Sú to väčšinou občania slovenskej národnosti, na druhom mieste sú občania českej národnosti a poslednú skupinu z hľadiska početnosti predstavujú Rómovia. Veková štruktúra obyvateľstva:

Predproduktívny vek: 26,3 %
Produktívny vek: 57, 5 %
Poproduktívny vek: 16,2 %


Národnostná štruktúra obyvateľstva:

Slovenská národnosť: 98,4 %
Česká národnosť: 1,2 %
Maďarská národnosť: 0,1 %
Rómska národnosť: 0,1 %
Ostatné: 0,2 %


Štruktúra obyvateľstva podľa vzdelania:

Základné vzdelanie: 25,2 %
Učňovské: 21,0 %
Stredné odborné: 1,4 %
Stredné odborné s maturitou: 16,4 %
Stredné všeobecné s maturitou: 2,6 %
Vysokoškolské: 5,4 %


Významné osobnosti pôsobiace v Púchove:

Jan Amos Komenský – apríl 1650
Vladimír Roy – 1911-1925, modernistický básnik
Jozef Bielek – ľudovýchovný pracovník
Johann Emil Friedrich Hoenning o'Caroll – archeológ

Významné osobnosti narodené v Púchove:

Juraj Hollý – náboženský spisovateľ
Ján Chrastina – veršovec a vydavateľ
Johann Nepomuk Jassnuger – chemik a lekár
Jozef Nejedlý – bernolákovský mecén
Jozef Trnka – právnik a verejný činiteľ
História a historické pamätihodnosti Púchova

Púchovské dejiny siahajú do najstarších čias, do písanej histórie sa mesto dostalo po prvý raz roku 1243 v listine kráľa Belu IV. Podľa názoru niektorých bádateľov názov mesta pochádza z praslovanského slova Puch, ktoré značí nadutý, nafúkaný, podľa šľachtica Pucha z púchovskej osady. Viacerí však predpokladajú, že dnešný Púchov vznikol po zničení slovanského hrádku a sídliska na Púchovskej skale počas staromaďarských nájazdov. Bohaté archeologické nálezy však dokladajú, že vznik Púchova treba hľadať už v dávnejšej minulosti. Poloha Púchova je taká významná, že lokalita jednoducho nemohla byť neosídlená. Ľudová etymológia zachovaná ústnou tradíciou hovorí, že názov Púchov vznikol od Pochov, lebo v Púchove vraj býval spoločný cintorín širokého okolia, ako naznačujú časté nálezy hrobov a popolníc. Do písomných prameňov prenikal Púchov veľmi pomaly, po prvej zmienke až roku 1407.
Do dejín mesta sa najväčšmi zapísala rodina Marczibányiovcov, ktorá vlastnila jednu časť mesta, jestvovala však aj druhá, ktorá patrila lednickému panstvu. Vďaka výhodnej polohe sa Púchov stal prirodzeným centrom širokej oblasti, čo sa prejavilo najmä v obchode (právo jarmoku a dobytčích trhov udelil Púchovu roku 1649 kráľ Ferdinand III). Žiaľ, z historických pamiatok sa zachovalo len veľmi málo. Prakticky celý stred mesta zbúrali za predchádzajúceho režimu v mene falošne chápaného rastu a modernej prestavby.