Senát

Parlament sa skladá z dvoch komôr, 557-členného Národného zhromaždenia, ktorého poslanci sú volení v priamych všeobecných voľbách na päťročné obdobie a 321-členného Senátu, ktorý je volený na 9 rokov v nepriamom všeobecnom hlasovaní, pričom 1/3 senátorov sa obmieňa každé 3 roky. Na zabezpečenie kontroly vlády, parlament vyberá a schvaľuje legislatívu. V prípade nezhody, vynesie podľa zákona konečné rozhodnutie parlament.

Súdny systém, "Strážca individuálnej slobody", je postavený na základe fundamentálneho rozdielu medzi riadnymi súdmi konajúcimi v sporoch medzi jednotlivcami alebo inštitúciami a administratívnymi súdmi s jurisdikciou, ktoré konajú vo všetkých prípadoch vrátane určitých sporov medzi občanmi a verejnými úradmi.
Občianske súdy sa delia na štandardné (miestne súdy) alebo špecializované (okresné súdy, obchodné súdy, sociálne súdy a Conseils des prud´hommes pre spory medzi zamestnancami a zamestnávateľmi). Trestné súdy sa podľa závažnosti prejednávaných deliktov rozdeľujú na policajné súdy (drobné priestupky), trestné súdy (priestupky) a porotné súdy s laickými prísediacimi (zločiny, vážne žalovateľné priestupky). Existuje aj špeciálny súd pre mladistvých, ktorý prejednáva občiansko-právne spory aj trestné prípady. Cour de Cassation je najvyšším súdnym orgánom zodpovedným za posudzovanie práv pri odvolaní sa proti rozsudku súdov nižšej inštancie. Conseil d´État je najvyšším administratívnym súdom a najvyššou inštanciou práva a administratívnych aktov. Vláda s týmto súdom konzultuje legislatívne návrhy zákonov a nariadení.

Národnou hymnou Francúzska je Marseillaise, ktorá bola zložená v roku 1792 v Štrasburgu a pôvodne bola vojnovou hymnou Rýnskej armády. Národnou hymnou sa stala 14. júla 1795. Hlavným mottom Francúzskej republiky je Sloboda, rovnosť, bratstvo.

Francúzska zástava má svoju dnešnú podobu od roku 1789, kedy La Fayette pridal bielu farbu symbolizujúcu kráľovstvo k červeno-modrej kokarde Parížskej národnej stráže. Trojfarebná zástava je oficiálnou štandardou Francúzskej republiky.

Národná obrana a vojsko sa riadia spoločnou politikou členských krajín NATO. Hlavným veliteľom ozbrojených síl je podľa ústavy prezident Francúzskej republiky.

Ministerstvo zahraničných vecí

Francúzska zahraničná politika
Francúzska zahraničná politika je založená na základných princípoch práva ľudí na sebaurčenie, rešpektovaní ľudských práv a demokratických princípov, rešpektovaní zvrchovanosti práva a na spolupráci medzi národmi. Cieľom Francúzska je zachovávať národnú nezávislosť a podporovať regionálnu a medzinárodnú solidaritu. Budovanie Európy je prioritou francúzskej zahraničnej politiky už od roku 1945. V tej dobe pre to existovalo niekoľko hlavných dôvodov, túžba nastoliť mier a garantovať bezpečnosť štátov, posilniť demokratickú vládu a vybudovať integrovanú hospodársku a menovú oblasť, schopnú zabezpečiť prosperitu pre ľudí žijúcich v Európe. Na presadzovaní týchto zámerov sa podieľali také osobnosti, ako de Gaulle, Pompidou, Giscard d´Estaing, Mitterand a Chirac, ktorí svojou mierou prispeli k tomu, aby sa Európa stala ekonomickou mocnosťou a rešpektovaným politickým fórom.

Z ekonomického hľadiska sa tieto snahy naplnili. Hospodárske výsledky pôvodne šiestich, neskôr dvanástich, potom pätnástich a v súčasnosti dvadsiatichpiatich členských krajín EU sa vyrovnali objemu HDP štátov Severnej Ameriky a predstiholi ázijské štáty. V súčasnosti je hlavným cieľom poskytnúť Európe politickú a monetárnu identitu a pripraviť európske inštitúcie na dôsledky rozšírenia o nové členské krajiny. Francúzsko sa snažilo o presadenie týchto cieľov od podpísania Amsterdamskej zmluvy na Medzivládnej konferencii 2. októbra 1997. Od 1. januára 1999 sa euro stalo plnohodnotnou menou finančnch trhov, bánk, obchodných spoločností a firiem. Od 1. januára 2002 došlo k zavŕšeniu štvrtého kroku európskej integrácie zavedením eura a vstupom do Hospodárskej a menovej únie (EMU).