V posledných rokoch 20. storočia došlo „k explózii“ fenoménu globalizácie. Tento všeobsiahly proces, ktorý nemožno odvrátiť, otvára nielen veľké perspektívy a príležitosti, ale predstavuje aj nové riziká a hrozby. Jeho dôsledky sú a môžu byť protirečivé.
V procese globalizácie sa svet zmenšuje. Neustále sa skracuje čas potrebný na presun tovaru či ľudí. Občania sa prispôsobujú globálnej kultúre, globálnej ekonomike a globálnej zmene životného prostredia.
Globalizácia je sprevádzaná vzájomnou závislosťou rôznych subsystémov a trans-hraničnosťou interakcií medzi jednotlivými aktérmi svetovej politiky. Nie je len medzinárodným poriadkom, ale aj faktorom jeho zmien. Zároveň núti prehodnocovať úlohy a možnosti národných štátov ako rozhodujúcich aktérov medzinárodných vzťahov. Miera internacionalizácie dnes už prekračuje kritický prah a formuje sa celoplanetárna štruktúra vzťahov. Je zrejmé, že primárny a určujúci charakter a význam ekonomických procesov a vzťahov sa zvnútra štátnych celkov presúva na globálnu úroveň. Dominantnými a rozhodujúcimi sa stávajú tie ekonomické procesy, v ktorých majú kľúčovú pozíciu a vplyv transnacionálni aktéri - nielen medzinárodné inštitúcie, ale aj, a najmä, nadnárodné korporácie.
Tieto korporácie sa navzájom spájajú a dochádza tak k obrovskej koncentrácii kapitálu. Je teda pochopiteľné, že majú priamy a nemalý vplyv na chod národných ekonomík. Nezanedbateľná je však aj ich politická moc - veľmi často sú nepriamo prepojené na vládne orgány národných štátov a na medzinárodné inštitúcie. Najväčšie a najsilnejšie globálne korporácie vplývajú na tieto inštitúcie tak, aby prispôsobili legislatívu, pravidlá, zameranie činnosti a konkrétne politické rozhodnutia ich záujmom. Nadnárodné korporácie sú teda určujúcim komponentom v štruktúre globalizačných procesov.
2. Európska únia (EÚ)
Založenie EÚ: február 1992
Členské štáty: 27
Sídla správnych orgánov a inštitúcií EÚ: Brusel, Štrasburg, Luxemburg
Oficialny jazyk: bulharský, český, dánsky, holandský, anglický, estónsky, fínsky, francúzsky, nemecký, grécky, maďarský, gálsky, taliansky, lotyšský, litovský, maltský, polský, portugalský, rumunský, slovenský, slovinský, španielsky, švédsky
Oficiálna stránka: http://europa.eu/
2.1. Charakteristika EÚ
Európska únia je medzinárodné spoločenstvo, ktoré od posledného rozšírenia v roku 2007 tvorí 27 členských štátov s celkovým počtom 496 miliónov obyvateľov (približne 8 % svetovej populácie). EÚ bola vytvorená v roku 1992 na základe Zmluvy o Európskej únii, známejšej pod názvom Maastrichtská zmluva, ktorá nadväzovala na predchádzajúce európske aktivity, siahajúce do 50. rokov 20. storočia.
Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na medzinárodné európske inštitúcie. EÚ však nemá právomoc privlastniť si vyššiu právomoc, ako jej udelia jednotlivé štáty, nedá sa preto hovoriť o federácii. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za štátne usporiadanie sui generis. Európska únia sama nemá právnu subjektivitu vzhľadom na citlivosť dvoch nových pilierov, túto majú Európske spoločenstvá, ktoré tvoria prvý pilier.
Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované - menová únia a zavedenie občianstva únie.
Aktivity EÚ pokrývajú celý rad oblastí – poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, menovú politiku a pod.
Európska únia je politickou realitou, ku ktorej je možné hlásiť sa alebo naopak odmietať, ale jej existenciu možno sotva prehliadnuť. prehlbovanie a rozširovanie európskeho kontinentu, ktorého výsledkom je európska únia, významným spôsobom premieňa podobu súčasnej Európy a ma vplyv i na tie krajiny, ktoré nie sú súčasťou tohto zoskupenia.
2.2. História EÚ
Máj 1950 - plán vytvorenia Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Tento plán staval na myšlienke Jeana Monneta vybudovať jednotnú Európu. Základ tvorilo 6 štátov: Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko.
Marec 1957 - Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko podpisujú Rímsku dohodu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS).
August 1968 - začala fungovať colná únia. Odstránenie ciel medzi členmi EHS bolo výrazným úspechom. Obchod medzi krajinami EHS vzrástol v období rokov 1958 až 1970 šesťkrát, zatiaľ čo celkový obchod s nečlenskými krajinami trikrát. V rovnakom období hrubý národný produkt EHS vzrástol o 70 %.
Január 1973 - EHS sa rozšírilo o ďalších členov: Dánsko, Írsko a Veľká Británia.
Jún 1979 - voľby do Európskeho parlamentu podľa Rímskej zmluvy.
Január 1981 - k EHS sa pridružuje Grécko ako desiaty člen. Parlament sa rozšíril na 434 poslancov.
Jún 1984 - druhé priame voľby do Európskeho parlamentu.
Rok 1986 - do EHS vstupujú Španielsko a Portugalsko. Počet poslancov v parlamente sa zvýšil na 518. Vlády členských štátov podpísali Jednotný európsky akt.
V tejto zmluve sa 12 členských štátov zaväzuje do 31. decembra 1992 vytvoriť spoločný trh s bezhraničným pohybom osôb, tovaru a kapitálu.
Jún 1989 - tretie európske parlamentné voľby.
Jún 1990 - Schengenská dohoda o odstránení colných a pasových kontrol na vzájomných hraniciach a o voľnom pohybe občanov týchto štátov na ich území.
December 1991 – zasadanie Európskej rady v Maastrichte s cieľom založenia EÚ.
Február 1992 – podpísaná Maastrichtská zmluva o Európskej únii. Európsky parlament získal ďalšie právomoci najmä v legislatívnej oblasti. V zmluve bolo zakotvené aj ustanovenie inštitúcie ombudsmana.
November 1993 - po ratifikácii v členských štátoch. vstupuje do platnosti Zmluva o Európskej únii.
Jún 1994 - štvrté európske parlamentné voľby. Na základe zjednotenia Nemecka sa zvýšil počet poslancov na 567.
Január 1995 - k EÚ pristupuje Fínsko, Rakúsko a Švédsko. V Európskom parlamente sa počet poslancov rozšíril na 626.
Marec 1995 - vstupuje do platnosti dohoda zo Schengenu, ku ktorej pristúpilo v apríli 1995 aj Rakúsko.
Október 1997- podpísaná Amsterdamská zmluva. Po jej ratifikácii všetkými 15 členskými štátmi nadobudla platnosť 1. mája 1999.
Rok 1998 - založenie Európskej centrálnej banky
December 1999 - prvé zasadnutie Konventu o budúcnosti EÚ
Február 2000 - prvé vstupné rozhovory medzi EÚ a Bulharskom Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom. Referendum o prijatí eura.
Rok 2001 – 12 členských štátov EÚ sa pripravuje na prijatie eura ako jedinej meny.
Máj 2004 – vstup Slovenskej republiky a ďalších deviatich krajín do EÚ.
2.3.Hlavné orgány EÚ
Rada európskej únie
je rozhodujúcou inštitúciou EÚ a zastupuje záujmy členských štátov na európskej úrovni. Napriek tomu, že mnohé právomoci v minulosti delegovala na Európsku komisiu, stále zostáva najvplyvnejším orgánom EÚ. Významné právomoci má v oblastiach 2. a 3. piliera (napr. spoločná zahraničná politika alebo policajná spolupráca), v oblasti 1. piliera môže rozhodovať len na základe návrhu Komisie.
Rada sa skladá z ministrov vlád jednotlivých štátov, ktorí sa schádzajú podľa potreby. Najčastejšie zasadania majú ministri poľnohospodárstva (asi štrnásťkrát do roka), ministri financií (oficiálny názov Ecofin) a ministri zahraničných vecí (Všeobecná rada), ktorí sa schádzajú približne raz za mesiac. Rokovania prebiehajú v Bruseli a Luxemburgu. Predsedníctvo v Rade je rotujúce. Rade predsedá postupne každý členský štát. O poradí predsedníckych štátov rozhoduje Rada jednomyseľne.
Európska komisia
sleduje záujmy Európskej únie ako celku, komisári teda nemajú prihliadať k záujmom jednotlivých krajín. Najväčšiu právomoc má v 1. pilieri, kde má právo iniciovať návrhy zákonov a dohliada na dodržiavanie prijatých zmlúv. Vypracúva taktiež návrh rozpočtu EÚ a kontroluje jeho plnenie.
Ďalej komisia zastupuje EÚ pri medzinárodných rokovaniach a má právo, v súlade s mandátom schváleným Radou Európskej únie, vyjednávať s tretími štátmi dohody. Má významné právomoci pri prijímaní nových členov do Únie a zaisťuje kontakty s nečlenskými štátmi EÚ.Na základe Zmluvy z Nice má každá krajina jedného komisára, v súčasnosti je ich teda 27. Európska komisia rozhoduje na základe väčšiny hlasov. Sídlo má v Bruseli.
Európsky parlament
funguje ako kontrolný a poradný orgán Európskej únie. Schvaľuje zloženie Európskej komisie a má právo kontrolovať jej činnosť, podieľa sa na tvorbe zákonov, vyslovuje súhlas s medzinárodnými zmluvami a prijímaním nových členských štátov. Má taktiež značné právomoci v oblasti spoločného rozpočtu EÚ.
Na základe Zmluvy z Nice má dnes Európsky parlament 785 poslancov, ktorí sú od roku 1979 volení obyvateľmi EÚ na obdobie päť rokov. Poslanci majú teda možnosť združovať sa do poslaneckých klubov na základe politickej príslušnosti, nie sú preto rozsadení podľa národností. Sídlom EP je Štrasburg, ale parlament pracuje taktiež v Bruseli a Luxemburgu. Európsky parlament sa uznáša prostou väčšinou. Je jedinou nadnárodnou inštitúciou, ktorej poslanci sú volení v demokratických, priamych a všeobecných voľbách v jednotlivých členských štátoch EÚ.
Európska rada (pozor na zámenu s Radou Európskej únie, alebo Radou Európy) je najvyšší politický orgán EÚ a zasadá dva razy do roka. Skladá sa z hláv štátov a predsedov vlád členských štátov EÚ, a predsedu Európskej komisie. Európskej rade pomáhajú ministri zahraničných vecí členských štátov a jeden člen Európskej komisie. Rozhoduje o najzávažnejších politických a ekonomických otázkach a vymedzuje smery, ktorými sa má Únia uberať. Európska rada rozhoduje na základe jednomyseľnosti. Predsedá jej hlava štátu alebo predseda vlády štátu, ktorý vykonáva predsedníctvo v Rade.
Ďalšie inštitúcie
Súdny dvor dbá na dodržiavanie európskeho práva a je významným kontrolným orgánom EÚ. Má sídlo v Luxemburgu.
Európska investičná banka poskytuje verejným i súkromným subjektom dlhodobé pôžičky na kapitálové investície. Sídlo banky je v Luxembursku, s pobočkami v Aténach, Lisabone, Londýne, Madride a Ríme.
Európsky investičný fond pomáha s rozširovaním transeurópskych infraštruktúr a poskytuje záruky na pôžičky malým a stredným podnikom. Sídli v Luxemburgu.
Európsky ombudsman sa zaoberá sťažnosťami na činnosť orgánov a inštitúcií EÚ. Sídli v Štrasburgu.
Európska centrálna banka je kľúčovou inštitúciou pre činnosť Európskej menovej únie. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom.
3. Organizácia spojených národov (OSN)
Založenie OSN:24. október 1945
Generálny tajomník OSN:Pan Ki-mun (od roku 2007)
Členské štáty:192
Sídlo:New York, USA
Oficiálna stránka:www.un.org
Oficiálne jazyky:anglický, francúzsky, španielsky, ruský, čínsky, arabský
3.1. Charakteristika OSN
OSN je medzinárodná organizácia združujúca väčšinu štátov na Zemi, ktoré sa zaviazali spolupracovať pri podpore zásad a cieľov vytýčených v jej Charte. Je to záväzok zničiť vojnu, prehlbovať ľudské práva, rozvíjať sociálny pokrok a priateľské vzťahy medzi národmi, zabezpečiť mier, hospodársku, sociálnu, kultúrnu a humanitnú spoluprácu vo svete a používať túto organizáciu ako stredisko pre sledovanie svojich krokov za účelom dosiahnutia týchto cieľov.
3.2 História OSN
Charta OSN bola podpísaná v záverečných dňoch svetovej vojny predstaviteľmi 50 vlád, ktorí sa zišli na Konferencii Spojených národov o medzinárodnej organizácii v dňoch 25. apríla - 26. júna 1945 v San Francisku. Oficiálne však OSN vznikla 24. októbra 1945, kedy Chartu podpísala Čína, Francúzsko, Sovietsky zväz, USA, Veľká Británia a väčšina signatárskych krajín OSN.
3.3. Hlavné orgány OSN
Valné zhromaždenie (General Assembly) – 1 členský štát = 1 hlas, spolu 192 hlasov
-rozhodovanie – 2/3 väčšinou alebo prostou väčšinou
-prijíma nových členov, schvaľuje rozpočet a určuje pomernú výšku príspevkov členských štátov, volí nestálych členov Bezpečnostnej rady, členov Hospodárskej a sociálnej rady a volených členov Poručenskej rady. Spoločne s Bezpečnostnou radou volí sudcov Medzinárodného súdneho dvora a na odporúčanie Bezpečnostnej rady menuje generálneho tajomníka.
-vôľa väčšiny členských štátov OSN je vyjadrená v rezolúciách schválených Valným zhromaždením
-zasadnutia Valného zhromaždenia sa začínajú tretí utorok v septembri a trvajú zvyčajne do konca decembra
-predseda – Jan Eliasson ( Švédsko) – na jeden rok, striedanie piatich geograf. oblastí
Body programu sú prerokované v šiestich výboroch:
1.výbor - odzbrojovací a bezpečnostný
2.výbor - hospodársky a finančný
3.výbor - sociálny, humanitárny a kultúrny
4.výbor - zvláštny politický a dekolonizačný
5.výbor - administratívny a rozpočtový
6.výbor - právny
Bezpečnostná rada (Security Council)
-je orgánom OSN, ktorý má hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
-má 15 členov: 5 stálych členov - Čínu, Francúzsko, Ruskú federáciu, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, USA a 10 nestálych členov – volený VZ na 2 roky (dnes sa uchádza aj SR)
-momentálne jej predsedá Rumunsko, striedanie po mesiaci
-procedurálne otázky – 9 hlasov
-podstatné otázky – tiež 9, ale všetci stáli členovia musia byť za alebo sa môžu zdržať
-Bezpečnostná rada pracuje nepretržite, predstaviteľ každého jej člena musí byť stále prítomný v sídle OSN
-členský štát, ktorý trvalo porušuje zásady Charty OSN, môže Valné zhromaždenie na základe odporúčania Bezpečnostnej rady z OSN vylúčiť
Hospodárska a sociálna rada (Economic and Social Council - ECOSOC)
je orgán pre koordináciu hospodárskej a sociálnej činnosti OSN a pridružených odborných organizácií a inštitúcií.
-rada má 54 členov, a to :
14 afrických štátov,
11 ázijských,
10 latinskoamerických a karibských štátov,
13 západných
6 východoeurópskych štátov
-predseda Munir Akram (Pakistan)
-slúži ako fórum diskusií o medzinárodných hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, výchovných a zdravotníckych otázkach
-zvoláva medzinárodné konferencie, pripravuje pre Valné zhromaždenie návrhy zmlúv, koordinuje činnosť pridružených odborných organizácií, poskytuje služby členským štátom OSN, vedie konzultácie s príslušnými mimovládnymi organizáciami
Poručenská rada (Trusteeship Council)
Jej pôvodnou úlohou bolo vykonávať správu poručenských území a bývalých kolónií, ktoré boli zaradené do poručenskej sústavy.
-v súčasnosti jej členmi je 5 stálych členských krajín Bezpečnostnej rady OSN
-posledné takéto územie bolo Palau v Tichomorí (pod správou USA), ktoré sa v roku 1994 po získaní nezávislosti stalo 185. členskou krajinou OSN
-ciele poručenského systému sú v súčasnosti už naplnené
-poručenská rada nebola formálne zrušená, ale od 1. novembra 1994 (po vyhlásení nezávislosti Palau) nevykonáva žiadnu činnosť
Medzinárodný súdny dvor (International Court of Justice, Haag)
je hlavným súdnym orgánom OSN. Skladá sa z 15 sudcov, ktorých volí Valné zhromaždenie OSN a Bezpečnostná rada OSN v oddelenom hlasovaní. Nie je prípustné, aby za sudcu boli zvolení dvaja príslušníci toho istého štátu.
-sudcovia sú volení na obdobie 9 rokov.
-podpredseda súdu do roku 2012 je Peter Tomka (SR)
-voľba sudcov prebieha každé 3 roky, kedy sa mení 1/3 sudcov
-stranami v sporoch podávaných MSD môžu byť iba štáty. Medzinárodná spravodlivosť je dobrovoľná.
-berie za podklad rozhodovania medzinárodné zmluvy, medzinárodnú obyčaj, všeobecné právne zásady, náuku najviac kvalifikovaných odborníkov
Sekretariát (Secretariat)
je obslužným orgánom OSN.
-na jeho čele stojí Generálny tajomník, ktorý je menovaný Valným zhromaždením na základe odporučenia Bezpečnostnej rady na päťročné funkčné obdobie.
-významnou úlohou GT je preventívna diplomacia s cieľom zabrániť vzniku, eskalácii alebo rozšíreniu medzinárodných sporov.
-povinnosti Sekretariátu OSN siahajú od riadenia mierových operácií až k sprostredkovaniu v medzinárodných sporoch. Pracovníci Sekretariátu sa zaoberajú aj analýzou hospodárskych a sociálnych trendov a problémov.
-pracovníci Sekretariátu i Generálny tajomník sú za svoju činnosť zodpovední len OSN. Prísaha ich zaväzuje k tomu, že nebudú vyhľadávať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády alebo iného orgánu zvonka.
3.4. Organizácie patriace pod OSN
UNICEF - (Detský fond OSN)
bol založený 11. decembra 1946 a jeho poslaním bolo pomáhať deťom, ktoré zasiahla 2. svetová vojna. Názov UNICEF vznikol ako skratka pre United Nations International Children‘s Emergency Fund. UNICEF je jedinou špecializovanou organizáciou OSN zameranou na pomoc deťom. Tiež je jedinou organizáciou OSN, ktorá nie je a ani nikdy nebola financovaná zo zdrojov OSN, ani nemá pridelenú pevnú rozpočtovú položku zo štátneho rozpočtu. UNICEF je financovaný z čisto dobrovoľných príspevkov jednotlivcov, firiem a ďalších podporovateľov. Získavať fondy na pomoc deťom pomáha UNICEF-u aj množstvo dobrovoľníkov.
UNESCO - (Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru)
je medzinárodnou organizáciou systému OSN, ktorá má mandát na rozvoj kultúrneho potenciálu svetového spoločenstva, kultúry, vedy a vzdelávania. Stala pri zrode Európskeho strediska pre jadrový výskum, alebo Medzinárodného strediska pre štúdium konzervácie a reštaurovania pamiatok. Pod patronátom UNESCO vznikol rad medzinárodných dohovorov vzťahujúcich sa na autorské práva, ochranu pamiatok a iné. Slovensko získalo členstvo v UNESCO 9. februára 1993 (Česko-Slovensko bolo zakladajúcim členom UNESCO).
WHO-(Svetová zdravotnícka organizácia)
je agentúra OSN konajúca ako koordinačná autorita v medzinárodnom verejnom zdraví - centrála je v Ženeve vo Švajčiarsku. WHO bola založená OSN 7.4.1948 a zdedila mnoho mandátov a zdrojov po svojom predchodcovi, Zdravotnej organizácii (Health Organization - HO), ktorá bola agentúrou organizácie Liga Národov.
4.Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO)
Založenie: 4.apríla 1949
Sídlo: NATO Headquarters, 1110 Brusel, Belgicko
Hlavný predstaviteľ: Jakob Gijsbert (Jaap) de Hoop Scheffer (Holandsko)
Oficiálna stránka: www.nato.int
4.1. Charakteristika NATO
NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami. Je založená na spoločných hodnotách demokracie a ľudských práv, pričom si členské štáty zachovávajú plnú suverenitu a nezávislosť.
NATO je obrannou alianciou založenou v súlade s článkom č. 51 Charty OSN, ktorej základom je politická a vojenská spolupráca medzi nezávislými členskými krajinami. Členské krajiny aliancie sú zaviazané ochraňovať slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu ich ľudí, založené na princípoch demokracie, individuálnej slobody a postavení právneho štátu. Členské krajiny NATO sú zaviazané k vzájomnej obrane podľa článku č. 5 Severoatlantickej zmluvy. Rozhodnutia NATO sú prijímané na základe konsenzu, po diskusii a konzultáciách medzi členskými krajinami. NATO predstavuje tiež transatlantické spojenectvo medzi európskymi členmi, USA a Kanadou.
4.1. História
Povojnová situácia v Európe bola ovplyvňovaná najmä nepreklenuteľnými rozdielmi medzi Spojencami a Sovietskym zväzom. Blokádou Berlína od 24. júna 1948 do 12. mája 1949 situácia eskalovala. Spojenci sa rozhodli vytvoriť obrannú organizáciu, ktorá by bola schopná odraziť potenciálny útok Sovietskeho zväzu. Bruselský pakt, obranná organizácia štátov Beneluxu, Francúzska a Veľkej Británie, založená 1948, môže byť považovaná za predchodcu NATO.
NATO bolo napokon založené Severoatlantickou zmluvou vo Washingtone 4. Apríla 1949.
Dnes má NATO 28 členov:
1949 - Belgicko, Canada, Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Veľká Británia, USA 1952 - Grécko, Turecko 1955 - Nemecko 1982 - Španielsko 1999 - Česko, Maďarsko, Poľsko 2004 - Slovensko, Slovinsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Rumunsko, Bulharsko 2009 - Albánsko, Chorvátsko
4.2. Organizačná štruktúra
Najvyšším orgánom NATO je Severoatlantická rada (North Atlantic Council - NAC), ktorá má efektívnu politickú právomoc a kompetencie prijímať rozhodnutia NATO. Severoatlantická rada je zložená zo Stálych predstaviteľov všetkých 19-tich členských krajín NATO. Od októbra 1999 do 31. decembra 2003 vykonával funkciu predsedu NAC Lord George Robertson, ktorý bol zároveň generálnym tajomníkom NATO. Dňa 1. januára 2004 prebral jeho funkciu Holanďan Jaap de Hoop Scheffer.
5. Európske združenie voľného obchodu
Založenie: 4.januára 1960
Členské štáty: Island, Lichtejnštansko, Nórsko, Švajčiarsko
Oficiálna stránka: http://www.efta.int/
5.1.Charakteristika EZVO
Európske združenie voľného obchodu (EZVO) alebo European Free Trade Organisation (EFTA) pôvodne združovalo tie krajiny, ktoré neboli členmi Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). Združenie založilo Nórsko, Rakúsko, Dánsko, Portugalsko, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká Británia s cieľom zlepšiť ekonomickú spoluprácu a voľný obchod v Európe.
5.2. História
Založené bolo tzv. Štokholmskou konvenciou, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája toho istého roku.
EZVO malo byť na rozdiel od EHS medzivládnym subjektom a nemalo smerovať k ekonomickej a politickej integrácii, len vytvoriť podmienky pre voľný obchod. Postupne do združenia vstúpili Island (1970), Fínsko (1986) a Lichtenštajnsko (1991). Veľká Británia ako iniciátor vzniku EZVO však už 15 mesiacov od jeho založenia požiadala o vstup do EHS a spolu s ňou aj jej partneri zo Združenia - Dánsko a Nórsko. Jednou z nevýhod EZVO bola jeho geografická roztrieštenosť a slabá konkurencieschopnosť voči EHS.
Ciele EZVO boli vo všeobecnosti menej ambiózne ako ciele EHS – išlo najmä o postupné znižovanie ciel na väčšinu priemyslovej produkcie. Jednotlivé krajiny však presadzovali odlišnú hospodársku politiku a v otázke ciel uprednostňovali rozdielne stratégie.
5.2. Štruktúra EZVO
Bola tiež jednoduchšia ako štruktúra Spoločenstiev: na čele stála Rada ministrov, ktorej členovia sa schádzali dvakrát (maximálne trikrát) do roka a rozhodnutia prijímali jednomyseľne. Popri Rade ministrov a skupiny stálych zástupcov fungoval ešte sekretariát, ktorý poskytoval nevyhnutné služby národným delegáciám.
Krajiny, ktoré vstupovali do EHS, respektíve do Európskej únie (EÚ), pred svojim vstupom do európskych štruktúr vystúpili z EZVO. V súčasnosti sú členmi Lichtenštajnsko, Nórsko, Island a Švajčiarsko. V roku 1992 bola podpísaná dohoda o Európskom hospodárskom priestore, ktorá zahŕňa všetky štáty EÚ a EZVO.
6.Záver
Plnoprávne členstvo SR v Severoatlantickej aliancii a Európskej únii otvára nové kolo diskusie o slovenských národných záujmoch. Transformácia týchto organizácií po historicky najväčšom rozšírení a ich adaptácia na nové, najmä bezpečnostné výzvy dáva Slovensku príležitosť a zároveň istotu uplatniť svoj hlas v NATO a EÚ v súlade so svojimi dlhodobými záujmami.
Kategória národného záujmu patrí v teórii medzinárodných vzťahov ku kľúčovým. V západnej, najmä anglosaskej literatúre sa národné záujmy zvyčajne definujú ako záujmy politického štátneho národa, spoločenstva, ktoré žije v rámci teritória stanoveného štátnymi hranicami a viaže sa k štátu občianstvom. Národnostné menšiny a etnické skupiny sú súčasťou tohto spoločenstva.
V zahraničnej politike členských krajín EÚ a NATO prevažuje prístup, ktorý spája spoliehanie sa na vlastnú silu a na podporu spojencov, ako i šírenie slobody, ľudských práv a demokracie vo svete. Ani tento prístup však zásadne neodstránil legitimitu otázky, či národný záujem má naozaj objektívny charakter, resp. akým spôsobom sme schopní vyhodnotiť, či určitá politika je alebo nie je zhodná s oným objektívnym národným záujmom. Komplikácia spočíva v tom, že hodnotenie každej politiky v kategóriách národného záujmu vyžaduje uplatnenie určitých hodnotiacich kritérií a výber týchto kritérií, čo spôsobuje, že hodnotenie je vždy vyjadrením presvedčenia toho, kto ho formuluje. A keďže riešením nie je ani subjektivizmus, t. j. konštatovanie, že národný záujem je jednoducho to, čo zaň pokladá jestvujúce spoločenstvo alebo jeho politická elita, treba pripustiť, že nie je možné hovoriť o jedinom „správnom“, všeobecne akceptovanom chápaní národných záujmov. Treba rešpektovať, že „národných záujmov“ môže byť viac, podľa toho, koľko skupín formuluje stratégiu štátnej politiky, alebo kto momentálne vládne.
