Bolívia

Rozloha - 1 098 581 km2
Hlavné mesto - Sucre
Štátne zriadenie - prezidentská republika
Obyvateľstvo - 8,6 milióna (7,1 obyv./km2)
Jazyky - španielčina, kečuánčina, aymarčina (všetky úradné)
Mena - 1 boliviano = 100 centavov

Bolívia sa nachádza v južnej Amerike. Jadro Bolívie tvorí bezodtoková andská náhorná plošina Altiplano de Bolivia v nadmorskej výške 3300 - 4000 m. Na západe je ohraničená Západnou Kordillerou a na severovýchode silno zaľadnenou Kráľovskou Kordillerou s najvyšším vrchom Illimani (6882 m. n. m.). Východ krajiny zaberajú rozsiahle nížiny a juhovýchod plošina Chaco Boreal. Na vnútornej náhornej plošine ležia jazerá Titicaca a Lago de Poopó vzájomne spojené riekou Desaguadero, ako aj rozsiahle zasolené panvy.

Bolívia má takmer výlučne tropické podnebie, rozloženie zrážok je však značne nerovnomerné - na severovýchode dosahujú 2000 mm, k juhozápadu ich množstvo klesá až na 200 mm. Na chladnej plošine Altiplano prší pomerne málo a smerom na juh zrážok ubúda. Priemerné teploty v La Paze kolíšu od 8°C v júli po 12°C v decembri. Na nížinách prevládajú savany a bušové porasty, v dolinách riek a na svahoch pohorí tropické pralesy. Indiáni tvoria asi 71% obyvateľstva, okrem nich žijú v Bolivii mestici, belosi a kreoli. Katolícke náboženstvo vyznáva 92,5%, zvyšok sú protestanti a bahá´í. Ľudia sa dožívajú v priemere 61 rokov, negramotnosť dosahuje 17%. V mestách žije 61% obyvateľov, 7% ľudí živorí pod hranicou biedy. Roku 1994 navštívilo Bolíviu 607,000 turistov a priniesli do krajiny 74 miliónov dolárov. Hlavnými turistickými cieľmi sú jazero Titicaca, Andy ale najmä pozostatky inkskej kultúry. Medzinárodné letiská sú v mestách La Paz a Santa Cruz.

Republika v strednej časti Južnej Ameriky

l, l mil. km2,7 mil. obyvateľov, 7 ob./km2, oficiálne Sucre (300 tis. ob.), ale sídlo vlády je v La Paz (l mil. ob.), španielčina a kečuánština, bolívijské peso = 100 centávov

Mestá:Cochabamba 300 tis. obyvateľov,Santa Cruz 250 tis. Oruro 200 tis. Potosí l60 tis.,

Pohoria: Západné, Východné a Stredné Kordillery (najvyšší vrchol Ancohuma 6919)

Jazerá: Poopó, Titicaca

Nerastné bohatstvo: cín, antimón, striebro, zlato, ropa, olovo, zinok, bizmut

Priemysel: ťažba nerastov – hlavne cínu, naftový priemysel, chemický, potravinársky

Poľnohospodárstvo: na primitívnej úrovni, pestuje sa cukrová trstina, káva, kukurica a ryža len pre vlastnú potrebu, chov hovädzieho dobytka a oviec, zásoby dreva

Doprava
Cestná - mimoriadne zaostalá, cestná sieť dlhá 40 tis. km
Železničná – má nízku výkonnosť, železničná sieť dlhá 4 tis. km
Lodná – rieky vytvárajú asi 25 tis. km vodných ciest, Bolíviu s Atlantickým oceánom spájajú prístavy La Plata, San Nicolás a Rosario v Argentíne.
Letecká – pomerne rozvinutá, Bolívia má 11 letísk, najväčšia letecká spoločnosť je LAB. Letiská: La Paz, Cochabamba.

Vnútrozemský štát
Leží uprostred Južnej Ameriky. Na západe krajiny sa tiahnu reťaze Ánd, sopečná Západná Kordillera (Nevado Sajama, 6542 m n. m.) a prevažne z usadených hornín budovaná Východná Kordillera s najvyšším vrchom krajiny (Jankho Uma, 6550 m n. m.). Obopínajú suchú náhornú plošinu Altiplano. Na nej sa nachádzajú slané jazerá (Poopó). Od Ánd na východ sa územie zvažuje cez vysočinu Yungas a klesá do Amazonskej nížiny na severe. Na juhu prechádza do nížin Gran Chaca. Bývalá španielska kolónia získala nezávislosť roku 1825. Krajinu pomenovali podľa Simona Bolívara, vodcu bojov za nezávislosť. Bolívia je bohatá na nerastné suroviny (zlaté, zinkové, strieborné, olovnaté a antimónové rudy, ďalej ropa a zemný plyn). Len ich časť sa dostáva na spracovanie a export. Popri štátom podporovanom spracovaní ropy, úprave rúd a výrobe kovov charakterizuje málo rozvinutý priemysel krajiny výroba potravín a spotrebného tovaru. Hlavný príjem pre obyvateľstvo plynie z poľnohospodárstva (cukrová trstina, bavlník, káva, citrusové plody). Rozšírený je chov lám, alpák, oviec a hovädzieho dobytka. Značné nelegálne príjmy zabezpečuje pestovanie a vývoz koky.

Bolí nás Bolívia?

Prezident padol, nech žije prezident. Masové vystúpenie bolívijského obyvateľstva zvrhlo nenávideného najvyššieho predstaviteľa i celý jeho kabinet. Dráma, počas ktorej museli prezidentský palác pred státisícmi demonštrantov chrániť zákopy a tanky, sa skončila pokojne. Aspoň relatívne. Nový prezident Carlos Mesa v deň prevzatia úradu totiž nielen odvolal vojská z ulíc hlavného mesta La Paz, ale prisľúbil aj, že pred „spravodlivosť bez pomstychtivosti“ budú musieť predstúpiť tí, ktorí sú zodpovední za smrť 60 ľudí v priebehu týždňov nepokojov. Prečo by však tieto iste dramatické udalosti mali bolieť nás?Bolívijské masové hnutie požadovalo viac, než len odchod prezidenta Gonzála Sáncheza de Lozadu, prezývaného Goni. Hlavnými požiadavkami davov bolo totiž zastavenie privatizácie, zrušenie zákonov na podporu zahraničných investícií a sformovanie nového Ústavného zhromaždenia.

Prečítajme si tie slová ešte raz: „zastavenie privatizácie“… „zrušenie podpory zahraničných investícií“… Nič nám to nepripomína?

Určite áno. Bolívia povstala proti presne tomu druhu politiky, ktorý sa u nás vydáva za recept na spásu krajiny. Tie isté „reformy", ktoré u nás ľudia prijímajú takmer bez slovka odporu, priviedli Bolíviu až na pokraj občianskej vojny. Čo teda vysvetľuje rozdiel medzi bolívijskou mobilizáciou a slovenskou pasivitou?

Príčin bude iste mnoho a všetky by vedel popísať len kolektív odborníkov na latinskoamerickú či indiánsku kultúru. Jedným z dôvodov však iste bude i to, že neoliberálne „otvorenie“, ktoré sa na Slovensku v plnej sile uplatňuje až od nástupu druhej Dzurindovej vlády, sa v Bolívii začalo už v roku 1985.

Hlavným zdrojom bolívijských príjmov boli vtedy cínové bane, ktoré sa za babku odpredali nadnárodným korporáciám. Štátne podniky, ktoré boli základom národného hospodárstva a jeho sociálnych programov, boli sprivatizované. Inými slovami - poznáme to.

Hlboko ironické pritom je, že prezident, ktorý v roku 1985 tento program presadil, stál na čele vlády aj tridsať rokov predtým – v revolučnom období, keď sa znárodňovalo a sociálna infraštruktúra zavádzala.

Je to možno najvýraznejší, ale nie jediný takýto prípad z krajín Tretieho sveta. Vzdať sa svojho pôvodného programu, otočiť o stoosemdesiat stupňov – to je bežná cena, ktorú si páni tohto sveta vyžadujú za prístup k „moci“. Príklad tohto druhu máme možnosť sledovať aj dnes u nás. Ťažko povedať, ako je to s obrátením Vladimíra Mečiara na demokratickú vieru. No takmer naisto môžeme očakávať, že jeho prípadná ďalšia vláda už na rozdiel od niekdajších stavať hrádze zahraničnému kapitálu nebude. Ak sa postoj zahraničia k jeho dnes „demokratickej“ – lebo pravicovej – Ľudovej strane niekedy zmení, nebude to vďaka jeho novonadobudnutej tolerantnosti, ale vďaka tomu, že v oblasti predaja majetku tomu istému zahraničiu už dávno nie je hrozivým vlkom, ale iba krotkým baránkom.

Žobrák, ktorý rozdáva zlaté poklady

Dnešná kríza v Bolívii dostala meno „vojna o plyn“. Vyvolal ju totiž vládny plán na vývoz zemného plynu do USA, kontrolovaný konzorciom nadnárodných spoločností – napríklad British Gas, Pan American Energy, alebo British Petroleum.

„Bolívia má zemného plynu obrovské zásoby. No ako ich využiť a kto z toho bude mať prospech – o to sa v krajine vedú ostré politické spory. A z veľmi dobrého dôvodu. Bolívia zažila cyklus vývozu neobnoviteľných prírodných zdrojov už trikrát. V 19. storočí to bolo najprv striebro, potom guáno a guma, a v 20. storočí zase cín. Tieto vývozne cykly však nikdy nepoložili základy pre prosperujúcu, produktívnu a spravodlivú spoločnosť. Naopak, Bolívia je jednou z najchudobnejších a najnespravodlivejších spoločností v Latinskej Amerike. Bolívijčania sa teda oprávnene pýtajú – „Ako z tohto ďalšieho kola vývozu neobnoviteľného zdroja urobiť základ naozajstného rozvoja?“ (analytik Tom Kruse)

V dôsledku privatizácie a zákonov o súkromných investíciách doteraz získala Bolívia zo svojho zemného plynu len malý prospech. Do Brazílie vyváža plyn v cene vyše miliardy dolárov – no bolívijská vláda z toho má len deväťdesiat miliónov. Predaj plynu do USA jej oveľa väčšie zdroje neprinesie.

Väčšinu z 8,5 milióna obyvateľov Bolívie tvoria Indiáni – 23% sú Aymarovia, 27% Kečuovia. A aymarskí Indiáni sú aj chrbticou masového nenásilného hnutia. Už v rokoch 1999-2000 sa bolívijskému hnutiu nižších vrstiev podarilo v meste Cochabamba zastaviť privatizáciu vodární. Dnešný konflikt je pokračovaním masovej mobilizácie, ktorá sa odohrala začiatkom tohto roka. Roľnícke hnutie vtedy požadovalo koniec programu klčovania koky, zavrhnutie dohody o medziamerickom voľnom obchode (FTAA), znovuznárodnenie a koniec privatizácie. Vtedy sa bezpečnostný aparát štátu takmer rozdelil, no nakoniec podporil vládu a hnutie potlačil. 20 ľudí bolo vtedy zabitých a mnoho ďalších zranených.

Hnutie odporu proti predaju plynu do USA narazilo na tvrdé represie aj teraz. Jeden masaker sa odohral už v septembri a za posledných niekoľko týždňov zabila polícia a bezpečnostné sily desiatky ďalších. Za posledný mesiac zahynulo, ako sme už spomenuli, takmer 60 ľudí, skoro všetci guľkami bezpečnostných síl.

Zakážme piť kávu!

Bolívia sa dostala do varu čiastočne v dôsledku protidrogovej politiky USA. Listy koky sú vďaka svojej výživnej hodnote v Bolívii i celej oblasti Ánd kľúčovou plodinou už celé stáročia. V priebehu storočí banskej ťažby pomáhalo žuvanie koky baníkom prežiť náročné vysokohorské podmienky. Žuvanie týchto listov je v andských krajinách podobným kultúrnym zvykom, ako je u nás spotreba inej všeobecne prijímanej drogy – konkrétne, pitie kávy.

Po nárazovom vstupe neoliberalizmu sa z koky stala jediná plodina, ktorá roľníkom umožňovala prežiť. Iné totiž na trhu nemali primeranú cenu a dotácie, ktoré kedysi existovali, boli zrušené.Politika podporovaná Spojenými štátmi tak najprv viedla k zničeniu rôznorodosti bolívijskej ekonomiky – fakticky k zavedeniu „monokultúry“ koky – a potom sa tá istá politika (v podobe „vojny proti drogám“) obrátila proti jedinej zostávajúcej možnosti. O alternatívny spôsob prežitia pre bolívijských roľníkov sa, prirodzene, nestará.

Represia v Bolívii dosiahla „úspech“ – väčšina produkcie koky sa presunula do Kolumbie. V spotrebe drog v Spojených štátoch žiadna veľká zmena nenastala. Zato Bolívijčanom dnes nezostalo iné, ako sa postaviť sa na odpor.

Gringo v ringu

V júni 2002 vo voľbách takmer zvíťazila nová strana, Hnutie smerom k socializmu (MAS), vedená Evom Moralesom, predstaviteľom zväzu pestovateľov koky. MAS je koalíciou sociálnych hnutí, ktoré sa ostro stavajú proti privatizácii a korporačnej globalizácii. Americké veľvyslanectvo varovalo, že ak MAS vyhrá voľby, dočká sa Bolívia tvrdej odplaty. Napriek tomu získal MAS takmer 21% hlasov, len asi o dve percentá menej, ako strana odstúpivšieho prezidenta.

Tým sa stal spomínaný Goni, multimilionár s konexiami v biznise a banskom priemysle. Je známy tým, že hovorí po španielsky s výrazným americkým prízvukom, pre ktorý je známy ako „gringo“. Napriek svojej menšinovej vláde sa Goni pustil do agresívneho neoliberálneho programu - a na ten doplatil.

V reakcii na masové nenásilné povstanie sa Goni pokúsil získať podporu svojich koaličných partnerov, vďaka ktorej by mohol vyhlásiť výnimočný stav. „Prezident a jeho najbližší spojenci si spočítali, že ak zabijú tristo-štyristo vodcov opozície, intelektuálov a študentov a zatknú ďalších tisíc-tisícdvesto, podarí sa im krajinu „spacifikovať“. Masaker v pinochetovskom štýle by však bol zrejme vylúčený, keďže významný prúd vo velení armády si uvedomuje demokratickú povahu požiadaviek ľudového hnutia a bol by radšej, keby zahynul minister obrany. Výnimočný stav s masovým zabíjaním a zatýkaním by mohol armádu poľahky rozdeliť“ (odborník na Bolíviu Forrest Hylton).

Spojené štáty podporovali Goniho bezvýhradne. Hovorca ministerstva zahraničných vecí USA vyhlásil, že jeho krajina „nebude tolerovať prerušenie ústavného poriadku a nepodporí žiadny režim, ktorý by bol výsledkom nedemokratických prostriedkov“. Toto sú tie isté Spojené štáty, ktoré len pred niečo vyše rokom (v apríli 2002) schválili vojenský puč proti venezuelskému prezidentovi Hugovi Chávezovi. Opozícia vtedy zastrelila niekoľkých Chávezových stúpencov a obviňovala z toho jeho ozbrojené sily. USA sa pridali k hlasom, že Chávez by mal na seba zobrať zodpovednosť a odstúpiť. No hoci Goniho režim bol nepochybne zodpovedný za to, čo Chávezovi nikdy nemohli dokázať, v tomto prípade už USA nástojili na tom, že nepodporia režim „vzniknutý nedemokratickými prostriedkami“...

Čo teraz?

Po Goniho odstúpení USA síce s kyslým úsmevom uistili nového prezidenta Mesu o svojej podpore, no neodpustili si prejav ľútosti nad okolnosťami, ktoré Sáncheza de Lozadu donútili k demisii a do neba ho vychválili.

Nateraz sa situácia v Bolívii utíšila. Nový prezident však už stihol vyhlásiť, že program klčovania koky sa nijako podstatne neobmedzí, zatiaľ čo predák hlavnej indiánskej odborovej centrály varoval, že ak sa niektoré plány predchádzajúcej vlády nezrušia, do deväťdesiatich dní nastanú nové demonštrácie.

Bolívia je po Argentíne a Ekvádore ďalšou latinskoamerickou krajinou, kde nespokojnosť s vládnou politikou vyvrela až do ľudového - nenásilného - povstania. Ani v jednej z týchto krajín sa ešte nič neskončilo. Latinskoamerický kontinent a jeho odpor voči súčasnej forme politiky, ktorá u nás práve naberá plné obrátky, nám ešte poskytne veľa poučení.