Salve magna parens frugum, saturnia tellus, magna virum…Zdravá buď saturnská zem, ty veľká rodička plodov, veľkých hrdinov máš…to sú tie známe slová Vergilia vyslovené k rodnej talianskej pôde, polostrovu Apeninskému, ktorý svojou typickou podobou vysokej čižmy väčšine z nás pripomenie bezstarostné chvíle prežité na plážach, ale aj frenetické premiestňovanie sa po kostoloch, múzeách, galériách či archeologických lokalitách, pretože Taliansko patrí ku krajinám, kde snáď každý druhý kameň má umeleckú hodnotu. S trochou nadsázky sa dá tiež povedať, že nie jedno okno tu môže byť práve tým, za ktorým snil Petrarca o svojej vysnenej Laure, nie jeden balkón nám zase pripomenie Rómeove vyznania. Taliansko je proste plné slnka, mora, umenia, lásky a vôbec všetkého, čo človek na cestách obvykle rád stretáva. Platí to samozrejme aj o ľuďoch – taliani sú veselí, hraví, zvedaví a vôbec nevadí, že sa občas radi hádajú a niekedy si aj vymýšľajú – robia to v dobrom úmysle pobaviť sa a zasmiať sa, pričom sladké talianske víno ešte viac rozpaľuje ich temperament.

Taliansko prešlo dlhým a zložitým historickým vývojom. Základný kameň k večnému mestu bol položený na základe etruskej iniciatívy v 8. až 7. storočí pred naším letopočtom. Amulius zabil jediného Numitorovho syna a jeho dcéru Iliu - Reu Silviu poslal medzi kňažky bohyne Veste, ktoré sa nesmeli vydávať. Ale Mars, boh vojny, si zobral Reu Silviu za svoju manželku. Narodili sa im dvojčatá, dvaja synovia Romulus a Rémus. Nešťastná matka podľa prísneho a neúprosného zákona bola za živa zahrabaná v podzemnej kobke, obidvaja jej synčekovia boli hodení do vĺn rozvodnej Tibery. Novorodenci sa neutopili, vlny ich vyhodili na breh. Od hroziacej smrti hladom, ich zachránila vlčica, ktorá ich svojim mliekom tak dlho kojila až deti našiel náhodný pastier. Takto začína povesť o založení mesta, do ktorého vedú všetky cesty sveta a boli to práve bohovia, ktorí rozhodli o osude dvoch bratov, čo sa vraj stalo 21. apríla 753 pr.n.l. Archeologické nálezy povesť potvrdzujú. Samotní Taliani o sebe žartovne hovoria, že sa neboja ciest na dlhú vzdialenosť, pretože aj keď sa stratia, v najhoršom prípade sa ocitnú v Ríme, odkiaľ už každý z nich cestu domov ľahko nájde.

Inak je to už s povesťou o Rómeovi a Júlii.