Obsah:
1.1..................................... POLOHA
1.2..................................... ROZLOHA
1.3..................................... GEOLOGICKÁ STAVBA
1.4..................................... POVRCH
1.5..................................... PODNBIE
1.6..................................... PôDY
1.7..................................... VODSTVO
1.8..................................... VEGETÁCIA
1.9..................................... ZVIERATÁ
2.1..................................... POLNOHOSPODÁRSTVO
2.2..................................... PRIEMYSEL
2.3..................................... OBYVATELSTVO
2.4..................................... ŠTÁTNE ZRIADENIE
2.5..................................... SÍDLA
2.6..................................... DOPRAVA A SPOJE
2.7..................................... SYDNEY 2000
Fyzicko – Geografická Sféra
1.1 POLOHA
Najmenším a najredšie zaľudneným kontinentom na zemi je Austrália. Svojou polohou je odľahlá od ostatných svetadielov: 13 000 kilometrov od Južnej Ameriky a 350 kilometrov od Ázie. Leží na južnej pologuli, medzi 118° až 153° východnej zemepisnej dĺžky a 10° až 39° východnej zemepisnej šírky. Najsevernejším bodom pevniny je Yorkský mys (10°41 juž. šírky), najjužnejším bodom South East Point (39°07 juž. šírky), najvýchodnejším Byronov mys (153°39 vých. dĺžky) a najzápadnejším Príkry mys (113°09 vých. dĺžky). Austrálsky ostrovný kontinent omývajú vody Indického oceánu ( na severe Arafurské a Timorské more, na juhu Veľký austrálsky záliv ), Tasmanovho a Korálového mora Tichého oceánu. Jeho pevninská časť je takmer taká veľká ako Spojené štáty bez Aljašky. Jej meno pochádza z latinského "australis", t.j. "južná"( Terra australis incognita ). Prvým objaviteľom zeme bol holandský moreplavec W. Janzs, ktorý v roku 1606 pristál na západe Yorkského poloostrova. V štyridsiatych rokoch 17. storočia Abel Tasman objavil Tasmániu, Nový Zéland (1642), ostrovy Tonga, Fidži a Bismarckovo súostrovie. Anglický moreplavec James Cook dokázal v roku 1769 ostrovnú polohu Nového Zélandu a objavil v roku 1770 východné pobrežie Austrálie, ktoré nazval Nový Južný Wales, a tým dal podnet k anglickej kolonizácii. Od tejto chvíle sa stala súčasťou obrovskej koloniálnej ríše Anglicka.
1.2 ROZLOHA
Austrália má rozlohu 7 682 300 km2. Z tejto rozlohy tvorí poľnohospodárska pôda 61,4 %, lesy 13,8 %, vodstvo 0,9 % a ostatné 23,9 %. Šírka pevniny dosahuje 3200 kilometrov a dĺžka pevniny 4100 kilometrov. Najväčšími polostrovmi sú Arnhemská zem s rozlohou 243 000 km2 a Yorkským polostrovom, ktorý meria 210 000 km2. Najväčším ostrovom je Tasmánia (67 800 km2). Je federáciou šiestich štátov, dvoch pevninských teritórií a teritória Koralových ostrovov.
Medzi zväzové štáty patrí:
QUEENSLAND nachádzajúci sa na severovýchode s rozlohou 1 727 200 km2
NEW SOUTH WALES (Nový južný Wales) na juhovýchode s 801 600 km2
VICTORIA (Viktória) ležiaca taktiež na juhovýchode s 227 600 km2
SOUTH AUSTRALIA (Južná Austrália) na juhu kontinentu s 984 000 km2
WESTERN AUSTRALIA (Západná Austrália), pokrývajúca západnú tretinu kontinentu s 2 525 500 km2
TASMANIA (Tasmánia) ostrovný štát na juh od Viktórie s 67 800 km2
Medzi teritória patrí:
CAPITAL TERITORY (Územie hlavného mesta) ležiace v štáte Nový Južný Wales s rozlohou 2 400 km2
NORTHERN TERITORY (Severné teritórium) - severná a stredná Austrália s 1 346 200 km2
CORAL SEA ISLANDS TERITORY (Teritórium koralových ostrovov)
Ostrovy závislé od Austrálie sú:
CHRISTMAS ISLAND (Vianočný ostrov) s 135 km2
COCOS (KEELING) ISLANDS (Kokosové ostrovy) s 1 705 km2
NORFOLK ISLAND s rozlohou 36 km2
ASHMORE and CARTIER ISLANDS – 5 km2
HEARD ISLAND and McDONALD ISLANDS – 412 km2
1.3 GEOLOGICKÁ STAVBA
Slovné spojenia ako "Najstarší zemský kontinent" a "Večná pevnina patria Austrálii. V skutočnosti má Austrália veľmi aktívnu geologickú minulosť. Súčasná štruktúra Austrálie môže byť chápaná len v dobách tejto dlhej geologickej histórie. Dôležitý aspekt je, že približne pred 160 miliónmi rokmi, pred strednou Jurskou dobou, Austrália bola súčasťou superkontinentu nazývaného GONDWANA. Bola to veľká južná pevnina tvorená terajšou Južnou Amerikou, Stredným Východom, Madagaskarom, Indiou, Srí Lankou, Austráliou, Novým Zélandom a Antarktídou. Názov GONDWANA znamená "zem Gondov" a je odvodená z oblasti Indie, kde kedysi bolo staroveké kráľovstvo Gondov, aboriginovský kmeň. Ako dlho existovala GONDWANA sa nevie, ale tiež sa nevie ako bola obrovská pevnina zostavená, ale základné časti sa museli vyvíjať nezávisle počas Prekambria a skorého Paleozoiku.
Vonkajšie brehy majú oceánsku kôru pripojenú tam, kde sa proto-Pacifická doska zbieha na kontinente. Vnútorné okraje ukazujú praskliny, kde sa superkontinent rozdelil pozdĺž od seba, ktoré sú teraz stredooceánske chrbty. Dve oblasti, preto majú rozdielnu štruktúru a históriu.
Satelitné snímky spôsobili revolúciu v našich predstavách, aby sme pochopili kontinent fyzicky i ekonomicky. Máme všeobecnú kostru, čo sa týka štúdia vzťahov medzi geologickou štruktúrou a povrchom, klímy, pôdy a vegetácie a lesov, vlhkosť. Snímky tiež poskytujú informácie o polohe minerálnych zásob a pokroku na poľnohospodárskych plochách.
Najstaršie skaly v Austrálii boli nájdené v západnej polovici kontinentu. Formovali sa viac než 4 200 miliónov rokov a patria medzi najstaršie na svete. Pred miliónmi rokov bola prekambrianská láva a usadeniny hlboko pochované v zemskej kôre a boli premenené teplom a tlakom do skál prenikajúcich až do hĺbky žulových más. Tak zložité skaly obsahujú väčšinu z austrálskych zásob zlata, niklu, kobaltu. Ďalšie kovy nájdené na podobných miestach ako Kalgoorlie a Kambalda v Západnej Austrálii.
Medzi týmito starovekými Prekambriskými centrami alebo jadrami sú usadeninové panvy obsahujúce horniny bohaté na železo formované počas neskoršej fázy vývoja kontinentu. Zahŕňajú aj slávne zásoby železnej rudy v Hamersley a Mt. Newman, ktoré sa tiež nachádzajú v Západnej Austrálii.
Približne pred 2,000 miliónmi rokov zóny topenia v základoch zemskej kôry spôsobili trhliny a výsledkom toho sú trhlinové bazény vyplnené vulkanickou hmotou a hrubými usadeninami. Následné ochladenie vyvolalo širokú plytkú panvu, ktorá sa opäť zaplnila usadeninami. Lámanie, prekryvy a zosuvy týchto skál, a rozsiahle prenikanie do kôp žuly, zabralo miesto približne pred 1,800 miliónmi rokov.
Medzi 1,800 až 2,000 miliónmi rokov pred naším letopočtom, stále v čase Prekambria, niektoré z pravekých čiar slabostí boli znovu aktivované a vyskytla sa i dotieravosť ďalších žúl. Ako výsledok tohto poradia udalostí; rozľahlé plochy zemskej kôry boli stabilizované a pripojené k starším kontinentálnym skalám a vytvorili tu Austrálsky štít. Rovnaké udalosti boli zodpovedné za vytvorenie minerálnych ložísk na Mt. Isa v Queenslande a Broken Hill v Novom Južnom Walese, z ktorých pochádza väčšina vyťaženého striebra, zinku, tuhy a medi.
Neskôr, niektoré z týchto starších blokov sa rozštiepili vo vnútri alebo klesli pozdĺž ich okrajov, aby vytvorili jamy, v ktroých sa usadeniny hromadili, niektoré z nich sú stále pekne viditeľné v krajine. MacDonnelove vrchy, idúce z východu na západ cez oblasť Alice Springs v Severnom Teritóriu poznačili severný okraj Amadeuskej panvy, zlomenej a plnej usadenín, ktorá je viac než 10 km hrubá. Svah, z ktorého Stirlingove vrchy v Západnej Austrálii utvorili časť, predstavujúce zlomený západny okraj Yilgarnového bloku. Nie všetky zlomy vznikli v rovnakom čase. Jeden bol aktívny pred 1,000 – 300 mliónmi rokov a nachádzal sa pozdĺž MacDonnelových vrchov. Piesočnaté usadeniny veľkej hrúbky (vyše 20 km) sa hromadili v tomto poklese pôdy, až kým neskôr v Kambriu, keď boli deformované k vytvoreniu kompletnej sady prehybov odhalených dnes v Flindersových vrchoch v Južnej Austrálii.
Blízko začiatku Kambria, pred 540 miliónmi rokov, východná časť kontinentu začala rásť ako sopečné reťaze ostrovov a zasahujúcich do utvorených paniev. Toto sa vzťahuje na Tasman Fold Belt. Skladá sa z dvoch častí – západná Lachlan Fold Belt (Kambrium – Devon) a východná New England Fold Belt (Devon – Perm). Pás sedimentov a vulkanického materiálu, prenikajúci žulou, dnes označuje miesto týchto pravekých stavieb. Kopy hmoty uloženej na oceánskej panve boli prenesené smerom k okraju kontinentu a nalepené pohybom oceánskej dosky. Skaly tohto typu sú dobre viditeľné v New English Tablelands v Novom Južnom Walese a Coastal Bell of Queenslande. V Perm – Trias dobe, pred 280 – 300 miliónmi rokov, jamy za kopou veľkého množstva hromadených usadenín bohatých na tuhé rastliny, ktoré sa stali ložiskami uhlia, na ktorých zisku Austrália závisí.
Začiatkom Mezozoickej doby, pred 240 miliónmi rokov, sa väčšina zemskej kôry prestala pohybovať. Nasledujúca austrálska geologická história je charakterizovaná regionálnymi jamami v relatívne pokojnej kontinentálnej mase.
Najväčšia z týchto jám je Veľká Artézská Panva, ktorá pokrýva okolo jednej pätiny Austrálie. Tento rozľahlý bazén bol čiastočne vyplnený ložiskami usadenín z prúdov a jazier spojených s veľkým vnútorným odtokovým systémom – niečo podobné ako súčasné jazero Eyre v centrálnej Austrálii. Tieto usadeniny ležia na rôznych starých skalách, v rozpätí doby Prekambria až Permu.
Počas skorej Kriedy (100 – 120 mil. rokov), more sa dostalo do oblasti Karpentárskeho zálivu blízko Maryborough v Queenslande, aby vytvorilo rozľahlé vnútrozemské more. Zmena obsahu piesku usadenín uložených pred a po tomto morskom pôsobení vytvorilo zanechávajúcu vrstvu vodných ložísk hornín. Voda pod tlakom môže byť vyťahovaná vrtmi a to umožní vidiecky rozvoj, aby bol úspešný napriek nízkym zrážkam. Ostatné porovnateľne oslabené oblasti sú Eucla panva (Nullarborská planina).
Všeobecne, usadené skaly vyplňujúce panvu klesajúce smerom dovnútra z okraju, ktorý je priepustný, môžu niesť množstvo podzemnej vody. Vo Veľkej Artézskej Panve, táto voda je filtrovaná do veľkých hĺbok kvôli hrúbke usadených hornín a je zachytená. V Eucla Panve, voda nie je zachytená, ptretože bazén je otvorený do mora. V Murray Panve, naopak, je ventil taký malý, že podzemná voda sa zastavila.
Je dôležité poznamenať, že veľké planinové územia vo východnej a západnej polovici Austrálie vznikli z rozdielnych geologických udalostí. Na východe, hlavné jamy boli zaplnené usadeninami vyčistenými z okolitých výšin, zatiaľ čo na západe, jednoduché oblasti boli formované pokračujúcim kĺzaním pravekých Prekambrianských blokov, ale pokračujúce stúpanie to pomaly udržiavalo na rovnovážnej pozícii.
1.4 POVRCH
Austrália je najnižší, najplochejší a mimo Antarktídy aj najsuchší kontinent. Priemerná nadmorská výška je okolo 300 metrov. Jej základný tvar bol spôsobený pohybmi zemskej kôry, ale väčšina detailov bola vykrojená činnosťou riek. Tieto faktory spolu s účinkami opakujúcich sa zmien podnebia a morskej hladiny spôsobili terajší rozmanitý austrálsky povrch.
Kontinent sa skladá z troch hlavných celkov: Západná plošina, Centrálna nížina a Východná vysočina.
Západna plošina je rozdelená na oblasti s miestnymi názvami (Yilgarn, Kimberley, Arnhemská zem atď.). Väčšina z nich leží na pravekých skalách datovaných až do Prekambriských časov a sú uložené na tých miestach viac než 600 miliónov rokov. Piesková krajina a Barklyho plošina sú podložené mladšími (hlavne Palezoickými) skalami, zvetrané na rovný povrch a hrubo pokryté pieskom. Vápencový Nularborská planina bola pokrytá morom pred 15 – 20 miliónmi rokov, keď pozdĺž západného pobrežia sa skaly, také mladé ako Pliocén (2 – 5 miliónov rokov), boli oddelené Darlingským zlomom.
Väčšina z centrálnej Austrálie je plochá avšak nachádza sa tam aj veľa pohorí (napr. MacDonnellove vrchy a Musgravove vrchy) a niekoľko osamelých skál, z ktorých najznámejšia je Uluru (Ayersova skala) nachádzajúca sa v Severnom Teritóriu. V Južnej Austrálii, oblasť jazera Eyre je planinou, ale územie Flinders geologicky pozostáva zo zlomených blokov, ktoré vytvorili pohoria (napr. Flindersove vrchy a Mt. Lofty).
Centrálna nížina, ktorá sa rozkladá od Karpentárskeho zálivu cez Veľkú Artézsku panvu až po Murray-Darlingské planiny je charakteristická hrubými usadeninovými nahromadeninami. Ako názov hovorí, Veľká Artézska panva je tvorená vodnými ložiskami usadených hornín. Voda vstupuje do bazénu vo Východnej vysočine. Centrálna časť Centrálnej nížiny je vnútorný kanalizačný bazén jazera Eyre v Južnej Austrálii, ktoré leží 12 metrov pod hladinou mora. Naopak, rieky Murray-Darlingského a Karpentárskeho kanalizačného bazénu prúdia do mora.
Východná vysočina vystupuje mierne z centrálnej Austrálie smerom ku vyšším plošinám: dokonca najvyššia oblasť, okolie Mt. Kosciusko (2,230 m.n.m) v Novom Južnom Walese je plošina. Niekoľko mladých zlomov a záhybov, podobne ako jazero George zlom neďaleko Canberry a Lapstone Monocline pri Sydney, majú priame dôsledky na povrch. Po väčšinu jeho dĺžky Veľký Predel (oddeľujúci rieky tečúce na západ od riek prúdiacich do Pacifiku) sa tiahne naprieč pozoruhodnou plochou krajinou s jazerami a v skutočnosti to nie sú pokračujúce pohoria, aj keď názov Veľké Predelové Pohorie je širšie používaný, ale mylne.
Plošiny Východnej vysočiny zvyčajne končia na ich východných okrajoch vo vysokých zlomoch, ktoré spoločne vytvorili Veľký zlom, tiahnuci sa juhovýchodne od severného Queenslandu po východnú Victoriu. Austrálske najväčšie vodopády, napr. Wollombi v Novom Južnom Walese a Wallaman a Tully v Queenslande, ktoré sú všetky vysoké okolo 200 metrov – vznikli tam, kde rieky prúdia cez Veľký zlom. Vo Viktórii, stará plošina bola rozdelená do množstva oddelených Vysokých Planín.
Sopky vybuchovali vo východnej Austrálii po celý čas Cenzoickej doby. Jednotlivé sopky boli často také veľké ako súčasný Vezuv a rozľahlé lávove prúdy pokryli niektoré celé územia. Staršie sopky sú teraz hlboko narušené, ale valcovité výplne (sopečné zátky) nám poskytujú pôsobivú scenériu na miestach ako Glass House Mountains v Queenslande a Warrumbungles v Novom Južnom Walese. Sopečná aktivita pokračovala pred 2 miliónmi rokov vo Viktórii a Queenslande, keď Južná Austrália sa môže pochváliť najmladšou sopkou, 5000 rokov starým Mt. Gambier. Podobné mladé sopky majú prirodzene viac zrejmé sopečné materiály. Dnes väčšina Austrálie je vyprahnutá alebo polo-vyprahnutá.
Piesočné duny sú zvyčajne dĺžkové, sledujúce najvýznamnejší smer vetra a väčšina je ustálená. Kamenné púšte alebo ílové roviny (pokryté malými kamienkami a ílmi) sú územia bez pokrytia piesku a zaberajú väčšie územia ako dunové polia. Slané jazerá, tiež sa vyskytujú vo väčšine nízkoležiacich miestach. Niekoľko miliónov rokov boli rozlíšené ľadovou dobou. V Tasmánii sú stopy po niekoľkých fázach glaciál v Quaternarskej dobe, najstaršie majú viac než 780 000 rokov a Oligocénskej glaciály okolo 35 miliónov rokov. Avšak hlavná časť Austrálie bola ovplyvnená len počas vrcholu poslednej ľadovej doby, pred 20 000 rokmi. Dokonca potom ľad pokryl len 25 km2 okolo Mt. Kosciusko. V ľadových dobách rieky klesali na hladinu mora viac než o 100 metrov ako je to dnes. Ako sa atmosféra oteplovala a hladina mora stúpla po druhýkrát, nižšie údolia boli zatopené: niektoré sú teraz dobrými prístavmi – napr. Sydney, ale ostatné sú vyplnené usadeninami. Väčšina z austrálskej pobrežnej konfigurácie je výsledkom hromadenia usadenín na vytopených pobrežiach a na východe je charakteristická striedaním kamenných mysov a dlhých pláží podporovanými planinami vyplnenými riečnymi a lagúnovými usadenianami.
Hlavné znaky Austrálskeho povrchu sú dlhej doby a môžu byť pochopené len v kontexte globálnych tektonických zmien. Austrália bola niekedy časťou superkontinentu Gondwana a obklopená zemou na západe, juhu a východe. Nové oceány sa zjavili na východe a na západe, medzi 50 až 10 miliónmi rokov, kontinent sa posúval naprieč povrchu zemegule, pohybujúc sa severne z pozície susednej Antarktídy.
V minulosti boli v Austrálii veľké zmeny podnebia, ale zvláštne je to, že nevplývali na jej šírku. Ani keď Austrália bola blízko Južného pólu, podnebie bolo teplé a vlhké a tento model vytrval dosť dlhú dobu. Počas tohto času bola utvorená väčšina typických austrálskych pôd. Zdá sa, že vyprahnutosť sa objavila len potom, čo kontinent dosiahol jeho súčasnú šírku a severná časť pravdepodobne nikdy nebola suchá. Napriek prevahe dnešného suchého počasia, skutočná vyprahnutosť je geologicky mladá, s žiadnymi dunami alebo slanými jazerami staršími než 1 milión rokov. Naopak mnoho znakov odtokových modelov je pravekých: niektoré kurzy riek na juhu a východe sú staršie než rozbitie Gondwany a utvorenie súčasných austrálskych kontinentálnych brehov.
Pevninský tvar Austrálie vznikol hlavne z modelu rozpadu Gondwany. Až na to, že v Novom Južnom Walese, kde pevninský šelf je veľmi úzky, odkryl široký pevninský šelf spájajúci sa so strmým pevninským svahom. Queenslandské pobrežie je spojené so širokou podmorskou doskou, na ktorej vyrástla Veľká Útesová Bariéra pred 2 miliónmi rokov.
1.5 PODNEBIE
Austrália má pomerne kruté a premenlivé podnebie. Väčšina vnútrozemia je suchá, viac než trištvrtina kontinentu príjma menej než 600 mm zrážok za rok a polovica kontinentu menej než 300 mm. Avšak Severná Austrália má silné monzúnové dažde počas leta (December až Február) a ojedinele aj ničivé tropické cyklóny. Južná Austrália sa teší zvyčajne miernemu, ale stále veľmi premenlivému podnebiu s prevažne zimnými dažďami a častými lesnými požiarmi v juhovýchodnej polovici kontinentu. Tasmánii spôsobujú požiare také škody, ktoré sú porovnateľné len s Kaliforniou a Južnou Európou. V roku 1994 zasiahol jeden z požiarov aj predmestie Sydney, kde bolo zničených stovky domov.
Prvé teplotné záznamy siahajú až do roku 1800, keď boli urobené pre niekoľko miest. Hlavný rast siete meteorologických staníc nastal po roku 1908, keď bola prenesená zodpovednosť z minulej koloniálnej vlády na Commonwealth. Prvý podrobný opis podnebia z celého kontinentu bol vydaný v roku 1913. V súčasnosti sú tieto stanice používané na monitorovanie zmien podnebia z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Zhromaždenie národných meteorologických staníc sa skladá z približne 6000 staníc zachytávajúcich množstvo zrážok, 500 staníc zaoberajúcich sa okrem zrážok aj teplotou, oblačnosťou, vlhkosťou a vetrom a 50 staníc merajúcich teplotu, veternosť a vlhkosť vo výške 15 až 20 kilometrov.
Dva vplyvy s globálnou škálou na Austrálske podnebie sú vzostupujúca vetva Headley Cell a zostupujúca vetva Walker Circulation.
Headley Cell je hlavný severo – južný prúd, premiešavanie v atmosfére okolo rovníka. Je poháňaný rozdielmi vyžarovaného tepla slnkom medzi rovníkom a pólmi. Vzduch, ktorý zostupuje do vyhrievaných trópov, urýchľuje východne, kým sa pohybuje na juh, až kým západne prúd vyrazí do vĺn a vírov dôverne známemu kľukateniu prúdov, vyššej troposféry, ktorá približne leží na povrchu vysokotlakového hrebeňa a strednej šírky.
V strede zimy (Júl), v oblasti tropického pásma sa sťahuje na severnú pologuľu a subtropického pásma zo sériou východne pohybujúcich sa anticyklón sťahujúcich sa severne nad Austráliu. Juhovýchodné až východné vetry prevažujú nad severnou polovicou kontinentu a Južná Austrália je ovplyvnená vetrami v severozápadnej až juhozápadnej Austrálii. V strede leta (Január), vysokotlakové pásmo smeruje južne cez rovník a severozápadné monzúnové vetry sa rozprestierajú nad Severnou Austráliou.
Walker Circulation vyžaduje pomalé veľkorozsahové východnozápadne premiešavanie pozdĺž rovníka s hlavnou bunkou ležiacou cez Pacifik. Vzduch zostupuje v ťažkozrážkovej oblasti do teplej západnej časti Pacifiku cirkulujúci južne vo vyššej troposfére a zostupuje cez studenú vodu na východe Pacifiku v opustených pobrežiach Chile a Peru.
Systém počasia: Tri hlavné typy denného systému počasia prispievajú modelu austrálskeho podnebia.
1. Východne smerujúce nízkotlakové systémy, s ich mimoriadne studenými dažďovými frontami, pohybujúce sa pravidelne cez južnú Austráliu na západe počas zimy.
2. The " Cut off " Lows na severe hlavného pásu západu, ktoré prinášajú zriedkavo veľmi silné dažďe do juhovýchodných štátov.
3. Tropické cyklóny, ktoré sa vytvárajú nad oceánom na severe Austrálie medzi decembrom a aprílom.
Tropické cyklóny sú najviac devastujúce z uvedených systémov počasia, ktoré zasahujú Austráliu prinášajúc so sebou pustošiace vetry a prudké dažde na pobrežné oblasti, kým sa pohybujú smerom do vnútrozemia.
Oni sledujú nespoľahlivé vzdušné cesty a ich frekvencia sa očividne rôzni z roka na rok, v priemere okolo 6 cyklónov priamo zasahujúcich Austrálske tropické pobrežie každoročne. Tropický cyklón Tracy, ktorý zasiahol Darwin na Štedrý Večer 1974 s maximálnou rýchlosťou vetra 217 km za hodinu, totálne zničil viac ako plovicu budov v meste a zanechal 65 smrteľne zranených ľudí a 145 vážne zranených.
Klimatické modely
Hlavné znaky austrálskeho podnebia sú zrejmé z priemerných ročných zrážok, dažďových dní a teploty. Silné dažde naprieč severnou Austráliou a pozdĺž východného tropického pobrežia odráža vplyv letných monzúnov a vplyv Veľkého Predelového pohoria na pobrežné juhovýchodné vetry na Queenslandskom pobreží. Oblasť s najvyšším počtom zrážok je Queenslandské pobrežie na juh od Cairns, kde mesto Tully má priemerné ročné zrážky 4048 mm. Oblasť s najnižším počtom zrážok je okolie jazera Eyre v Južnej Austrálii, odkiaľ sa rozprestierajú rozľahlé územia s nízkym počtom zrážok objímajúce Simpsonovu, Gibsonovu a Veľkú Viktórinu púšť.
Priemerný ročný rozsah teplôt z okolia 28°C na Kimberley pobreží na severe Západnej Austrálii, 4°C v alpinskom regióne v juhovýchodnej Austrálii. Priemerná denná maximálna teplota je od 40°C nad veľkým územím svernej časti Západnej Austrálii v lete a v zime okolo 0°C v najvýšších častiach Austrálskych Alpách. Priemerná nočná minimálna teplota je okolo 25°C pozdĺž severozápadného pobrežia v lete a v zime v Austrálských Alpách –6°C. Najvyššia zaznamenaná teplota je 53,1 °C v Cloncurry v Queenslande v Januári 1889 a najnižšia - 22,2°C v Charlotte Pas v Austrálskych Alpách v júli 1945.
1.6 PôDY
Austrálske pôdy sú často opisované ako veľmi staré a veľmi zvetrané a väčšinou neúrodné. To je celkové zovšeobecnenie, ale obsahuje aj niektoré prvky pravdy. Pôdy vznikli z celkového vzájomného pôsobenia týchto faktorov – podnebia, organizmov, povrchu, materskej horniny a času. Pretože je málo prípadov, kde každý zo spomenutých faktorov sa podieľal rovnakou mierou, nachádzajú sa v Austrálii rozmanité pôdy.
Veľa pôd vzniklo postupne zo starých zvetraných hornín na mladých povrchoch. Niektoré boli utvorené na stálych povrchoch pod častými premenami podnebia; ostatné sa vyvíjali zo starších hornín premiestnených vodou a vetrom. Je malý zrejmý vzťah medzi klimatickými pásmami a typmi pôd v dnešnej Austrálii a látky nachádzajúce sa v jednotlivých pôdnych modeloch sú dôležité k určeniu druhov pôd.
Je mnoho dôvodov pre rôznorodý a niekedy neočakávaný rozsah pôd nachádzajúcich sa na kontinte. Napr. vo vyprahnutom vnútrozemí nie je vzácnosťou nájsť pôdy, ktoré sú silne zvetrané a hneď vedľa pôdy, ktoré sú málo zvetrané. Klimatická a geomorfologická história je dôležitá k porozumeniu tohto typu pôdneho modelu. Vieme, že geologické udalosti datujúce sa od začiatku Cenozoickej doby (65 miliónov rokov) mali silný vplyv na súčasné rozmiestnenie pôd.
Cenozoická tektonická história je pomerne malým kľúčom. Žiadne zložené pohoria sa nevyvíjali, ani sa neotvorili rozsiahle riftové údolia; sopečná aktivita bola mohutne obmedzená na úzku oblasť pozdĺž východného a juhovýchodného pobrežia; pohyb zemskej kôry sa skladal väčšinou z jemných, aj keď významných zdvihnutí, ktoré sú najviac viditeľné v juhovýchodných vysočinách. Počas väčšiny Cenozoickej doby, Austrália pravdepodobne mala nízky reliéf podobný dnešnému. Ďaľší následok tohto nízkeho reliéfu a šírkovej polohy kontinentuje je, že glaciálne doby pred 2 miliónmi rokov boli menšie a obmedzujúce sa na juhovýchodnej vysočine a Tasmánii.
Skupiny pôd: Austrália má šesť veľkých skupín pôd s nasledujúcimi znakmi:
1. Povrchové kamenné pôdy
Štrk a kamene po celom profile, bez horizontov a zvyčajne plytkej hĺbky.
2. Hlboké piesky
Zvyčajne viac než 1 m hĺbka a obsah kremíka, s minimálnym vývojom pôdneho profilu. Veľa pôd sa vyvíjalo na aeolianských horninách (zvetrané a uložené vetrom); ostatné vznikli zo starej horniny bohatej na železo.
3. Seskvuioxidic pôdy
Pôdy s hlinenými zlomkami zvyčajne prevládajúcimi vápencami a železnými oxidmi. Hlinené obsahy zvyčajne narastajú postupne s hĺbkou. Veľa pôd sa nachádza extrémne hlboko.
4. Hlinené pôdy
Pôdy s vysokým obsahom hliny ( 50 - 70 %) , ktoré sa nadúvajú alebo zrážajú na mokré alebo suché . Majú široký rozsah hĺbky a zvyčajne vznikajú na viacerých modeloch látok.
5. Štruktúrovo – rôzná pôda
Veľmi rôznorodé pôdy : charakteristické výraznými rozdielmi v štruktúre medzi svetlejšími povrchovými pôdami a ťažšími (zvyčajne hlinité) pôdnými podlažiami. Veľa ďalších pôd je hustých a veľmi málo trvalé kvôli ich pôvodu.
6. Uhlíkové pôdy
Charakteristické ľahkými a ťažkými uhlíkovými hromadeninami po celej pôde: plytký až hlboký profil, ten posledný zvyčajne vznikol na aeolian materiáloch v rôzných časoch. Veľa ostatných pôd vzniklo v Austrálii, ale tie zaberajú len relatívne malé oblasti kontinentu. Niektoré svetovo rozšírené typy pôd, hlavne odvedené zo sopečného popola a nánosmi z Pleistocénskej glaciály, nie sú prítomné a pôdy mnoho zmenené ľudskými zásahmi sú zriedkavé.
Avšak , je niekoľko príznačných pôd, ktoré patria k Austrálii. Prvé sú pôdy vyskytujúce sa vo vyprahnutej zemi, veľa z nich je vyprahnutých a silno zvetraných - "nezvyčajná charakteristika pre také prostredie".
Po druhé sú to Hlinité pôdy. Aj keď India a Afrika tiež majú veľké oblasti s týmto druhom pôd, rôznorodosť Austrálie je oveľa väčšia. Austrália taktiež má vysokú časť štruktúrovo – rozličných pôd ako ostatné kontinenty.
Sú veľmi rôznorodé : rôznia sa v hĺbkovom profile od 30 cm do viac než 5 metrov, v úsečnom prírastku ich hlinitých súčasti od povrchu po pôdne podlažia vo vyprahnutom a stupni zvetrávania a narušenií pôdného podlažia.
Využívanie pôdy a ľudské osídlenie Aj keď regionálne vzory rozličných typov zeme boli z veľkej časti odvodené podnebia a v menšej miere aj povrch, rozdiely v pôdných živinách a dostupnosť vody by celkovo odvodili miestne oblasti používané pre osobitné plodiny.
Celkovú klimatickú oblasť. Vo všeobecnosti suchý kontinent podobný Austrálii primerane využíva vodu na sadenie plodín. Veľa území trpí na nedostatočnú vlhkosť počas väčšiny rokov, a ochrana vlhkosti, ktorá zvyčajne vyžaduje obdobie ležiace ľadom, je dlho znakom austrálskeho poľnohospodárstva. To znamená, napr. že obilie vyrastie na uloženej vlhkosti v hlinách v oblastiach s relatívne nízkymi a veľmi nespohľavými zrážkami v Queenslande a Novom Južnom Walese. Naopak, v južnej Austrálii pšenica rastie a naozaj chutná na ľahkých štruktúrových pôdach, pretože zimné dažde sú spoľahlivé.
Tieto dva príklady ilustrujú potrebu mať na zreteli pôdu a klimatické podmienky spoločne skoro vo všetkých formách využitia pôdy. Obvzlášť v prípade zavlažovania, kde nadbytok vody, dažďa alebo nevhodné zavlažovanie, môže spôsobiť vážne problémy podobné ako bahnitosť a salinitu spôsobenú stúpajucou vodnou hladinou (vodné tabule).
Aj keď Austrália je dlhodobo považovaná ako majúca z veľkej časti neúrodne pôdy, je správnejšie povedať, že veľké územia nemajú dostatok niektorých rastliných živín, niektoré oblasti sú vysoko nepostačujúce vo väčšine živín. Relatívna dôležitosť týchto faktorov závisi, či v dnešnej klíme je možné zlepšiť využívanie zeme. Dôvody nepravidelného rozloženia živín ležia v minulosti v dôsledku histórie zvetrávania pôdy.
Dva najrozšírenejšie nedostatky sú fosfor a dusík. V južnej Austrálii čelia dlhodobo – vžitými nedostatkami živín a využívajú rozšírené poľnohospodárske využitie fosfátových hnojív a kompostov. Ďalšie nedostatky sú bežné, ale zvyčajne menej rozšírené. Najvýznamnejšie sú síra, draslík a stopy prvkov molybdénu, medi, zinku a horčíka. Niektoré toxické problémy sa tiež vyskytujú napr. hliník a mangán v kyslejších pôdach a bór vo vysoko alkalických pôdach.
Aj keď Austrália bola vždy riedko obývaná, nad väčšinou jej územia sa udiali obrovské zmeny od európskeho osídlenia pred 200 rokmi. Pred kolonizáciou, austrálske pôdy nikdy neboli zbavené vegetácie (ostatné potom príležitostne ohňom) ani otrávene. Ľudské osídlenie podľa toho má silný účinok v priaznivejších klimatických pásmach. Čistenie pôd v dôsledku pasenia je spojené so zavedením exotického živočístva, nie len dobytku, oviec a kôz, ale tiež králikov. Tieto zmeny špeciálne spôsobené nerozumným používaním zeme, majú škodlivé vplyvy na mnoho pôd.
1.7 VODSTVO
Povrchová voda
Austrália má veľmi variabilné zrážkove režimy hlavne pre tieto tri faktory: jej stredne – široká poloha, nízky reliéf a oceánska izolácia. Jej krajina, pôda, rastlinstvo sa zlučuje, aby premenilo tento variabilný zrážkový model do ešte viac variabilného a nepredvídateľného sledu odtoku, priemerný ročný odtok je najmenší spomedzi všetkých kontinentov.
Vo väčšine častí Austrálie, pomer najväčších zaznamenaných prietokov k priemerným mesačným a ročným prietokom je veľmi veľký: skutočne, väčšina veľkých riek prestala prúdiť nejaký čas predtým, odkedy sa začalo záznamenávať: vrátane celého Murray – Darling odtokovej oblasti. Burdekin River v severovýchodnom Queenslande, pravdepodobne siedma najväčšia rieka v Austrálii, prestala prúdiť mnoho rokov predtým ako bola vybudovaná regulačná priehrada v 1958, sedem mesiacov po tom ako najvyšší prietok dosiahol hodnotu 38 500 m3/s – pravdepodobne najväčší prietok v tomto storočí – a pôvodný objem 15000 megalitrov prestalo tiecť (megaliter, ML, je rovnaký ako 1,000 cm3).
Austrálske rieky a potoky sú nezvyčajné v ich správaní ako kontinentálna jedinečná flóra a fauna, a rovnako sú aj odpoveďou rôznorodých zrážok. Zrážkový model bol nazvaný "vačkovitý".
Nároky na vodu
Pobrežná a vysoko koncentrovaná populácia, spolu s miestnymi továrňami a vysokým štandardom života vytvárajú nezvyčajné požiadavky a značné miestne zaťaženie na regionálne vodné zdroje. V budúcnosti je možnosť pre rozvoj významných vodných zdrojov v ľahko osídlenej severnej časť kontinentu. Aj keď toto nastoľuje značné spochybnenie pre nedostatok konvenčných stavebných miest pre hrádze.
Austrálska, najviac urbanizovaná, populácia, ktorá je koncentrovaná, spolu s priemyslom, v piatich pobrežným miestach sústredených v okolí Brisbane, Sydney, Melbourne, Adelaide a Perth má obmedzené povrchové vodné zdroje. Ako následok, Perth je stále viac závislý na podzemnej vode – tiež obmedzený zdroj – a Adelaide, ktorá normálne poberá 40 percent jej vody z rieky Murray potrubím, musí zvžšiť odber na 70 percent v suchom období.
Viac než 80 percent všetkej vody odklonenej z toku je používaných na zavlažovanie. Domáce využitie ovláda mestské a priemyselné zásoby a vo veľkej časti je používaná pre záhrady. Ďaľší dôležitý rozdiel od ostatných rozvinutých krajín je, že väčšina tepelných elektrární je chladených morskou vodou alebo špeciálnymi chladiacimi jazierkami a nie riečnym tokom.
Ročný odtok Austrália príjima v priemere 420 mm zrážok ročne a z toho len 48 mm odtečie do okolitých oceánov. Antarktída, s 150 – 200 mm ročných usadenín, príjima menej ale prepustí okolo 160 mm ako ľadové prúdy. Austrália je preto často opisovaná ako suchý kontinent. Avšak polovica austrálskeho zemského povrchu nemá priamy výtok do mora a tretina sa odčerpáva do systému jazera Eyre, najnižšieho bodu v Austrálii - 15,2 m pod hladinou mora.
Murray – Darling bazén je oblasť podobnej veľkosti ako jazero Eyre bazén 106 miliónov ha, jedna sedmina Austrálie, ale je odlišný od jazera Eyre, prepúšťa do mora v Južnej Austrálii s priemerným odtokom 12.2 miliónov megalitrov. Toto množstvo je však menšie než polovica celkového ročného odtoku vyrobených v prúdoch bazéna. Zostatok je stratený vyparovaním povodňových vôd v plochej, riečnej krajine.
Súčasný odhad odklonenej čerstvej vody je len štvrtina ročného odtoku a súčasne je rozvinutá len pätina odklonených zdrojov – dvadsiatina ročného odtoku. Ak celkový ročný odtok je delený populáciou, objem vody na jednu osobu je 28 ML. To je oveľa viac než vo väčšine rozvinutých krajinách, je len prekročená u takých bohatých krajinách na vodu ako je Kanada a Nový Zéland.
Viac než 50 percent celkovej spotreby, ale len sedmina odhalených zásob, je dosiahnutá v severnej Austrálii v Odtokových oblastiach VII, VIII, IX, I. Toto je oblasť nízkeho rozvoja a nižšej osídlenosti, ale jediná s veľkým rozvojovým potenciálom. Je to oblasť väčšinou s nízkym reliéfom s nedostatočnými uskladňovacími možnosťami na obmedzenie toku. To je tiež dôvod k letným monzúnom s veľkým povrchovým odtokom spôsobeným ojedinelými veľmi silnými dažďami, spojenými s tropickými cyklónmi a dažďovými tlakovými nížami – nespoľahlivými a nepravidelnými zdrojmi odtoku.
Odtokové oblasti
Najviac rozvinutý v oblasti vodných zásob je Murray – Darling bazén (Odtoková oblasť IV). Odhadované odklonené toky sú takmer polovicou ročného odtoku a viac než 80 percent je rozvinutých. Uskladnené množstvo teraz celkovo činí 25.4 milióna ML – oveľa viac než hlavný ročný odtok - Voda je používana hlavne na zavlažovanie, oveľa viac vo veľkej verejnej sieti.
Najväčšie elektrárne v Oblasti IV. sú v oblasti Snežných vrchoch, ktoré tiež uskladňujú a odkláňajú 1 milión ML vody z pobrežnej Oblasti II (Juhovýchodne pobrežie ) do Oblasti IV, keď vyrábajú ako hydroelektrárne okolo dvoch tretín potenciálnej energie a tiež veľká čiastka vyrovnanej energie využitím čerpadlových – turbínových systémov.
Tasmánska oblasť (III) má veľké zásoby povrchovej vody, ktorá je regulovaná 61 veľkými priehradami , 55 pre vodno – elektrické využitie. Priehrady regulujú viac než 60 percent celkového odtoku a uskladňujú odklonené zdroje (70 percent ročného odtoku).
Severovýchodné pobrežie – oblasť (I) má najväčšie odklonené zdroje, z ktorých 15 percent je rozvinutých. Ďaleký sever má vysoké zrážky a riečny tok a tento odtok je čiastočne využitý pre hydroelektrárne. Najväčší samostatný zdroj je Burdekin River, kde sa nachádza priehrada, ktorá v súčasnosti uskladňuje 1.75 milióna ML, ale môže uskkladňovať až 8.5 milóna ML, je tu aj ďaľší rozvoj v južných oblastiach, kde koncentrácia obyvateľstva je väčšia.
V Juhovýchodnej pobrežnej oblasti (II) len 35 percent odklonených vodných zdrojov bolo rozvinutých - väčšinou okolo dvoch metropolitných konurbácii Newcastle – Sydney – Wollongong a Melbourne – Geelong, kde zdroje sú skúpe pre celý rozvoj.
Južný austrálsky záliv – oblasť (V) má najmenšie vodné zdroje zo všetkých oblastí , ktoré odtekajú do mora . Je to však plne rozvinutý región, aby spĺňal potrebu Adelaide a špeciálnych fárm.
Juhozápadna pobrežná oblasť (VI) pokrýva juhozápadný kút kontinentu. Štyri bazény uzavierajúce Perth sú plne rozvinuté pre mestské a zavlažovacie zásoby. Významné je využitie podzemnej vody v týchto oblastiach a voda sa objavuje ako obmedzený zdroj pre ďaľší rozvoj.
Indický oceán, Timorské more, Karpentársky záliv (VII,VIII, IX) sú pozoruhodné pre ich malú časť rôznych zvážených odklonených tokov a dokonca menšiu časť skutočne využívaných. Najväčšia samostatná regulačná stavba je Ord River priehrada a jej zásobáreň jazero Argyle, ktoré kompletne reguluje výtok. Avšak vyparovanie a variabilný tok redukuje odklonené zdroje 40 percent hlavného ročného odtoku 5.1 milióna ML.
Jazero Eyre, Bulloo – Bancannia a Východná plošina (X, XI, XII) nevypúšťajú povrchovú vodu do oceánov a pravdepodobne málo podzemnej vody v Oblasti X končí v nízkoležiacom jazere Eyre. Vedci boli toho názoru, že jazero príjima záplavové vody len zriedkavo, ale letecké a satelitné pozorovania počas posledných 20 rokoch potvrdili nepravidelné, ale časté čiastočné zapĺňanie. Povodeň v 1974, keď hlavné jazero sa rozlialo do južného jazera Eyre, bolo pravdepodobne najväčší vzostup za 500 rokov. V 1984, dokonca ešte viac nezvyčajná, ale celkom lokálna povodeň rozliala južné jazero Eyre do hlavného jazera.
Väčšina veľkých soľných jazier označených na mapách v oblastiach X, XI, XII sú podzemné vody potápajúce sa s len obmedzenými vliatinami z povrchovej vody a dažďovými zhromaždeninami.
Podzemná voda Dostupnoť vody je hlavným faktorom v prírode a smerom austrálského rozvoja. Podzemná voda v plytkých a hlbokých usadeninových nánosoch a v skalách je rozšírená. Aj keď množstvo a kvalita sa veľmi rôznia v rozdielnych častiach krajiny, je všeobecne dostupná v mnohých oblastiach, kde povrchové vodné zdroje sú nespoľahlivé.
Austrálske, ekonomicky významné, vidiecké, poľnohospodárske a banícke továrne sú všetky umiestnené vo vnútri územia s nízkymi a vysoko variabilými zrážkami a neistými tokmi. Avšak, mnoho z týchto oblastí majú veľké, hlboké podzemné bazény. Dodatočné zdroje podzemnej vody sú v ložiskách a povrchových zlomoch.
Viac než 60% kontinentu o veľkosti 7.7 milióna km2 je úplne závislé na podzemnej vode; v ďalších 20% kontinentu je podzemná voda najdôležitejším zdrojom vody. Austrálske zásoby čerstvej podzemnej vody môžu vydať 72 000 miliónov m3 (alebo 72 miliónov ML) za rok. Odhad zásob povrchovej vody je okolo 118 miliónov ML. V súčasnosti sa spotrebuje 2.7 milióna ML za rok – 13% celkových zásob.
Približne tri štvrtiny vody v Austrálii je využívaných na zavlažovanie. Okolo 1.7 miliónov ha pôdy je zavlažovaných (takmer polovica obrábanej pôdy). Dvanásť percent vody využívanej na zavlažovanie je z podzemia, skoro všetká sa čerpá zo súkromných studní.
Podzemná voda je široko využívaná v juhovýchodných, východných a juhozápadných okrajových častiach kontinentu a väčšinou sa čerpá zo studní. Celkovo je v Austrálii okolo 400 000 vodných studní a tieto poskytujú 14% všetkej vody využitej za rok.
1.7 VEGETÁCIA
Rastlinstvo pokrývajúce Austráliu pred príchodom Európanov a s tým súvisiacim zakladaním európskych usadlostí možno definovať ako prírodnú vegetáciu. Aboriginovia, domorodí obyvatelia, nepochybne modifikovali rastlinstvo na mnohých miestach najmä pôsobením ohňa, keď v dôsledku jeho používania dochádzalo v súvislosti s typicky suchou vegetáciou pre tento kontinent často k rozsiahlym požiarom. Avšak ich vplyv na vývoj vegetácie bol značne potlačený účinkom neskorších efektov, ktoré sa vytvárali európskym pastoralizmom, poľnohospodárstvom a lesníctvom.
Hlavné skupiny prírodnej vegetácie poskytujúce podklad pre štúdium, poznanie zmien, ktoré viedli až k dnešnej vegetácii:
Dažďové pralesy – majú rôznorodé, nejednotné rozšírenie cez východné a severné oblasti na miestach, kde ročné zrážky sú okolo 1.200 mm. V teplom prostredí dažďové pralesy majú veľkú rozmanitosť rastlinných druhov a štrukturálneho zloženia, ale v studenom prostredí sa môžu skladať z viacerých vrstiev stromov dominantných pre druhy z južného pobrežia /Nothofagus/. Niektoré lesy sú ako rezervácie, resp. ako chránené, spravované lesy, avšak ďalšie boli nahradené pastvinami alebo pestovateľskou pôdou slúžiacou najmä k pestovaniu cukrovej trstiny.
Otvorené pralesy sú rozšírené hlavne vo Východnej Austrálii, na menších plochách aj na severe krajiny a v juhozápadných častiach Západnej Austrálie. Najrozšírenejšie sú eukalypty, po nich akácie a cyprusovité pínie. Najnižšia hranica ročných zrážok pre eukalyptové porasty v týchto pralesoch je okolo 600 mm v miernych oblastiach, ale v tropických oblastiach, kde dominantnými sa môžu stať plochy s akáciovými a píniovýni porastmi, môžu byť vodné zrážky i s nižším ročným úhrnom.
Pokiaľ ide o dažďové, resp. otvorené pralesy, určité lesy sa stali rezerváciami alebo obhospodarovanými lesmi, ďalšie plochy boli nahradené plantážami vysadenými hlavne exotickými píniami. Niektoré plochy boli zase premenené na pastviny, alebo vyklčované a osiate exotickými trávninami a rastlinami.
Zalesnené územia - sú podstatne rozšírené z otvorených lesov v regiónoch s nižšími zrážkami, ale ich relatívne rozšírenie ovplyvňujú pôdne faktory.
Najbežnejším porastom sú eukalypty, nasledované papyrusmi /Melaleuca/ na severe a akáciami, či samičími dubmi na juhu. Mnoho z týchto zalesnených území je modifikovaných na rozsiahle pasienky hlavne pre hovädzí dobytok v tropických a pre ovce v miernych oblastiach. Široké plochy porastené eukalyptami južne od Obratníka Kozorožca boli vyklčované a osiate sezónnymi plodinami, hlavne pšenicou v kombinácii s pôvodnými alebo exotickými trávninami.
Otvorené zalesnené územia – sú rozšírené zo zalesnených území na miestach výskytu. Najrozšírenejšie stromy na týchto územiach sú eukalypty a akácie, nasledované dubmi, papyrusmi a píniami. Niektoré plochy týchto území boli premenené na rozsiahle pastviny tvorené nízkymi krami a trávninami. Avšak ďalšie rozsiahle plochy týchto území, ktoré majú ako podklad piesočnaté púštne pôdy, sú v dôsledku nedostatku vlahy najmä v prízemných vrstvách porastené ostnatými pichľavými trávami, ktoré nie sú pre dobytok, či ovce spásateľné.
1.9 ZVIERATÁ
Austrália, najplochejší kontinent, je už 50 miliónov rokov izolovaná od ostatného sveta. O čosi viac ako polovica jej územia leží vo výške nad 300 m n. morom.Túto výšku dosahujú najvyššie vrchy horského oblúka, ktorý sa tiahne od severného Queenslandu po Bassov prieliv a potom ďalej do Tasmánie. Na západ od tohto pohoria sa nachádza prevažná časť kontinentu a charakteristické oblasti – piesočnaté, kamenisté a ílovité púšte. Na prvý pohľad zabudnuté, nehostinné púšte pôsobia neprívetivo len na súčasného človeka. Kedysi boli oblasťou, kde sa neobmedzene vyvíjali žívočíšne druhy, ktoré nemali prirodzených nepriateľov, a ktoré nenájdeme nikde inde, okrem malého výskytu v Južnej Amerike, s ktorou Austrália v minulosti tvorila veľký kontinent . Pôvodne živočíšne druhy týchto oblastí boli vačkovce. Rozvinuli sa do takmer toľkých druhov ako ich príbuzné dokonalejšie placentárne cicavce na iných kontinentoch. Ešte nezvyčajnejšie sú Monotremata / vajcorodé cicavce / skupina živočíchov, ktorá sa oddelila od hlavnej vývojovej vetvy v čase, keď sa z prvotných plazov vyvíjali primitívne cicavce.Viac ako 1 600 km mora oddeľuje tento starý kontinent od obidvoch ostrovov Nového Zélandu.
Rovnako ako v Austrálii i na Novom Zélande možno sledovať evolučný vývoj rastlín i mierumilovných zvierat. Prežili tu napríklad prastaré skupiny plazov, ktoré inde na svete vyhynuli už pred 135 miliónmi rokov, ktoré neboli pripravené na ničivú inváziu človeka.
Vačkovce
Keď sa rastlinný alebo živočíšny druh dostane do iného prostredia, zmení sa jeho spôsob života, pretože sa zmení jeho postavenie v potravinovom reťazci. Príčinou môžu byť dva faktory: zmena pôvodného geografického prostredia alebo anatomické zmeny, napríklad živočíšnemu druhu narastú v priebehu evolúcie krídla, ktoré mu umožnia iný spôsob života. V obidvoch prípadoch sa rýchlo zvyšujúe počet druhov rodu. Zároveň sa začnú vytvárať nové formy.
Typickým príkladom takéhoto vývoja – adaptačnej radiácie – sú austrálske Vačkovce. V ranom mezozoiku / pred 150 – 200 miliónmi rokov / sa vyvinula skupina cicavcov, dodnes sa presne nevie, v ktorých oblastiach. V tom čase sa podľa všetkého rozpadla Gondwana, veľký južný kontinent , a prevláda názor, že vačkovce sa rozšírili z Južnej Ameriky do Austrálie prechodom cez Antarktídu, ktorá v tom čase nebola pokrytá ľadovcom.Tieto tri kontinenty sa za sto miliónov rokov od seba oddialili a Austrália a Nová Guinea sa stále posúvajú smerom na sever k rovníku a k juhovýchodnej Ázii.
Po oddialení kontinentov ostali vačkovce v Austrálii izolované. Placentálne cicavce sa tu nevyskytovali, takže vačkovce,ktoré nemali potravových konkurentov, mohli sa nerušene vyvíjať. Rozšírili sa po celom kontinente a prispôsobili sa rozličným životným prostrediam. Aj niektoré rastliny sa prispôsobili austrálskemu podnebiu. Vo veľkom rozsahu sa tu rozvinuli najmä eukalypty a akácie, ktoré často dosahujú rozmery stromov či krov. Rastie ich tu asi 400 druhov a vyskytujú sa od hranice lesa v Austrálskych Alpách po najsuchšie oblasti strednej časti púšte. Stromy aj kry dokážu vzdorovať aj ohňu, ktorý tu nie je zriedkavý. Podľa všetkého sa obidva druhy dostali na tento kontinent veľmi skoro, na začiatku jeho vývoja, prípadne ešte skôr, alebo sa izolovali od dokonalejších kvitnúcich rastlín prevládajúcich v ostatných častiach sveta. Každú triedu stavovcov reprezentuje veľké množstvo druhov, ktorým sa vďaka adaptačnej radiácii vyvinuli kľúčové rozoznávacie anatomické znaky, ktorými sa odlišujú od príbuzných jedincov.
Zuby, schopnosť žiť bez vody, stála telesná teplota a vývin plodu v tele matky sú len niektoré znaky, ktoré nasvedčujú, že vačkovce sa v priebehu vývoja zdokonalili. Podobné vývojové zmeny sa v menšom rozsahu zaznamenali aj v rámci tried, čeľadí a rodov.
Suché vnútrozemie - viac ako dve tretiny Austrálie pokrýva suchá nehostinná pustatina, nezriedka pripomínajúca púšť. Veľmi málo tohto územia tvorí skutočná púšť. Vznik rozľahlého pustého vnútrozemia najviac ovplyvnili reťazce pohorí vo východnej častí kontinentu a studené morské prúdy obmývajúce jeho západné pobrežie.
Pohorie na východe Austrálie zadržiava hmlu, ktorú prinášajú juhovýchodné pasáty od Tichého oceánu. Všetka vlhkosť sa zadrží na východnom pobreží a vietor prenikajúci cez pohoria je už suchý. Západné vetry prúdiace na pevninu z juhu Indického oceánu sa zase ochladia nad chladnými prúdmi vody pritekajúcimi zo subpolárneho pásma, preto takisto neprinášajú do vnútrozemia nijakú vlhkosť. V suchom austrálskom vnútrozemí päť druhov púšti: pieskovú, kamenistú, hornatú, tabuľovú a ílovitú. Celkový vzhľad týchto oblastí je výsledkom tamojšieho podnebia, ktoré spolu s vetrom, dažďom, mrazom a zmenami teploty prispelo k formovaniu povrchu zemskej kôry. Púšťové oblasti sú obývanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá, lebo živočíchy sú prispôsobené zväčša na aktívny život v noci. Najaktívnejšie sú hneď po súmraku a krátko pred úsvitom. Počas chladných nocí a horúcich dní sa ukryjú do podzemných skrýš, a tak uniknú pred krajnými výkyvmi teploty.
Väčšina púšťových stavovcov dokáže prežiť aj pri malom množstve vody, prípadne bez vody; stačí im voda, ktorú získa ich organizmus z potravy, a voda, ktorá sa uvoľní rozkladom tukov. Kengury, podobne ako púšťové korytnačky, nanovo využívajú odpadové dusičnany. Nemusia preto piť vodu potrebnú na vylúčenie týchto látok spolu s urínom ako zvieratá nežijúce na púšti. Menšie stavovce sa vyhýbajú letným horúčavam tak, že celé leto prespia, podobne ako zvieratá u nás prespia zimu.
Keďže vegetácia je v týchto oblastiach veľmi riedka, živočíchy si musia hľadať potravu na rozľahlom územi, preto sa väčšina austrálskych živočíchov pohybuje veľmi rýchlo. Nielen kengury, ale aj niektoré menšie stavovce, ako sú hlodavce a jašterice, majú dlhé zadné končatiny a na udržanie rovnováhy pri rýchlom behu na dvoch nohách používajú chvosty. Mnohé z menších zvierat si robia zásoby potravy na horšie časy. Keďže je v týchto oblastiach nedostatok úkrytov, mnohé zvieratá majú nadmerne vyvinutý zrak a orgány, ktoré živočícha varujú pred nebezpečenstvom osobitným zvukom, ako aj zväčšenie ušnice, napríklad bandikuty. V prostredí s nedostatkom prírodných úkrytov je veľmi dôležité sfarbenie živočíchov. Takmer všetky púšťové živočíchy sú sfarbené tak, že splývajú so svojím okolím.
Tu sa nachádza prehľad živočíchov:
Rajka Raggiho – za názov vďačí nádhernému elegantnému periu samčeka. Farebná škála peria a jeho tvary sú neuveriteľne krásne.
Kuskus škvrnitý – svoj dlhý chvost využíva na to, aby sa mohol zavesiť na konár a zároveň mu pomáha udržiavať rovnováhu pri love na vtáky, hmyz a malé cicavce.
Korunáč vejárovitý – je najväčší zo všetkých divých holubov. Žije v lesoch a močarinách Novej Guiney. Je prekrásne sfarbený a na hlave má hrebienok podobného tvaru ako čipka.
Agama golierikatá – keď chce vyzerať hrozivejšie, vztýči kožený golier rastúci okolo krku, pričom prská ako mačka. Po takej výstrahe však vždy ujde.
Vakoveverica krátkohlavá – podobá sa veverici. Žije na stromoch a živí sa potravou s bohatým obsahom cukrov. Jej doménou je schopnosť udržiavať rovnováhu. Kožné záhyby po stranách tela jej umožňujú preplachtiť vzduchom až 50 metrové vzdialenosti.
Ježura austrálska – vajcorodý cicavec, ktorý sa živí larvami a hmyzom. Nachádza si ich pod zemou. Len čo vyjde slnko, schúli sa do klbka a prespí celý deň.
Dingo – zdivočený pes, ktorý unikol prvým usadlíkom a narobil obrovské škody na pôvodnej faune Austrálie. Keď sa ocitne v nebezpečenstve predstiera, že je mŕtvy. Najprv útočníka zmiatne, ale potom ujde.
Bandikut králikovitý – je najväčším druhom svojej čeľade. Vie výborne hrabať a celý deň strávi pod zemou. V noci loví rozličný hmyz a žerie semená, ovocie a huby.
Koala medvedikovitá – milo vyzerajúci vačkovec s hustou jemnou kožušinkou, žijúci na eukalyptových stromoch. Živí sa ich lístím. Vďaka eukalyptom sa teda nemusí obávať nijakých nepriateľov, lebo mäso koaly je takmer nejedlé.
Emu hnedý – dosahuje výšku až meter osemdesiat. Má silné, veľmi dlhé nohy a je teda výborným bežcom. Jeho krídla sú malé, a preto nevie lietať.
Kengura sivá – najznámejší austrálsky živočích. Stavbu tela má uspôsobenú na skákanie, ktoré ju vlastne preslávilo. Jej mláďatko musí po narodení niekoľko mesiacov stráviť v matkinom vaku.
Kazuár veľkoprilbý – veľký nelietajúci vták, ale zato vynikajúci bežec. Podobá sa emu, je však väčší a ťarbavejší. Na hlave má rohovinový hrb v tvare prilby, ktorý ho chráni, keď si kliesni cestu hustým lesným porastom.
Vtákopysk divný – je akoby krížencom viacerých zvierat: je síce cicavec, ale kladie vajíčka, kožuch má ako vydra, chvost ako bobor, zobák a nohy ako kačica a ostrohy ako kohút.
Vakovlk tasmánsky – je najväčším mäsožravým vačkovcom, môže dosiahnuť dĺžku až 1,3 metra. Loví najmä v noci a prežíva v malých skupinách v odľahlých oblastiach. Donedávna sa myslelo, že je vyhubený.
Kusu líškovitý – žije v najhustejších austrálskych lesoch. Je veľký ako mačka a elegantný ako veverica. Vďaka svojmu chytavému chvostu je schopný visieť na konároch a robiť neuveriteľné akrobatické kúsky.
Diabol tasmánsky – za svoje pomenovanie vďačí povere, že je agresívny. V skutočnosti je však diabol tasmánsky veľmi milé a spoločenské zviera, hoci je schopné prehrýzť svojimi zubami aj železný drôt.
Labuť čierna – napriek tomu, že je výborným letcom, na rozdiel od ostaných labutí nie je sťahovavá. Mláďatá sú po vyliahnutí sivé a trvá im aspoň tri roky, kým nadobudnú elegantnú čiernu farbu.
Orol klinochvostý – patrí medzi najväčšie orly na svete. Vysoký je takmer meter a jeho krídla majú rozpätie dva a pol metra. Takmer vyhynul a dnes žije iba v najodľahlejších a najneprístupnejších miestach.
ULURU
Austrálski aboriginskí obyvatelia nemali a ani nemajú životnú potrebu stavať veľkolepé stavby pre ich posvätné obrady ako väčšina ostatných ľudí, pretože majú veľkolepé prírodné pozoruhodnosti. Jedna z takýchto pozoruhodností je aj skala Uluru, ktorá sa stala svetoznámou ako symbol srdca Austrálie. Pre Aboriginov žijúcich v západných púštiach, Uluru ("obrovská tľapka") znamená viac než len miesto návštevy. Pre nich je to najposvätnejšie miesto v Austrálii. Skoro každý znak vetrom ošľahanej tváre skaly má mytologické spojenie. Prameň a jaskyne v základoch skaly sú uctievané ako miesta označujúce križovatku neviditeľných chodníkov vytvorených duchovným životom ich predkov na ich potulkách cez krajinu za hľadaním vody a potravy. Stopy Mala (zajaca wallaby), Kunija (neškodný had) a Liru (jedovatý plaz) sa tu všetky zmiešavajú. Takáto viera je vyjadrená v symbolických kresbách na skalách uchovaných v jaskyniach v okolí skaly.
Pre neaboriginských obyvateľov Austrálie obrovská kamenno – piesčitá skala , 9.4 km v obvode, má špeciálny význam. Tísice navštevujú Severné Teritórium každý rok, aby videli Uluru využitím ich základne, modernej dediny Yulara, postavenej špeciálne pre turistov a starostlivo umiestnenej 20 km od samotnej skaly.
Vidieť Uluru pri západe slnka v bezvetrí cez zimu ako sa mení z lososovo ružovej na tehlovú červenú a potom na silno fialovú a potom späť za úsvitu je hlavná turistická atrakcia. Pre najzdatnejších je tu možnosť vyliezť na skalu po strane, ktorá má tvar plastu medu, skôr než bude príliš horúco. Majú možnosť vidieť plochú, riedko zarastenú krajinu rozkladajúcu sa míle a míle vo všetkých smeroch. Kompletná prehliadka skaly trvá okolo 4 hodín.
Skala je len 348 metrov vysoká, ale vyzerá omnoho väčšia, pretože rastie skoro vertikálne z okolitej krajiny. Dôvody pre toto sú jasné. Usadeniny, z ktorých sa skladá skala i okolitá krajina boli uložené na začiatku Kambria (540 miliónov rokov dozadu) ako sled pieskovcov a kôp. Tieto sa stali silno zatmelené počas Paleozoickej doby, keď pohyb zemskej kôry ich deformoval. Zatmelenie horniny bolo nerovnomerné a niektoré časti boli odolnejšie voči erózii než ostatné.
Uluru je jedno z takýchto odolných miest. Dnes časti horniny v Uluru sú veľmi príkro sklonené a pretože sa rôznia trochu v tvrdosti, strmé horniny zreteľne vystupujú na zvetraný povrch skaly. Skupina 36 kupolovitých skál nazývaných Katatjuta (znamená mnoho hláv), alebo Olgas 26 kilometrov na západ od Uluru, sú ďaľšie podobné miesta horniny približne rovnakého veku ako Uluru, ale tieto nie sú príkro naklonené. Ich povrchy sú zjazvené hlbokými priepasťami utvorenými eróziou pozdĺž vertikálnych zlomov nazývaných kĺby.
Nie je známe ako dlho tieto skaly sú vystavené erózii, ale musí to byť najmenej 300 miliónov rokov. Pohyb vetra, pieskové závany a dažďová voda počas tejto dlhej doby zmenili tvar povrchu týchto odolných miest a rozvrhli úlomky do okoloia menej odolných skál obklopujúcich tieto. Toto im dalo vzhľad monolitov vyrastajúcich z roviny.
Prvý Európan, ktorý sa vyšplhal na Uluru bol juhoaustrálsky zememerač William Christie Gosse, ktrorý objavil skalu v 1873. Pomenoval ju podľa juhoaustrálskeho premiéra Sira Henryho Ayersa; aboriginský názov Uluru je teraz upredňostnovaný. Územie bolo uznané za národný park v roku 1950. Bolo zlúčené s Olgas pod Severoteritórne parky a rezervácie v 1958. A znovu reorganizované ako Národný park – Uluru pod Národnými parkami a WILDLIFE SERVICE v 1977. V októbri 1985, vlastníctvo Uluru bolo vrátené pôvodným vlastníkom, Yankutjatjatura a Pijantjatjara ľuďom, ktrorí ju opäť prenajali federálnej vláde na 99 rokov a tak môže pokračovať ako národný park. Aboriginskí vlastníci dostali nájomné a majú kľúčovú rolu v riadení parku. Mnoho posvätných oblastí pre Aboriginov je uzatvorených pre turistov.
Zoznam svetového dedičstva:
Nasledujúce austrálske miesta sú na zozname svetového dedičstva, dátum ich zápisu je uvedený v zátvorke:
Veľký bariérový útes (1981), rozkladá sa 200 kilometrov pozdĺž východného pobrežia Queenslandu a skladá sa z približne 2900 jednotlivých útesov: poskytuje život 300 druhom koralov a viac než 1500 druhov rýb.
Kakadu – národný park ( časť I,1981; časť II, 1987; časť III, 1992): nachádza sa v Severnom Teritóriu, 120 km východne od Darwinu, pôsobivá dažďová krajina a vodopády, vzbudzujúce úctu skalnaté OUTCROPS, hojnosť divej zveri vrátane sladkovodných a morských krokodíloch, bohatstvo aboriginského skalnatého umenia.
Oblasť Willandra Jazier (1981): okolo 3700 km2 v západnom Novom Južnom Walese; obsahuje systém Pleistocénskych sladkovodných jazier, 100 000 ha rozsahu, skamenená krajina všeobecne upravovaná od konca Pleistcénu, veľmi význačné archeologické pozostatky, ktoré zahŕňajú 30 000 rokov staré kostry muža pokrytého čerstvým OCHRE pred pohrebom a čiastočné spopolnené pozostatky mladej ženy datované 26 000 rokov dozadu – najstaršie známky spopolnenia na svete. Rôzne kamenné artefakty sú 30 000 – 40 000 rokov staré.
Lord Howe skupina ostrovov (1982): mimoriadne krásne ostrovy so susednými korálovými útesmi v Južnom Pacifiku, asi 7000 km severovýchodne od Sydney.
Austrálske východopobrežné mierné a subtropické parky (1986): tieto územia dažďových pralesov pozdĺž dĺžky pobrežia Nového Južného Walesu a vrátane rôznych národných parkov, prírodných rezervácii a rastlinných chránených oblastí, starajúcich sa o ukážku mokrých a suchých prispôsobených lesov a dramatickej horskej scenérie.
Uluru – národný park (1987): v Centrálnej Austrálii, približne 1420 km južne od Darwinu, tento park obsahuje najväčší skalný monolit na svete Uluru (Ayers rock) – a ďaľšie druhy pôsobivých mnolitov nazývaných Katatjuta (The Olgas): vlastníctvo je v rukách zástupcov tradičných Aboriginských majiteľov pôdy ako oblasť, okrem existujúceho veľkého turistického záujmu, je pre Aboriginov kultúrné a náboženské miesto.
Vlhké trópy v Queenslande (1988): celá oblasť 899 000 ha obsahujúcich 13 z 19 čeľadí primitívne kvitnúcich rastlín, najvyššia rozmanitosť živočíchov v Austrálii a veľa znakov pozoruhodnej prírodnej krásy.
Žraločia zátoka (1991): táto oblasť v Západnej Austrálii pokrýva územie o rozlohe 21 973 km2 bohatých na flóru i faunu; za povšimnutie stojí jej prírodna krása a rozmanitosť mora a suchej zeme.
Tasmánska divočina (časť I,1982; časť II,1989): oblasť o rozlohe 1 374 000 ha sa skladá z Cradle pohoria, Národný park jazera St. Clair, Franklin – Lower Gordon divoké rieky a Juhozápadný park, jeden z posledných svbetových zostávajúcich miernych oblastí divočiny. Obsahuje pôsobivé scenérie a je populárny medzi turistami, horolezcami, jaskyniarmi a kanoistami.
Fraserove ostrovy (1992): umiestnené mimo pobrežia Queenlsandu, je to najväčšia piesčitá zem na svete, rozkladajúca sa viac než 120 km do dĺžky s celkovou rozlohou 166,283 ha.
