Kopanice (Pyramída, 1976)

Samostatná, ale aj veľmi zaujímavá sídelná forma na Slovensku. Kopanice sa vymykajú z charakteru na našom území bežne rozšírených sústredených sídiel niekoľkými svojskými črtami. Najcharakteristickejšie je, že takéto roľnícke usadlosti ležia v členitých horských terénoch, v reťazovej zástavbe v údoliach alebo voľne rozptýlené po chotároch, kde stoja osamote, resp. tvoria menšie či väčšie zhluky. Okrem toho má každá kopaničiarska obec svoje ústredie, ktoré charakterom zodpovedá niektorému typu sústredených sídiel. Tieto, pre kopanice svojské črty, najmä však ich výskyt v horskom teréne, podmienili vytvorenie názoru, že príčinou ich vzniku bolo geografické prostredie, no z historického hľadiska sa táto problematika javí ako problém historický, hospodársko-sociálny a vlastnícko-právny. To znamená, že kopanice vznikali v určitom historickom období, v špecifických hospodársko-sociálnych pomeroch v rámci zvláštnych majetkových a vlastníckych podmienok.

Začiatky kopaničiarskeho osídlenia, ktoré sa pokladá za posledná fázu osídľovania Slovenska, spadajú do obdobia neskorého feudalizmu. Doklady o vzniku kopaníc pochádzajú síce už zo 16. stor., ale väčšina z nich vznikala v 18. a 19. storočí a v niektorých oblastiach pretrváva do súčasnosti. Vznikali na nevyužívanej a dovtedy neskultivovanej zemepánskej pôde, ktorá sa však po zúrodnení nedostávala do urbárskeho pôdneho fondu, ako to bolo v predchádzajúcom osídľovacom období v čase roľníckej kolonizácie. Kopanice zostali aj naďalej vlastníctvom zemepána – súčasťou jeho alodiálnej pôdy. Zemepán mal dispozičné právo na pôdu, ľubovoľne stanovoval dávky i roboty a sám určoval svoj vzťah (ktorý bol súkromnoprávny) ku kopaničiarovi. Tento vzťah sa nezmenil ani v druhej polovici 19. stor., pretože ani zákon o zrušení poddanstva, ani vydanie urbárskeho patentu sa nevzťahovali na kopanice. Odškodné za feudálne služobnosti od urbárskej pôdy dostal zemepán od štátu, kým z feudálnych služobností od kopaníc sa museli roľníci vykupovať sami.

Napriek tomu, že kopanice vznikali v rovnakom období za rovnakých hospodársko-sociálnych i vlastnícko-právnych pomerov, poznáme dve základné skupiny týchto usadlostí, jedna z nich vznikala v rovinných oblastiach, hneď pri hraniciach urbárskej pôdy, ktorá sa neskôr stala súčasťou chotára sústredenej obce a bolo možné ju z nej obrábať. Takéto kopanice sa dodnes nezachovali. Druhou skupinou sú kopanice v horských oblastiach. Keďže sa v členitom teréne nemohli chotárne obce rozširovať do šírky, postupovalo zúrodňovanie pôdy po údoliach, neskôr na svahy a potom i na planiny. Išlo o zeme pomerne vzdialené od hraníc urbárskej pôdy, takže jej využívanie a obrábanie nebolo možné zo sústredenej obce. Preto sa roľníci so svojimi rodinami postupne sťahovali na novozískanú pôdu.

Pohyb mimo hraníc urbárskej pôdy nebol však vo všetkých prípadoch jednoduchý, jednoznačný a rýchly, po získaní novej pôdy si roľník staval na začiatku iba prechodné obydlie, v ktorom mohol počas poľnohospodárskych prác bývať a potom sa vrátiť späť do ústredia. Jasným dôkazom toho sú kopanice, kde ešte dnes v chotároch obcí nachádzame množstvo jednoduchých prechodných obydlí. Z výskumov jasne vyplýva, že v prvej fáze malo kopaničiarske osídlenie v horských oblastiach prevažne pastiersky charakter. Postupne sa však väčšina kopaničiarov, ak mali vhodné podmienky a dovoľovali to miestne pomery, zaoberala aj pestovaním najpotrebnejších plodín (ovos, raž; od 19. stor. zemiaky a ďatelina).

Zmenu prechodných obydlí na trvalé možno najlepšie sledovať na Kysuciach (v oblasti Javorníkov a Západných Beskýd). Prechodné obydlia sa nazývajú cholvarky. V letných mesiacoch sa v nich zdržiavali niektorí členovia rodiny majiteľa a pásli dobytok a ovce. Neskôr tieto jednoduché prechodné objekty začali používať aj na prezimovávanie statku. Takto sa okolo cholvarku začalo vytvárať trvalejšie obydlie a po príprave stavebného materiálu sa pristúpilo k stavbe obytného domu. Roľnícku usadlosť na mieste cholvarku alebo pri ňom si stavali spravidla mladší členovia rodiny z pôvodného otcovského dvora v ústredí. Niektoré kopanice sú dnes na takom vývojovom stupni, že celé sídlo tvorí jedna roľnícka usadlosť. V súvislosti so vzrastajúcou populáciou v rámci rodiny pribúdali však v usadlosti ďalšie obytné i hospodárske stavby a vznikol dvor s viacerými rodinami, ale ako jedna hospodárska jednotka. Dvor bol pomenovaný podľa zakladateľa cholvarku. Na mnohých miestach tento prirodzený vývoj postupoval ďalej. Vznikali skupinové dvory a stálym zvyšovaním počtu obyvateľov osady, sa z nich v niekoľkých prípadoch neskôr stali samostatné obce.

Rozšírenie kopaničiarskeho osídlenia na Slovensku zaberá v niektorých oblastiach kompaktné územie. Každé z nich má svoje osobitné krajové zvláštnosti, podmienené predovšetkým spôsobom zamestnania obyvateľstva, hoci nemožno zaznávať ani iné ovplyvňujúce faktory. Na Slovensku poznáme niekoľko takýchto oblastí. Najznámejšie z nich sú kopaničiarska oblasť Javorníka a Západných Beskýd, oblasť Bielych Karpát a laznícka oblasť krupinsko-pliešovská, detvianska a málinská. Kopaničiarske osídľovanie v oblasti Javorníka a Západných Beskýd sa začalo už v 16. storočí a pretrvávalo do súčasnosti. Vo svojich začiatkoch malo pastiersky ráz, ktorý sa zachoval doteraz na všetkých existujúcich cholvarkoch tohto kraja. So svojim i 933 kopanicami patrí medzi najväčšie kopaničiarske oblasti na Slovensku. Bielokarpatská oblasť. Podľa veľkosti siahajú taktiež až do 16. stor. Zaberá celé Biele Karpaty od Senice až po Trenčín. Tretia podľa veľkosti je laznícka krupinsko-pliešovská, detvianska a málinská oblasť, kde kopaničiarske osídlenie na viac ako päťsto lazoch malo pôvodne prevažne pastiersky charakter. Okrem týchto všeobecne známych kopaničiarskych oblastí existuje ešte prievidzská kopaničiarska oblasť so 103 kopanicami a novobanská kopaničiarska oblasť, kde sa osídlenie vyvíjalo v spojitosti s baníctvom, drevorubačstvom, uhliarstvom a pastierstvom. popri týchto spomínaných oblastiach nachádzame aj jednotlivé obce, ktoré majú kopaničiarsky ráz, a to na Horehroní (Čierny Balog a i.) na rozhraní Liptova a Oravy (Huty, Malé Borové), v Spišskej Magure (Ždiar, Osturňa), ďalej Klenovec, Lom nad Rimavicou a i.