Raz, vyčerpaný modlitbami, zaspal. Keď sa zobudil, bol nešťastný a nahnevaný. Zo spánku obvinil svoje viečka, ktoré si šmahom ruky odrezal a zahodil. Na druhý deň na mieste, kam dopadli viečka, vyrástol krík. Keď si z jeho lístkov pripravil nápoj, zrazu nepotreboval spať. Ďalšia zmienka o čaji je z medicínskeho slovníka z roku 350, ktorá už korektne opisuje zber lístkov a prípravu čaju. Prvý presný popis prípravy čaju však pochádza z neskoršieho obdobia. Chang I. z dynastie Wei (386 - 535) píše: "Listy sa trhajú a lisujú do placiek v oblastiach medzi provinciami Chu-pei a S'čchuan, placky sa sušia až sčervenajú, tlčú sa na tenké kúsky, pridá sa cibuľa, zázvor a pomaranč." Takýto čaj sa podobal skôr na polievku. V piatom storočí už funguje obchod s čajom, ale medzi ľud začal čaj prenikať až v 7. a 8. storočí. Po celej krajine čajovne a obľuba čaju nadobudla priam kultové rozmery. V roku 780vychádza čajová biblia - kniha Ch'a Ching, ktorú napísal Lu Yu, ktorá je komplexným pohľadom na pestovanie, spracovanie a prípravu čaju. Mení sa i príprava - placka sa rozmrví, praží nad dreveným uhlím a rozotrie na prášok. Prestali sa používať aromatické ingrediencie, aby vynikla jemná chuť. Čaj sa postupne stával najvýznamnejším exportným artiklom. Začiatkom 8. storočia sa dostáva do Japonska a Mongolska. V 10. storočí sa po päťdesiatročnom období úpadku pozviechala aj čajová kultúra. Z tohto obdobia pochádza aj dokonalý čajový porcelán, ktorý má dnes obrovskú hodnotu. Najhodnotnejší porcelán však pochádza z obdobia dynastie Ming (1368-1644).
V roku 1676 začala Východoindická spoločnosť obchodovať s Čínou. Najžiadanejší tovar, ktorý sa vyvážal do Európy, bol hodváb a čaj. Obchod s čajom na čínskej strane kontroloval obchodný cech ko-hong. V roku 1834 skončil dovozný monopol Východoindickej spoločnosti a Čína začala obchodovať s celým svetom. Až do polovice 19. storočia Čína de facto ovládala obchod s čajom. Potom objem poklesol (India a Cejlón mali modernejšie technológie a lepší marketing), ale kvalita zostala.