Kopanice

Kopanice (Pyramída, 1976)

Samostatná, ale aj veľmi zaujímavá sídelná forma na Slovensku. Kopanice sa vymykajú z charakteru na našom území bežne rozšírených sústredených sídiel niekoľkými svojskými črtami. Najcharakteristickejšie je, že takéto roľnícke usadlosti ležia v členitých horských terénoch, v reťazovej zástavbe v údoliach alebo voľne rozptýlené po chotároch, kde stoja osamote, resp. tvoria menšie či väčšie zhluky. Okrem toho má každá kopaničiarska obec svoje ústredie, ktoré charakterom zodpovedá niektorému typu sústredených sídiel. Tieto, pre kopanice svojské črty, najmä však ich výskyt v horskom teréne, podmienili vytvorenie názoru, že príčinou ich vzniku bolo geografické prostredie, no z historického hľadiska sa táto problematika javí ako problém historický, hospodársko-sociálny a vlastnícko-právny. To znamená, že kopanice vznikali v určitom historickom období, v špecifických hospodársko-sociálnych pomeroch v rámci zvláštnych majetkových a vlastníckych podmienok.

Začiatky kopaničiarskeho osídlenia, ktoré sa pokladá za posledná fázu osídľovania Slovenska, spadajú do obdobia neskorého feudalizmu. Doklady o vzniku kopaníc pochádzajú síce už zo 16. stor., ale väčšina z nich vznikala v 18. a 19. storočí a v niektorých oblastiach pretrváva do súčasnosti. Vznikali na nevyužívanej a dovtedy neskultivovanej zemepánskej pôde, ktorá sa však po zúrodnení nedostávala do urbárskeho pôdneho fondu, ako to bolo v predchádzajúcom osídľovacom období v čase roľníckej kolonizácie. Kopanice zostali aj naďalej vlastníctvom zemepána – súčasťou jeho alodiálnej pôdy. Zemepán mal dispozičné právo na pôdu, ľubovoľne stanovoval dávky i roboty a sám určoval svoj vzťah (ktorý bol súkromnoprávny) ku kopaničiarovi. Tento vzťah sa nezmenil ani v druhej polovici 19. stor., pretože ani zákon o zrušení poddanstva, ani vydanie urbárskeho patentu sa nevzťahovali na kopanice. Odškodné za feudálne služobnosti od urbárskej pôdy dostal zemepán od štátu, kým z feudálnych služobností od kopaníc sa museli roľníci vykupovať sami.

Napriek tomu, že kopanice vznikali v rovnakom období za rovnakých hospodársko-sociálnych i vlastnícko-právnych pomerov, poznáme dve základné skupiny týchto usadlostí, jedna z nich vznikala v rovinných oblastiach, hneď pri hraniciach urbárskej pôdy, ktorá sa neskôr stala súčasťou chotára sústredenej obce a bolo možné ju z nej obrábať. Takéto kopanice sa dodnes nezachovali. Druhou skupinou sú kopanice v horských oblastiach. Keďže sa v členitom teréne nemohli chotárne obce rozširovať do šírky, postupovalo zúrodňovanie pôdy po údoliach, neskôr na svahy a potom i na planiny. Išlo o zeme pomerne vzdialené od hraníc urbárskej pôdy, takže jej využívanie a obrábanie nebolo možné zo sústredenej obce. Preto sa roľníci so svojimi rodinami postupne sťahovali na novozískanú pôdu.

Pohyb mimo hraníc urbárskej pôdy nebol však vo všetkých prípadoch jednoduchý, jednoznačný a rýchly, po získaní novej pôdy si roľník staval na začiatku iba prechodné obydlie, v ktorom mohol počas poľnohospodárskych prác bývať a potom sa vrátiť späť do ústredia. Jasným dôkazom toho sú kopanice, kde ešte dnes v chotároch obcí nachádzame množstvo jednoduchých prechodných obydlí. Z výskumov jasne vyplýva, že v prvej fáze malo kopaničiarske osídlenie v horských oblastiach prevažne pastiersky charakter. Postupne sa však väčšina kopaničiarov, ak mali vhodné podmienky a dovoľovali to miestne pomery, zaoberala aj pestovaním najpotrebnejších plodín (ovos, raž; od 19. stor. zemiaky a ďatelina).

Zmenu prechodných obydlí na trvalé možno najlepšie sledovať na Kysuciach (v oblasti Javorníkov a Západných Beskýd). Prechodné obydlia sa nazývajú cholvarky. V letných mesiacoch sa v nich zdržiavali niektorí členovia rodiny majiteľa a pásli dobytok a ovce. Neskôr tieto jednoduché prechodné objekty začali používať aj na prezimovávanie statku. Takto sa okolo cholvarku začalo vytvárať trvalejšie obydlie a po príprave stavebného materiálu sa pristúpilo k stavbe obytného domu. Roľnícku usadlosť na mieste cholvarku alebo pri ňom si stavali spravidla mladší členovia rodiny z pôvodného otcovského dvora v ústredí. Niektoré kopanice sú dnes na takom vývojovom stupni, že celé sídlo tvorí jedna roľnícka usadlosť. V súvislosti so vzrastajúcou populáciou v rámci rodiny pribúdali však v usadlosti ďalšie obytné i hospodárske stavby a vznikol dvor s viacerými rodinami, ale ako jedna hospodárska jednotka. Dvor bol pomenovaný podľa zakladateľa cholvarku. Na mnohých miestach tento prirodzený vývoj postupoval ďalej. Vznikali skupinové dvory a stálym zvyšovaním počtu obyvateľov osady, sa z nich v niekoľkých prípadoch neskôr stali samostatné obce.

Rozšírenie kopaničiarskeho osídlenia na Slovensku zaberá v niektorých oblastiach kompaktné územie. Každé z nich má svoje osobitné krajové zvláštnosti, podmienené predovšetkým spôsobom zamestnania obyvateľstva, hoci nemožno zaznávať ani iné ovplyvňujúce faktory. Na Slovensku poznáme niekoľko takýchto oblastí. Najznámejšie z nich sú kopaničiarska oblasť Javorníka a Západných Beskýd, oblasť Bielych Karpát a laznícka oblasť krupinsko-pliešovská, detvianska a málinská. Kopaničiarske osídľovanie v oblasti Javorníka a Západných Beskýd sa začalo už v 16. storočí a pretrvávalo do súčasnosti. Vo svojich začiatkoch malo pastiersky ráz, ktorý sa zachoval doteraz na všetkých existujúcich cholvarkoch tohto kraja. So svojim i 933 kopanicami patrí medzi najväčšie kopaničiarske oblasti na Slovensku. Bielokarpatská oblasť. Podľa veľkosti siahajú taktiež až do 16. stor. Zaberá celé Biele Karpaty od Senice až po Trenčín. Tretia podľa veľkosti je laznícka krupinsko-pliešovská, detvianska a málinská oblasť, kde kopaničiarske osídlenie na viac ako päťsto lazoch malo pôvodne prevažne pastiersky charakter. Okrem týchto všeobecne známych kopaničiarskych oblastí existuje ešte prievidzská kopaničiarska oblasť so 103 kopanicami a novobanská kopaničiarska oblasť, kde sa osídlenie vyvíjalo v spojitosti s baníctvom, drevorubačstvom, uhliarstvom a pastierstvom. popri týchto spomínaných oblastiach nachádzame aj jednotlivé obce, ktoré majú kopaničiarsky ráz, a to na Horehroní (Čierny Balog a i.) na rozhraní Liptova a Oravy (Huty, Malé Borové), v Spišskej Magure (Ždiar, Osturňa), ďalej Klenovec, Lom nad Rimavicou a i.
Kopaničiarske osídlenie niektorých oblastí Slovenska je teda nielen zvláštnym typom bývania a sídelnej formy – na kopaniciach sa vytvárali aj podmienky pre svojský spôsob života. Ťažká práca kopaničiarov, ktorí zápasili s pôdou v nepriaznivých horských podmienkach a ich izolovanosť od obyvateľov ústredia vplývali nielen na ich bývanie, odievanie a mentalitu, ale na ich kultúrnu úroveň vôbec. Preto i dnes, keď hovoríme o kopaniciach alebo lazoch, vybavuje sa nám predstava chudobného kraja v horských oblastiach Slovenska. Napriek tomu, že dodnes zachované obydlia kopaničiarskeho osídlenia a spôsob života v nich môžu do určitej miery zodpovedať týmto predstavám, situácia sa aj tu výrazne mení. Väčšina mužov a mládeže zanechala málo prosperujúce poľnohospodárstvo a našla si pracovné príležitosti v mestách, v socialistickom poľnohospodárstve alebo v priemysle v bližšom či vzdialenejšom okolí. Zvyšuje sa tak ekonomická prosperita kopaničiarov, mnohí z nich si stavajú na kopaniciach nové domy, ktoré spĺňajú aj náročnejšie kritériá moderného bývania. postupne sa odstraňuje aj izolovanosť medzi kopanicami a ústredím a mení sa spôsob života ich obyvateľov.

Kopanice (Encyklopédia Slovenska K-M,1979)

Kategória pozemkov v 16.-20. stor. V období feudalizmu, do ktorého spadal rozvoj kopaničiarskeho osídlenia. Líšila sa právne od kategórie pozemkov patriacich k poddanskej, t. j. urbárskej usadlosti. Kopanice získali roľníci kultivovaním dovtedy poľnohospodársky nevyužívanej pôdy, t. j. rúbaním, klčovaním, žiarením lesov, krovinových plôch, viníc, odvodňovaním a regulovaním mokrých pôd, lúk a pretože v období feudalizmu hlavným vlastníkom všetkej pôdy bola feudálna vrchnosť zemepán, kopanice sa nestali majetkom kopaničiara - roľníka, ten bol len ich užívateľom a odovzdával za ne zemepánovi určité služobnosti, dávky a podobne. Na rozdiel od urbárskej pôdy roľník neplatil od nich štátne ani iné verejné dane, preto tvorili dôležitý doplnok hospodárstva slovenského poddaného roľníctva v mnohých oblastiach alebo prípadoch jeho jedinú životnú postať. Zemepán mal právo kopanice poddanému odňať, ale s podmienkou, že mu dal náhradu za námahu vynaloženú na ich skultivovanie. Uhorský zákonník sa po prvýkrát zmienil o kopaničiarskej pôde zák. článkom 58 z 1555. Otázky vlastníckeho a úžitkového práva, ako a j práva spätného výkupu kopaníc podrobne riešila až tereziánska urbárska úprava 1767 a zákony uhorského snemu 1832-36, ktoré však zachovávali hlavné právo vlastníctva kopaníc pre feudálov. Zákon o zrušení poddanstva 1848 v Uhorsku sa na kopaničiarsku pôdu nevzťahoval, až urbársky patent 1853 a zák. 1872 riešili otázku kopaníc, umožňujúc ich držiteľom súkromný výkup služobností zaťažujúcich kopanice, alebo ich odňatie za určitú náhradu. V riešení tejto otázky sa veľmi markantne odrazilo nerevolučné likvidovanie feudalizmu 1848, ktoré malo pre držiteľov kopaníc ťažké následky. Napr. v 27 obciach patriacich k cisárskym rodovým majetkom na panstve Holíč a Šaštín držali roľníci vyše 14 tis. jutár kopaničiarskych poľností a lúk. Len za výkup 2500 jutár zaplatili vyše 180 tis. zlatých. V období kapitalizmu kopaničiarske pozemky právne splynuli s ostatnými kategóriami pôdy, a dnes, pokiaľ nejde o sídlištný jav, o ich dávnej existencii hovoria už iba chotárne názvy. Krajovo sa kopanice nazývajú tiež klčoviská, rúbanky, kopánky, nivy, lazy, rale, irtáše (z maďarského irtvány), ortováne, ortoviská, vedľajšie grunty.

kopaničiarske osídlenie

– fáza osídľovania nášho územia v 16.- 20. stor. Nadviazala na kolonizáciu na valašskom práve, ktoré už koncom 16. stor. začala prerastať v kopaničiarske osídlenie Zasiahla, predovšetkým hornaté oblasti Slovenska, predtým hospodársky málo využité, čomu zodpovedá aj sídlištný ráz rozptýlených roľníckych usadlostí, alebo ich malých skupín stojacich mimo uzavretej osady. Kopaničiarske osídlenie vzniklo na kopaniciach, obrábanie ktorých bolo pre veľké vzdialenosti ťažko dostupné z centrálnej obce. Na severe Slovenska malo pôvodne dobytkársky charakter, pri salašoch postupne vznikali klčoviská, čím kopaničiarske osídlenie nadobudlo dobytkársko-roľnícky charakter. Pôvodne osobným vlastníctvom kopaničiara boli len budovy, avšak urbárska regulácia Márie Terézie preradila značnú časť kopaničiarskej usadlosti do urbárskej kategórie. Po zrušení poddanstva urbársky patent z 1853 priznal aj držiteľom väčšiny neurbárskych kopaničiarskych usadlostí právo nadobudnúť ich vlastníctvo súkromným výkupom feudálnych služobností, ktoré ich zaťažovali. Na Slovensku je kopaničiarske osídlenie rozdelené do týchto oblastí: 1. kopaničiarska oblasť bielokarpatská – rozprestiera sa od východnej časti Myjavskej pahorkatiny cez Biele Karpaty až k Vlárskemu priesmyku (------myjavské kopanice), 2. kopaničiarska oblasť Západných Beskýd – od Bielych Karpát po Oravu. Na Kysuciach sa kopaničiarske usadlosti volajú folvarky alebo cholvarky, na Orave rale. K 53 strediskovým obciam patrilo 933 kopaníc a žilo na nich takmer 70 000, t. j. 60% obyvateľov, 3. menšia kopaničiarska oblasť prievidzská (-----belianske kopanice), 4. kopaniciarska oblasť novobanská – kopaničiarske osídlenie vznikalo pôvodne v spojitosti s baníctvom, drevorubačstvom, uhliarstvom a pastierstvom. K 6 centrálnym obciam patrilo 56 kopaníc, na ktorých žilo vyše 9 000, t. j. 64% obyvateľov. Kopaničiarske usadlosti sa volajú štále. 5. kopaničiarska oblasť lazová v okolí Detvy, Krupiny, Modrého Kameňa, Lučenca a Rimavskej Soboty. Z niektorých lazových zoskupení vznikali samostatné lazové obce, Hriňová, Stožok, Slatinské Lazy, Kalinka a i. K 47 strediskovým obciam patrilo 507 lazov s takmer 40 000, t. j. 50% obyvateľov. Okrem týchto oblastí, kopaničiarske usadlosti vznikli v podpolianskej oblasti (Látky) za 1 ČSR. V priebehu storočí prešlo kopaničiarske osídlenie i jeho hospodárenie zložitým vývinom. Odlúčenosť od kolektívu obyvateľov sústredenej obce, svojráze prostredie a živ. podmienky vtlačili osobitý svojráz mentalite, spôsobu života i celému folklóru kopaničiarskeho obyvateľstva.

myjavské kopanice – Početné doliny a ich svahy poskytovali v pôvodne zalesnenom území vhodné podmienky pre poľnohospodársku kolonizáciu, ktorá sa začala, podobne ako v ostatných kopaničiarskych oblastiach na Slovensku, v 16. stor., najväčší rozmach dosiahla v 17. až do pol. 19. stor. Príčinou bol nedostatok urbárskej pôdy schopnej zabezpečiť výživu obyvateľov, ktorého počet sa stále zvyšoval prílivom utečencov pred tureckým nebezpečenstvom a v 17. stor. aj prenasledovaných českých exulantov. Napr. mesto Myjava bolo ešte v 16. stor. iba hospodárskym dvorom, neskôr sa stalo nielen samostatnou obcou, ale aj východiskom pre osídľovanie okolitých území. Vzhľadom na odľahlú polohu a relatívnu izolovanosť kopaničiarov sa uplatňovalo samozásobiteľské hospodárenie. Popri obžive si zabezpečovali aj výrobu plátna, spracovanie koží a vlny, rozličné výrobky z dreva a hosp. náradie. Remeselnícka výroba pre trh sa rozvinula iba v okolí Myjavy, a to tkáčstvo. Podstatné zmeny v živote obyvateľov nastali po 1945. Zmodernizované poľnohospodárstvo prešlo na družstevnú veľkovýrobu (súkromní roľníci obrábajú necelých 15% pôdy), priemysel vzrástol nielen v rámci oblasti, ale aj v blízkych strediskách Záhoria a Považia. Zlepšili sa komunikácie a rozšírila sa autobusová doprava, takmer všetky kopanice boli elektrifikované, rozšírila sa sieť škôl, obchodu a iných služieb. Zvýšená životná úroveň obyvateľov. Niektoré z oblastí sa rýchlo rozrastajú, mnohé stagnujú a časť zaniká, ale ešte aj dnes (1979) žije na kopaniciach takmer polovica obyvateľov z celej oblasti. Preto je isté, že kopaničiarske osídlenie zostanie i naďalej charakteristickým znakom krajiny na Myjavskej pahorkatine a svahoch Bielych Karpát so svojráznymi črtami životného prostredia a novou turistickou a rekreačnou funkciou.

20.stor. trendy.

1. zúčastňovali sa na odbojových či revolučných hnutiach, Prievidza – Žižka))
2. postupné rozširovanie kopaníc v polovici 20. stor. na viesky (3 a viac domov) a obce
3. postupné zanechávanie pôvodného spôsobu života (roľníctvo, pastierstvo), dochádzka do veľkých priemyselných podnikoch v okolí po zlepšení autobusovej dopravy, školstva, obchodov...
4. v niektorých oblastiach badať vyľudňovanie. Predaj domov na rekreačné zariadenie, turistiku, či chalupy pre obyvateľov mesta.