18. storočie: začiatok národného uvedomovania

Porážka Turkov pri Viedni (1683) dala impulz k vytlačeniu Turkov z Uhorska. Roku 1711 porazili Habsburgovci aj posledné a najväčšie stavovské povstanie Františka II. Rákocziho. Konečne nastalo pokojné obdobie. Uhorsko však bolo dlhými bojmi značne zničené a vyčerpané. Roľníci odchádzali na riedko obývaný, pritom úrodný juh Uhorska, kde vytvárali veľké slovenské enklávy. Naopak, po rozdelení Poľska začal stúpať na území Slovenska počet Židov. Najmä panovníci Mária Terézia a Jozef II. sa pokúsili prebudovať nesúrodú ríšu na jednotný štát a odvážnymi osvietenskými reformami ju modernizovať podľa vzoru Západu. Vďaka cisárskej Viedni opäť prekvitalo baníctvo drahých kovov v stredoslovenskej oblasti, použilo sa v ňom mnoho nových technických vynálezov. Zakladali sa manufaktúry, zaviedli sa základy povinnej školskej dochádzky. V Banskej Štiavnici vznikla prvá vysoká banská škola na svete (1763). Jozef II. zrušil nevoľníctvo, protestantom a ortodoxným kresťanom priznal náboženské a občianske práva. Neúspešne sa pokúsil zaviesť všeobecné zdanenie a integrovať Uhorsko do monarchie oslabením privilégií jeho šľachty a poštátnením jeho verejnej správy. V 18. storočí si šľachta budovala pohodlné kaštiele na dedinách a paláce v mestách. Veľký stavebný ruch zaznamenala najmä Bratislava. Za Jozefa II. sa však hlavným mestom Uhorska stal opäť Budín, kde sa presťahovali z Bratislavy hlavné úrady, z Trnavy univerzita. Rástol význam centrálnych oblastí Uhorska, naopak, dôležitosť Bratislavy a územia Slovenska, kde žili viac ako dva milióny ľudí, začala klesať.

Na konci 18. storočia zavrhli Habsburgovci osvietenstvo a reformy. Nepriamo k tomu prispel aj radikalizmus francúzskej revolúcie, ktorá v Uhorsku našla stúpencov najmä v tajnom a neúspešnom hnutí uhorských jakobínov. Tí pripravovali povstanie proti Habsburgovcom a plánovali vytvoriť z Uhorska demokratickú a federatívnu republiku, zloženú zo štyroch autonómnych národných provincií, vrátane slovenskej. Napoleonské vojny, ktoré sa na Slovensku bezprostredne dotkli iba Bratislavy, kde bol roku 1805 po bitke pri Slavkove podpísaný mier, ešte znásobili konzervativizmus Habsburského dvora a uhorskej šľachty.
Úzkostlivý absolutizmus však nedokázal potlačiť vitalitu národných a liberálnych ideí. Formovanie moderných národov v strednej Európe sa zrýchlilo už za vlády Jozefa II. Slovenskí vzdelanci proti občasným tvrdeniam maďarských intelektuálov, že Slováci sú iba porobený ľud a pánmi v Uhorsku sú Maďari, zdôrazňovali, že Uhorsko je vlasťou rovnoprávnych národov. Obhajovali rovnosť ľudí a národov, osvetou sa usilovali zlepšiť chatrné postavenie roľníkov. Venovali sa kultivácii vlastného jazyka, z dejín Slovákov vyzdvihovali najmä ich autochtónnosť a Veľkú Moravu. Slúžili im na to aj prvé slovenské noviny – Prešpurské noviny (1783) vychádzajúce v Bratislave.

Formovanie moderného slovenského národa sťažoval konfesionálny dualizmus, od ktorého sa odvíjali dve predstavy o charaktere Slovákov. Katolícka väčšina hlásala ich národnú svojbytnosť, hlavne zásluhou A. Bernoláka kodifikovala slovenský spisovný jazyk a roku 1792 založila v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, ktoré bolo najväčším kultúrnym spolkom v Uhorsku. Evanjelická menšina považovala svoj cirkevný jazyk – češtinu – aj za spisovný jazyk Slovákov a Slovákov za súčasť československého kmeňa.


19. storočie: storočie národného prebudenia

V prvej polovici 19. storočia sa skomplikovalo spolužitie národov v Uhorsku. Uhorský snem a stolice podporovali maďarskú kultúru a jazyk, maďarčina sa stala úradným jazykom, reformní politici okolo Lajosa Kossutha chceli multietnické Uhorsko zmeniť na maďarský národný štát. Šľachta a časť majetných a vzdelaných vrstiev sa pomaďarčovala, slovenskú národnú myšlienku obhajovala a kultivovala hlavne inteligencia. Za dôležitý nástroj obrany pred asimiláciou považovala slovanskú vzájomnosť, najmä vďaka Jánovi Kollárovi a Pavlovi Jozefovi Šafárikovi volala po kultúrnej spolupráci a jednote Slovanov. Rozdielne koncepcie chápania národa a spisovného jazyka však dokázala prekonať až mladá generácia vzdelancov – štúrovci. Roku 1843 vypracovali nový spisovný jazyk, ktorý prijali oba prúdy národného hnutia. To umožnilo upevňovať pocit národnej svojbytnosti a jednoty Slovákov. Európsky vzdelaní štúrovci celkove pozdvihli národný a verejný život Slovákov. Vznikol rad kultúrnych a hospodárskych spolkov, určených najmä nižším stredným vrstvám, formovala sa moderná národná kultúra, v Bratislave vychádzali prvé politické noviny. Dotváral sa slovenský politický program, ktorý volal po modernizácii Uhorska, zrušení poddanstva, zákonnej rovnosti ľudí a rečových právach pre Slovákov. Na sneme ho na prelome rokov 1847 – 1948 prezentoval ako poslanec Ľudovít Štúr.