Slovensko, ktoré má rozlohu 49 000 km2, leží v strede Európy a susedí s Českou republikou, Poľskom, Ukrajinou, Maďarskom a Rakúskom. Je typickou vnútrozemskou krajinou, väčšinu jeho územia pokrývajú pohoria Karpát, južné časti sú však rovinaté.
V minulosti sa členitá príroda podpísala pod rôznorodosť kultúry a hospodárskeho života Slovenska, v ktorom hralo po stáročia dôležitú rolu baníctvo zamerané na ťažbu drahých kovov. Túto multikultúrnosť zvýraznil multietnický charakter Slovenska, pretože sa tu podobne ako v iných stredoeurópskych krajinách prevrstvovali rôzne etniká. V súčasnosti žije v Slovenskej republike 5 380 000 obyvateľov – 4 615 000 Slovákov, 521 000 Maďarov, 90 000 Rómov (na základe ich prihlásenia sa k rómskej národnosti, demografi však odhadujú ich skutočný počet na 380 000 až 420 000), 45 000 Čechov, 24 000 Rusínov, 11 000 Ukrajincov, 5 400 Nemcov, niekoľko tisíc Chorvátov, Židov, Poliakov. Historický vývoj Slovenska sa odohrával v rámci latinského civilizačného okruhu, nezanedbateľne ho však ovplyvnili aj podnety z európskeho Východu.
Od Keltov po Veľkú Moravu
Pračlovek sa objavil na území Slovenska pred asi 200 000 rokmi, územie Slovenska je nepretržite osídlené od 5. tisícročia pred n. l., keď sa aj tu objavili roľnícke spoločenstvá. Postupne sa na ňom vystriedalo veľa etník. Prvým známym etnikom boli Kelti, ktorí štyri storočia pred n. l. aj na území Slovenska vytvorili mestá – oppidá a razili mince – biateky. Na prelome letopočtov sa tu usadili germánske kmene. Vtedy Rímska ríša rozšírila svoje územie až po Dunaj, pozdĺž ktorého vybudovala dômyselné obranné pásmo Limes romanus. Slovensko sa tak ocitlo na pomedzí vtedajšieho civilizovaného a "barbarského" sveta. Vzťahy medzi nimi boli pôvodne pokojné. Germánski Kvádi so súhlasom Ríma vytvorili prvý známy politický útvar na slovenskom území – Vanniovo kráľovstvo. Postupne však začalo narastať rímsko-germánske napätie, ktoré prerástlo do tzv. markomanských vojen. Počas nich prenikali rímske légie hlboko do slovenského vnútrozemia, o čom svedčí nápis v Trenčíne z roku 179 i to, že rímsky cisár Marcus Aurelius napísal pri rieke Hron známu stoickú rozpravu Hovory k sebe samému.
V období sťahovania národov nastali v Karpatskej kotline veľké demografické zmeny. Po germánskych kmeňoch sa tu koncom 5. storočia usadili Slovania, o čosi neskôr aj nomádski Avari. Proti ich nadvláde sa Slovania bránili a po úspešnom povstaní vytvorili prvý nadkmeňový útvar západných Slovanov, Samovu ríšu (623 – 658). Úroveň života Slovanov na strednom Dunaji vzrástla natoľko, že po porážke Avarov franským kráľom Karolom Veľkým vytvorili prvý štátny útvar západných Slovanov. Najskôr, na prelome 8. a 9. storočia, vznikli Moravské a Nitrianske kniežactvo. Nitrianske knieža Pribina dal roku 828 v Nitre vysvätiť prvý známy kostol vo východnej časti strednej Európy. Roku 833 ho však porazilo moravské knieža Mojmír, ktorý vytvoril štát, nazvaný v 10. storočí byzantským cisárom Konštantínom Porfyrogenetom Veľkou Moravou. Vypĺňal priestor medzi troma ríšami – Byzantskou, Bulharskou a Franskou.
Na Veľkej Morave šírili kresťanstvo franské misie už od jej vzniku, prelomový civilizačný zlom však zažila po roku 863. Vtedy vyslal byzantský cisár Michal III. na Veľkú Moravu gréckych učencov a vierozvestcov Konštantína a Metoda. Moravské knieža Rastislav sa tak pokúšal eliminovať politickú závislosť Veľkej Moravy od Východofranskej ríše. Misia však zohrala predovšetkým jedinečnú kultúrnu úlohu. Solúnski bratia zostavili prvé slovanské písmo – hlaholiku a spisovný jazyk – staroslovienčinu, do ktorej preložili i základné bohoslužobné texty. Založili aj školu pre výchovu kňazov. Najmä Metod u pápeža v Ríme dosiahol, že staroslovienčina sa stala bohoslužobným jazykom a ako arcibiskup budoval domácu cirkevnú správu. Vďaka týmto zmenám sa Slovieni zaradili do dobového civilizačného rámca. Staroslovienska liturgia a písomníctvo sa natrvalo presadili (vďaka Metodovým žiakom v Bulharsku) v prostredí východných a južných Slovanov. Svätcov Konštantína (Cyrila) a Metoda vyhlásil pápež Ján Pavol II. za spolupatrónov Európy.
Najväčšiu moc a územný rozsah dosiahla Veľká Morava za vlády Svätopluka. Svätopluk sa najskôr ubránil náporu Franskej ríše a postupne si podmanil Vislansko, Sliezsko, Čechy, Lužicko, Potisie a Zadunajsko v dnešnom Maďarsku. Rozkvet Veľkomoravskej ríše však bol krátky, už na začiatku 10. storočia pre vnútorné nezhody a tlak maďarských kmeňov zanikla. Starí Maďari sa stali novým mocenským faktorom v strednej Európe. Po porážke na rieke Lech prešli na usadlý spôsob života, prijali kresťanstvo a začali budovať nový štát – Uhorsko. Jeho prvým kráľom sa stal roku 1000 Štefan z rodu Arpádovcov.
Slovensko v rámci Uhorska
Nový štát a Maďari prebrali z veľkomoravskej tradície a od podunajských Slovanov (Slovákov) rôzne civilizačné podnety. Svedčia o tom početné slovanské (slovenské) slová v maďarčine z oblasti poľnohospodárstva, verejnej správy, cirkevného života, remesiel. Multietnické Uhorsko bolo národnostne tolerantným štátom – najmä vďaka kresťanstvu a používaniu latinčiny, ale tiež preto, že k jeho elite patrili aj veľmoži slovenského pôvodu. Počas 11. storočia sa rozprestieralo na dnešnom Slovensku údelné kniežactvo, kde vládli arpádovské kniežatá, ktoré boli zväčša nástupcami kráľa. V Nitre razili aj vlastné mince. Na začiatku 12. storočia kniežactvo zaniklo, potom zostalo Slovensko až do roku 1918 bezprostrednou súčasťou Uhorska.
Prvé storočia Uhorska charakterizovali nepokoje, krehká stabilita a kruté zápasy o moc. Na druhej strane sa budovala komitátna správa, stavali sa kostoly a kláštory (najmä benediktíni) s prvými knižnicami. Uhorsko malo od roku 1083 prvých domácich svätcov – kráľa Štefana a pustovníkov Svorada a Benedikta, ktorých pôsobenie sa spájalo s Nitrou a Skalkou pri Trenčíne. Roku 1222 priznal kráľ Ondrej šľachte značné privilégiá a podiel na moci. Vďaka tomu sa šľachta sformovala ako sebavedomý stav a Uhorsko sa vyvíjalo zväčša ako stavovská monarchia. Najmä po ničivom nájazde Tatárov (1241 – 1242) prežívalo prevratné zmeny. Budovali sa kamenné hrady, na Slovensku ich vyrástlo do 200 – Spišský hrad je najväčšou hradnou ruinou v strednej Európe. Panovníci udeľovali mestské výsady, mestá sa obopínali vysokými hradbami. Z nemeckých krajín pozývali kolonistov – hostí, ktorí založili veľa miest a pomohli skvalitňovať staviteľstvo, baníctvo, obchod. Nemci tvorili významné komunity najmä na Spiši, v okolí Bratislavy a na strednom Slovensku.
Tento pozitívny trend sa naplno rozvinul počas 14. storočia. Na jeho začiatku však bolo treba prekonať mocenskú anarchiu, ktorá vyvrcholila po vymretí Arpádovcov roku 1301. Veľmoži neuznávali kráľovské nariadenia a vo svojich regiónoch vládli neobmedzene. Najmocnejší z nich – Matúš Csák – ovládol z Trenčína štvrtinu územia Uhorska. Až po smrti tohto "pána Váhu a Tatier" (1321) Uhorsko prežilo storočie rozkvetu a stalo sa najmocnejším štátom strednej Európy.
Zvlášť priaznivo sa rozvíjalo slovenské územie, až do 19. storočia bolo najurbanizovanejšou a najkultúrnejšou oblasťou Uhorska. Koncom 15. storočia sa šesť z desiatich najväčších uhorských miest nachádzalo na Slovensku. Nástenné maľby, plastiky, románske a gotické stavby v slovenských mestách predstavujú vrcholné hodnoty stredovekého umenia v Uhorsku. Medzi skvosty európskej kultúry patrí najmä najvyšší gotický oltár na svete v Levoči (18,6 m), súbor krídlových oltárov v Bardejove či košický Dóm Sv. Alžbety, ktorý je najväčšou cirkevnou stavbou v stredovýchodnej Európe. Tento rozvoj umožnila predovšetkým "zlatá éra" baníctva drahých kovov v 14. a 15. storočí. Sústreďovalo sa na Spiši, v Gemeri a najmä v stredoslovenskom regióne s najvýznamnejšími banskými centrami Banskou Štiavnicou, Kremnicou, Banskou Bystricou. Predovšetkým vďaka týmto regiónom sa ťažilo v Uhorsku 25 % európskej produkcie striebra a zlata. Bane na Spiši a v okolí Banskej Bystrice zasa boli najväčšími dodávateľmi medi v Európe. Tunajší podnikatelia Thurzovci a bankári Fuggerovci z juhonemeckého Augsburgu založili na začiatku 16. storočia najväčší bankový dom v Európe, ktorý nakrátko ovládol svetový obchod s meďou. V Kremnici pôsobí od roku 1328 pravdepodobne najstaršia mincovňa na kontinente.
V 14. a 15. storočí sa na uhorskom tróne vystriedali viaceré dynastie – Anjouovci, Luxemburgovci, Hynyadyovci, Habsburgovci, Jagelovci. Z panovníkov je najznámejším Matej Korvín, ktorý sa usiloval modernizovať Uhorsko prostredníctvom absolutizmu a podporou humanizmu. Vďaka nemu vznikla roku 1467 v Bratislave univerzita – Academia Istropolitana. Hoci pôsobila iba dvadsať rokov, predznamenala vzostup Bratislavy v nasledujúcich storočiach.
V 14. storočí žilo na území Slovenska asi pol milióna ľudí, v 17. storočí už asi milión. V tomto časovom úseku sa odohrali aj dôležité etnické a sociálne zmeny. Riedko obývané horské oblasti osídľovali valasi (pastieri) – Rumuni, Rusíni, Poliaci. Z juhu Uhorska utekali pred Turkami na Slovensko Maďari, najmä šľachta. Preto na ňom žila ešte na začiatku 18. storočia väčšia polovica uhorskej šľachty. V jeho západných častiach sa usadili Chorváti, nemeckí novokrstenci – habáni (vynikajúci keramikári), rozptýlene tu žili Židia i českí protestantskí exulanti. Po krajine kočovali nepočetní Cigáni – Rómovia. Zároveň sa výrazne posilňovala slovenská národnosť. Popri latinčine sa začal používať aj domáci jazyk – čeština v slovakizovanej podobe. V mestách sa hlásili Slováci o rovnoprávne postavenie s Nemcami (v Žiline už roku 1381) a mnohé z nich sa úplne alebo výrazne poslovenčili. Prirodzená asimilácia (slovakizácia) zasahovala spomínané etniká aj na vidieku.
Na začiatku 16. storočia začalo Uhorsko značne zaostávať za západnou Európou. Feudalizmus sa v ňom upevnil, mestá začali stagnovať. Nový právny poriadok Opus Tripartitum rozšíril výsady šľachty a odňal osobnú slobodu poddaným roľníkom. Tí boli pripútaní k pôde "na večné časy", nesmeli sa sťahovať, narástli ich povinnosti. Preto sa o období 16. až 18. storočia hovorí ako o tzv. druhom nevoľníctve. Po porážke Uhrov pri Moháči (1526) sa v Podunajsku stala novým mocenským faktorom Osmanská ríša. Pripojila si južné a centrálne oblasti Uhorska, Sedmohradsko bolo jej vazalským kniežactvom. Kráľovské Uhorsko sa zúžilo na Slovensko a pás územia pri rakúskych hraniciach. Práve tieto územia a ich obyvateľstvo znášalo hlavnú ťarchu protitureckého boja. Hlavným mestom Uhorska sa stala na 260 rokov Bratislava, sídlili v nej centrálne úrady, snem, konali sa korunovácie kráľov. Uhorský primas sa z Ostrihomu presťahoval na tri storočia do Trnavy. Na uhorský a český trón zasadli rakúski Habsburgovci, ktorí začali integrovať strednú Európu do podoby veľkej multietnickej ríše. Na južnom Slovensku, hranici "kresťanského a moslimského sveta", budovali proti ďalšiemu prenikaniu Turkov obrannú líniu – asi 70 hradov a moderných pevností (Komárno). Zdržiavali sa tu žoldnieri z celej Európy.
Centralistická politika a absolutizmus Habsburgovcov vyvolávali u uhorskej šľachty odpor. Pomery ešte komplikovali náboženské spory. V 16. storočí sa medzi Slovákmi a Nemcami rozšírila reformácia luteránskeho smeru (medzi Maďarmi kalvinizmus). Pridala sa k nej veľká väčšina obyvateľov, vrátane aristokracie a kráľovských miest. Na začiatku 17. storočia sa vďaka palatínovi J. Thurzovi konštituovala evanjelická cirkev. Náboženský dualizmus nevyvolával spočiatku veľké spory. Keď však začali Habsburgovci a katolícka cirkev presadzovať rekatolizáciu a centralizmus, Uhorsko sa v 17. storočí zmenilo na arénu náboženských bojov. Uhorská a sedmohradská šľachtická aristokracia reagovala, aj za podpory Turkov, radikálnymi ozbrojenými vystúpeniami. Slovenskom sa prehnalo z východu na západ šesť protihabsburských povstaní. Šľachtickí povstalci požadovali zachovať svoje privilégiá (nezdaniteľnosť, právo voliť uhorského kráľa, zvolávanie snemov), nezávislosť Uhorska, náboženské slobody. Často však vystavovali katolíkov podobnému prenasledovaniu ako rekatolizácia protestantov.
Náboženské súperenie však nepriamo pomohlo úrovni vzdelania. Centrom rekatolizácie v Uhorsku a vzorovým barokovým mestom sa stala Trnava, kde vznikla roku 1635 jezuitská univerzita. Podobná univerzita pôsobila aj v Košiciach. Budovali sa tiež katolícke a evanjelické gymnáziá (lýceá) i mestské školy. Kvalitou vynikalo najmä evanjelické kolégium v Prešove. Rozšírilo sa aj používanie domáceho jazyka vo vyučovaní, v úradovaní na panstvách, v cechoch, literárnej tvorbe. Medzi vzdelancami stúpal záujem o poznanie minulosti Slovákov, začala sa pestovať veľkomoravská tradícia. Popri latinčine, nemčine, maďarčine používala časť aristokracie a stredná šľachta aj slovenčinu.
18. storočie: začiatok národného uvedomovania
Porážka Turkov pri Viedni (1683) dala impulz k vytlačeniu Turkov z Uhorska. Roku 1711 porazili Habsburgovci aj posledné a najväčšie stavovské povstanie Františka II. Rákocziho. Konečne nastalo pokojné obdobie. Uhorsko však bolo dlhými bojmi značne zničené a vyčerpané. Roľníci odchádzali na riedko obývaný, pritom úrodný juh Uhorska, kde vytvárali veľké slovenské enklávy. Naopak, po rozdelení Poľska začal stúpať na území Slovenska počet Židov. Najmä panovníci Mária Terézia a Jozef II. sa pokúsili prebudovať nesúrodú ríšu na jednotný štát a odvážnymi osvietenskými reformami ju modernizovať podľa vzoru Západu. Vďaka cisárskej Viedni opäť prekvitalo baníctvo drahých kovov v stredoslovenskej oblasti, použilo sa v ňom mnoho nových technických vynálezov. Zakladali sa manufaktúry, zaviedli sa základy povinnej školskej dochádzky. V Banskej Štiavnici vznikla prvá vysoká banská škola na svete (1763). Jozef II. zrušil nevoľníctvo, protestantom a ortodoxným kresťanom priznal náboženské a občianske práva. Neúspešne sa pokúsil zaviesť všeobecné zdanenie a integrovať Uhorsko do monarchie oslabením privilégií jeho šľachty a poštátnením jeho verejnej správy. V 18. storočí si šľachta budovala pohodlné kaštiele na dedinách a paláce v mestách. Veľký stavebný ruch zaznamenala najmä Bratislava. Za Jozefa II. sa však hlavným mestom Uhorska stal opäť Budín, kde sa presťahovali z Bratislavy hlavné úrady, z Trnavy univerzita. Rástol význam centrálnych oblastí Uhorska, naopak, dôležitosť Bratislavy a územia Slovenska, kde žili viac ako dva milióny ľudí, začala klesať.
Na konci 18. storočia zavrhli Habsburgovci osvietenstvo a reformy. Nepriamo k tomu prispel aj radikalizmus francúzskej revolúcie, ktorá v Uhorsku našla stúpencov najmä v tajnom a neúspešnom hnutí uhorských jakobínov. Tí pripravovali povstanie proti Habsburgovcom a plánovali vytvoriť z Uhorska demokratickú a federatívnu republiku, zloženú zo štyroch autonómnych národných provincií, vrátane slovenskej. Napoleonské vojny, ktoré sa na Slovensku bezprostredne dotkli iba Bratislavy, kde bol roku 1805 po bitke pri Slavkove podpísaný mier, ešte znásobili konzervativizmus Habsburského dvora a uhorskej šľachty.
Úzkostlivý absolutizmus však nedokázal potlačiť vitalitu národných a liberálnych ideí. Formovanie moderných národov v strednej Európe sa zrýchlilo už za vlády Jozefa II. Slovenskí vzdelanci proti občasným tvrdeniam maďarských intelektuálov, že Slováci sú iba porobený ľud a pánmi v Uhorsku sú Maďari, zdôrazňovali, že Uhorsko je vlasťou rovnoprávnych národov. Obhajovali rovnosť ľudí a národov, osvetou sa usilovali zlepšiť chatrné postavenie roľníkov. Venovali sa kultivácii vlastného jazyka, z dejín Slovákov vyzdvihovali najmä ich autochtónnosť a Veľkú Moravu. Slúžili im na to aj prvé slovenské noviny – Prešpurské noviny (1783) vychádzajúce v Bratislave.
Formovanie moderného slovenského národa sťažoval konfesionálny dualizmus, od ktorého sa odvíjali dve predstavy o charaktere Slovákov. Katolícka väčšina hlásala ich národnú svojbytnosť, hlavne zásluhou A. Bernoláka kodifikovala slovenský spisovný jazyk a roku 1792 založila v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, ktoré bolo najväčším kultúrnym spolkom v Uhorsku. Evanjelická menšina považovala svoj cirkevný jazyk – češtinu – aj za spisovný jazyk Slovákov a Slovákov za súčasť československého kmeňa.
19. storočie: storočie národného prebudenia
V prvej polovici 19. storočia sa skomplikovalo spolužitie národov v Uhorsku. Uhorský snem a stolice podporovali maďarskú kultúru a jazyk, maďarčina sa stala úradným jazykom, reformní politici okolo Lajosa Kossutha chceli multietnické Uhorsko zmeniť na maďarský národný štát. Šľachta a časť majetných a vzdelaných vrstiev sa pomaďarčovala, slovenskú národnú myšlienku obhajovala a kultivovala hlavne inteligencia. Za dôležitý nástroj obrany pred asimiláciou považovala slovanskú vzájomnosť, najmä vďaka Jánovi Kollárovi a Pavlovi Jozefovi Šafárikovi volala po kultúrnej spolupráci a jednote Slovanov. Rozdielne koncepcie chápania národa a spisovného jazyka však dokázala prekonať až mladá generácia vzdelancov – štúrovci. Roku 1843 vypracovali nový spisovný jazyk, ktorý prijali oba prúdy národného hnutia. To umožnilo upevňovať pocit národnej svojbytnosti a jednoty Slovákov. Európsky vzdelaní štúrovci celkove pozdvihli národný a verejný život Slovákov. Vznikol rad kultúrnych a hospodárskych spolkov, určených najmä nižším stredným vrstvám, formovala sa moderná národná kultúra, v Bratislave vychádzali prvé politické noviny. Dotváral sa slovenský politický program, ktorý volal po modernizácii Uhorska, zrušení poddanstva, zákonnej rovnosti ľudí a rečových právach pre Slovákov. Na sneme ho na prelome rokov 1847 – 1948 prezentoval ako poslanec Ľudovít Štúr.
Prevratné zmeny nastali v marci 1848. Snem zrušil poddanstvo, vznikla uhorská vláda a posilnila sa nezávislosť Uhorska. Slovenské národné hnutie tieto zmeny privítalo a dovolávalo sa ich prehĺbenia – dôsledného zrušenia poddanstva, všeobecného volebného práva pre mužov. Vo svojom prvom štátoprávnom programe požadovalo autonómne vyčlenenie Slovenska v rámci Uhorska. Práve nacionálna otázka sa stala v revolučných rokoch 1848 – 1849 hlavným zdrojom tragických konfliktov. Keďže uhorská vláda prenasledovala slovenských aktivistov a ignorovala ich program, aj oni sa stali spojencami cisárskej Viedne. Vo Viedni založili prvý politický orgán – Slovenskú národnú radu a počas roka 1849 sa, aj za pomoci slovenských dobrovoľníkov bojujúcich po boku cisárskej armády, neúspešne usilovali o odčlenenia Slovenska od Uhorska a zriadenie slovenskej provincie podriadenej ríšskym inštitúciám vo Viedni.
Slovenské národné hnutie sa nádejne vyvíjalo aj v 60. rokoch 19. storočia. Roku 1861 prijalo 5 000 ľudí v Martine Memorandum, ktoré požadovalo vytvoriť zo Slovenska autonómny útvar v Uhorsku (Hornouhorské slovenské okolie). Roku 1863 potvrdil panovník kultúrnu inštitúciu – Maticu slovenskú, vznikli aj tri slovenské cirkevné gymnázia, národné hnutie si posilňovalo zázemie vo verejnosti. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 sa však situácia prudko zmenila. Národnostný zákon, ktorý mal garantovať rečové práva Nemaďarov, uhorské vlády a úrady ignorovali.
Nasledovalo polstoročie silného národného útlaku. Nepôsobila ani jedna slovenská stredná škola, ľudové školy i názvy obcí sa pomaďarčovali, Matica slovenská bola zakázaná. Slovenské aktivity sa zlomyseľne vyhlasovali za panslavizmus, ich aktéri boli diskriminovaní a väznení. Povýšeneckosť moci symbolizovala streľba do veriacich v Černovej pri Ružomberku (1907), kde zahynulo pätnásť ľudí.
V podmienkach útlaku sa deformovala sociálna štruktúra slovenskej spoločnosti, odcudzili sa jej majetné vrstvy, stagnovala vzdelanostná úroveň, kultúra sa rozvíjala iba skromne. Centrom národného života sa stalo mestečko Martin. V politike sa zvýraznili plebejské črty, pasivita, ostražitosť pred modernizáciou, nádej v osloboditeľské poslanie Ruska. Slovenská spoločnosť začala byť aktívnejšia až na konci 19. storočia, keď tiež zosilnel slovenský priemyselný a finančný kapitál, zintenzívnili sa slovensko-české vzťahy a sformovalo sa dobe primerané politické spektrum. Všetky jeho prúdy volali po všeobecnom volebnom práve, dodržiavaní národnostného zákona, riešení sociálnych problémov roľníkov a robotníkov. Najmä v horských oblastiach Slovenska však rástol počet obyvateľstva rýchlejšie ako priemysel a hospodárska modernizácia. Bieda a nádej v lepší život priviedli asi 100 000 Slovákov do Budapešti, ďalších 500 000 sa ešte pred rokom 1914 vysťahovalo do USA. Podobný osud zdieľali aj Rusíni na severovýchodnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.
20. storočie: 1. ČSR, fašistický Slovenský štát a komunistické Československo
Prvá svetová vojna radikálne zasiahla aj do života Slovenska. Skupiny českých a slovenských politikov začali v zahraničí organizovať protirakúsky odboj. Roku 1915 podpísali zástupcovia Slovákov a Čechov v USA Clevelandskú dohodu o vytvorení samostatného Československa s autonómnym postavením Slovenska. Do čela odboja sa postavila Československá národná rada v Paríži na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Vďaka premyslenej diplomacii aj vďaka légiám, ktoré bojovali v Rusku, Taliansku a vo Francúzsku, presvedčili politikov krajín Dohody o užitočnosti vytvorenia Československa. Nový štát bol spontánne vyhlásený v Prahe 28. októbra 1918. Slováci sa k nemu prihlásili o dva dni neskôr Deklaráciou Slovenskej národnej rady.
Vznikom Československa sa Slováci ocitli v úplne novej situácii. Prvýkrát boli určené hranice Slovenska, jeho hlavné mesto – Bratislava, úradovalo aj vyučovalo sa po slovensky. Pozoruhodný vzostup zaznamenala kultúra, umenie i vzdelanie. Vznikla prvá slovenská univerzita – Univerzita Komenského, Slovenské národné divadlo a mnohé kultúrne a umelecké spolky. V demokratickej klíme sa pozitívne vyvíjala aj kultúra maďarskej menšiny. Oveľa zložitejšia bola hospodárska situácia. Hoci Slovensko patrilo k najpriemyselnejším oblastiam v Uhorsku, jeho priemysel bol v porovnaní s českým málo konkurencieschopný. Zaniklo mnoho tovární, čo zvyšovalo sociálne aj nacionálne napätie. Priemyselná výroba na Slovensku dosiahla úroveň z roku 1913 až v roku 1937.
Československo si dokázalo zachovať demokratický režim a stalo sa útočiskom prenasledovaných demokratov, komunistov i Židov z okolitých štátov. Jeho slabinou však bol unitárny charakter a ústavne zakotvená idea československého národa, čo vyvolávalo na Slovensku odpor predovšetkým najsilnejšej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany. Tieto strany požadovali uznať Slovákov za svojbytný národ a Slovensku priznať autonómne postavenie. S národnými právami Nemcov a Maďarov neboli spokojní zasa politici zastupujúci tieto menšiny na Slovensku.
Tieto faktory síce oslabovali spoločný štát, Československo však napokon zaniklo pod tlakom revizionizmu zvonku. Mníchovským diktátom (1938) pripadli sudetské oblasti Československa Nemecku, Viedenskou arbitrážou zasa južné Slovensko Maďarsku. V oklieštenom Československu získalo Slovensko autonómiu a pod tlakom Nemecka vyhlásil autonómny Slovenský snem 14. marca 1939 samostatnú Slovenskú republiku na čele s kňazom Jozefom Tisom. Totalitný režim Slovenského štátu bol založený na vláde jednej strany, na jednej ideológii a na uplatňovaní vodcovského princípu. Zahraničnopoliticky aj hospodársky bol nový štát závislý od Nemecka. Vojnová konjunktúra síce pomohla rastu hospodárstva, vznikli tiež nové kultúrne, vedecké a vzdelávacie inštitúcie (napríklad dnešná Slovenská akadémia vied) a najmä vďaka humánne cítiacim úradníkom a sudcom boli až do jesene 1944 odporcovia režimu trestaní pomerne mierne. Ostrie nenávisti však smerovalo voči inej skupine občanov Slovenského štátu – Židom. Približne 70 000 ich bolo deportovaných do nemeckých koncentračných táborov (a Slovenský štát ešte aj platil nacistickému Nemecku za každého vyvezeného Žida), veľká väčšina z nich tam zahynula.
Odboj proti fašizmu sa formoval na Slovensku aj v zahraničí. V emigrácii sa najskôr koncentroval okolo Milana Hodžu, ktorý snoval obraz federatívnej strednej Európy. Zahraničný odboj na Západe však ovládla skupina okolo Edvarda Beneša v Londýne. Komunisti mali centrálu v Moskve. E. Beneš sa opieral o československú zahraničnú armádu na Západe, komunisti v Sovietskom zväze. Aj na Slovensku pôsobili dva ilegálne odbojové prúdy – občiansky a komunistický – ten bol lepšie organizovaný a pomáhali mu aj sovietski velitelia. Protifašistický odboj vyvrcholil v Slovenskom národnom povstaní v auguste 1944, keď povstalci odolávali nemeckej armáde dva mesiace. Povstanie patrilo medzi najväčšie akcie v tyle nemeckých vojsk v druhej svetovej vojne. Počas Povstania, ktoré malo centrum v Banskej Bystrici, bolo obnovené Československo na princípe spolužitia dvoch národov a s rovnoprávnym postavením Slovenska. Položili sa tiež základy novej verejnej správy na čele so Slovenskou národnou radou ako parlamentom a Zborom povereníkov ako výkonným orgánom.
Po roku 1945 sa z emigrácie vracali politici a odbojári, naopak, emigrovala časť proľudáckych intelektuálov a politikov. Nemci boli vysídľovaní, Maďari do roku 1948 diskriminovaní, tisícky občanov Slovenska boli odvlečení do Sovietskeho zväzu. Keďže sa Československo ocitlo v sovietskej sfére vplyvu, "obmedzená" demokracia trvala krátko. Vo voľbách roku 1946 vyhrali v Čechách komunisti, na Slovensku Demokratická strana. Komunisti využili povojnové radikálne nálady a vo februári 1948 uskutočnili štátny prevrat. Nový totalitný režim s vládou komunistickej strany a s materialistickou ideológiou kontroloval fakticky všetko. Zlikvidoval občianske práva, nezávislé inštitúcie i myslenie. Kruto prenasledoval nielen svojich odporcov, ale aj roľníkov, úradníkov, intelektuálov, cirkevných hodnostárov, ba aj samotných komunistov. Vykonštruované súdne procesy a kádrové čistky vyvolali atmosféru strachu. Československo sa stalo absolútne závislým od Sovietskeho zväzu. Prakticky všetky výrobné kapacity boli zoštátnené, roľníci museli násilne vstupovať do družstiev. Stavali sa veľké podniky najmä v ťažkom priemysle, ktoré však neboli primerané podmienkam neveľkého Slovenska a celé regióny sa stali závislými od existencie jednej veľkej fabriky. Mestá sa prudko rozrastali, dialo sa tak ale za cenu nevkusnej panelákovej výstavby a likvidácie historických centier.
V oblasti školstva, kultúry, zdravotníctva sa v tomto období dobudovala infraštruktúra (vrátane napríklad Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie, umeleckého školstva, viacerých múzeí). Tieto oblasti sa prvýkrát stali prístupné aj dovtedy nižším sociálnym vrstvám. Národnostné menšiny dostali solídne národnostné práva.
V 60. rokoch komunistická diktatúra "zmäkla". Kritizovalo sa stalinské násilie a hľadal sa spôsob, ako zosúladiť socializmus s demokraciou. Demokratizačný proces, ktorý v rámci komunistickej strany stelesňoval najmä najvyšší stranícky činiteľ Alexander Dubček, vyvrcholil v roku 1968. Zrušila sa cenzúra, povolilo sa drobné súkromné podnikanie, v centrálne riadenej ekonomike mal hrať istú rolu trh. Skôr, ako sa mohli vyprofilovať obrysy "socializmu s ľudskou tvárou", však v auguste 1968 obsadili Československo vojská krajín Varšavskej zmluvy – následná okupácia trvala viac ako dvadsať rokov. V 60. rokoch silnelo aj úsilie o federatívne usporiadanie spoločného štátu. V októbri 1968 bolo Československo vyhlásené za štát dvoch národných republík – Slovenskej a Českej. Federácia sa však kvôli normalizačnému režimu na čele s Gustávom Husákom nenaplnila.
Hoci bol komunistický režim po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy podstatne miernejší ako stalinizmus v 50. rokoch, aj on obnovil silný centralizmus, vyžadoval bezduchú jednotu a poslušnosť, diskriminoval a prenasledoval desaťtisíce ľudí. Asi 200 000 Čechov a Slovákov emigrovalo. Hoci Slovensko ešte zaznamenávalo ekonomický a sociálny rast, zaostávanie Československa za svetom sa zväčšovalo, zhoršovalo sa životné prostredie, rástla korupcia. Skupiny disidentov, ekológov, cirkevných aktivistov, umelcov kritizovali neslobodné pomery a dovolávali sa občianskych práv – symbolom odporu voči komunistickému režimu sa stala predovšetkým Charta 77, na Slovensku však mala len niekoľko signatárov. Predovšetkým v Prahe sa konávali protestné akcie, na Slovensku bola najväčším otvoreným protestom proti režimu "sviečková manifestácia" za náboženské a občianske slobody v marci 1988 v Bratislave. Nutnosť reforiem si uvedomovala, najmä po nástupe M. Gorbačova k moci v Sovietskom zväze, aj istá časť komunistov a štátnych úradníkov.
Na ceste k demokracii po roku 1989
V novembri 1989 komunistický režim pod vplyvom masových protestov – na Slovensku organizovaných spontánne sformovaným hnutím Verejnosť proti násiliu – padol. V priebehu niekoľkých týždňov sa vytvorili politické a inštitucionálne základy demokratickej moci. Krátke nadšenie zo slobody vystriedala potreba riešiť akútne hospodárske, sociálne a štátoprávne problémy vyplývajúce z transformácie spoločnosti a ekonomiky. Diskusie o novom usporiadaní spolužitia Čechov a Slovákov ukončili parlamentné voľby roku 1992. Ich víťazi sa dohodli na rozdelení Československa – bez možnosti pre občanov vyjadriť svoj názor v referende – a 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika.
Podobne ako ostatné postkomunistické krajiny SR rieši zložité transformačné problémy, ujasňuje si vlastnú identitu, zápasí s ekonomickými problémami, s kriminalitou, s prejavmi nízkej politickej kultúry. Hoci sa hneď prvá politická reprezentácia prihlásila k pozitívnym a demokratickým tradíciám európskej civilizácie a slovenských dejín (a po nej všetky ďalšie), vývoj v rokoch 1992 – 1998 (s niekoľkomesačným medziobdobím v roku 1994) bol poznačený porušovaním demokratických pravidiel a práve európskych demokratických tradícií a hodnôt zo strany vládnucej politickej reprezentácie.
V dôsledku toho Slovensko vypadlo z prvej integračnej vlny do európskych a transatlantických štruktúr. Slovenská republika sa na rozdiel od troch svojich susedov nestala členom NATO v prvej vlne rozširovania a vypadla tiež z prvej skupiny krajín, o ktorých sa uvažovalo ako o najhorúcejších kandidátoch na prijatie do Európskej únie.
Po parlamentných voľbách v roku 1998 a po nástupe novej politickej reprezentácie nastalo obdobie odstraňovania demokratických deficitov a po štyroch rokoch sa Slovenská republika zaradila medzi kandidátov na prijatie do NATO aj do Európskej únie. Práve záver roka 2002 bude pre naplnenie integračných ambícií Slovenskej republiky rozhodujúci – v novembri 2002 by sa na pražskom summite NATO malo rozhodnúť, či SR dostane pozvánku na vstup do Severoatlantickej aliancie. Následne v decembri 2002 by malo tiež padnúť zásadné rozhodnutie o rozširovaní Európskej únie, z ktorého vyplynie, či a v akom časovom horizonte sa Slovenská republika stane členskou krajinou EÚ a zavŕši tak začleňovanie do euroatlantického civilizačného priestoru.
