Antarktída

Antarktída je svetadielom, ktorý je najmenej zasiahnutý ľudskou činnosťou. Jedná sa o polárnu oblasť večného ľadu a zimy. Ako jediný nemá stále obyvateľstvo. Podľa medzinárodného dohovoru z roku 1959 nepatrí k žiadnemu štátu, nesmie sa ťažiť jej nerastné bohatstvo a všetky štáty ju môžu využívať, ale len pre mierové účely. Niektoré ďalšie zmluvy potom vymedzujú i podmienky ochrany životného prostredia Antarktídy. Názov Antarktis pochádza z gréčtiny, v ktorej znamená Naproti Arktíde.Antarktída je vzdialená asi 4 000 km od Afriky, 3 200 km od Austrálie a 1 450 km od Južnej Ameriky. Takmer celý kontinent leží na juh od južného polárneho kruhu. Skladá sa z rozsiahlej pevniny a mnohých pobrežných ostrovov. Delia sa na Východné Antarktídu, ktorá je rozlohou väčší a chladnejšie, a Západné Antarktídu s členitějším pobrežím. Medzi nimi je Transantarktické pohoria. Ľad pokrýva 99,6% povrchu s objemom cca 25 miliónov kubických km, čo je približne 80% svetových zásob sladkej vody. Najsilnejšie vrstva ľadovej pokrývky je silná 4 776 metrov! Takmer 90% všetkého ľadu na zemeguli patrí práve Antarktíde.

Číselne vyjadriť rozlohu pevniny je zložité vzhľadom k početným rozľahlým šelfovým ľadovcom, ktoré vypĺňajú morské zálivy a na mnohých miestach tvorí pobrežie Antarktídy (asi z 55,7%). S týmito ľadovci je plocha antarktického približne 14 108 000 km štvorcových, bez nich asi 13 209 000 km štvorcových. Priemerná nadmorská výška je 2000 m, najvyšší vrchol potom je Vinson Massif (4897 mn morom). Na Rossovo ostrove je najvyššia činná sopka Mt. Erebus (3 795 m. n. morom).

Antarktída je tiež najchladnejšie kontinent. Teploty sa vo vnútrozemí v zime pohybujú okolo -60 stupňov Celzia, v lete medzi -10 až -40. Najvyššia nameraná teplota je +14 stupňov Celzia, najnižšia -89,4. Antarktída sa vyznačuje veľmi nízkymi zrážkami s ročným úhrnom 166 mm. Časté je aj nepriaznivé búrlivé počasie a silný vietor. Smerom do vnútrozemia sa rýchlosť vetra znižuje.

V Antarktíde sú len 3 druhy kvitnúcich rastlín, asi 60 druhov machov a lišajníkov, pod povrchom zvetraných hornín žijú mikróby, riasy, baktérie a huby. Z živočíchov boli nájdené dva druhy tučniakov a čajka. Hojná je však viaty v moriach. Živočíchy sa sústreďujú predovšetkým pri pobreží, pretože sa tu rýchlo zvyšuje množstvo planktónu, ktorý im poskytuje výživu.

HISTÓRIA

Ako prvý doplával k brehom Antarktídy pravdepodobne polynézsky moreplavec Hui Te-Rangiora v primitívnom člne.

História objavenia pre Európu siaha do 18. storočia. Roku 1758 doplával pirát v službách anglickej kráľovnej Francis Drake do Ohňové krajiny a zistil, že južne od Kap Hoorn prechádzajú do seba Atlantik s Pacifikom.
Až v roku 1773 ale ľudia prenikli za južnej polárny kruh. Výprave pod velením Jamesa Cooka na lodiach Resolution a Adventure však v januári 1774 znemožnila cestu ďalej na juh Tichým oceánom ľadová bariéra.
Roku 1819 ruské ministerstvo zahraničia vydalo dve vedecké expedície na prieskum severného a južného pólu na bojovej lodi Vostok a fregate Mirnyj. Veliteľom výpravy bol stanovený Faděj Bellinghausen, kapitánom druhej lodi bol Michail Lazarev.

Ako dátum objavenie Antarktídy sa uvádza 28. január 1820. Bellinghausenova výprava sa prvýkrát priblížila na dohľad ľadovým brehom Antarktídy - 69 stupňov 21 minútam južnej zemepisnej šírky blízkosti nultého poludníka. Pri tejto výprave počas rokov 1820 až 1821 ešte päťkrát prenikli za polárny kruh a uvideli brehy Antarktídy, ani raz sa im však nepodarilo pristáť kvôli veľkému množstvu plávajúceho ľadu. Pri týchto plavbách objavili Zemi Alexandra I., ostrov Petra I. a iné.
Nové obdobie výskumu Antarktídy začal Dumont d'Urville svojou výpravou v rokoch 1837 - 1840. Jeho fregaty Astrolabe a želé preplával Magellanovým prielivom a minuly Južné Shetlandské ostrovy. V februári 1838 narazili na pevnú ľadovú bariéru, pozdĺž ktorej plávali 240 mil Objavili zem Ľudovíta Filipa a Joinvillovu zem, neskôr Adelino a Clariino pobrežia. Nepodarilo sa im ale dosiahnuť južného magnetického pólu.

Ako dátum objavenie Antarktídy sa uvádza 28. január 1820. Bellinghausenova výprava sa prvýkrát priblížila na dohľad ľadovým brehom Antarktídy - 69 stupňov 21 minútam južnej zemepisnej šírky blízkosti nultého poludníka. Pri tejto výprave počas rokov 1820 až 1821 ešte päťkrát prenikli za polárny kruh a uvideli brehy Antarktídy, ani raz sa im však nepodarilo pristáť kvôli veľkému množstvu plávajúceho ľadu. Pri týchto plavbách objavili Zemi Alexandra I., ostrov Petra I. a iné.
Nové obdobie výskumu Antarktídy začal Dumont d'Urville svojou výpravou v rokoch 1837 - 1840. Jeho fregaty Astrolabe a želé preplával Magellanovým prielivom a minuly Južné Shetlandské ostrovy. V februári 1838 narazili na pevnú ľadovú bariéru, pozdĺž ktorej plávali 240 mil Objavili zem Ľudovíta Filipa a Joinvillovu zem, neskôr Adelino a Clariino pobrežia. Nepodarilo sa im ale dosiahnuť južného magnetického pólu.
V rokoch 1839 - 1843 sa snažili Briti na špeciálne vybavených lodiach Erebus a Terror pod velením Jamesa Rossa dosiahnuť južného magnetického pólu, ktorého približnú polohu vypočítal nemecký matematik Gauss. Po kapitánovi výpravy je pomenované Rossovo more. Roku 1841 dosiahli antarktickej pevniny na Adarově mysu a uvideli sopku Erebus. Postup ďalej na juh im ale zahradila cez 50 metrov vysoká stena, svojou rozlohou najväčší stena šelfového ľadu na svete. Plocha tohto plávajúceho ľadu je ako Francúzsko a Belgicko dohromady - dnes sa nazýva Rossov šelfový ľadovec.
Roku 1901 sa pokúsil Robert Falcon Scott s loďou Discovery dosiahnuť južného pólu, avšak neúspešne. V novembri 1902 spolu s Edwardom Wilsonom a poručíkom Ernest Shackleton prešli so svojím psím záprahom 80. rovnobežku. Pouhých 768 km od južného pólu sa však kvôli hladovania a snežné slepote museli vrátiť. Vo februári 1904 sa podarilo vyslobodiť Discovery z ľadového zovretia, v ktorom bola dva roky uväznená.
V júni roku 1907 vyplával do Antarktídy Shackleton, aby sa znovu pokúsil dosiahnuť južného pólu, ale priblížil sa so svojimi troma spoločníkmi k pólu na 180 km a potom sa musel vrátiť.

Aj v súčasnosti sú na tomto kontinente neprebádaná oblasť, kde ešte nestanul človek. Obyvateľstvo tvoria len príslušníci výskumných vedeckých staníc, ktoré sú roztrúsené po celej pevnine. V Antarktíde udržiava 16 štátov 38 výskumných staníc.
I na Antarktídu s jej drsným chladným podnebím sa usporadúvajú turistické expedície. Stačí, keď si naspoříte väčší obnos a potom vyhľadáte vhodnú cestovná kancelária. Každý ale musí podpísať veľmi prísne podmienky IAATO, týkajúce sa ochrany životného prostredia a správať sa podľa nich.
Za kritické je nutné považovať topenia ľadovcov, spôsobené otepľovaním Zeme. Vinu za to nesie človek, jeho nezodpovedné správanie k prírode. Následky začína pociťovať už naša generácia. Podľa merania pomocou satelitov sa zistilo, že ročne z ľadovcov ubúda 152 kubických kilometrov. Ak by úplne roztopil ľadovec v západnej Antarktíde alebo Grónsku, potom by to spôsobilo zvýšenie hladiny oceánov asi o sedem metrov. Tento rast by pritom pravdepodobne trval niekoľko storočí.

Paradise Harbor – leží na Antarktickom polostrove, jedna z najnavštevovanejších antarktických destinácií. Na zodiacu sa tu môžete plaviť pomedzi ľadové kryhy práve odtrhnuté z pevninského ľadovca, odrazy ľadovcov a hôr na hladine oceánu sú obrovským zážitkom
Amundsen-Scott South Pole Station – nová hypermoderná americká polárna stanica. 128 metrov dlhá a 4 metre vysoká budova môže byť zdvihnutá o 8 metrov, aby sa predišlo ničivým snehovým smrštiam, ktoré zničili predošlé dve stanice. Klenot „antarktickej“ ekologickej hi-tech architektúry
Lemaire Channel – rieka tečúca medzi horami ostrova Booth a Antarktickým polostrovom. Fotogenickosť tohto miesta mu priniesla prezývku „Kodakový kút.“
Mawson Station – najdlhšie obývaná polárna stanica v Antarktíde, patriaca Austrálii. Vďaka vysokej nadmorskej výške je centrom výskumu kozmického žiarenia.

Rozloha: 14 000 000 km2
Počet obyvateľov: stáli obyvatelia nie sú, počet sezónnych od 1000 do 4000
Štátne zriadenie: kontinent
Geografická poloha: južný pól. Mapa Antarktídy
Časové pásmo: na Antarktíde neplatia
Podnebie: Antarktída je synonymom chladu. Počas extrémne mrazivých dní teploty vo vnútrozemí klesajú na -70°C, počas najteplejších vystúpia na -35°C. Pri pobreží sú teploty prijateľnejšie: od -15°C do -32°C v zime, lete od 5°C do -5°C. Najteplejšou oblasťou je Antarktický polostrov. Vnútrozemie je najsuchšou púšťou na Zemi, keď extrémne teploty zmrazujú vodu priamo zo vzduchu. Na tomto území spadne za rok menej než 5 cm zrážok. Antarktické vetry sú najsilnejšími na planéte: katabatické vetry dosahujú rýchlosti okolo 320km/h. Vetry na studenej náhornej plošine sú prekvapivo slabé. Antartické snehové búrky sú nesmierne nebezpečné a vyskytujú sa často.
Aktuálne počasie vo svete
Mestá: na Antarktíde nie sú, pobrežné polárne stanice:
McMurdo a Palmer(patriace USA); Arctowski (patriaca Poľsku); St. Kliment Ohridski na ostrove Livingston (patriaca Bulharsku); Port Lockroy (patriaca Veľkej Británii); Baia Terranova (patriaca Taliansku); Mawson, Davis, Casey (patriace Austrálii)
Mena: na polárnych staniciach platia meny domovských krajín
Jazyky: na polárnych staniciach sa hovorí jazykmi domovských krajín
Správne členenie: neexistuje, čiastočné územné nároky majú: Argentína, Austrália, Chile, Francúzsko, Nový Zéland, Nórsko a Veľká Británia. Územné práva majú tiež USA a Rusko. Kontinent spadá po správu Antarktickej dohody uzavretej v roku 1961.