Svätá Helena

Za moderný názov vďačí britskému kapitánovi Georgeovi Vancouverovi. Bolo to roku 1792, keď s loďou Discovery skúmal okolité vody. Horu pokrstil po svojom priateľovi Alleynovi Fitzherbertovi, barónovi zo Saint Helens. Krátko nato sopka vybuchla (asi roku 1800) a aktívna bola až do roku 1857. Mala ideálny kužeľovitý tvar a s častou snehovou čiapkou (merala takmer 3000 metrov) vyzerala ako menšia kópia japonskej Fudžijamy.


Po roku 1857 sa prakticky odmlčala a pôsobila pokojným dojmom až do 20. marca 1980. Vtedy sa ohlásila zemetrasením so stupňom 4 podľa Richterovej stupnice. O týždeň začala chrliť paru. Koncom apríla sa začala na severnej strane nadúvať. V nedeľu 18. mája prišlo zemetrasenie stupňa 5, ktoré iniciovalo zrútenie severného úbočia a samotný výbuch. Ten akoby odfúkol vrchol hory a znížil ju o 400 metrov na dnešných 2550 metrov. Magma v sopke vybuchla, čo vygenerovalo mohutný prúd pyroklastov, čiže sopkou vyvrhnutých materiálov - menších či väčších kusov horniny (balvanov, bômb, lapíl, popola a prachu).


Zo sopky vyše deväť hodín stúpal mohutný chochol dymu a popola, až do výšky 25 kilometrov, ktorý potom začal odnášať vietor východným smerom nad štát Idaho. Roku 1982 prezident USA Ronald Reagan a Kongres vyhlásili plochu 445 kilometrov
štvorcových okolo hory za Národný sopečný pamätník Mt. St. Helens. Výrazná aktivita sopky pokračovala do roku 1986. V kráteri vznikla nová lávová kupola.


V rokoch 1898, 1991, 1995, 1998 a 2001 sopku postihli zemetrasenia, no bez výbuchov. Po ďalších zemetraseniach na jeseň 2004 prišli chrlenia pary a popola. Magma vystúpila 11. októbra a vybudovala novú kupolu na juhu existujúcej v objeme
sedem-10 metrov kubických za sekundu. Keby to pokračovalo bez prerušenia, Mt. St. Helens by dosiahla pôvodnú výšku už za 11 rokov. V decembri 2004 sopka chrlila paru, v marci toho roku paru a popol.


Sopečný výbuch, 18. Mája 1980

Hora Svätej Heleny bola podľa názorov najkrajšia z končiarov Kaskády. Kužeľovitá a pokrytá snehom sa týčila nad husto zalesnenými údoliami. Na sever od nej bolo krištáľovo čisté jazero. V marci 1980 si magma začala robiť cestu ku kráteru.
Mocné zemetrasenie o 8:32 ráno 18. mája, zapríčinilo zosuv severnej steny do doliny. Toto uvoľnilo obrovský tlak a erupcia bola zo severnej strany. Tento počiatočný výbuch zničil takmer 600 štvorcových kilometrov lesa, a to iba za 8 minút.

Erupcia pokračovala až do večera, a vydala energiu rovnú 20,000 atómových bombám, ktoré spadli na Hiroshimu. Počas tých 9. hodín, štvrtina vrchu a celý stred hory jednoducho zmizli a ponechali za sebou obrovský kráter v podobe podkovy. Hlboké údolia boli zasypané, 76 metrov hrubá vrstva usadenín klesla na dno jazera, a rieka ktorá pred tým odnášala vody zo severnej a severozápadnej strany bola pochovaná pod 46 metrami nánosov. Iba za 9 hodín sa celý región zmenil na ohavnú pustatinu bez života.


12, Júna 1980

Tretia erupcia priniesla 8 metrov hrubú vrstvu nánosov, ktoré udivili geológov. O na sebe naukladaných vrstvách sa tradične tvrdí, že tento proces trval veľmi dlhú dobu, a predsa vyše 100 vrstiev sa nahromadilo počas tej noci, hlavne medzi 21:00 a 24:00. Zatiaľ čo ľahký materiál rýchlo vystúpil do výšky vyše 14 kilometrov nad horou, vlna ťažších nánosov jedna za druhou začala vyletovať z kráteru a tie vrstvy padali dole severnou stenou, každá pokryjúc údolie pod horou novou vrstvou usadenín. Tie vrstvy mali hrúbku jedného centimetra až po vyše jedného metra, a utvorili sa v priebehu od niekoľkých sekúnd po niekoľko minút.

Geológ Steven Austin opísal tieto lavíny ako zem objímajúcu, skvapalnenú, turbulentnú maltu utvorenú z jemných sopečných trosiek. Rútili sa dole stenou hory rýchlosťou hurikánu, a zanechali za sebou nánosy ktoré dosahovali teplotu poriadne cez 500 stupňov Celzia. Človek by si myslel, že by tieto nánosy boli dokonale zmiešané. Pozoruhodne, tieto malty žeravého popola a sopečného prachu sa rozdelili na dokonale definované vrstvy hrubých a jemných čiastočiek. Také
isté výsledky boli demonštrované počas laboračných testov.


19. marca 1982

Sopečný výbuch rozpustil veľkú kopu snehu, ktorá sa nahromadila v krátery sopky počas zimy. Voda sa zmiešala s voľným materiálom na svahoch sopky, a tak sa utvoril obrovský zosuv bahna. Počas 9 hodín, zatiaľ čo to žiadne oko nepozorovalo, bahno si vyrezalo ucelený systém korýt vo väčšine údolia, a tak opäť otvorilo cestu k Tichému Oceánu. Prinajmenšom 3 z týchto korýt boli cez 30 metrov hlboké. Jednému z nich dali prezývku „Malý Grand Kaňon z Toutle“, pretože vyzerá ako zmenšený
Veľký Kaňon v mierke 1 : 40.