Pripíja sa na súčasné víťazstvo a veštia sa víťazstvá budúce, oslavuje sa rok permanentného úsilia a veľkého uspokojenia.

Balkóny a akékoľvek vhodné priestory v okolitých budovách sa pre tento pretek prenajímajú nadšencom týchto hier tvrdým marketingovým spôsobom a lístky sú už dávno pred pretekom vypredané. Ich cena sa podľa umiestnenia pohybuje od 125 do 200 euro.
Siena je hrdá na túto svoju antickú dušu, na svoju ľudskosť, na svoje nádeje a svoje vášne. V niekoľkých pár okamihoch sa míňajú dni a dni námahy sienčanov, obetovania sa a čakania. Fanatická láska k ich mestu je súčasťou ich života a za nič na svete by sa tejto tradície nevzdali.





Gastronómia

Všeobecne poznáme pizzu a špagety. To však ani zďaleka nie je celá pravda. Aj talianska kuchyňa je regionálne rôznorodá.
Na severe dominuje kuchyňa severotalianska. Jej centrom je Milano. Sporebúva väčšie množstvo syrov, paradajok, kečupov, údenín. Syry sa často zapekajú. Strednotalianska kuchyňa vládne tak od Bologne po Rím. Tu sa už spotrebúva viac cestovín, zeleniny, všetkých druhov mäsa a údenín. Juhotalianska kuchyňa vládne od Neapolu až po Sicíliu. Prevládajú ryby a inak chudobnejšie suroviny. Súvisí to s tým, že juh bol a stále je najchudobnejší. Z Neapola pochádza aj slávna neapolská pizza. Je to tradičné jedlo chudobných. Na ceste nie je nič iné, len paradajky.

Taliani sú majstri aj v príprave iných cestovín, ale aj ryže. Je pritom zaujímavé, že prakticky nikde inde, len v Taliansku, im dokážu dať tú uplne správnu chuť. Kuchári na celom svete len ťažko prichádzajú na to, v čom je talianskosť. V nekonečných maličkostiach, regionálnych i rodinných odlišnostiach. v zásade platí, že cestoviny nesmú byť rozvarené a že dokonca musia byť niekde medzi nedovarenosťou a dovarenosťou.
Existujú však aj výrazné krajové odlišnosti. Napríklad na Sardínii je len veľmi málo pizzérií. Pri mori ponúkajú najmä ryby a dary mora, no ak vás niekto zavolá na folklórny večer a národnú kuchyňu, takmer isto počítajte s pečeným prasiatkom. A to aj uprostred horúceho leta.

Taliani sa v reštauráciách správajú pomerne hlučno, neuveriteľne okolo seba namrvia, viac si objednajú ako zjedia a vypijú, a radi platia aj vysoké sprepitné. Na raňajky chcú mať na stole biely chlieb a bagetu, kávu a ak varené vajíčko, tak ani nie na hniličku. Smie byť povarené len tak dve – tri minúty. Raňajky sú pomerne jednoduché, čo sa zase nepáči našim dovolenkárom v tejto krajine. Dôvod je však prostý, viac pozornosti patrí obedu.

Málokto sa Talianovi zavďačí na Slovensku, ak mu ponúkne ako aperitív slivovicu, či borovičku. Jednoznačne dá prednosť cinzanu, martini, campari, prípadne i sektu. Medzi studenými predjedlami privíta sardinky so zeleninou, v paradajkovej omáčke.