Lužickí Srbi

- západoslovanské etnikum v ju-hovýchodnej časti Nemecka, blízko českých a
poľských hraníc. Žijú tu ako posledný zvy-šok Slovanov na nemeckom území od 7. sto-ročia v historických regiónoch Dolná Lužica na severe a Horná Lužica na juhu. Od 9. sto-ročia boli obe Lužice cieľom expanzie Franskej ríše, krátko do nich zasahovala aj moc Vel'kej Moravy. Od 10. storočia boli striedavo pod-riadené poľským, nemeckým a českým pa-novníkom. V 1. polovici 16. storočia pripad-li obe Lužice Sasku, roku 1815 väčšina ich územia Prusku, roku 1871 sa stali súčasťou no-vovytvoreného nemeckého cisárstva. V 19. storočí rozvíjali aj srbskí patrioti národný ži-vot, vydávali srbskú tlač, literatúru, kultivo-vali vlastný jazyk. Ich úsilie však bolo menej úspešné ako u iných národov. Lužickí Srbi sa ponemčovali a ich počet upadal čo spôsobi-li najmä tri okolnosti. Nemecký štát usku-točňoval germanizačnú politiku, ktorá vyvr-cholila počas nacizmu úplnou paralýzou ich národného života. Lužickí Srbi žili dlhodobo premiešane s nemeckou väčšinou, preberali od nej rôzne podnety, konvencie, symboly. Vplyv Nemcov v Lužiciach stúpol v spojitosti s mo-dernizáciou v 19. a 20. storočí. Najmä prud-ký vzostup textilného priemyslu, sklárstva, strojárstva, ťažby hnedého uhlia rozkladal tra-dičný a uzavretý spôsob života Lužických Sr-bov. Priznanie národných práv po 2. svetovej vojne nemohlo zastaviť ich pokles. V súčas-nosti si udržiava lužickosrbskú identitu 60 000 - 100 000 ľudí, mnohí už neovládajú srbský jazyk, pestujú však ľudové tradície a zvyky. Ich hlavným kultúrnym centrom je mesto Budi-šín (Baunitz).