Odpoveď je skrytá v samej podstate, nakoľko práca policajta je prácou s ľuďmi. Dotýka sa medziľudských vzťahov. Najčastejšie problémy pramenia zo vzťahu nadriadený – podriadený. Niekedy je človek súčasne podriadeným i nadriadeným. Pre svojich podriadených zastáva postavenie vedúceho a zároveň je sám podriadený svojmu vedúcemu. Ak sa jedinec nachádza v postavení nadriadeného, mal by pamätať na to, že spôsob, akým uplatňuje svoju autoritu, vyvolá istú reakciu jeho podriadených. Všeobecne sa dá povedať, že ľudia plnia príkazy ochotne, keď vidia, že vedúci rozumie ich práci a zaujíma sa o nich. Vedúci, ktorý zdôvodní, prečo žiada isté veci, môže očakávať skôr pozitívnu reakciu od svojich podriadených. Azda najlepšie výsledky dosiahne vedúci tým, že dokáže oceniť dobrú prácu podriadených napr. úprimnou pochvalou. Umenie zaobchádzať s ľuďmi je i umením motivácie. Žiaľ, často sa stáva, že vedúci veľmi rýchlo zabúda na túto elementárnu zásadu a svojím prístupom k podriadeným je typickým prototypom toho, ako pôsobiť demotivujúco. Pochopiteľne, niekedy musí poukázať i na chyby a nedostatky. Aj vtedy však môžu vzájomné vzťahy zostať na dobrej úrovni.

Ak sa jedinec nachádza v pozícií podriadeného, má tendenciu domnievať sa, že za všetky problémy môže šéf. Taký postoj však vytvára negatívnu atmosféru. Mal by sa skôr usilovať rozpoznať, za čo nesie zodpovednosť on osobne. Ak je vedúci príčinou stresu, je dobré snažiť sa s ním o danom probléme otvorene porozprávať. Na takýto rozhovor je dôležité zvoliť vhodný moment a zaujať pritom pozitívny postoj. Dobrá komunikácia v zamestnaní je nielen vec žiaduca, ale i nevyhnutná. Preto pri vzájomnom kontakte musíme dodržiavať určité nosné princípy, ktoré sa časom môžu premeniť na dobré návyky a ktoré nám pomôžu zlepšiť komunikáciu na pracovisku.

Ide o tieto zásady:

- snažme sa vyjadrovať svoje myšlienky zreteľne,
- nepoužívajme žargón, prípade neznáme výrazy, ktoré nie sú bežné. Ich používanie môže vytvárať dojem vzdelanosti, určite však nenapomáha dorozumeniu,
- vyhýbajme sa v komunikácií subjektívnym výrokom (ak rozoberáme istú situáciu, mali by sme to robiť čo najobjektívnejšie),
- pamätajme, že ironický, kritický alebo nepriateľský tón oslabuje dôveryhodnosť našich slov,
- dbajme na správne používanie neverbálnej komunikácie. Keď s niekým hovoríme, býva dobrým zvykom pozerať sa mu do očí. Náš pohľad by mal byť pritom prirodzený a nemal by obsahovať prejav, ktorým by sme dávali najavo svoju nadradenosť. Gestikulácia rúk môže vhodne podčiarknuť význam toho, o čom hovoríme. Ak je primeraná, môže nám navyše dopomôcť k väčšiemu pocitu istoty.

- plňme úlohy podľa ich dôležitosti,
- nenechajme sa ovládnuť svojou prácou,
- vyhýbajme sa prepracovaniu,
- problémy riešme okamžite,
- správajme sa asertívne,

- umožnime svojim podriadeným podieľať sa na rozhodnutiach, ktoré sa ich priamo dotýkajú,
- podporujme kreativitu a samostatné myslenie, ak nie je možný kompromis, snažme sa vždy vysvetliť dôvody svojho rozhodnutia,
- snažme sa, aby naši podriadení mali jasnú predstavu o možnostiach svojho profesionálneho rastu,
- snažme sa vypracovať skutočne motivujúci systém odmien (nemusia to byť vždy finančné odmeny),
- podporujme a odmeňujme osobnú iniciatívu.

Základné príčiny stresu nemajú pôvod v agresívnom okolí, ale v našej vlastnej reakcii naň. Nezabúdajme preto, že tajomstvo úspešného zvládania stresu závisí z desiatich percent na našom správaní a z deväťdesiatich percent je závislé od nášho postoja (spôsobu myslenia). Filozof Friedrich Nietzsche raz napísal: „Ten, kto má prečo žiť, dokáže žiť za každých okolností.“ V týchto slovách je obrovská hĺbka. Život v strese je výslednicou mnohých vedomých i nevedomých chýb a prehreškov. Nie je preto nutné meniť prácu, prípadne sa sťahovať a pod. Stačí dodržať niekoľko základných pravidiel. Stačí sa zastaviť a zamyslieť sa. A to nielen vtedy, keď sa objavujú isté varovné signály dávajúc tušiť, že kdesi pod povrchom tiká bomba. Veď len ľudia odpočívajúci na cintoríne sú úplne zbavení nutnosti odolávať stresu. A začať nie je nikdy neskoro. Hoci i vtedy, keď sa objavujú základné príznaky stresu, ako sú zvýšená vzrušivosť alebo utlmenosť, kŕčovitosť, nesústredenosť, neschopnosť uvoľniť sa, „preskakujúci hlas“, netrpezlivosť, roztržitosť, zvracanie či zhoršená koordinácia všetkých funkcií.