Je to jedinečná lokalita, na ktorej sa v priebehu troch tisícročí sústredilo množstvo archeologického materiálu reprezentujúceho‚ obdobie mladšej doby bronzovej, lužickú a kyjatickú kultúru i obdobie stredoveku Na vrchole Sitna stojí rozhľadňa z 18. storočia: dnes slúži ako terénna základňa Správy CHKO Štiavnické vrchy. V súčasnosti je v nej Expozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súčasťou náučného chodníka. Pre sprístupnenie a usmernenie návštevníkov NPR bol v roku 1987 vybudovaný NCH Sitno o celkovej dĺžke 3,0 km, ktorý má 13 zastávok..

Geologický vývoj : Štiavnické vrchy majú veľmi pestré geologické zloženie, ktoré sa odráža aj v pestrosti reliéfu. Pohorie vzniklo v neogéne počas viacerých vulkanických fáz. Medzi jednotlivými sopečnými fázami, ale najmä v štvrtohorách bola značne poznamenaná ich pôvodná sopečná štruktúra vplyvom tektonických síl a morfodynamických procesov. Takto boli vypreparované hlbšie uložené sopečné telesá, ktoré v súčasnosti vystupujú ako tvrdoše v menej odolných sopečných tufoch a aglomerátoch. Tvorí ich celá mozaika andezitových ostrovčekov v západnej a východnej časti pohoria, ale aj ryolitov a dacitov v jeho strednej časti. Touto pestrou mozaikou rôzne odolných sopečných hornín Štiavnické vrchy predstavujú mnohotvárny, horizontálne silne rozčlenený reliéf so striedajúcimi sa hlbokými rázsochami, oddelenými často hlbšie zarezanými dolinami so zovretým priečnym profilom (Richňavská, Rudnianska, Hodrušská a i.). Niektoré chrbty naznačujú pôvodnú úroveň plošín. Štiavnické vrchy nemajú výrazne vyvinutý hlavný hrebeň - je niekoľkokrát prerušený a na mnohých miestach prechádza do plošín a zníženín. Najvyššou časťou celého pohoria je Sitno (1009 m). Okolie má silne rozčlenený reliéf erózno-denudačnými procesmi. Budujú ho rôzne odolné sopečné horniny - andezity, dacity, zmiešané aglomeratické tufy. V dôsledku tektonických síl a úložných pomerov andezitových tufov sa vytvorili rôzne formy reliéfu. Vrcholovú časť Sitna s pyroxenickým andezitom tvorí plošinatá časť. Pyroxenický andezit tvorí aj Malé Sitno (775 m) a Pockhaus (645 m). Podľa niektorých autorov vlastne tvoria vypreparované sopúchy, ktoré ako andezitové skaliská vyčnievajú zo susedných aglomeratických tufov. Podľa iných autorov predstavujú mohutný andezitový prúd, ležiaci na aglomeratickom andezitovom tufe, z ktorého bol morfologicky výraznejšie vypreparovaný. Zvyšky andezitového prúdu miestami vystupujú na povrch vo forme lavicovitých balvanov. V južnej časti Sitna prevažujú formy s miernymi svahmi na andezitových aglomerátoch a tufoch. Sú premodelované eróznymi ryhami, ale i dolinami so strmými stráňami. Aglomeráty vytvárajú nevysoké mierne zvlnené tvary, vystupujúce nad andezitové sopečné tufy.