Domaniža
Obsah
1. Geografia a názov obce
2. História obce
3. Obyvateľstvo
4. Pošta
5. Základné školstvo
6. Známe osobnosti
7. Ľudové tradície
8. Zvyky a obyčaje
9. Divadlo
10.Šport
Geografia obce
Obec Domaniža sa nachádza na severozápadnom Slovensku v kotline elipsovitého tvaru na styku Strážovských vrchov uprostred Domanižskej kotliny. Stredná pahorkatá časť chotárov kotline vystupuje smerom na severozápad na hrebene zlepencových Súľovských skál na juhovýchod zasa na Strážovské vrchy z druhohorných hornín Strážovské vrchy patria od 27. januára 1989 medzi chránené územia. Predmetom ochrany sú pozoruhodné tvary reliéfu, biofond, genefond rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.
V oboch pohoriach sú miestami bralné útvary a krasové javy.
Lesnatosť oblasti je 60%, odlesnená je len kotlinová časť pozdĺž potokov. Nadmorská výška v strede obce je 390 m n.m. Chotár sa nachádza v nadmorskej výške od 360m-837m n.m. Plocha povodia je 101km2 a celá lokalita obce je veľmi bohatá na pitnú vodu, preto sa zaraďuje medzi dôležité chránené vodohospodárske oblasti Slovenska. Vodné zdroje zásobujú pitnou vodou celú domanižskú dolinu a veľké sídliska okresného mesta. Cez obec tečie rieka Domanižanka, ktorá pramení v severných častiach Strážovských vrchov vo výške 490 m n.m. Má tri pramene. Prvý v Čelkovej Lehote, druhý v Sádočnom a tretí pod Malou Hlavou. Celý tok je dlhý 20 km. Vlieva sa do Váhu v Považskej Bystrici vo výške 280 m n.m.
V povodí Domanižanky sa zachytávajú tieto zdroje pitnej vody:
Sádočné - Sádočné jazero
Domanižská Lehota 6 vodných zdrojov
Domaniža - Hodoň 3 vodné zdroje
Domaniža -Blatnica 5 vodných zdrojov
Domaniža - Čertova skala 1 vodný zdroj
Obec patrí do mierne teplej klimatickej oblasti a najvyššie časti pohorí do mierne chladnej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota je 8,4 oC a priemerný úhrn vodných zrážok je 700-950 mm. V Domaniži je od roku 1950 zriadená zrážkomerná stanica. Názov obce
Podľa ľudovej tradície, ako to uvádza i kronikár, názov obce pochádza zo slov DOM-NIŽE. Mysleli sa domy poddaných, ktoré boli postavené nižšie od zemepánskeho domu. Keď sa cudzí ľudia pýtali, kam občania idú, odpovedali, že do Domu niže. Tak vraj vzniklo i pomenovanie Domaniža.
Druhá verzia hovorí, že niže domu sú NÍŽE, t.j. nížiny a z toho Domaniža. Prvá písomná správa z roku 1268 spomína názov DOMANYSA.
Názov obce bol postupne takýto:
V roku 1268-Domanysa, 1272-Domanesa, 1339- Domanisa, 1372- Nagh Domanisa, 1397-Domanyz, 1773- Domanicza, 1808-Domnissa, 1900-Demény, 1918-Domaniža.
História obce
Počiatky obce siahajú do mladšej doby bronzovej. Dokazujú to stopy osídlenia v tunajšej lokalite. Nie sú však v intraviláne terajšej obce, ale smerom na západ v oblasti Lazy a Brezné. Na priliehajúcej hore Jelchová sa spomína drevený hrad. K tejto lokalite sa dá i dnes dostať cestou popod Stráň s vyústením na začiatku doliny medzi lokalitami Mažiar a Súkernická. Tam sa totiž nachádzajú vykopávky črepov, grafitových nádob na tavenie kovu, rúd a pod. Podrobnejší prieskum by nám v tomto smere mnohé objasnil. Dnes je úplne isté, že prvé osídlenie bolo v tejto časti a bolo to skôr, než bol postavený domanižský hrad na Skalke. V podhradí neskôr vyrástla i obec Domanyz. Bolo to však skôr, ako tu stál kostol. Názov tohto prapôvodného osídlenia nevieme. Podľa nálezov sa však datuje až do IX. Storočia, teda do doby Veľkomoravskej ríše, ale je možné, že i skoršie. História obce , ktorá je nám známa najmä od stredoveku, je úzko spätá s postavením hradu na Skalke a postavením kostola. Presné začiatky osídľovania môžeme bezpečne určiť do 11.-12. storočia, kedy tu už bolo slovanské sídlo, ktoré sa v prvej písomnej zmienke z roku 1268 nazýva Domanysa. V tejto dobe už tu bol i kostol, fara a kňaz menom Godislav. V správe sa doslova píše: Godislav, sacerdos de Domanysa. t.j. Godislav, farár z Domaniže. Takto nám to podáva prvá známa cirkevná vizitácia. Keď sa zamyslíme nad touto kratučkou vetou, musíme uznať nasledovné:
a/ Že v tejto dobe pravdepodobne jestvovalo slovanské sídlisko, čo jasne dosvedčuje i slovanské meno farára- Godislav.
b/ V správe sa spomína iba kostol. Kto ho dal postaviť? Chudobný ľud? Ťažko. Ale istotne majiteľ domanižského hradu a miestny zemepán.
c/ To všetko znamená, že už v roku 1268 tu už stál i hrad, že sídlisko už malo pevnú organizáciu, že spomínaný rok 1268 nebol začiatkom, ale pokračovateľom života, ktorý sa organizoval dávno predtým. V 14. storočí prešla obec na zákupné právo. Pre obec je 16. storočie bohaté na udalosti. Panovník Ferdinand I. (1556-1564) daroval Domanižu 2. novembra 1559 svojmu tajomníkovi a radcovi, pätikostolskému biskupovi Jurajovi Draškovičovi, jeho bratom a ich potomkom. Súčasne udelil obci právo na dva výročné jarmoky so roka a týždenné trhy na spôsob iných miest a mestečiek. Okrem toho udelil obci právo používať pri pečatení zelený vosk a eko erb určil jednoduchý štít, v ktorom sa z tečúcej vody vynára polovičný grif. Je to svojím spôsobom výnimočná záležitosť, lebo takéto práva sa udeľovali iba mestečkám.
Domaniža sa v spomínanej listine cituje len ako obec. Veď ešte v roku 1598 tu stálo iba 50 domov.
Obyvateľstvo
Obyvatelia obce sa od najstarších čias zaoberali poľnohospodárstvom, ktoré však bolo na veľmi nízkej úrovni. Pracovali tak na pánskom, ako i na svojom. Neskôr pálili lieh, spracúvali drevo na pílach, ktoré boli obci dve. Bola tu výroba kadí, stolárske dielne, valcha súkna, tkali tu plátno, koberce i obrusy, šili papuče, krpce i haleny. Pracovalo tu niekoľko mlynov. Jeden stál na vstupe do Obarovej, ďalší v strede obce, tretí smerom na Sádočné a na Barinách v Domanižskej Lehote. Pri mlyne v Obarovej bola valcha na výrobu súkna s troma kladivami. V továrni, ktorú dal postaviť gróf Erdódy z Hlohovca sa vyrábala tehla a hlinené kachle, ktoré boli v tom čase zriedkavosťou. Zbúrali ju v roku 1899.
Koncom 19. a na začiatku 20. storočia v obci Boli aj židia. Mali svoju školu, synagógu a cintorín. Z tejto komunity sú známe mená: Zalienka, Spitzer, Pories. Židovské obyvateľstvo až na jednu rodinu sa z obce vysťahovalo do skončenia I. svetovej vojny.
V roku 1930 obec mala 135 domov a 837 obyvateľov. Všetci boli katolíci, okrem 4 židov.
V obci bolo niekoľko živností:
Dvaja kováči, 1 mlynár, 2 stolári, 1 kolár, 1 debnár, 1 obuvník, 2 hostinskí, 3 obchodníci, 1 mäsiar. Boli tu 2 píli, ktoré dodávali i elektrickí prúd. Bývanie bolo veľmi biedne. V jednej miestnosti žilo až 13% obyvateľov, v dvoch miestnostiach (kuchyňa a izba) až 75% obyvateľov. Za I. ČSR bolo v obci viacej veľkostatkárov, u ktorých pracovali obyvatelia obce. Mnohí však odchádzali na juh ako poľnohospodárski robotníci a do Nemecka. Mnohí sa i vysťahovali do cudziny.
Zaujímavý prehľad o raste obyvateľov:
V roku 1589 mala obec 50 domov
1720 22 daňovníkov
1728 346 obyvateľov
1784 475 obyvateľov, 70 domov, 80 rodín
Pokles v rokoch 1918-1920 spôsobilo vysťahovalectvo a chrípka-španielka. V krátkom čase ochorelo takmer 50% obyvateľstva. Vysoké horúčky takmer vždy končili smrťou. Za jeden a pol mesiaca nebolo dňa, aby nebol pohreb. Nebolo takmer domu, aby tam nebol chorý. Pošta
Pošta v obci bola už od nepamäti. Správy však máme o zavedení prvého telefónu. Prvá telefónna hovorňa bola zriadená koncom roku 1932. Bola umiestnená v byte organistu učiteľa Františka Augustína, ktorý bol v tomto čase i poštmajstrom. Otvorenie telefónnej hovorne sa stalo 11. februára 1933.
Na zavedenie telefónu bola obec vyzvaná vrchnosťou, aby prispela sumou 50 000 korún. Zastupiteľstvo obce uznalo, že je to veľmi potrebná vec, ale takúto stanovenú sumu nemala. Aj napriek tomu, že obec na zavedenie telefónu peniaze nezložila, hovorňa bola v krátkom čase otvorená .
Po poštmajstrovi učiteľovi F. Augustínovi sa v obci vystriedalo viacero poštových úradníčok. Mesačne v roku 1998 doručili našim občanom približne 11 tisíc obyčajných a 650 doporučených listov, 1430 predplatených výtlačkov novín a časopisov, 150 balíkov, 460 kusov novín a časopisov na voľný predaj. Občania Domaniže i okolia podajú na pošte približne 2500 obyčajných listov, 220 doporučených zásielok, 60 balíkov mesačne.
Základne školstvo
Keď skončila II. Svetová vojna, členovia národného výboru sa snažili čo najviac povzniesť našu obec. Občania so priali, aby mali meštiansku školu. Zástupcovia obce v jeseni 1945 išli na Povereníctvo školstva do Bratislavy so žiadosťou, aby v dedine bola zriadená škola tohto typu. Povereníctvo súhlasilo s tým, že školu otvoria, ak bude vhodná budova. Riešenie sa našlo- úpravou budovy dolného kaštieľa. Práca na škole sa rozbehla na jar 1946. Prácu prevzal murársky majster Jozef Frýželka z Považskej Bystrice. Nádennícke i povoznícke práce ľudia robili zdarma, i materiál bol zo všetkých okolitých obcí zdarma. V auguste toho roku sa práce skončili. V budove boli 3 triedy, zborovňa a riaditeľňa.
Meštianska škola bola zriadená v bývalom sídle majiteľky veľkostatku majera Melánie Schwaben-Durnissovej, barónky maďarskej národnosti. Slávnostné otvorenie meštianskej školy bolo 15.9. 1949. Prvým riaditeľom školy sa stal Jozef Tatiersky z Považskej Bystrice. Posviacku školy vykonal miestny farár Šebastian Slugeň. Od otvorenia meštianskej školy sem chodili do šiesteho ročníka aj žiaci z Prečína.
V školskom roku 1950/51 zanikla meštianska škola a vznikla stredná škola, ktorá mala štyri ročníky. Prvýkrát sa zavádza v učiteľských kolektívoch oslovovanie súdruh, súdružka. Boli zavedené povinné záverečné skúšky. Riaditeľom strednej školy bol Jozef Tatiersky až do roku 1953/54. V tom istom roku bol do funkcie riaditeľa strednej školy na necelý školský rok ustanovený Pavol Miškovský. Vzniká osemročná stredná škola. Riaditeľom národnej školy sa stal Vincent Pastierik, ktorý sa od školského roku 1958. Národná škola bola začlenená do osemročnej školy.
Žiaci končili ôsmym ročníkom a skladali záverečné skúšky.
V školskom roku 1958/59 nastáva znovu zmena riaditeľa a prichádza Vladimír Plica, ktorý funkciu riaditeľa školy vykonával až do roku 1964. Od školského roka 1959/60 vzniká základná deväťročná škola. Je rozdelená na prvý a druhý stupeň 5+4. Žiaci v deviatom ročníku robili tiež záverečné skúšky.
Škola mala družbu s moravskou školou v Halenkove, neskôr v Zašovej okr. Vsetín V školskom roku 1964 dochádza k zmene vo vedení deväťročnej školy a riaditeľom školy sa stáva Miroslav Šimko, ktorý od roku 1962/63 vykonával funkciu zástupcu riaditeľa školy. Na škole bolo 17-18 tried, vyučovalo sa na štyroch miestach v obci, čo z hľadiska vyučovania a riadenia školy bolo neúnosné. Učitelia 5.-9. ročníka sa museli cez prestávky presúvať v čase i nečase, čo bola veľká časová strata. Na ročníku 1.-5. bola veľká dvojsmernosť. Preto funkcionári obce presadili v r. 1962 začatie výstavby novej školy na Skalke. Do 6.-9. ročníka chodili žiaci z deviatich obcí. Do školy dochádzali autobusovými spojmi. Od roku 1970 sa málotriedne školy postupne integrovali do Domaniže. R. 1976 bola zrušená škola v Sádočnom a k 1.9. 1984 škola v Malých Ledniciach. Tým sa zvýšili počty žiakov v ročníkoch 1.-5. a tiež pribudli žiaci z detského domova.
Známe osobnosti
S Domanižou sú späté tri mená známych osobností literárne činných. Sú to: Mikuláš Miris, Daniel Jaroslav Bórik a Andrej Rybárik.
Mikuláš Miris
Meno Mikuláša Mirisa nájdeme len v niektorých odborných prácach alebo bibliografickej literatúre. Hoci sú to len kusé správy a záznamy, treba tu spomenúť tohto vzdelanca – kňaza, ktorý v šesťdesiatych rokoch 17. storočia vydal zaujímavý spis o slovenskej reči.
Bibliografia J. Mišianika uvádza Mikuláša Mirisa ako katolíckeho farára narodeného v Domaniži. Jasne to vyplýva z matriky trnavského kolégia jezuitov, kde je napísané rodisko: DOMANISIENSIS a COMITATU TRIENCHIENSI. Dátum narodenia je okolo roku 1640. Zo spomínanej matriky vysvitá i to, že Mikuláš Miris študoval na trnavskom gymnáziu v rokoch 1651-1663. Ako kňaz pôsobil na mnohých miestach. Zomrel v Sklených Tepliciach v roku 1703, kde pôsobil od roku 1693. Práve z posledného pôsobiska zachovaný záznam hovorí, že s Mirisom boli veriaci nadmieru spokojní. Sám sa však sťažoval na veľkú zaneprázdnenosť. Jeho prácu o slovenskej reči dobre poznali tí, ktorí sa neskôr zaoberali slovenčinou. Tak napr. J.B.
Magin jeho prácu často citoval vo svojich dielach.
Daniel Jaroslav Bórik
Bol evanjelickým farárom, učiteľom, štátnym úradníkom, básnikom, prekladateľom, kritikom, tajomníkom Slovenskej národnej rady, vykonával funkciu knihovníka a pokladníka Slovanskej knihovny, recitoval na rôznych zhromaždeniach a rozlúčkach, bol aktívnym členom Spoločnosti učencov reči Československej, účastníkom Slovenského povstania 1848-1849 a spolubojovníkom za národné a sociálne práva Slovákov.
Daniel Jaroslav Bórik sa narodil 22.9.1814 v Sobošti. Bol synom evanjelického farára augsburského vyznania Pavla Bórika a matky Judity Ticháčkovej. Mal troch bratov- Karola, Pavla, Ludvíka a dve sestry- Johannu a Annu. Svoje druhé meno- Jaroslav, prijal na hrade Devín ako slovenské a vlastenecké meno. V rokoch 1831-1838 navštevoval Evanjelického vyznania. Po skončení štúdia 1839 na krátky čas vypomáhal otcovi pri kňazských povinnostiach a r. 1840 nastúpil na evanjelickú školu augsburského vyznania v Pukanci. Na tejto škole pôsobil sedem rokov a r. 1847 sa stal evanjelickým farárom vo Vrbovciach po svojom otcovi, ktorý tu zomrel 15.3. 1847. Funkcie ev. farára vo Vrbovciach však vykonával len do mája 1848, lebo bol aktívnym účastníkom Slovenského povstania 1848-1849. Po opakovaných žiadostiach sa 24.10. 1850 stal okresným komisárom na Myjave. V tejto funkcii pracoval do r.1854, keď myjavský okres zrušil a pričlenil ho do okresu Nové Mesto nad Váhom. Jaroslav Bórik potom pracoval v štátnej službe v Trnave pravdepodobne až do roku 1864. Odišiel zo štátnych služieb, nakoľko sa nechcel stáť nástrojom maďarizácie na Slovensku. Začal pracovať ako úradník na železnici v Salzburgu. V osemdesiatych rokoch odchádza do penzie a nasťahoval sa k svojmu bratovi Karolovi do Beckova. Po smrti svojho brata Karola odchádza v r. 1897 do Domaniže k svojmu mladšiemu synovi Vladimírovi, ktorý bol v Domaniži notárom. V Domaniži napísal dva listy, ktoré sú dôkazom Bórikovho záujmu o dianie v národe a cirkvi.
Tu v Domaniži končí dňa 22. júna 1899 svoju životnú púť ako 85 ročný. Tu na miestnom cintoríne v Domaniži, v lone prekrásnej prírody, spočíva jeho telesná schránka.
Nepodarilo sa zistiť ani meno jeho manželky. Vie sa len toľko, že ho opustila ešte vtedy, keď bol železničným úradníkom a odišla pravdepodobne do Pešti.
Vydal odborné spisy:
1858- Prostozrozumiteľné vyložení Nového Rakúskeho Čísla
1860- Nový rakúsky živnostnícky zákon
Bibliografia slovenského písomníctva
Slovo na čase ku slovenským rodákom
Hrad Smolenický
Andrej Rybárik
Narodil sa v Domaniži v rodine Jakuba Rybárika, robotníka a jeho manželky Johany, rodenej Madovčíkovej 12. septembra 1897.
Základnú ľudovú školu absolvoval v Domaniži. Už ako 18 – ročný narukoval v roku 1915 do rakúsko-uhorskej armády k známemu 71. pešiemu pluku v Trenčíne. S týmto plukom prešiel ruský, srbský a taliansky front.
Po návrate z vojny od roku 1918 absolvoval notársky kurz. V tom istom roku sa mu 11. decembra narodil syn Xaver, tiež neskorší spisovateľ (dielo – Tulák) Do roku 1945 vystriedal ďalšie notárske miesta.
Roky 1921-1945 patria k najplodnejším v jeho živote. Pred rokom 1934 mu v Žiline vychádza román V mene Jeho Veličenstva. K napísaniu diela ho inšpirovala jeho priama účasť na bojiskách I. svetovej vojny. V Bratislave v roku 1935 vyšiel jeho druhý román Novým prúdom, v ktorom odsudzoval vojnové dianie a jeho následky. Pacifistické zameranie vzbudili záujem aj pápeža Piusa XI. V roku 1936 vyznamenáva pápež Andreja Rybárika pápežským veľkokrižom Svätej stolice Pro ecclesia et pontifice.
V roku 1945 vyšiel ešte jeho dvojdielny román Boer. Má historicko-dobrodružný charakter a spracováva udalosti z čias búrsko-britskej vojny.
Po roku 1945 sa už literárne neohlásil. Odišiel do Spišskej Novej Vsi, kde bol notárom až do roku 1948. Jeho posledným pôsobiskom bola Kokava nad Rimavicou. Tu ešte pracoval ako dôchodca v podniku Kokavan. V Kokave nad Rimavicou 15. augusta 1965 spisovateľ Andrej Rybárik zomrel a tu je aj pochovaný.
Ľudové tradície
Domaniža sa môže popýšiť mnohými nadšencami ľudového umenia. V minulosti sa najmä v zimnom období niektoré ženy venovali háčkovaniu, pleteniu, maľovaniu kraslíc, tkaniu kobercov, pernikárstvu, muži pleteniu korbáčov a košíkov z prútia a niektorí nadšenci divadelníctvu. Obec Domaniža je známa najmä písaním kraslíc.
Kraslice
V Domaniži sa kraslice spájajú s menom Štefánia Dudáková, majsterka ľudovej umeleckej výroby.
Domanižské kraslice, ktoré vychádzali z jej rúk, majú rôzne názvy: koncová, krokvička, malá cagaňa, čečinka, súdok, konvalinka, zabudnutá atď. Týchto vzorov poznala vyše tridsať. Pri písaní kraslíc nepotrebovala žiadnu predlohu, všetko mala v pamäti.
Roku 1970 svoje umenie predvádzala na Československom kultúrnom stredisku v Budapešti, potom v Slovenskej izbe V Prahe. Niektoré kraslice boli na výstave v Montreale, putovali do Argentíny, Nemecka a iných štátov.
Popri tradičných domanižských vzoroch využíva i iné techniky písania kraslíc. Ak je vajíčko popísané a vyfarbené, potom sa musí nad varičom alebo kahanom nahriať a opatrne handričkou zotrieť vosk, Ktorý má kryciu úlohu pri farbení kraslíc. Napokon vajíčko čistou handrou vyleštíme a zažiari nám peknými farbami.
Pani Dudáková bola všestrannou ľudovou umelkyňou.
Okrem písania kraslíc sa venovala výrobe bábik zo šúpolia, zhotoveniu vyšívaných obrázkov do drevených rámikov, ktoré jej ochotne vyrábal jej manžel Ondrej Dudák. Krásne boli jej ozdôbky z drôtu – brošničky, náhrdelníky. Bola veľmi vnímavá, mala dobrú pamäť a snahu takmer všetko vyskúšať, čo videla u iných ľudových umelcov. Svoje skúsenosti a umenie si nenechávala pre seba, ale ochotne zasvätila do tajov každého, kto o to prejavil záujem. Ak sa jej podarilo niekoho získať pre maľovanie alebo zhotovovanie figúrok zo šúpolia či drôtu, bola veľmi šťastná.
Košikárstvo
V každej dedine sa pestovali zemiaky, sadila fazuľa a na tieto plodiny boli potrebné košíky. Nuž veru v každej dedine bolo košikárov neúrekom. Skoro každý chlap v dedine musel vedieť upliesť košík, zhotoviť metlu z brezového prútia a na Veľkonočný pondelok upliesť korbáč. 4asy sa zmenili, košikárov ubudlo a je potešujúce, že toto remeslo znovu ožíva.
Pernikárstvo
Pečenie perníkov v našej obci nemá stáročnú tradíciu. Objavilo sa už v osemdesiatych rokoch pričinením Petronely Kiššovej, rod. Zajacovej, ktorá sa tejto praktickej záľube venuje už desiatku rokov. Pečenie medovníkov siaha na Slovensku do 17. storočia. Teší nás, že v Domaniži sa tejto práci venuje pani Kiššová. Vystavuje na rôznych výstavách a každoročne na Veľkonočnej Domaniži.
Zvyky a obyčaje
Fašiangy – pochovávanie basy
Fašiangy sú obdobím od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Tri dni pred pôstom sa pečú v domácnostiach šišky, chystajú sa masky, aby sme využili posledné predpôstne dni na zabavenie. V Domaniži býva zvyk, že nebojácne ženy i muži v sprievode ľudovej hudby prejdú po dedine, tancujú a spievajú. Nezabudnú navštíviť materskú i základnú školu a samozrejme miestne pohostinstvo. Skupinu veselých masiek i muzikantov počastujú pálenkou, dajú niečo na zahryznutie, prípadne nejakú korunu. Večer nasleduje zábava, aby sa o polnoci ukončilo obdobie veselosti pochovávaním basy.
Lucia
Už 12. decembra sa niektoré dievčatá a ženy zahalia do bielych plachiet a navštívia známe rodiny, prídu do príbytkov a krídlami či metličkami vyháňajú zlé sily. Na Slovensku sa traduje, že Lucia bola najväčšia zo všetkých bosoriek, pretože keď ju hodili do plameňov nezhorela, ale žila ďalej. Podľa legendy spracovanej v Danteho Božskej komédii Lucii už ako kresťanke vnútili pohanského ženícha, ktorého očarili jej krásne oči.
Situáciu vyriešila tým, že si ich vylúpila a na miske podala svojmu obdivovateľovi, aby sa nemusela zaň vydať. Panna Mária ju za to odmenila ešte krajšími očami.
Stavanie májov
V predvečer prvého mája mládenci stavali slobodným dievčatám máje, ktoré obyčajne dievčatá ozdobili mašľami z krepového papiera. Bolo zvykom postaviť spoločný máj pred kostolom, na námestie, pred krčmou či požiarnou zbrojnicou alebo obchodom.
Dožinky
Slávnosť ukončenia žatvy. V minulosti mali obrady dožinkov prispieť k dosiahnutiu dobrej úrody. Z prvých a posledných klasov sa uplietol dožinkový veniec, ktorý sa zavesil u gazdu pod strechu domu a z prvého narýchlo vymláteného obilia sa upiekol nový chlieb. Družstevníci poriadali pravidelne dožinkovú veselicu. Úsmevnou udalosťou bol vyzdobený dožinkový voz a v ňom zapriahnutý cap.
Divadlo
Zo starej kroniky sa dozvedáme, že Divadelný krúžok bol v Domaniži založený 21. apríla 1919 s mnohými ťažkosťami. Najhoršie bolo, že ľud ho neznal, a ani o ňom nič počuť nechcel. Obetaví miestni učitelia podnikli na výzvu vrchnosti túto neľahkú prácu. Zriadiť divadlo. Ale kde? Veď obec nemá miestnosť.. Cez prázdniny však zhotovili kulisy. Pracovali usilovne ako stolári a maliari. Kulisy zhotovili z lát, ktoré im podarovala firma Šimon. Po papier, ktorým oblepili kulisy išli až do Trenčína a za 1m2 zaplatili až 7 korún. Ľudia pomohli drobnosťami, majetnejší darmi alebo prácou. Prvá hra bola od F. Urbánka Škriatok. Výsledok bol neočakávaný. Príjem divadla bol 666 korún. Divadlo sa hrávalo v rímskokatolíckej škole a hrávalo sa niekoľko rokov. A hráva sa až do dnes. Medzi najlepšie hry patrili: Čaro svedomia, Komasáci, Kvet lásky, Všetko za národ, Zmarené námluvy, Pacientka, Fígeľ čo fígeľ, 100% DPH (Domanižanské Pekelné Humoresky).
V roku 1993 súbor požiadal o spoluprácu Okresné osvetové stredisko v Považskej Bystrici, ktoré pre krúžok zabezpečila režiséra, skúseného ochotníckeho herca Ladislava Buocika, ktorý sa súboru venuje doteraz.
Šport
Futbal
Vznik futbalového oddielu je úzko spätý so vznikom TJ. Jeho registráciu a prihlásením sa do futbalovej súťaže v roku1948 sa začala v našej obci písať história organizovaného športu.
Priekopníkom najobľúbenejšej hry na svete sa u nás stali František Domanický, Pažitný, Skáčik, Záhora. ...
Dnes futbalové družstvo hrá 4. ligu trenčianskeho kraja, a pokúša sa postúpiť vyššie.
Ľadový hokej
Popularita hokeja vo svete spôsobila, že každý zamrznutý potok, jazero alebo väčšia kaluža sa stali v zimných mesiacoch klziskom, na ktorom sa za malým gumovým kotúčom s hokejkou v ruke naháňali desiatky dedinských chlapcov. Nadšenie a radosť s pohybu im pomáhali prekonať rôzne prekážky pri výstavbe prvých klzísk. No keďže sa neskôr nenašli prostriedky na vybudovanie kvalitného štadióna prípadne klziska, hokej v Domaniži zanikol.
Športovo strelecký klub Domaniža
Športovo strelecký klub sa zameriava hlavne na výchovu mládeže v športovej činnosti. V mládežníckych disciplínách dosahujeme v rámci Slovenska výborne výsledky Medzi najlepších mládežníkov patrí Janka Lišková a jej sestra Martina. Dnes má klub 25 členov.
Športovo strelecký areál Domaniža je najväčšie strelecké zariadenie v SR. Náš športovo strelecký klub má v tomto zariadení vybudované výborné podmienky pre svoju činnosť. Na strelniciach môže súčasne strieľať cca 135 strelcov – 70 streleckých stanovíšť pre malorážnu streľbu, 44 streleckých stanovíšť pre pištoľovú streľbu, 18 streleckých stanovíšť pre vzduchovkovú streľbu. V budove streleckého areálu je možné ubytovanie pre 40 športovcov, mimo budovy je možnosť ubytovať 40 osôb.
Športovo strelecký klub poriada pravidelne ročne tie najvyššie strelecké súťaže vo vlastnom Športovo streleckom areáli a to Majstrovstvá SR, Extraligu SR, Ligu talentovanej mládeže i rôzne cenové súťaže. Medzi najlepšie patrí Veľká cena Domaniže. Použitá literatúra
1. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku
Bratislava, Veda 1977, s.348
2. Novák Jozef - Slovenské mestské a obecné erby
Martin, Osveta 1972, s. 150,151
3. Obecná kronika 1933-1950
4. Obecná kronika 1968-1989
5. Kronika ZŠ 1946-1997
Záväzné prehlásenie: Týmto prehlasujem, že túto prácu som písal osobne za pomoci uvedených zdrojov. Poďakovanie: Týmto by som chcel poďakovať predstaviteľom obce a obecnému kronikárovi za ochotu spolupracovať.
Domaniža
Vypracoval: Radoslav Haviar
Ročník: 2.
Školský rok: 2001/2002.
|
