Slovensko, dlhý tvar Slovenská republika, je vnútrozemská krajina v strednej Európe. Nezávislosť získala rozdelením Česko-Slovenska 1. januára 1993. Susedí s Českom, Rakúskom, Poľskom, Ukrajinou a Maďarskom. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 bude 16. členom Európskej menovej únie - Eurozóny. Prijatím eura sa zavŕši proces integrácie do Európskej únie.


Dejiny

Rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179. Prvé zachované väčšie doklady o osídlení Slovenska pochádzajú z konca paleolitu približne zpred 250 tis. rokov (nález lebky neandertálca - Gánovce, nález sošky Venuše v Moravanoch). Približne 5000 - 4000 rokov pred Kr. sa vyskytujú prví roľníci (nálezy kamenných sekier, klinov, škrabadiel a nádob - jaskyňa Domica).

Od konca 4 st. pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum - Kelti. O prítomnosti Keltov existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1 st. pr. Kr prichádzajú na Slovensko Dákovia, Kelti ustupujú ďalej na sever, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry.

Od počiatku nášho letopočtu sú dácke a keltské kmene vytláčané kmeňmi Germánov. Na dnešnom slovenskom území dočasne vzniklo napríklad ich Vanniovo kráľovstvo. Dunaj tvoril hranicu s Rímskou ríšou.

Koncom 4. storočia sa začalo sťahovanie národov, na Slovensku sa vystriedalo veľmi veľa národov. Prvé slovanské obyvateľstvo osídlilo hlavné územie Slovenska asi v 5. storočí. Slovensko sa stalo súčasťou Samovej ríše v 7. storočí, samostatného Nitrianskeho kniežatstva (koniec 8. storočia - 833) a Veľkej Moravy (833-cca. 907). Roku 862 veľkomoravský panovník Rastislav žiada Byzanciu o kresťanských misionárov, byzantský cisár Michal III. súhlasí a na Slovensko posiela solúnskych bratov Konštantína (rehoľným menom Cyril) a Metoda, ktorí zostavujú hlaholiku, prekladajú Písmo sväté a bohoslužobné zvitky a knihy, organizujú cirkevnoprávne pomery na Veľkej Morave. Po zániku Veľkomoravskej ríše sa stalo postupne súčasťou Uhorska (od 10. stor. až 13. stor. do 1918), v ktorom do začiatku 12. storočia tvorilo Nitrianske kniežatstvo (Nitriansko).

Po Osmanskej expanzii sa územie bývalého Uhorska v 16. a 17. storočí dočasne zredukovalo prakticky len na Slovensko, dnešný Burgenland a západné Chorvátsko (tzv. Kráľovské Uhorsko), čím sa Slovensko stalo jadrom tohto habsburského štátu. Bratislava sa stala hlavným (1536-1784/1848), korunovačným (1563-1830) mestom a sídlom snemu (1542 - 1848) Kráľovského Uhorska resp. neskôr Uhorska. Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupa, čím sa stala centrálnym miestom uhorskej rímsko-katolíckej cirkvi.

Roku 1787 kodifikoval Anton Bernolák spisovnú slovenčinu založenú na západoslovenskom nárečí (bernolákovčina). Roku 1843 kodifikoval Ľudovít Štúr spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktorá je s malými úpravami používaná dodnes.

V revolúcii rokov 1848-49 sa Slováci pridali na stranu Rakúšanov, aby sa oddelili od Uhorska ako samostatná časť Rakúskej monarchie, čo sa im však nepodarilo.

Najhoršiemu tlaku maďarizácie čelili Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v rokoch 1867-1918.