Takmer v samom srdci Austrálie, uprostred Severného teritória na severnom okraji Musgravových vrchov, sa do výšky 348 metrov týči jeden z najkrajších prírodných úkazov sveta. Ernest Giles a William C. Gosse, ktorí ho začiatkom sedemdesiatych rokov devätnásteho storočia objavili ako prví Európania, mu dali meno po vtedajšom premiérovi Južnej Austrálie, sirovi Henrym Ayersovi – Ayers rock. Pôvodní austrálski obyvatelia, tzv. Aborigénovia, však túto „skalu“ poznali už dávno predtým. Volajú ju Uluru podľa skalného ducha, ktorý v nej vraj sídli. Podľa vedcov vznikla asi pred 500 miliónmi rokov z vrstiev mäkkého piesku, ktorý ležal na dne oceánu, kedysi pokrývajúceho strednú Austráliu, a potom ho vytlačilo hore v dôsledku pohybov zemskej kôry. Väčšia časť horniny je pod zemou. Pieskovcová podstata skaly zapríčiňuje výrazné zvetrávanie. V centrálnej časti Austrálie takmer vôbec neprší, ale ak sa dažďové zrážky vyskytnú, bývajú veľmi prudké. Po silnom lejaku sa voda valí po strmých úbočiach, kde prehlbuje bočné ryhy a napĺňa jamy a priehlbiny na temene skaly. Niektoré z nich majú hĺbku i rozmery obytnej miestnosti.
Jedným z najzaujímavejších faktov týkajúcich sa Ayersovej skaly je to, že počas dňa mení farbu podľa toho, ako sa cez deň mení svetlo. Mnohí turisti si to ani nevšimnú, avšak na fotografiách je vidieť značný rozdiel medzi farbami monolitu v jednotlivých častiach dňa. Na úsvite sa zaodeje do oranžovej žiary východu slnka, predpoludňajšími tieňmi stmavne a nadobudne hrdzavý odtieň. Napoludnie sa topí v jantári a pri západe slnka sa premení na veľkolepú ohnivočervenú masu, pripomínajúcu žeravý uhlík práve vytiahnutý z pahreby. Červenkasté sfarbenie čiastočne zapríčiňuje aj živec, ktorý je, okrem prevládajúceho pieskovca, ďalšou zložkou Ayersovej skaly.
Vzhľadom na svoju samotu v nehostinnej pustatine sa Ayers rock zvykne nazývať aj „ostrovný vrch“, ktorý slúži ako oáza pre mnohé druhy rastlín a živočíchov. V širokom okolí skaly rastú modrosivé mrlíky, kasuárie, trsy trávy spinifexu, či žlto kvitnúce akácie, ktoré sú typickou rastlinou týchto nehostinných končín. Tamojšie stromy kasuárie majú ihličkovité listy, ktoré znižujú stratu vody vyparovaním. Ich hrubá korkovitá kôra chráni kmeň pred prudkým slnečným žiarením. Teploty tu bežne dosahujú 40 °C, a vtedy je zakázaný aj turistický výstup na vrchol skaly, pretože námaha pri stúpaní ohrozuje ľudské zdravie.
Na južnom priečelí skaly leží veľké jazierko Maggie Springs, ktoré domorodci nazývajú Mutičulu.