Dublinčania jej sochu neúctivo preslávili rýmovačkou „tart with the cart“(prostitútka s károu).
I plebejský Dublin má teda svoje monumenty, ku ktorým možno počítať aj Guinnessov pivovar.Už od minulého storočia stojí na južnom brehu Liffey, vodu z rieky nikdy nevyužívali pri výrobe piva.Pintové poháre čierneho Guinnessu, piva „hebkého ako zamat“, štrngocú v podnikoch na každom rohu.Môžme povedať, že sláva týchto podnikov, ktoré sa zakladajú na tradičnom historickom, niekedy až ošarpanom interiéry , je zaslúžená-k tomu záveru dospeje každý, kto sa vyberie na exkurziu do familiárneho sveta Irish Pubs.
Pomer, ktorý k sebe majú „northsiders“ a „southsiders“, nejde občas nazvať ínač ako nevraživosť a není vzácnosťou od „južana“ (reprezentant časti, kde sa usadzovali bohatí mešťania) počuť, že prejde rieku Liffey len keď to bude nevyhnutné a od „severana“(pretým s najväčšou pravdepodobnosťou remeselníka alebo robotníka), že mu juh so svojím snobizmom môže byť ukradnutý.
Patrí k írskej náture, že sa ľudia radi posťažujú, ale vzápätí mávnu rukou v zmysle „mohlo by byť aj horšie“.V pohnutých dejinách Írska bola ostatne málokedy situácii krajiny tak priaznivá ako je dnes-stretnúť chudobného Íra dá zabrať tak isto, ako naraziť na chudobnú ulicu.Najväčšie mesto Írov má však niekoľko veľkých problémov-zločinnosť, drogy, zlé ovzdušie-tak ako väčšina európskych miest.Necitlivosť k pamiatkám tu bola donedávna nadpriemerná.Ale aj napriek tomu tu nájdeme dostatok obdivuhodných stavieb, lákavé gregoriánske zákutia, kľudné galérie, zelené záhrady a parky, dobré obchody a vynikajúce podniky.A Dublinčania?Práve v spomenutých podnikoch si môže každý overiť, že doposiaľ majú na seba čas, a že (prinajmenšom k cudzincom) sú viac ako priateľský.