Magin jeho prácu často citoval vo svojich dielach.


Daniel Jaroslav Bórik

Bol evanjelickým farárom, učiteľom, štátnym úradníkom, básnikom, prekladateľom, kritikom, tajomníkom Slovenskej národnej rady, vykonával funkciu knihovníka a pokladníka Slovanskej knihovny, recitoval na rôznych zhromaždeniach a rozlúčkach, bol aktívnym členom Spoločnosti učencov reči Československej, účastníkom Slovenského povstania 1848-1849 a spolubojovníkom za národné a sociálne práva Slovákov.
Daniel Jaroslav Bórik sa narodil 22.9.1814 v Sobošti. Bol synom evanjelického farára augsburského vyznania Pavla Bórika a matky Judity Ticháčkovej. Mal troch bratov- Karola, Pavla, Ludvíka a dve sestry- Johannu a Annu. Svoje druhé meno- Jaroslav, prijal na hrade Devín ako slovenské a vlastenecké meno. V rokoch 1831-1838 navštevoval Evanjelického vyznania. Po skončení štúdia 1839 na krátky čas vypomáhal otcovi pri kňazských povinnostiach a r. 1840 nastúpil na evanjelickú školu augsburského vyznania v Pukanci. Na tejto škole pôsobil sedem rokov a r. 1847 sa stal evanjelickým farárom vo Vrbovciach po svojom otcovi, ktorý tu zomrel 15.3. 1847. Funkcie ev. farára vo Vrbovciach však vykonával len do mája 1848, lebo bol aktívnym účastníkom Slovenského povstania 1848-1849. Po opakovaných žiadostiach sa 24.10. 1850 stal okresným komisárom na Myjave. V tejto funkcii pracoval do r.1854, keď myjavský okres zrušil a pričlenil ho do okresu Nové Mesto nad Váhom. Jaroslav Bórik potom pracoval v štátnej službe v Trnave pravdepodobne až do roku 1864. Odišiel zo štátnych služieb, nakoľko sa nechcel stáť nástrojom maďarizácie na Slovensku. Začal pracovať ako úradník na železnici v Salzburgu. V osemdesiatych rokoch odchádza do penzie a nasťahoval sa k svojmu bratovi Karolovi do Beckova. Po smrti svojho brata Karola odchádza v r. 1897 do Domaniže k svojmu mladšiemu synovi Vladimírovi, ktorý bol v Domaniži notárom. V Domaniži napísal dva listy, ktoré sú dôkazom Bórikovho záujmu o dianie v národe a cirkvi.
Tu v Domaniži končí dňa 22. júna 1899 svoju životnú púť ako 85 ročný. Tu na miestnom cintoríne v Domaniži, v lone prekrásnej prírody, spočíva jeho telesná schránka.
Nepodarilo sa zistiť ani meno jeho manželky. Vie sa len toľko, že ho opustila ešte vtedy, keď bol železničným úradníkom a odišla pravdepodobne do Pešti.

Vydal odborné spisy:

1858- Prostozrozumiteľné vyložení Nového Rakúskeho Čísla
1860- Nový rakúsky živnostnícky zákon
Bibliografia slovenského písomníctva
Slovo na čase ku slovenským rodákom
Hrad Smolenický






Andrej Rybárik

Narodil sa v Domaniži v rodine Jakuba Rybárika, robotníka a jeho manželky Johany, rodenej Madovčíkovej 12. septembra 1897.
Základnú ľudovú školu absolvoval v Domaniži. Už ako 18 – ročný narukoval v roku 1915 do rakúsko-uhorskej armády k známemu 71. pešiemu pluku v Trenčíne. S týmto plukom prešiel ruský, srbský a taliansky front.