Prevratné zmeny nastali v marci 1848. Snem zrušil poddanstvo, vznikla uhorská vláda a posilnila sa nezávislosť Uhorska. Slovenské národné hnutie tieto zmeny privítalo a dovolávalo sa ich prehĺbenia – dôsledného zrušenia poddanstva, všeobecného volebného práva pre mužov. Vo svojom prvom štátoprávnom programe požadovalo autonómne vyčlenenie Slovenska v rámci Uhorska. Práve nacionálna otázka sa stala v revolučných rokoch 1848 – 1849 hlavným zdrojom tragických konfliktov. Keďže uhorská vláda prenasledovala slovenských aktivistov a ignorovala ich program, aj oni sa stali spojencami cisárskej Viedne. Vo Viedni založili prvý politický orgán – Slovenskú národnú radu a počas roka 1849 sa, aj za pomoci slovenských dobrovoľníkov bojujúcich po boku cisárskej armády, neúspešne usilovali o odčlenenia Slovenska od Uhorska a zriadenie slovenskej provincie podriadenej ríšskym inštitúciám vo Viedni.

Slovenské národné hnutie sa nádejne vyvíjalo aj v 60. rokoch 19. storočia. Roku 1861 prijalo 5 000 ľudí v Martine Memorandum, ktoré požadovalo vytvoriť zo Slovenska autonómny útvar v Uhorsku (Hornouhorské slovenské okolie). Roku 1863 potvrdil panovník kultúrnu inštitúciu – Maticu slovenskú, vznikli aj tri slovenské cirkevné gymnázia, národné hnutie si posilňovalo zázemie vo verejnosti. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 sa však situácia prudko zmenila. Národnostný zákon, ktorý mal garantovať rečové práva Nemaďarov, uhorské vlády a úrady ignorovali.

Nasledovalo polstoročie silného národného útlaku. Nepôsobila ani jedna slovenská stredná škola, ľudové školy i názvy obcí sa pomaďarčovali, Matica slovenská bola zakázaná. Slovenské aktivity sa zlomyseľne vyhlasovali za panslavizmus, ich aktéri boli diskriminovaní a väznení. Povýšeneckosť moci symbolizovala streľba do veriacich v Černovej pri Ružomberku (1907), kde zahynulo pätnásť ľudí.

V podmienkach útlaku sa deformovala sociálna štruktúra slovenskej spoločnosti, odcudzili sa jej majetné vrstvy, stagnovala vzdelanostná úroveň, kultúra sa rozvíjala iba skromne. Centrom národného života sa stalo mestečko Martin. V politike sa zvýraznili plebejské črty, pasivita, ostražitosť pred modernizáciou, nádej v osloboditeľské poslanie Ruska. Slovenská spoločnosť začala byť aktívnejšia až na konci 19. storočia, keď tiež zosilnel slovenský priemyselný a finančný kapitál, zintenzívnili sa slovensko-české vzťahy a sformovalo sa dobe primerané politické spektrum. Všetky jeho prúdy volali po všeobecnom volebnom práve, dodržiavaní národnostného zákona, riešení sociálnych problémov roľníkov a robotníkov. Najmä v horských oblastiach Slovenska však rástol počet obyvateľstva rýchlejšie ako priemysel a hospodárska modernizácia. Bieda a nádej v lepší život priviedli asi 100 000 Slovákov do Budapešti, ďalších 500 000 sa ešte pred rokom 1914 vysťahovalo do USA. Podobný osud zdieľali aj Rusíni na severovýchodnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.


20. storočie: 1. ČSR, fašistický Slovenský štát a komunistické Československo

Prvá svetová vojna radikálne zasiahla aj do života Slovenska. Skupiny českých a slovenských politikov začali v zahraničí organizovať protirakúsky odboj. Roku 1915 podpísali zástupcovia Slovákov a Čechov v USA Clevelandskú dohodu o vytvorení samostatného Československa s autonómnym postavením Slovenska. Do čela odboja sa postavila Československá národná rada v Paríži na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Vďaka premyslenej diplomacii aj vďaka légiám, ktoré bojovali v Rusku, Taliansku a vo Francúzsku, presvedčili politikov krajín Dohody o užitočnosti vytvorenia Československa. Nový štát bol spontánne vyhlásený v Prahe 28. októbra 1918. Slováci sa k nemu prihlásili o dva dni neskôr Deklaráciou Slovenskej národnej rady.