Dolné Vestenice

Dolné Vestenice


Obec Dolné Vestenice vznikla asi v polovici 11. storočia ako súčasť panstva Nitrianskeho hradu. Od konca 11. storočia patrila Nitrianskemu biskupstvu. Prvá listinná zmienka pochádza až z roku 1349 pod menom Westhenicz Inferior. Dolné Vestenice sa nachádzajú v úzkom údolí rieky Nitrica v nadmorskej výške 224 m n. m. Ich rozloha činí 13 836 m2. V súčasnej dobe majú 2585 obyvateľov, čím sa zaradili medzi najväčšie obce prievidzského okresu.

Obec je zo severu chránená Strážovskými vrchmi a z juhu Drieňovým vrchom. Okolie obce na jej severozápadnej časti vyniká morfologickou členitosťou so zaujímavou vegetáciou, v ktorej sa vyskytujú vzácne druhy chránených rastlín ako poniklec veľkokvetý a poniklec prostredný a ďalších 16 druhov úplne chránených rastlín. V lokalite Dolných Vesteníc bolo zaznamenaných ale aj spozorovaných 37 druhov vtáctva, množstvo jelenej, muflónej , diviačej, srnčej a danielej zveri.

V posledných rokoch sa obec stala známa hlavne prosperujúcou gumárenskou výrobou, ktorú zabezpečujú a.s. Vegum a dve zahraničné spoločnosti Contitech a Saargummi, ktoré spolu zamestnávajú približne 1700 pracovníkov z obce a blízkeho okolia.
V rámci rozvoja obce tu bola dobudovaná infraštruktúra. Obec je napojená na zemný plyn, vodovod, kanalizáciu, ktorá vyúsťuje do čističky odpadových vôd. Vo vzdialenosti 400 m od obce, v prekrásnej hornatej lokalite Milotina, vsadenej do úpätia Strážovských vrchov, sa nachádza rozostavaný objekt Rehabilitačno-rekreačného areálu, kde by obec privítala spoluinvestora pri dokončení tejto stavby. Prírodu v okolí obce je možné využiť na cykloturistiku, organizované poľovačky a turistiku po Strážovských vrchoch smerom do Uhrovca, Jankov Vŕšok, Rokoš a Rudniansku dolinu.


História

Vestenická dolina podobne ako celá Hornonitrianska kotlina bola osídlená už na sklonku neskorej doby kamennej. V období Veľkomoravskej ríše bolo Horné Ponitrie už husto osídlené. V priebehu 9. storočia si slovanské rody na kopci Hôrka vybudovali opevnené sídlisko, v ktorom boli s najväčšou pravdepodobnosťou umiestnené stráže s rozhľadom na celú Vestenickú dolinu. Význam pre osídlenie tohto územia mala obchodná cesta, ktorá prechádzala povodím rieky Nitrice a pokračovala dolinou rieky Nitry. Po zániku Veľkomoravskej ríše bolo aj územie horného Ponitria postupne začlenené do uhorského štátu. Stalo sa tak v priebehu 11. storočia. V roku 1349 bola vydaná listina, v ktorej sa prvýkrát spomínajú Horné a Dolné Vestenice. Predpokladá sa ale, že Horné a Dolné Vestenice boli súčasťou Nitrianskeho hradu už od 11. storočia. Listinou z roku 1349, v ktorej sa prvýkrát Dolné Vestenice spomínajú, sa potvrdzuje dohoda medzi zoborským opátom Tomášom a ostrihomským arcibiskupom Čanadínom z Telegdu o vyberaní desiatkov od poddaných.

V 15. storočí vznikla v obci organizovaná obecná správa s vlastnou kancelárskou činnosťou a obecným symbolom. Heraldicky upravený historický symbol Dolných Vesteníc by mal byť nasledovný: modrý štít, v ktorom na zelenej pažiti stojí červenoodetý svätý Jakub. Na pleciach má strieborný (biely) plášť, na hlave strieborný (biely) klobúk, v ruke striebornú (bielu) palicu s priviazanou tekvicou.


Prvý vpád Turkov na Hornú Nitru bol v roku 1530 a plienili aj vo Vestenickej doline. V roku 1564 bola zriadená v Dolných Vesteniciach poštová stanica, ktorá bola medzi prvými na Hornej Nitre a bola súčasťou 56 staníc za účelom spojenia Viedne so Sedmohradskom. Ďalšie plienenie Turkami v roku 1599 malo za následok veľké zbedačovanie obyvateľstva. Dolné Vestenice nadobúdajú stále väčší význam v 17. storočí. Stávajú sa centrom biskupských majetkov, do ktorého patrili aj Horné Vestenice, Dvorníky, Račice, Hradište, Opatovce nad Nitrou, Veľké a Malé Kršteňany a mestečko Skačany. V roku 1736 však prišlo k presunu tejto výsady do Skačian.
V roku 1700 dal postaviť dolnovestenický občan Martin Michalovič, zvaný Michaleje, kaplnku na spôsob kostolíka, ktorá bola zasvätená svätému apoštolovi Jakubovi staršiemu. Podľa dostupných informácií z roku 1753 – vtedy žilo v obci 70 poddanských, 5 železiarskych a 11 hofierskych rodín. Obyvateľstvo muselo zo svojej produkcie splácať rentu nitrianskemu biskupstvu v naturáliách, ale od roku 1769 po reforme vidieka mohli splácať rentu aj v peniazoch. Daňový súpis z roku 1778 uvádza v obci 524 obyvateľov. Pri požiari v roku 1790 zhorela veľká časť obce a kaplnka. Pri ďalšom sčítaní ľudu v roku 1869 bol zistený počet obyvateľov 570, výmera chotára 2309 katastrálnych jutár vrátane neproduktívnej pôdy. Na výmere hospodárili dvaja veľkostatkári a 111 malých vlastníkov, ktorí bývali v 81 domoch.

Obyvatelia Dolných Vesteníc sa v tej dobe venovali hlavne pestovaniu šafránu, ktorý chodili predávať až do Talianska. Ďalšou významnou plodinou boli konope, ktoré sa využívali na výrobu plátna, ale aj na získavanie oleja ako omastku. Okrem toho pestovali chmel, kapustu, obilie a zaoberali sa taktiež vinohradníctvom a včelárstvom a napokon aj ovocinárstvom. Po splnení renty biskupstvu chodili produkty predávať po celom Uhorsku. Jedným zo zdrojov obživy bolo aj vtáčnictvo – chytanie čvikot. Čvikoty boli drozdovité vtáky, ktoré sa chytali pre chutné mäso s príchuťou borievok. Povinnosťou obyvateľov bolo odovzdať z urbariátu 100 kusov vtáctva aj pre biskupskú kuchyňu. Toto mäso si obľúbilo najmä panstvo. Po splnení renty chodili Dolnovesteničania predávať čvikoty aj na dolnú zem.

Okrem naturálnej renty najviac zaťažovala poddaných robotná renta, podľa ktorej až do konca 17.storočia muselo ročne odchádzať na biskupský majer do Močenku (terajšie Sládečkovce) pracovať 7 koscov a 10 žencov na 14 dní. Robotná renta sa zrušila v 18. storočí a mohla sa odvádzať v peniazoch. Naturálna renta však naďalej platila. Okrem pestovania poľnohospodárskych plodín a ovocinárstva sa obyvateľstvo zaoberalo aj chovom dobytka-kráv, oviec, volov, pre ktorý boli dobré podmienky na okolitých pastvinách a lúkach. Koncom 19. storočia chovali 36 koní, 83 volov, 141 kráv, 32 ošípaných a 500 oviec.
Z remeselníkov žili v obci dvaja mäsiari, mlynár, krčmár a kolár. Významným doplnkovým zamestnaním zostáva naďalej obchod.
V 19. storočí sa rozšírila obchodná činnosť na ovocie. Bolo to čerstvé ovocie, sušené ovocie spracované v sušiarňach na paletách upletených z lieskových palíc, lekvár uvarený z každého druhu ovocia a ovocie spracované na destilát. V roku 1892 rakúsky občan Korb v bývalom mlyne založil výrobu vychádzkových palíc a rúčok na dáždniky. Továreň zamestnávala asi 100 robotníkov a v roku 1931 továreň zanikla. Týmto bol položený aj základ terajšej gumárenskej fabriky, ktorá je aj teraz v súčasnej obci, hoci bola paličkáreň v čase hospodárskej krízy medzi dvomi vojnami zlikvidovaná. Koncom 19. storočia bola požiarom zničená kaplnka obnovená a bola zasvätená Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie v r. 1894. Pri pôvodne postavenej a požiarom zničenej kaplnke nebol cintorín. Vtedy sa pochovávalo pri farskom kostole v Horných Vesteniciach. Cintorín nebol založený ani pri obnovenej kaplnke. Nie je presne známe, kedy bol založený starý cintorín v Dolných Vesteniciach.

Vo viacerých dokumentoch sa uvádza, že v Dolných Vesteniciach sa začalo žiactvo vyučovať už v druhej polovici 19. storočia. Vyučovalo sa v starej budove, ktorá bola nevyhovujúca a hlavne bol nevyhovujúci byt pre učiteľa. A tak sa učitelia do obce nehrnuli. Stará budova školy stála na pozemku bývalej starej školy, terajšieho obecného úradu. V rokoch 1899 až 1903 sa v Dolných Vesteniciach pre nevyhovujúcu školu vôbec nevyučovalo. V tej dobe sa v obci evidovalo 134 školopovinných detí (podľa školskej kroniky). Vyučovalo sa v maďarskom jazyku. Cirkevný školdozorca s obecnou radou potom rozhodli o stavbe novej školy s dvomi triedami a bytom pre učiteľa. Škola sa postavila v roku 1909 a patril k nej aj školský pozemok, na ktorom sa mali žiaci učiť pestovať plodiny, ale najmä ovocné stromky.

Začiatok 20. storočia bol aj pre Dolné Vestenice ťažký. Bieda sa dotýkala každého občana. Ľudia žili v skromných obydliach zo surovej tehly, pokryté z väčšej časti slamou. Obliekali sa väčšinou do odevov vyrobených z konopného plátna, živili sa tým, čo si vypestovali na poli alebo vyprodukovali chovom dobytka. Z chudobnejších rodín odchádzali za prácou na dolniaky na majere, ale aj za prácou do Francie a za more do Ameriky.

Po skončení prvej svetovej vojny (l914 – 1918), v ktorej našlo smrť aj niekoľko dolnovestenických občanov, život v obci nebol lepší. V roku 1925 zachvátil obec veľký požiar a vzhľadom k tomu, že domy boli pokryté slamennými strechami, zhorel celý stred dediny a boli aj obete na životoch. Z celej rodiny Jozefa Porvana zostalo len malé dievčatko Anička. Pri požiari zhorelo 22 domov, 2 kone, 6 kráv, 13 ošípaných, 18 oviec a 92 kusov hydiny. 16 obyvateľov bolo ťažko popálených a dymom pridusených, ktorých odviezli do nemocnice a z nich ešte 4 zomreli. Na pomoc vyhoreným sa v celej doline robili zbierky.
Po vzniku 1. československej republiky (1918 – 1939), kedy bola návšteva školy podľa zákona povinná, sa situácia vo vyučovaní trochu zlepšila. Vyučovanie v novej škole po roku 1909 nebolo jednoduché. Občania zvyknutí na pomoc detí pri poľnohospodárstve, nepúšťali deti pravidelne do školy. Od roku 1924 bola založená školská kronika, ktorá je vedená doteraz a v ktorej sú podchytené aj udalosti, ktoré nie sú uvedené ani v obecnej kronike. Obecná kronika totiž nebola vedená až do roku 1964.

V obci bolo až do 50. rokov 20. storočia v rozkvete ochotnícke divadlo. Do ochotníčenia bola zapojená mládež aj napriek tomu, že musela cez deň pracovať na poli, pri zbere ovocia, chystaní dreva a podobne. V druhej polovici 20. storočia ochotnícke divadlo upadlo.

Druhá svetová vojna (1939 – 1945) priniesla obci ťažké časy. Občania sa zapojili do protifašistického odboja a tak nemecká fašistická armáda odvliekla do koncentračných táborov asi 52 občanov. Z nich sa 14 nevrátilo. Už z 1.svetovej vojny sa nevrátilo 14 ľudí. V 2. svetovej vojne a v SNP padlo 7 občanov. 4.4.1945 partizánsky oddiel obsadil obec. Na druhý deň sa spojil s Červenou armádou, čím sa skončila jedna etapa obce.

V roku 1940 mala obec 871 obyvateľov, z toho 34 Rómov, ktorí mali postavené svoje chatrče vo „Vale jarku“, ktorým vedie cesta do osady záhradkárov. Po vojne boli títo Rómovia vysťahovaní do domov v Chvojnici, ale treba tiež povedať, že aj niekoľkí z nich boli z rasových dôvodov odvlečení Nemcami do koncentráku a tiež sa všetci nevrátili.

Žilo sa ťažko aj po vojne. Najmä v prvých rokoch. Obec sa začala zmáhať po zahájení gumárenskej výroby, kde našlo prácu viacero občanov, ktorým hoci nie veľký zárobok, ale stabilný, pomáhal sa postaviť na nohy. Za roky pred druhou svetovou vojnou bol v obci len jeden vysokoškolsky vzdelaný občan a maturantov zo stredných škôl sa dalo zrátať na prstoch jednej ruky. Po vojne sa otvorili možnosti pre štúdium viacerých občanov a v roku 1989 bolo už s vysokoškolským diplomom okolo 60 občanov a maturitu alebo výučný list vlastnil takmer každý mladý človek.


Významní rodáci

Najvýznamnejším rodákom Dolných Vesteníc je Jozef M. Kirschbaum. Narodil sa 26.marca1913 v Dolných Vesteniciach. Ľudovú školu absolvoval v rodnej dedine, gymnázium postupne v Nitre, Ružomberku a v Košiciach. V r. 1933 po skončení gymnázia prišiel študovať do Bratislavy na Právnickú fakultu a v r. 1938 na jeseň zaŕšil právnické štúdium s titulom Judr. V r. 1941sa oženil a v r. 1941-1942 bol legačným radcom na vyslanectve Slovenskej republiky v Taliansku. Zastupoval Slovensko aj ako chargé d´affaires v Berne vo Švajčiarsku, kde zostal aj po obsadení Slovenska Sovietskou armádou. Neskôr sa zdržiaval v Ríme, stál pri zrode SNR v zahraničí a v r. 1949 sa vysťahoval aj s rodinou do Kanady. Tu sa stal významným organizátorom slovenského krajanského života, neskôr podpredsedom Svetového kongresu Slovákov. V Kanade získal aj druhý doktorát a orientoval sa na práce svojich poslucháčov na témy blízke Slovensku a Slovákom. Písal, prednášal, organizoval a usmerňoval spolkový život Slovákov, jednoducho žil a tvoril pre slovenský národ. V r. 1990 sa prvý krát vrátil na Slovensko po takmer polstoročnom vyhnanstve.

Historické pamiatky obce

Kaplnka Panny Márie v Dolných Vesteniciach je postavená na spôsob kostolíka a bola zasvätená svätému apoštolovi Jakubovi staršiemu. Nachádza sa v strede obce v nízkom teréne. V roku 1893 bola zmenená na kaplnku Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Stalo sa tak za farára Jozefa Kunického. Námestie Andreja Hlinku. Po roku 1547 prechádzala Vestenickou dolinou, teda i Námestím Andreja Hlinku poštová dopravná tepna z Viedne cez Bratislavu, Topoľčany na východ do dnešného rumunského Sibiu. Dolné Vestenice tu mali mýto a bola tu jedna z 56 poštových staníc. Najstaršou budovou na námestí bol prícestný hostinec, ktorý sa spomína v roku 1736 a ktorý patril Nitrianskemu panstvu. V hostinci bolo mýto, čo potvrdzovali i starší občania obce v rokoch 1936 – 1939 pri debatách v tomto hostinci.
Ďalšími pamiatkami Dolných Vesteníc sú: Budova bývalej školy z roku 1909, v ktorej dnes sídli obecný úrad, Kríž na starom cintoríne, ktorý dali postaviť v roku 1912 dolnovestenickí robotníci z Ameriky a Mohyla – postavená v roku 1944 na pamiatku padlých počas prvej a druhej svetovej vojny, Socha partizána z roku 1964, ktorej autorom je akademický sochár Vojtech Baďura a pamätné tabule k obetiam I. a II. svetovej vojny boli osadené v roku 1994. V roku 1991 bol založený nový cintorín, ktorý symbolizujú 3 guľovité tvary, ktoré stopkou vyrastajú priamo z trávy. Vrchná časť je natočená do troch rôznych smerov. Pripomína horiace sviece, ktoré vyvolávajú náladu a meditácie spomienok. Celková kompozícia symbolizuje kyticu kvetov vďaky tým, ktorí odišli spomedzi živých a našli miesto odpočinku na tomto cintoríne. Autorom diela je akademický sochár Juraj Gavula.


Významné roky v rozvoji Dolných Vesteníc.

V roku 1946 bola vybudovaná budova MNV pri cintoríne. V roku 1950 začala rozbiehať výrobu firma Baťa – ZDA a neskoršie v roku 1952 sa začala výroba gumárenských komponentov, ktorá trvá dodnes. V roku 1949 bolo založené menšinové JRD. V roku l956 sa začalo so svojpomocnou výstavbou kultúrneho domu, ktorý bol dokončený až v roku 1968 a pre nedostatok financií obce bol začlenený do komplexu ROH v Gumárňach. V roku 1960 bolo s veľkým odporom majiteľov pôdy založené celoobecné družstvo, ktoré sa spojilo s Hornými Vestenicami. V roku 1968 bola uskutočnená generálna oprava Základnej školy – terajší Obecný úrad. V roku 1969 postavili Gumárne v obci slobodáreň pre 60 ľudí a bolo vybudovaných 64 bytových jednotiek. V roku 1972 bol vybudovaný obecný vodovod z Hradištnice. V roku 1974 bola postavená Materská škôlka pre 60 detí, 35 bytov Gumární


a Nákupné stredisko, terajšia COOP Jednota. V roku 1977 bola urobená prístavba k Materskej škôlke pre 30 detí – druhý pavilón. Gumárne vybudovali čističku odpadových vôd, ktorá slúži obci. V roku 1979 bola uskutočnená regulácia potoka Nitrica, čím sa zamedzilo jej vylievaniu na polia a lúky a to na trase Nitrianske Sučany – Hradište. V 80. rokoch 20. storočia bola obec plynofikovaná, bola vybudovaná kanalizačná sieť a bola urobená rekonštrukcia štátnej cesty 1/50 a chodníkov s verejným osvetlením. V roku 1982 bola vybudovaná Materská škôlka pre 120 detí slúžiaca zamestnancom Gumární SNP. V rokoch 1984 až 1986 bol vybudovaný dom smútku a nový cintorín. V roku 1980 bola ukončená prvá etapa výstavby Základnej školy a v roku 1990 sa začalo s výstavbou druhej etapy. Dalo by sa vymenúvať ešte mnoho akcií, ale to by bolo veľmi rozsiahle, preto spomíname iba tie najdôležitejšie. Podľa sčítania ľudu, ktoré bolo v roku 2001 mala obec s trvalým pobytom 2699 obyvateľov, z toho 1369 mužov a 1330 žien. Ekonomicky aktívnych osôb bolo 1460. Obec mala 360 domov, v ktorých bolo 847 bytov. Trvale obývaných domov bolo 298, z toho 251 rodinných. Roky, ktoré od posledného sčítania ľudu uplynuli, podstatne zmenili aj túto situáciu, ktorá bude odzrkadlená pri ďalšom sčítaní.


Dolné Vestenice v 20. storočí.

20. storočie zmenilo obraz obce v dvoch rozhodujúcich etapách. Jedna bola po požiari v roku 1925, kedy pri obnove dediny po požiari boli pri výstavbe nových domov použité už strešné krytiny, ktoré by už požiar neohrozil. Druhá etapa bola po skončení druhej svetovej vojny a po založení JRD. Roľníci prestali mať záujem o nákup novej pôdy kvôli kolektívnemu obrábaniu pôdy a financie vkladali do výstavby nových rodinných domov. V obci sa zlikvidovali hospodárske staviská, upravil sa vzhľad dvorov a predzáhradok a tiež sa zlikvidovali všetky staré odrody ovocia. Zlikvidoval sa aj predaj ovocia na konských povozoch, tzv. čuhliarstvo, ktorý bol pre Vestenickú dolinu príznačný. Dolnovesteničania vedeli pre podnikanie s ovocím mnohé veci. Sami si plietli koše na ovocie, v humnách mali postavené sušiarne ovocia, v ktorých sa sušilo aj opadané ovocie. Okrem toho v každom gazdovskom dvore boli postavené murované podstavce na medené kotliny, v ktorých sa varil lekvár najmä zo sliviek, ktorý používali aj v domácnostiach a tiež ho chodili potom celú zimu predávať. Zužitkovali aj kôstky zo sliviek, ktoré po vyúmyvaní v zime rozbíjali a vyberali z nich jadrá, z ktorých potom tlačili olej. Olej používali v kuchyni na vypráženie. V každom gazdovskom dvore bola vykopaná studňa, ale boli aj také časti dediny, kde boli vykopané obecné studne pre viac rodín. Dnes sú už tieto studne takmer všetky zlikvidované.
Hornovestenická farnosť

Dolné Vestenice odjakživa patrili do hornovestenickej farnosti a v minulosti sa aj väčšina bohoslužieb slúžila len vo farskom kostole. Teraz v posledných desaťročiach sa situácia zmenila a bohoslužby sa konajú aj v tunajšom kostole v širšom meradle. Podľa prístupných informácií sa v správe farnosti vystriedalo 31 duchovných, z nich najdlhšiu pastoračnú činnosť tu vykonával a faru spravoval pán dekan Jozef Kunický. Pochádzal z Hlohovca a správcom fary bol od roku 1886 do roku 1911, teda 39 rokov. Veľadôstojný pán dekan Rudolf Minarovský pochádzal tiež z Hlohovca a na našej fare pôsobil od roku 1938 do roku 1977, taktiež 39 rokov. V súčasnej dobe našu farnosť spravuje pán farár Ján Úskoba, ktorý pochádza z Čadečky v okrese Čadca s pomocou pána kaplána Milana Poláka, ktorý pochádza z Krásna nad Kysucou. Všetci kňazi, ktorí pôsobili v poslednom období v Hornovestenickej farnosti pochádzajú z oblasti Kysúc.


Základné školstvo

Na zakladaní škôl sa v minulosti podieľali obce, štát a cirkev. V dokumente z roku 1872 uloženom na farskom úrade v Horných Vesteniciach sa dozvedáme, že škola v Dolných Vesteniciach bola už v roku 1869. Budova školy z roku 1878 bola v nevyhovujúcom stave a tak od 1.9.1909 bola daná do užívania nová školská budova. V školskom roku 1909-1910 školu navštevovalo 134 žiakov 1.-5.ročníka. V roku 1967 bola budova školy zrekonštruovaná. Veľký zlom v školstve nastal v r. 1980, kedy bol daný do užívania jeden pavilón novej základnej školy. V r. 1991 boli dokončené športové plochy pri ZŠ a školská jedáleň a 2.9.1995 bol daný do užívania II. pavilón školy a tak sa základná škola stala plnoorganizovanou školou s 1.-8. ročníkom, ku ktorým pribudol aj 9. ročník.

Priemysel

Drevársky priemysel.

Bohatstvo hornonitrianskych lesov vytváralo surovinovú bázu, ktorá bola jedným z hlavných predpokladov vzniku a rozvoja drevárskeho priemyslu. Tieto zdroje rozhodli, že v Dolných Vesteniciach vznikla „továreň na paličky“. Jej zakladateľom bol Rakúšan Móritz Korb, ktorý v r. 1892 odkúpil mlyn nitrianskej kapituly od majiteľa Štefana Kuzmu. Korb tu zaviedol výrobu palíc a rúčok na dáždniky, ktorá nebola náročná na výrobné zariadenia. Veľkosťou, počtom robotníkov a výkonom zariadenia sa vestenická paličkáreň radila medzi stredné závody svojho druhu. Dva roky po začatí výroby zamestnávala 108 robotníkov a v r. 1896 už 150 robotníkov. Maximálny počet robotníkov bol do 200 osôb. Roku 1896 sa spolumajiteľmi továrne stali prievidzský právnik dr. Zigmund Gomory a veľkostatkár z Krnče gróf Gabriel Matuschka. Každý vlastnil 1/3 podiel. Gróf Matuschka sa r. 1905 sa stal výlučným majiteľom paličkárne v Dolných Vesteniciach a vybudoval i filiálku v Krnči – v sídle svojho veľkostatku. Paličkáreň prešla mnohými problémami, nezamestnanosťou. Od júna 1931 paličkáreň výrobu zastavila. Roku 1938 ju odkúpili na verejnej dražbe M. Malíková a arch. Zdenko Raž, ale ani oni prevádzku neobnovili. 22.decembra 1939 predali objekty firme Nehera v Trenčíne, ktorá ich využívala počas druhej svetovej vojny pre skladovacie účely.

Textilný priemysel.

Po skončení vojny sa vedúce osobnosti na čele s Jozefom Malíkom usilovali o využitie továrenských priestorov na výrobné účely.
1.10.1945 sa začalo s výrobou ručne a strojove tkaných kobercov pod firemným menom „Peržan“.Objekty fabriky naďalej využívala firma Nehera Trenčín. Začalo sa s výrobou klobúkov. Klobučnícka továreň Slovena trvala do roku 1949. V priebehu prvej polovice roku 1950 postupne preberali výrobné priestory Závody 29. augusta v Partizánskom. Dva roky sa tu vyrábali podpätky, podošvy, zvršky a zošívali sa niektoré časti obuvi.
Využitie továrenských priestorov sa definitívne vyriešilo v roku 1952, keď závod prevzala petržalská Matadorka.
Gumárenský priemysel.

Zavedenie gumárenskej výroby sa datuje od r. 1952. Pre zavedenie výroby bolo potrebné rekonštruovať niektoré objekty, vybudovať novú kotolňu, vykopať nové kanály a ďalšie úpravy potrebné pre gumárenskú výrobu. Rozhodnutím ministra chemického priemyslu sa v r. 1959 zriadili Gumárne 1. mája Púchov a výrobný cech Dolné Vestenice bol začlenený k týmto gumárňam ako pobočný závod.
Významnými rokmi pre vestenické gumárne boli roky:
do 1.7.1989 - Gumárne SNP, národný podnik, v rámci VHJ Slovchémia
do 1.4.1990 - Gumárne SNP, koncernový podnik, v rámci Slovchémie
do 1.1.1991 - Gumárne SNP, štátny podnik
od 1.1.1991 - Vegum, štátna akciová spoločnosť
V Dolných Vesteniciach sú dve zahraničné gumárenské firmy, a to Contitech a Saargummi.

Predstavitelia obce.

Obec riadi 9 členné Obecné zastupiteľstvo na čele s Ing. Marianom Krajčom, ktorý je už pokiaľ záznamy siahajú 21.starostom Dolných Vesteníc.

Obecné zastupiteľstvo: starosta obce: Ing. Krajčo Marian
zástupca starostu: Mgr. Švirik Nikolas

poslanci OÚ: Dr. Čaprnka Michal
Ing. Hrnka Pavel
Ing. Bako Erik
Matejíčková Natália
Váll Jozef
Illa Jozef
Mikeska Ivan

V obci pôsobia tri politické strany a 10 spoločenských organizácií. Ich aktivita je striedavá, ale pri spoločných politických a spoločenských akciách sa ochotne zapájajú do činnosti.

Vybavenie obce je po obchodnej stránke veľmi dobré, je tu na úrovni zásobovanie, služby, zdravotnícka starostlivosť – dvaja praktickí lekári, dvaja zubní lekári, detská lekárka, dochádza rehabilitačný lekár a rehabilitačná sestra a je tu aj lekáreň.
Občania sa majú možnosť vyžiť aj po športovej stránke, predovšetkým v areáli športovcov v tenisovej hale.
Kultúrne vyžitie nie je až na takej úrovni, ale viac rokov tu úspešne funguje krúžok moderného tanca a klub spoločenských tancov, ktoré si donášajú aj ocenenia z celoslovenských súťaží.
Obec má šťastie aj v tom, že tu úspešne fungujú gumárenské podniky a aj ďalšie podnikateľské firmy, ktoré zaručujú pre obyvateľov zamestnanie. Aj napriek týmto možnostiam mnoho mladých ľudí odchádza za prácou do zahraničia.

Vestenická pieseň Tu žijem

Slovák som zrodený,slovenka ma mala, Vestenická dolina
Nad mojou kolískou pekne mi spievala. Malebnými vŕškami začína.
Rád by vám povedal, kde je môj rodný kraj, Keď sa pozriem na kopec,
Kde leží Chotoma s Dielcami, krásny raj. Uzriem vzácny poniklec.

Tak ma moja mati ťažko vychovala, Skoro z jari blízky sad
Nad mojou kolískou pekne mi spievala. Oblečie si biely šat.
A môj otec dobrý učili ma kosiť, Za riekou zas fabrika
Slovenský kraj verne v srdci nosiť. Robotu nám ponúka.

Celý život žijem v nej
Teším sa jej kráse,
Keď odídem do sveta,
Vrátim sa sem zase.