Kongo a Konžká republika

Konžská republika

Názov krajiny: Konžská republika
Rozloha: 342 000 km2
Počet obyvateľov: 3 800 610(2007)
Štátne zriadenie: republika
Geografická poloha: Stredná Afrika
Časové pásmo: Slovensko -1 hod
Podnebie: Na juhu krajiny blízko hlavného mesta sa denné teploty pohybujú od 20°C do 30°C, v strede roku dochádza k miernemu ochladeniu. Na sever krajiny sú teploty vyššie a klíma vlhkejšia.
Hlavné mesto: Brazzaville
Mena: stredoafrický (CFA) frank (XAF)
Jazyky: francúzsky (úradný); lingala, monokutuba, miestne dialekty- najpoužívanejším je kikongo;
Správne členenie: 10 regiónov a hlavné mesto
Národnost. zloženie: Konžania (48 %), Sangha (20%), M'Bochi (12%), Teke (17%), Európania
Náboženstvo: kresťania (50%), animizmus (48%), islam


Dejiny:

Pred príchodom Francúzov koncom 19. storočia bolo Kongo zložené z malých národnostných kráľovstiev. Francúzsky cestovateľ Pierre Savorgnan de Brazza sem prišiel v 80.tych rokoch 19. storočia a s miestnymi náčelníkmi podpísal dohody o podstúpení územných práv Francúzsku. Výmenou za práva bola bižutéria alebo textílie, a štatút kráľov, čím sa do konžskej spoločnosti zaviedol nový hierarchický stupeň. Francúzi začali s využívaním prírodných zdrojov krajiny a miestne obyvateľstvo používali na nútené práce. Francúzske panstvo v krajine bolo rovnako kruté ako v belgickom Kongu, hoci je menej známe. Francúzom sa tiež nepodarilo urovnať dlhoročnú neznášanlivosť medzi národnosťami, ktorá sa naplno prejavila po získaní nezávislosti krajiny v 60. rokoch. Výsledkom sú neustále občianske vojny a nepokoje. Prvým konžským prezidentom bol Youlou, a jeho vláda vydržala len tri roky. Jeho nástupcom sa stal Massamba-Débat, snažiaci sa o zavedenie vlády jednej strany.

Veľmi rýchlo bol vystriedaný kapitánom Marien-Ngouabimv roku 1968. Ngouabi sa nažil o nadviazanie tesnejších kontaktov s vtedajším Sovietskym zväzom, zradili ho však najbližší spolupracovníci a v roku 1977 bol zavraždený. Na dva roky ho nahradil šéf generálneho štábu Yhombi. Vystriedal ho ďalší vojak Denis Sassou Nguesso, ktorý preukázal dostatočnú krutosť na to, aby sa udržal na čele krajiny. Vládol s pomocou Konžskej robotníckej strany, až do roku 1992. Od Romanov dostal prezývku cisár Sassou I..V roku 1992 sa v krajine uskutočnili slobodné voľby v ktorých zvíťazil Pascal Lissouba. Pochádzal s juhu krajiny a pokračoval “tradičnej” politike obohacovania vlastnej strany prostredníctvom štátnych peňazí, a vydržoval si vlastnú armádu (zvanú Cocoyes), ktorá terorizovala obyvateľov Brazzaville, väčšinou podporujúcich Denisa Sassoua. V roku 1993 došlo ku vypuknutiu občianskej vojny medzi jednotkami Sassoua zvanými Kobra, a Cocoyes spojenými s jednotkami predsedu vlád Bernarda Kolelasa zvanými Nindžovia. Lissouba zostal pri moci až do roku 1997, kedy občianska vojna opäť zasiahla hlavné mesto Brazzaville, a k moci sa dostal Sassou. Skutočnými obeťami boli miestni obyvatelia, ktorí sa museli skrývať v džungli, a mnoho detí zomrelo na vyhladovanie. V roku 1999 vypukla občianska vojna opäť, v menšom rozsahu, len pre zmenu medzi sebou bojovali jednotky Nindžov a Cocoyes. V roku 2002 Saskou po medzinárodnom tlaku vyhlásil slobodné voľby. Po kampani v štýle „buď ja alebo vojna“ v nich zvíťazil. Prvý rok jeho vlády poznačili boje medzi Nindžamia a vládnymi jednotkami v regióne Pool. V marci roku 2003 uzavreli obidve strany mierovú dohodu, ktorú sa až do súčasnosti darí viac-menej dodržiavať.


Bezpečnostné riziká:

Bezpečnostná situácia v krajine sa líši od regiónu k regiónu. Najbezpečnejšími oblasťami sú mesto Pointe – Noire a jeho okolie, hlavné mesto Brazaville a severná časť tohto regiónu.

Choroby:

Ľudia sú postihnutý chorobamy žltačky, týfusu a meningitíde. V krajine je vysoký výskyt AIDS, na celom území sa vyskytuje malária. Severozápad krajiny, najmä oblasť Západnej panvy (Cuvette Ouest), bol v roku 2003 viac krát zasiahnutý epidémiou eboly. Voda z vodovodu môže byť zdrojom nákazy týfusom, alebo iných chorôb. Nedoporučuje sa tiež jesť mäso ulovených zvierat – možný zdroj eboly.


Informácie:

Brazzaville – hlavné mesto s obrovským riečnym prístavom, bývalé centrum francúzskych kolonizátorov, patrí medzi bezpečnejšie africké mestá, s trochou ostražitosti je možné navštíviť akúkoľvek časť mesta. Najznámejšou časťou je časť PotoPoto, štvrť plná barov a nočných klubov;

Pointe-Noire – prímorské mesto, turistické centrum krajiny
Marche Total – najznámejší konžský bazár, je tu možné nájsť všetko od palmového vína cez konžské látky až po šperky s účinkom afrodiziák

Národný park Odzala – je tu možné vidieť stovky rovinných goríl, opíc a slonov.
Konžská demokratická republika

Názov krajiny:Konžská demokratická republika (Zaire)
Rozloha: 2 345 410 km2
Počet obyvateľov: 65 751 512 (2007)
Štátne zriadenie: republika
Geografická poloha: Stredná Afrika
Časové pásmo: východ: Slovensko 0 hod.
západ: Slovensko -1 hod
Podnebie: Okrem oblastí s vysokou nadmorskou výškou, je v krajine horúce počasie s priemernými dennými teplotami okolo 30°C. Prší len obmedzene v prímorských oblastiach, smerom do vnútrozemia sú dažde častejšie. Obdobie sucha zasahuje väčšinu územia v mesiacoch jún - september.
Hlavné mesto: Kinshasa
Mena: konžský frank (CDF)
Jazyky: francúzsky (úradný); lingala, kingwala – dialekt swahilčiny, kikongo, tshiluba
Správne členenie: 10 provincií a okruh hlavného mesta
Národnost. zloženie: cca.200 afrických národností, väčšina národnosti Bantu (kmene Mongo, Luba, Kongo) a kmeň Mangbetu-Azande spolu 45% celej populácie
Náboženstvo: katolíci (50%), protestanti (20%), islam (10%), pôvodné náboženstvá


Dejiny:

Pozdĺž rieky Kongo sa ako jeden z prvých Európanov vydal Henry Morton-Stanley a celé územie v roku 1881 “zabral” pre belgického kráľa Leopolda II. Kongo sa stalo jeho kolóniou, a jeho obyvatelia sa stali otrokmi v rukách obchodníkov s kaučukom a slonovinou. Ich panstvo predstavovali nájazdy na dediny a kradnutie detí a žien, zmrzačovanie mužov, ak nepriniesli stanovenú dennú kvótu kaučuku. V Európe belgický kráľ prezentoval sám seba ako človeka, ktorý “civilizuje negrov” a “ochraňuje ich pred arabskými otrokármi”. Po jeho smrti Belgicko krajinu “kúpilo” od jedného z domorodých náčelníkov. V bruselskom múzeu, v expozícii venovanej kolóniám nie je o tomto štýle vládnutia samozrejme ani zmienka. V polovici 20. storočia začalo v krajine silnieť hnutie za nezávislosť, jeho lídrom sa stal Patrice Lumumba.

Belgičania Kongo opustili v 60. rokoch 20. storočia, a zanechali tu populáciu, neschopnú zvládnuť situáciu v krajine. Belgicko zasiahlo do histórie Konga ešte raz, keď spolu s USA podporovali štátny prevrat, v ktorom bol Patrice Lumumba zosadený, a na čelo vlády sa postavil vodca armády Joseph Désiré Mobutu. Krajinu premenoval na Zair a seba na Mobutu Sese Seko (v preklade “kohút, ktorý nenechá žiadnu sliepku nedotknutú”) a zaviedol v krajine vládu teroru trvajúcu 32 rokov. Formu jeho vlády niektorí zo západných novinárov nazvali “kleptokraciou.” Obyčajní Konžania o jeho vláde hovoria ”aspoň držal krajinu pokope.” V roku 1997 bol Mobutu zvrhnutý povstaleckým lídrom Laurentom Kabilom, ktorý vpadol do hlavného mesta Kinshasa podporovaný Rwandou a Ugandou. Kabila hneď postavil opozičné strany mimo zákon a krajinu premenoval na Demokratickú republiku Kongo.

Kabila si potom znepriatelil Rwandu a Ugandu a obidve krajiny si začali podporovať Kabilových odporcov, títo sa zmocnili niekoľkých miest na východe krajiny. Na stranu Kabilu sa postavili Angola a Zimbabwe. Občianska vojna v krajine prebiehala síce medzi konžskými bojovníkmi, ale s podporou susedných štátov. Je nazývaná aj prvá africká svetová vojna a zomrelo v nej asi 25 miliónov obyvateľov. Ložiská diamantov a koltánu (používaného v mobilných telefónoch) sa ukázali byť príliš lukratívne na to, aby Rwanda a Uganda prestali podporovať povstalecké skupiny na severovýchode krajiny. Napriek tomu sa v krajine podarilo sformovať vládu z lídrov jednotlivých povstaleckých skupín. Uganda a Rwanda však naďalej podporujú povstalcov, a napriek zostaveniu novej vlády, v regióne Ituri pri vzájomných bojoch povstaleckých skupín stále zomierajú stovky civilistov.

Choroby:

Stále existuje všeobecné nebezpečenstvo nákazy viacerými ochoreniami (malária, cholera, žltá zimnica, črevné ochorenia, tyfus, hepatitída A, detská obrna). V povodí rieky Kongo hrozí nebezpečenstvo nákazy spavou nemocou a bilharziou.

Informácie:

Kinshasa - obrovská metropola krajiny, pre svoju veľkosť, farebnosť a chaos prezývaná „New Yorkom“ strednej Afriky. Medzi miestne zaujímavosti patria tradičné remeslá, hudba a nočný život;

Chutes de Lukia – jazerá s príjemnými reštauráciami blízko hlavného mesta, atrakciou je miestny šimpanzí sirotinec.

Kinkole – rybí trh postavený diktátorom Mobutum, je možné najať si pirogu a nechať sa viezť po rieke Kongo, odporúča sa ochutnať miestnu špecialitu liboke (rybu zapekanú v listoch manioku);

Botanická záhrada Kisanto – obrovská záhrada s množstvom stromov z celého sveta a príjemných riek, vhodných na kúpanie;

Oficiálne sa vojna skončila a krajina sa snaží z toho pozviechať, nie je tam skoro nič, nie sú tam cesty, ľudia sú veľmi chudobní, nie je tam elektrina, nefunguje tam žiadne zásobovanie, zdravotníctvo, lieky sa vyrábajú bez akejkoľvek kontroly, nie je možné sa dopraviť do nemocnice. Je to krajina, kde nemá hodnotu vzdelanie, sú tam vysokoškolskí profesori, ktorí tlačia bicykle s nákladom osemsto kilometrov aby si zarobili tridsať dolárov.
Tragické vymieranie goríl:

Pretože táto krajina je postihnutá chudobou viac ako ktorákoľvek iná na celom svete, ľudia si museli nájsť lepší a výnosnejší spôsob obživy – a to zabíjaním goríl hlavne pre peniaze. Týmto znížili počet gorilej populácie na strašne nízke číslo, ale to nie je jediný problém, ktorý môže gorily trápiť. Dažďovým pralesom sa šíri smrteľný vírus ebola, kvôli ktorému sú na pokraji vyhynutia.

Veľa rokov boli hlavnými nepriateľmi goríl pytliaci. Ich krutosti neunikli tieto nádherné opice skoro nikde. Vyvražďovali ich dokonca aj v ich chránených rezerváciách, aby ich mäso, kožu a suveníry z ich kostí vymenili za zlato. Zisky pytliakov stúpali, ale nakoniec začali pomaly víťaziť ochrancovia týchto zvierat. Vďaka angažovanosti organizácie WWF ( World Wide Fund for Nature) bol počet drastického masového zabíjania znížený. I tak ich, samozrejme pytliaci naďalej zabíjali, ale dnes majú gorily rozhodne oveľa väčšieho nebezpečnejšieho protivníka. Stokrát horším nepriateľom je momentálne pre goriliu populáciu neviditeľné nebezpečenstvo menom ebola. Tá sa od roku 2001 nekontrolovateľne šíri medzi goriliu populáciu. „Je to príšerne kruté. Ebola už stačila zabiť okolo štvrtinu goríl a nikdo nevie kedy sa skončí. Proti jej šíreniu sme vlastne úplne bezmocný.“ Hovorí expert z WWF Stefan Ziegler. K dnešnému dňu je to vyše 22 500 obetí.

Prežilo len 17 goríl – Celosvetová populácia tak v poslednej dobe klesla na 90 000 zvierat. Obzvlášť kruté boli zasiahnuté dve oblasti v Afrike. Na hraniciach Gabunu a Konga čo je rozloha zhruba odpovedajúca Luxembursku, zomrelo v posledných dvoch rokoch okolo 5500 goríl. To je päť goríl za deň. Katastrofálne vyzerá aj situácia na severozápade Konga. V národnom parku Lossi je 95 % žijúcich obetí eboly. Prežilo len 17 zvierat. Nádej, že by sa tu mohla populácia zachrániť, alebo dokonca obnoviť je prakticky nemožná. „Ebola sa strašne rýchlo rozširuje. Pokiaľ sa niečo rýchlo nezačne diať, budú do piatich rokov všetky gorily v centrálnej Afrike mŕtve.“ Varuje Stefan Ziegler. Neexistuje ani liek, ani očkovacia vakcína. Nič ju nedokáže zastaviť. Ani ľudia nemajú proti nákaze obranu. Už okolo 1200 ich na ebolu zomrelo.

Ako sa vlastne ebola šíri pralesom?

Veľmi dlho stáli vedci celého sveta pred obrovskou záhadou. Nikto nedokázal vysvetliť, ako je možné, že sa ebola v gorilej populácii mohla tak rozšíriť, keď práve tieto opice nemajú prakticky žiadny kontakt s inými opicami. Gorilia skupinka totiž žije len sama pre seba a ďalších samcov nevyhľadáva – práve naopak – väčšinu ich odoženie. Práve pred rokom prišiel zásadný vedecký prelom – bádateľom sa podarilo zistiť, že prenášačom nákazy je jeden druh netopiera. Tento netopier je svojim spôsobom unikátny, pretože ako dokonalá vírusová banka. Dokáže totiž prenášať vírus vo svojom tele, bez toho aby sa ním sám nakazil. Tento netopier vykonáva svoju potrebu na listoch po celom dažďovom pralese. A tak dojde ku kontaminácii potravy, ktorou sa gorily z veľkej časti živia. Choroba sa prenáša telovými tekutinami – močom, krvou, pohlavným stykom. Pokiaľ napríklad infikovaná gorilia matka kojí svoje mláďa, môže sa nakaziť jej materským mliekom. Vírus sa tak uhniezdi v tele. Potom sa začne v bunkách rozmnožovať. Pokiaľ už v nich nemá žiadne voľné „miesto“ privedie ich k deštrukcii a vyrazí von, aby si našiel iné miesto k množeniu. Infikované gorily tak postupne umierajú na vnútorné krvácanie. Tento šialene bolestivý proces trvá zhruba desať dní, kde konečne – v poslednej fáze eboly – vybuchnú vnútornosti a orgány v tele a zo všetkých telesných otvorov zvieraťa vytečie krv. Kvôli tomu sa nakazí skupina za skupinou. A vírus sa nedá nikdy obmäkčiť – každé infikované zviera zomrie dlhou bolestivou smrťou.


Nádej ale existuje!

Jednu nádejnú správu predsa len máme: vedecký tým z inštitútu Maxe Plancka pracuje spoločne s berlínskym inštitútom Roberta Kocha na prvým očkovaním pre gorily. Vedecký tým chce zvieratá zachrániť za každú cenu nech to stojí čo to stojí. Ale práve to je ten najväčší problém – vývoj a následná výroba očkovania bude stáť zhruba dva milióny euro. Peniaze, ktoré inštitúty bohužiaľ nemajú. A tak sa vedci snažia tento obnos získať pomocou peňažných darov. Pokiaľ sa im rýchlo nepodarí dať dohromady potrebné peniaze, budú musieť výskum zanechať a krásne gorily tak prenechať im tragickému osudu.