoslovenská nížina a inde.).

Významnými kvartérnymi sedimentami sú aluviálne štrkopieskové náplavy riek, tvoriace sa v najmladšom období kvartéru - holocéne. Nad nimi sa nachádzajú ešte pleistocénne terasové sedimenty riek (štrkopiesky).