Ayersova skala (Austrália)

Takmer v samom srdci Austrálie, uprostred Severného teritória na severnom okraji Musgravových vrchov, sa do výšky 348 metrov týči jeden z najkrajších prírodných úkazov sveta. Ernest Giles a William C. Gosse, ktorí ho začiatkom sedemdesiatych rokov devätnásteho storočia objavili ako prví Európania, mu dali meno po vtedajšom premiérovi Južnej Austrálie, sirovi Henrym Ayersovi – Ayers rock. Pôvodní austrálski obyvatelia, tzv. Aborigénovia, však túto „skalu“ poznali už dávno predtým. Volajú ju Uluru podľa skalného ducha, ktorý v nej vraj sídli. Podľa vedcov vznikla asi pred 500 miliónmi rokov z vrstiev mäkkého piesku, ktorý ležal na dne oceánu, kedysi pokrývajúceho strednú Austráliu, a potom ho vytlačilo hore v dôsledku pohybov zemskej kôry. Väčšia časť horniny je pod zemou. Pieskovcová podstata skaly zapríčiňuje výrazné zvetrávanie. V centrálnej časti Austrálie takmer vôbec neprší, ale ak sa dažďové zrážky vyskytnú, bývajú veľmi prudké. Po silnom lejaku sa voda valí po strmých úbočiach, kde prehlbuje bočné ryhy a napĺňa jamy a priehlbiny na temene skaly. Niektoré z nich majú hĺbku i rozmery obytnej miestnosti.
Jedným z najzaujímavejších faktov týkajúcich sa Ayersovej skaly je to, že počas dňa mení farbu podľa toho, ako sa cez deň mení svetlo. Mnohí turisti si to ani nevšimnú, avšak na fotografiách je vidieť značný rozdiel medzi farbami monolitu v jednotlivých častiach dňa. Na úsvite sa zaodeje do oranžovej žiary východu slnka, predpoludňajšími tieňmi stmavne a nadobudne hrdzavý odtieň. Napoludnie sa topí v jantári a pri západe slnka sa premení na veľkolepú ohnivočervenú masu, pripomínajúcu žeravý uhlík práve vytiahnutý z pahreby. Červenkasté sfarbenie čiastočne zapríčiňuje aj živec, ktorý je, okrem prevládajúceho pieskovca, ďalšou zložkou Ayersovej skaly.
Vzhľadom na svoju samotu v nehostinnej pustatine sa Ayers rock zvykne nazývať aj „ostrovný vrch“, ktorý slúži ako oáza pre mnohé druhy rastlín a živočíchov. V širokom okolí skaly rastú modrosivé mrlíky, kasuárie, trsy trávy spinifexu, či žlto kvitnúce akácie, ktoré sú typickou rastlinou týchto nehostinných končín. Tamojšie stromy kasuárie majú ihličkovité listy, ktoré znižujú stratu vody vyparovaním. Ich hrubá korkovitá kôra chráni kmeň pred prudkým slnečným žiarením. Teploty tu bežne dosahujú 40 °C, a vtedy je zakázaný aj turistický výstup na vrchol skaly, pretože námaha pri stúpaní ohrozuje ľudské zdravie.
Na južnom priečelí skaly leží veľké jazierko Maggie Springs, ktoré domorodci nazývajú Mutičulu.

Rovnomenná riečka, ktorá zabezpečuje to, že Maggie Springs má v tejto oblasti ako jediné takmer po celý rok vodu, je opradená množstvom domorodých mýtov. Niekoľko mesiacov v roku sa voda udrží aj v priehlbinách na temene skaly. Vtedy v nej žijú asi sedem centimetrov veľké, zelenkasté štítovce.
Hady, ktoré žijú na úpätí skaly, sú podľa presvedčenia členov kmeňa Anangu, ktorí obývajú túto oblasť už dlhé roky, strážcami Uluru. Dva najrozšírenejšie druhy sú pakobra ozdobná a pakobra austrálska, ktoré dorastajú až do dĺžky 180 centimetrov a sú prudko jedovaté. Žaby, jašterice a vakomyši žijúce v okolitých piesočných dunách sú ľahkou korisťou nielen týchto hadov, ale aj dingov, divých austrálskych psov. Tie sa v časoch nedostatku potravy ťahajú ku kempingom a piknikovým areálom, čím častokrát ohrozujú turistov.
Okolo Ayersovej skaly sa občas pasú kengury červené a v jaskyniach trávia deň menšie, plaché kengury skalné. V tunajších podmienkach môže žiť okolo 150 druhov vtákov vrátane nelietavého emu hnedého, orla klinochvostého a drobných modrých mednárikov.

Skalu si príde každoročne pozrieť vyše pol milióna ľudí. Obísť Uluru trvá pri obvode základne trinásť kilometrov aj zdatnejším ľuďom minimálne dve – tri hodiny. Cesta na vrchol býva taktiež približne dve hodiny dlhá. Domorodci nemajú radi, keď sa turisti šplhajú na vrchol skaly, pretože tým vraj rušia pokoj duchov. Existuje tiež povera: "Ak si zoberiete úlomok skaly, čo i len malý kamienok, prinesie vám to nešťastie.“ Mnohokrát sa to už potvrdilo, a preto sa odporúča ako suvenír domov priniesť radšej malý model Ayers rocku, ktorý sa dá kúpiť v každom suvenírovom obchode v neďalekom mestečku Alice Springs.
Pre nikoho neznamená Uluru toľko, ako pre tých, ktorí ho videli prví. Pre Aborigénov nie je Ayers rock len krásny červený balvan tak, ako pre nás. Je to kultové miesto, ku ktorému sa viaže podstatná časť domorodej kultúry – mýty, legendy, ale i rozprávky, ktoré matky rozprávajú svojim deťom. Preto domorodci veľmi ťažko niesli inváziu Európanov, ktorí si ich „chrám“ privlastnili. Po celom austrálskom kontinente sú roztrúsené miesta, kde príslušníci rôznych kmeňov vzdávajú úctu svojim bohom a duchom svojich predkov, ale Uluru je bezpochyby to najveľkolepejšie z nich. To si po dlhom čase uvedomila aj austrálska vláda a v roku 1985 pričlenila Ayers rock k Národnému parku Uluru. Ten sa rozkladá na ploche 1300 štvorcových kilometrov a je majetkom kmeňa Anangu.

Existenciu tohto kmeňa je na základe vedeckých a archeologických výskumov možné dokázať až do obdobia spred 20 000 rokov, je však pravdepodobné, že tu žili omnoho dlhšie.
O pradávnej prítomnosti Aborigénov a o ich úcte k tejto posvätnej skale hovoria aj rukolapné dôkazy. Celý monolit je posiaty rituálnymi maľbami domorodcov zobrazujúcimi bojovníkov, lovcov a bohov. Týchto bohov volajú „veční predkovia“. Jeden z najznámejších mýtov súvisiacich s týmito bytosťami hovorí o stvorení sveta. Podľa aborigénov bola na počiatku zem iba holá planina. Slnko, mesiac, hviezdy aj všetci veční predkovia spali pod zemou, až kým sa neprebrali a nevyšli na povrch. Blúdili po zemi v zvieracej, ľudskej alebo spolovice ľudskej a spolovice v zvieracej podobe. Títo „pútnici“ jedného dňa našli ľudí utvorených zo zvierat a rastlín. Boli však nedotvorení a ležali na zemi ako beztvárne batôžteky pohádzané na hŕbe. Veční predkovia im veľkými kamennými nožmi povykrajovali hlavy, telá aj končatiny. Po dokončení svojej práce sa opäť uložili spať. Niektorí sa vrátili do podzemných domovov, iní sa premenili na skaly a stromy. Preto si domorodci myslia, že keď bude ľudstvo príliš zlé, predkovia sa vrátia na zemský povrch, zničia celé ľudské pokolenie a znovu vytvoria novú ľudskú rasu z rastlín a zvierat.

Zdroje:
Internet
Kolektív autorov – Čarovný svet
Pavol Korec, Gabriel Zubriczký – Krajiny Zeme 2
Ingrid Cranfieldová – 100 najväčších divov prírody
Neil Philip - Ilustrovaná kniha mýtov.