Vojny medzi nimi v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch boli vedené so striedavým šťastím a značne oslabili obranyschopnosť Afričanov v dobe nemeckej okupácie.





Kolonizácia

Územie dnešnej Namíbie objavili Portugalci, menovite Bartolomeo Dias v roku 1488, s jeho kolonizáciou sa začalo až v 19. storočí. Väčšina z mála Európanov, ktorí navštívili teritórium Juhozápadnej Afriky boli objavitelia, misionári alebo lovci. Prvou kolonizátorskou krajinou bola Veľká Británia v roku 1878, od roku 1884 patrila Namíbia nemeckej ríši. Nemecko vstúpilo na cestu koloniálnej expanzie ako jedna z posledných veľmocí; pred zjednotením neprejavovala záujem o kolónie, napriek tomu, že od 40. rokov 19. storočia sa hamburské a a brémske obchodné firmy podieľali čoraz viac na obchode s Afrikou. Vstup Nemecka do Afriky bol náhly a rýchly. Iniciatívu k teritoriálnej okupácií na seba vzali súkromné firmy a spoločnosti a spočiatku boli kolónie a spočiatku boli kolónie nazývané len „chránené územia“ (Schutzgebiete), v ktorých mala vláda dbať len na ochranu nemeckých obchodných záujmov a zaviesť akýsi druh nepriamej vlády.
V roku 1884 vyhlásil Bismarck Juhozápadnú Afriku za nemecký protektorát, hoci išlo o skutočnú kolóniu. Obsadzovanie krajiny sa dialo niekoľkými smermi: z Lüderitzovej zátoky k Oranžskej rieke a do územie Orlamov, zo Swakopmundu do vnútrozemia na náhornú plošinu obývanú Herermi a potom pozdĺž pobrežia k hraniciam Angoly. Napriek značnému úsiliu nemeckej diplomacie sa nepodarilo získať Veľrybiu zátoku (Walvis Bay), ktorá patrila od roku 1878 Veľkej Británií. Roku 1893 boli stanovené hranice Nemeckej juhozápadnej Afriky a v tomto období vznikla aj metropola Windhoek. Domorodé obyvateľstvo sa často proti kolonizátorom búrilo, povstania však boli neúspešné. Už od začiatku nemeckej okupácie kládli Afričania ojedinelý odpor; v roku 1891 sa podarilo Hendrikovi Witbooimu zjednotiť niekoľko orlamských kmeňov a zahájiť oslobodzovaciu vojnu, ktorá trvala až do roku 1894, keď Nemci posilnili svoje jednotky novými oddielmi z metropoly. Po Witbooiho porážke pristúpili nemeckí kolonisti k systematickej exploatácií krajiny aj jej obyvateľstva. Juhozápadná Afrika sa mala stať vzornou kolóniou; boli vystavané cesty. Železnice a mosty a Afričania boli vyháňaní z najlepších pozemkov v strede a na juhu krajiny a na uvoľnenej pôde sa usadzovali nemeckí prisťahovalci ako farmári, používajúc domorodcov na prácu za podmienok veľmi podobných nevoľníctvu. Situácia sa ešte zhoršila, keď v roku 1897 vypukol mor dobytka. Tisíce Hererov, Namov a Orlamov bolo privedených na mizinu a zadĺžilo sa u nemeckých obchodníkov.
Neznesiteľné podmienky a útlak viedli nakoniec k všeobecnému povstaniu Hererov a Khoinov.