trasovanie

Trasovanie po východnom Slovensku

-cestovná agentúra Nuda tour usporiada 5-dňovú nábažensku a historickú prehliadku miest a obci po východnom Slovensku

Dátum: 4.4. – 9.4. 2010
Počet dní: 5
Plánovaný počet účastníkov: 45
Dopravný prostriedok: KAROSA SL 815

TRASA:
Podolinec – Poprad – Kežmarok – Podolínec – Vyšné Ružbachy – Stará Ľubovňa –Červený Kláštor – Lesnica – Litmanová – a späť
Počet kilometrov
Levoča – Poprad – 28 km
Poprad - Kežmarok – 16 km
Kežmarok – Podolínec – 18 m
Podolínec – Vyšné Ružbachy – 9 km
Vyšné Ružbachy – Stará Ľubovňa – 15 km
Stará Ľubovňa – Červený Kláštor – 28 km
Červený Kláštor – Lesnica – 16 km
Lesnica - Vyšné Ružbachy – 33 km
Spolu tam: 163km
Spolu: 326 km

Program

1. deň, 4.4.2010
08:00-zraz pred školou
08:05-odchod z Podolinca
08:30-príchod do Popradu, obhliadka mesta, kultúrnych a historických pamiatok, návšteva Galérie, návšteva Múzea, prehliadka jednotlivých expozícií
10:30-zraz pri autobuse
10:35-odchod z Popradu
10:55-príchod do Kežmarku, obhliadka mesta, kultúrnych a historických pamiatok, Drevený artikulárny + Nový ev.kostol, Evanjelické lýceum, Bazilika Sv.Kríža, Hrad, Múzeum, rozchod
14:30-zraz pri autobuse, odchod z Kežmarku
14:50-príchod do Podolínca, obhliadka kultúrnych pamiatok, návšteva Kostola nanebovzatia Panny Márie, výstup na kostolnú vežu, Kláštor piaristov, obhliadky mesta, rozprava o histórii
15:50-odchod z Podolínca
16:00-príchod do Vyšných Ružbách, ubytovanie
16:30-večera
18:00-predstavenie plánu na nasledujúci deň
18:30-rozchod
23:00-večierka

2.deň, 5.4.2010
07:00-budíček
07:30-raňajky
08:00-zraz pri autobuse, odchod do Starej Ľubovne, výstup na hrad, obhliadka skanzemu, návšteva stredovekého vojenského tábora
10:00-odchod do Červeného Kláštora
11:20- príchod do Červeného Kláštora, obhliadka skanzemu, presun ku pĺtiam
11:30-13:30-splav Dunajcom do Lesnice
13:35-16:00-guláš, športová činnosť, možnosť pasovania za Gorala, ľudová hudba, individuálny rozchod
16:05-17:30-príchod do Vyšných Ružbách
17:40-večera
23:00-večierka

3.deň, 6.4.2010
07:30-budíček
08:00-raňajky
09:00-prechádzka Vyšnými Ružbachmi, kúpanie v San André, šport v areáli penziónu, obhliadka medzinárodného sochárskeho sympózia, kone,
13:00-obed
14:00-prechadza po obci a voľný čas na oddych a iné ľubovoľne činnosti
23:00-večierka

4.deň, 7.4.2010
7:30-budiček
8:00-raňajky
9:00-odchod na Horu zvír + sveta liturgia
11:00-prehliadka kostola Sv. archanjela Michala
13:00-obed
14:00-individuálny rozchod
16:00-spoločná opekačka v areáli ližiarského strediska
18:00-diskotéka
23:00-večierka

5.deň, 8.4.2010
7:30-budíček
08:00-raňajky
10:00-zraz pri autobuse
10:05-odchod z Litmanovej
11:40-príchod do Podolinca


Itinerár

Poprad

Podtatranské múzeum v Poprade bolo založené Uhorským karpatským spolkom v roku 1876. Vzhľadom na nezhody okolo umiestnenia múzea medzi došlo v roku 1882 k otvoreniu Tatranského múzea vo Veľkej a v roku 1886 Karpatského múzea v Poprade. V roku 1945 sa obe múzeá spojili do jedného s názvom Tatranské múzeum okresu Popradského (od roku 1961 Podtatranské múzeum). V roku 1978 získalo múzeum budovu v Spiškej Sobote, ktorá v súčasnosti tiež slúži na expozičné účely.
Expozície:
Gánovce - životné prostredie neandertálskeho človeka je jedinou expozíciou na Slovensku, v ktorej má návštevník možnosť prostredníctvom vystavených exponátov, spoznať neandertálskeho človeka žijúceho v oblasti pod Vysokými Tatrami pred 120 000 rokmi.
Pravek a včasný stredovek pod Tatrami poskytuje v chronologickom slede najpravdepodobnejší obraz dejinného vývoja tohto regiónu od neskorého paleolitu (pred 10 000 rokmi) až po stredovek.
Poprad v storočiach približuje návštevníkom múzea bohatú históriu mesta Poprad a jeho blízkeho okolia od polovice 13. storočia do začiatku 20. storočia. Okrem historického vývinu a hospodárskeho rozvoja mesta mapuje i dejiny Uhorského karpatského spolku a Tatranského a Karpatského múzea (dnes Podtatranského múzea).
Príroda známa - neznáma prostredníctvom expozície sa návštevníci môžu oboznámiť s prírodou podtatranského regiónu. Pozostáva z troch ucelených častí: neživej prírody, botanickej a zoologickej.

Kežmarok

Prvá "neoficiálna" správa o Kežmarku sa datuje z roku 1190, kedy levočský kronikár Gašpar Hain spomína na mieste dnešného hradu ženský kláštor. Pri ňom by sa podľa všetkého mal nachádzať aj kostol, či menšia osada... Prvá "oficiálna" správa o meste pochádza z r.1251 - v darovacej listine dáva panovník Belo IV. kláštoru turčianskych premonštrátov veľké majetky, medzi ktorými sa spomína aj dedina Sasov s kostolom sv.Alžbety (jeho základy sú dodnes viditeľné na hradnom nádvorí). Chotár obce siahal až po kostol sv.Michala.

Mesto Kežmarok vzniklo pravdepodobne zo štyroch osád - z osady pri kostole sv. Michala Archanjela, osady Sasov pri kostole sv. Alžbety, osady pri kostole (dnes Bazilike Minor) sv. Kríža (nazývanej tiež Windischgrund) a osady Petra - Pavla situovanej niekde neďaleko dnešnej ulice Kamenná baňa. Prvý raz sa spomína v listine z r.1269, kedy získal mestské práva.
Drevený artikulárny kostol : Je najväčším turistickým lákadlom Kežmarku. Pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorým bolo stavanie kostolov povolené až v roku 1681 na základe 26. artikulu Šopronského snemu. Protestantské kostoly museli stáť na vopred presne určenom mieste mimo mestských hradieb. Náklady spojené s výstavbou niesla evanjelická cirkev, preto kvôli zníženiu nákladov bolo ako stavebný materiál použité výlučne drevo, ešte aj klince boli drevené. Prvá stavba stála už v roku 1687, v r. 1717 bol kostol prestavaný. Kostol je postavený na štyroch točitých stĺpoch a obvodových múroch. Na prízemie a šesť chórov sa zmestí približne 1500 osôb. V roku 1985 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Hrad patrí k typu tzv. mestských hradov - bol postavený priamo na území mesta Kežmarok, aby ho bránil pred prípadnými nepriateľmi. Postavenie hradu sa spája s rodinou Zápoľských - prvá písomná správa pochádza z roku 1463. V priebehu storočí sa v kežmarskom hrade vystriedalo mnoho majiteľov. V r. 1579 sa hrad spolu s mestom nezákonne dostal do rúk rodiny Thököly, ktorej štyri generácie sídlili v Kežmarku do r. 1684. Posledným vlastníkom hradu bol Ferdinand Rueber, od ktorého mesto v r. 1702 hrad zakúpilo. Najmladšou časťou hradu je baroková kaplnka postavená v rokoch 1657 - 1658. V r. 1931 bolo v hrade otvorené múzeum, ktoré obsahuje viacero expozícií - v súčasnosti sú to: expozícia cechov, dejín Kežmarku, zbraní, kežmarského streleckého spolku, Spišských lekárnikov, Dr.Alexandra, galéria historických portrétov, expozícia Kežmarok a Tatry; súčasťou prehliadky je aj hradná kaplnka a vyhliadková veža.

Nový evanjelický kostol sa nachádza hneď vedľa Dreveného kostola. Jeho história siaha na koniec 19. storočia (1894), keď sa v starom evanjelickom drevenom kostolíku objavili statické problémy. Kežmarskí evanjelici sa preto rozhodli pre stavbu nového, reprezentatívnejšieho chrámu. Plány im daroval viedenský architekt Theofil Hansen s podmienkou, že sa od nich pri stavbe nesmú odkloniť. V interiéri vládne prísna symetria (veľmi netypicky pôsobia dve kazateľnice). V kostole sa nachádza hrobka Imricha Thökölyho, vodcu proticisárskeho povstania, postavená v roku 1909.

Podolínec

Podtatranské mesto Podolínec (lat. Podolinum, nem. Pudlein, maď. Podolin, poľ. Podolincz) je z historického hľadiska jedno z najkrajších stredoeurópskych miest. Keď poodhrnieme pláštik dejín a sfúkneme z nich prach, ktorý so sebou prinášajú ubiehajúce roky, nájdeme mesto bohaté na históriu, kultúru, mesto opradené legendami, mesto, ktoré zažilo obrovský hospodársky rozmach a na druhej strane mesto skúšané živelnými pohromami - požiarmi, morom, povodňami, hladom, zemetrasením. Napriek všetkému toto mesto prežilo, zo všetkého sa zotavilo a do bohatých dejín Spiša sa zapísalo zlatými a nezmazateľnými písmenami. Rád piaristov mu pripisoval taký veľký význam, že ho nazval: Atény nad Popradom.
Pôvodný kostol z konca 13. storočia bol prestavaný a zaklenutý v druhej polovici 14. storočia. V priebehu renesancie a po požiari roku 1684 bol upravovaný a v 18. storočí barokizovaný a rozšírený. Po zemetrasení roku 1789 bol klasicisticky prefasádovaný. Do dnešnej podoby sa kostol dostal po viacerých prestavbách, úpravách a opravách, ktoré vtlačili doň svoju pečať. Pôvodne jednoloďový gotický kostol bol v prvej polovici 18. storočia rozšírený bočnými prístavbami dvoch kaplniek, ktoré sú loďou prepojené polokruhovo zakončenými arkádami. Svätyňa má polygonálny uzáver a zaklenutá je gotickou klenbou. Na južnej strane je gotický portál a dve sedílie. Na severnej strane je gotický sedlový portál do sakristie. V zamurovaných oknách svätyne sa zachovali špalety pôvodných gotických okien. Fasády sú hladké, členené opornými piliérmi. Veža svätyne má v hornom podlaží železnú ochodzu, zakončenú oplechovanou baňou s laternou. Bola prestavaná do barokového štítu. Celá svätyňa je pokrytá vzácnymi stredovekými maľbami z rokov 1360 – 1430 v niekoľkých vrstvách. Usporiadané sú do troch radov a delené podľa scén do jednotlivých obrazov. V medailónoch klenbovej výzdoby sú vyobrazené postavy svätcov čiastočne podľa byzantskej ikonografie.

Objekt kláštora a kostola je jednou z významných dominánt Podolínca. Ranobaroková stavba bola postavená v severovýchodnej časti mesta za hradbami v rokoch 1642 – 1648 podľa plánov a za dozoru viedenského staviteľa Pochsbergera.
Budova kláštora so štyrmi vežami je poschodová a v jej strede je umiestnený dvojvežový kostol, ktorý delí vnútorný dvor na dve časti. Patrónom kostola je krakovský biskup, mučeník sv. Stanislav (+ 1079), ktorého obraz je nad vchodom do kostola. Kostol má nádherné, štíhle, 44 m vysoké veže. Fasáda kostola je neobyčajne krásna, pôsobí úchvatným dojmom. Esteticky prevyšuje košické a prešovské dvojvežové kostoly. Horizontálne delenie zvýrazňuje silná rímsa, nad ktorou je železná pavlač. Terajšie zakončenie veží má rokokovú príchuť. Vnútro kostola predstavuje krásny barokový priestor, kde členitá biela rímsa pôsobí ako závoj Baránkovej snúbenky.

Vyšné Ružbachy
Obec pod východnými svahmi Spišskej Magury známa predovšetkým svojimi kúpeľmi s liečivými teplými prameňmi. Chotár obce bol osídlený už v paleolite, čo dokazujú nálezy v travertínových lomoch. Obec bola osídlená na zákupnom práve z Podolínca, prvá zmienka o nej je z roku 1329. S podolínskym panstvom sa v rokoch 1412 až 1772 dostala do poľského zálohu. Obyvatelia boli roľníci a plátenníci, obchodovali aj s dobytkom. Od 17. do 19. storočia tu bola papiereň, ktorej výrobky mali veľmi dobrý chýr, ďalej veľká píla a ešte v 20. storočí dva mlyny, travertínové lomy, obecná elektráreň.
Uprostred lesoparku na západnom okraji obce vznikli pri liečivých teplých minerálnych prameňoch kúpele Vyšné Ružbachy. Ich história sa začína v 15. storočí. Prvý rozvoj spadá do konca 16. storočia, keď boli vlastníctvom Ľubomirských, starostov Ľubovnianskeho hradu a spišských miest, ktoré boli zálohované Poľsku. Vtedy si získali obľubu medzi poľskou šľachtou, neskôr aj u uhorských feudálov. Po prinavrátení spišských miest Uhorsku sa dostali kúpele do štátnej správy čo ich rozvoju neprospelo. Čiastočnú renesanciu prežívali v 19. storočí, keď sa stali majetkom rodiny Zamoyských a najmä za posledného z nich, ktorý ich zveľadil v období pred 2. svetovou vojnou.
Liečivé kúpeľné vody patria do skupiny hydro-uhličitanovo-síranových, vápenato-horčíkových minerálnych vôd. Deväť prameňov dáva asi 150 litrov vody za sekundu s teplotou 19 až 22 °C. V kúpeľoch sa liečia choroby nervové, duševné a choroby z povolania. Ružbachy sú aj vyhľadávaným letoviskom.
Zvláštnosťou je najväčšie travertínové jazierko Kráter na Slovensku s priemerom 20 metrov a hĺbkou 3 metre.
V obci sa nachádza rímskokatolícky barokový kostol z 2. polovice 17. storočia so súdobým barokovým interiérom a Biely dom, stavebná dominanta kúpeľného parku vybudovaná na travertínových skaliskách.

Stará Ľubovňa

Najstaršia písomná zmienka o meste Stará Ľubovňa je z roku 1292. Po postavení hradu Ľubovňa sa obec zmenila na podhradie a tým sa zväčšil jej význam. Pre rozvoj mesta bol významný rok 1364, kedy kráľ Ľudovít I. povýšil Starú Ľubovňu na kráľovské mesto a dal mestu široké výsady pri vydržiavaní výročných trhov. Ďalší vývoj podstatne ovplyvnilo zálohovanie územia poľskému kráľovi v rokoch 1412 až 1772. Mesto sa stalo známym hospodárskym a kultúrnym centrom. Po skončení zálohu mesto stratilo výnimočné postavenie, opustili ho úradníci a šľachta. Stará Ľubovňa sa stala centrom len širšieho okolia.
Dominantou námestia je kostol sv.Mikuláša pochádzajúci z obdobia okolo r.1280 a Provinčný dom - bývalé sídlo správcu zálohovaných spišských miest, v roku 1639 prestavané v renesančnom slohu. V interiéri kostola sv.Mikuláša je vzácna neskorogotická kamenná krstiteľnica zo 16. storočia a neskorogotické náhrobné dosky z pieskovca a červeného mramoru. Hlavný barokový oltár sv. Mikuláša - biskupa z polovice 18. storočia je zdobený drevorezbou. V strede stĺpovej architektúry dominuje rozmerný obraz sv. Mikuláša z druhej polovice 19. storočia. Historicky cenné sú aj bočné oltáre a plastika Oplakávanie Krista.

Na vápencovom brale sa nad Starou Ľubovňou vypína kamenný hrad Ľubovňa postavený začiatkom 14. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade ako o jednom z kráľovských sídiel je z roku 1311. Najstaršiu časť hradu tvorí hlavná veža a gotický palác. Hrad sa po roku 1412 stal sídlom poľských starostov zálohovaných spišských miest čo prospelo jeho rozvoju. V roku 1553 hrad úplne vyhorel. Počas rekonštrukcie sa postavil nový renesančný palác. V roku 1642 bol postavený barokový palác a roku 1647 kaplnka.

V rokoch 1655 až 1661 v ňom boli pred Švédmi ukryté poľské korunovačné klenoty. Po roku 1772 po skončení poľského zálohu spišských miest hrad začal chátrať.

Pod hradom Ľubovňa sa nachádza Ľubovniansky skanzen s ukážkami ľudovej architektúry Spiša a Šariša. Najcennejším exponátom je zrubový grékokatolícky kostol sv.Michala archanjela z Matysovej z roku 1883.
Najpočetnejšie zastúpenie v expozícii majú drevené obytné domy zo začiatku 20. storočia. Pri riešení interiérov obytných domov bol rešpektovaný spôsob života a pomery rodiny. Výber exponátov je bohatý a okrem predmetov dennej potreby tu nájdeme i výrobné nástroje doplnkových zamestnaní obyvateľov: drotára, obuvníka, debnára, tkáčky, stolára. V obytných domoch sú nainstalované ukážky ľudových zvykov: narodenie, svadba, vianoce a veľká noc.
K ďalším objektom patria hospodárske stavby (stodoly, maštale, sýpky, studne) a technické stavby (kováčska vyhňa, mlyn a stolárska dielňa). Počas letnej turistickej sezóny sa v prírodnom amfiteátri v skanzene organizujú vystúpenia folklórnych skupín a súborov.

Stredoveký vojenský tábor
Jedinečnosťou a lákadlom Starej Ľubovne je stredoveký vojenský tábor v podhradí - obraz vojenského života v 16. storočí. Je ideálnym miestom pre letné tábory, školy v prírode, výlety a pre každého, kto chce prežiť stredovek na vlastnej koži. Ubytovanie v historických stanoch, streľba z luku, kuše, jazda na koni, sokoliari, stredoveké jedlá a iné atrakcie sú lákadlom, za ktorým sa oplatí prísť. Súčasťou tábora je kapitánsky domček – stredoveká krčma, vhodná počas celého roka na posedenie pre okoloidúcich, na organizovanie rodinných a podnikových osláv. V zimných mesiacoch tábor ponúka prírodnú sánkarskú dráhu, klzisko, pre ohlásené skupiny tradičnú spišskú zakáľačku a dobové hostiny.
Stredoveký vojenský tábor je východzim miestom pre pešiu turistiku do blízkeho lesoparku a na ďalšie turistické značené trasy, v zimnej sezóne na udržiavané bežecké trate.

Červený Kláštor

Národná kultúrna pamiatka Červený kláštor pri obci Červený Kláštor bol obývaný mníchmi rádu kartuziánskeho a kamaldulského v dvoch etapách.

Najprv bol Červený kláštor kartuziánskym kláštorom v rokoch 1320 až 1563 (zakladateľ rehole v roku 1084 sv. Bruno).
Prvý kartuziánsky kláštor na Spiši bol vystavaný roku 1305 na Kláštorisku pri Letanovciach v Slovenskom raji. Neskôr, keď získali darom obec Lechnicu v Pieninách na založenie druhého kláštora, začali roku 1320 pri tejto obci stavať Červený kláštor (najprv sa označoval ako Lechnický kláštor, až od 17. storočia sa spomína pod názvom Červený kláštor, ktorý dostal podľa červenej krytiny).

Obidva kláštory boli vybudované na odľahlých miestach lebo kartuziáni patrili k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života. Venovali sa hlavne odpisovaniu kníh a získavali postupne od uhorských a poľských panovníkov rôzne výsady (právo rybolovu na Dunajci, právo mlyna, varenia piva a súdnej právomoci).

V prvej polovici 16. storočia začali kartuziánske kláštory na Spiši upadať. V roku 1543 vyplienil kláštor na Kláštorisku v Slovenskom raji lúpežný rytier Matej Bašo. Mnísi sa z Kláštoriska presťahovali do Lechnického (Červeného) kláštora, v roku 1545 bol Lechnický kláštor napadnutý strážami Dunajec (Niedzica), mnísi sa postupne dostávali do veľkej núdze a postupne kláštor opúšťali. Rozhodnutím kráľa Ferdinanda I. bol roku 1563 kartuziánsky kláštor pri obci Lechnica zrušený.
V rokoch 1711 až 1782 bol Červený kláštor kamaldulským kláštorom (zakladateľ rehole v roku 1012 sv. Romuald).
Kamalduli získali Červený kláštor darom od nitrianskeho biskupa Ladislava Maťašovského. Po svojom príchode začali s jeho barokovou prestavbou (nové mníšske domčeky, baroková veža na kostole, oprava kostola). Kamalduli podobne ako kartuziáni žili pustovníckym spôsobom života (venovali sa hospodáreniu, včelárstvu, liečeniu chorých a zbieraniu liečivých rastlín). Od roku 1754 tu bola založená lekáreň, ktorá sa preslávila aj za hranicami Spiša hlavne za jej správcovstva frátrom Cypriánom v rokoch 1756 až 1775.
V roku 1782 bol kamaldulský kláštor ako neužitočný v rámci spoločenských reforiem rozhodnutím cisára Jozefa II zrušený.


Dunajec

Rieka, ktorá odvádza vody zo slovenského územia do Baltského mora. Jeho pramenné zdrojnice Biely a Čierny Dunajec a Biela voda a jej pravostranný prítok Javorinka odvádzajú vody z Pienin. Od Nového Targu má rieka pozdĺžny tok na východ, zo slovenského územia prijíma ešte pravostranné prítoky Osturniansky (Kacvínsky) potok, Rieku a Lipník.
Na svojom ďalšiom toku Dunajec vyhĺbil cez vápencové bradlá romantickú tiesňavu, známy Prielom Dunajca a vteká do neho Lesnický potok. V bradlovom pásme sa skrúca na severozápad, ešte raz sa prediera cez pásmo Gorcov do Nowosackej kotliny, kde prijíma svoj najväčší prítok rieku Poprad a po ďalšom 40 kilometrovom úseku sa vlieva do Visly.
Prielom Dunajca je v rozsahu 360 hektárov chránenou prírodnou rezerváciou. Je to floristický a krajinársko-esteticky veľmi významné územie. Dunajec odvodňuje zo slovenského územia 361 km2 a v dĺžke necelých 20 km tvorí slovensko-poľskú štátnu hranicu.

Prielomom Dunajca vedie turistický chodník na ktorom je inštalovaných 10 náučných zastávok. Veľmi zaujímavý je splav Dunajca na pltiach, ktorý je miestnou turistickou atrakciou.

Lesnica

Malebná zamagurská obec Lesnica leží na severozápade okresu Stará Ľubovňa pri hranici s Poľskou republikou v nadmorskej výške 485 metrov. Je jednou z najstarších obcí na Zamagurí. V roku 1630 tu bol postavený drevený kostol sv. Doroty. Počas stročí tu žili gorali, ktorí sa zaoberali roľníctvom a pastierstvom. Obec leží v blízkosti atraktívneho Prielomu Lesnicékho potoka a Prielomu Dunajca. Plná romantiky je pešia prechádzka popri Dunajci a do poľskej Szczawnice. V katastri obce je prístavisko pltí, na ktorých sa splavuje Dunajec na slovenskej strane.
Okolitá krajina je stvorená na všestranný relax. Počnuc letnou a zimnou turistikou po okolitých turistických chodníkoch (prielomom Dunajca, Haligovské skaly,...), ale aj cykloturistikov. V blízkej Chate Pieniny si môžete vypočuť pravu goralskú muziku, pochutiť si na slovenských a goralských špecialitách a stráviť pekný pikníkový deň pri opekaní barana, či udených pstruhov alebo byť pasovaný za gorala. V Lesnici sa nachádza aj koncové prístavisko pltí, s ktorými sa môžete zviesť z Červeného Kláštora do Lesnici. Pre odvážnejších je tu pripravený rafting na gumových člnoch po rieke Dunajec. Asi 500m od Lesnice sa nachádza peší hraničný prechod Lesnica - Szczawnica. V Szczawnici môžete zo sedačkovej lanovky obdivovať krásy Zamaguria.

Ubytovanie

Ubytovanie bude poskytnuté v penzióne Vagonár**
Penzión Vagonár sa nachádza medzi kúpeľami Vyšné Ružbachy a Ski Parkom Vyšné Ružbachy na východnom úpätí Spišskej Magury, v nadmorskej výške 623 m. Lyžiarsky areál je vzdialený len 200 metrov od penziónu. Ubytovanie ponúkame v dvoj a trojlôžkových izbách s WC / s možnosťou prístelky/ a niektoré izby sú vybavené sprchou. . Penzión je vhodný pre skupinové pobyty, lyžiarske a rodinné pobyty.
Celková kapacita penziónu: 79 lôžok a 11 prísteliek.
Stravovanie
je zabezpečené podľa požiadaviek v reštaurácii penziónu, ktorá je spojená s letnou terasou. Kapacita reštaurácie je 85 miest a letnej terasy 40 miest.
V penzióne sa nachádza i štýlová vináreň s kapacitou 44 miest. Je vhodná na príjemné strávenie chvíľ voľna, alebo menšie spoločenské i rodinné oslavy.
Služby
•sauna
•fitness
•stolný tenis
•spoločenská miestnosť s TV
•požičovňa horských bicyklov
•billiard
V areáli je možné hrať tenis na novom tenisovom kurte, bedminton ako aj rôzne loptové hry, prípadne si večer posedieť pri táboráku.
Litmanová
Hora Zvir je miestom zázrakov - uzdravení a vyliečení. Každým rokom ju navštívi viac a viac veriacich. História tohto pútnického miesta siaha do roku 1990. Ivete Korčákovej a Katke Češelkovej sa od 5. augusta 1990 do 6. augusta 1995 na hore zjavovala Panna Mária a odovzdávala im svoje posolstvá a predpovede. Gréckokatolícka cirkev uznala tieto zjavenia za hodnoverné a pravdivé a 7. septembra 2008 udelila hore Zvir štatút pútnického miesta. Na mieste, kde dnes stojí kaplnka existoval senník a v ňom drevená lavička, kde Panna Mária pri zjaveniach sedávala. Necelých 100 metrov od senníka sa nachádza prameň pitnej vody, ktorý sama Panna Mária údajne požehnala. Veriaci si z neho čerpajú vodu a niektorí jej pripisujú liečivé účinky