Koloniálna správa sa snažila všetkými spôsobmi podporovať ekonomiku prisťahovalcov a vydala množstvo nariadení, ktoré mali z Afričanov urobiť nevoľníkov. Domorodci sa nesmeli sťahovať, opúšťať službu u farmára a pre všetkých bola zavedená povinná pracovná služba, začínajúca 7. rokom života. Doterajšia občinová štruktúra bola úplne rozbitá a Afričania boli zbavení všetkých práv.
Avšak Nemcom nezostalo po porážke Hererov a Khoinov veľa času na pripravovaný „rozvoj“ kolónie, pretože po vypuknutí prvej svetovej vojny zahájili juhoafrické vojská v roku 1915 ťaženie proti Juhozápadnej Afrike. Pod vedením generála Bothu (vtedajšieho ministerského predsedu Juhoafrickej únie) sa im podarilo počas polroku poraziť slabé nemecké sily a okupovať celú krajinu. Juhoafričania boli rozhodnutí za každú cenu pričleniť Juhozápadnú Afriku k svojmu územiu a nedovoliť Nemcom návrat.


Juhozápadná Afrika pod nadvládou Juhoafrickej únie
Oslobodenie a získanie nezávislosti

Keď bola v roku 1915 Juhozápadná Afrika okupovaná vojskami Juhoafrickej únie, neznamenalo to žiadnu podstatnú zmenu, pretože africké obyvateľstvo len dostalo nového pána. Juhoafričania ponechali v platnosti koloniálny režim zavedený Nemcami; nevrátili zabavenú pôdu, neznížili dane a nezrušili nútené práce ani iné obmedzenia. Ešte v roku 1917 podnikli vojenskú výpravu proti Ovambom a podrobili si oblasti neokupované Nemcami.
Po oficiálnom ustanovení mandátnej správy v roku 1922 boli na území Juhozápadnej Afriky vyhlásené rovnaké rasové zákony ako v Juhoafrickej únií, obyvateľstvo bolo zahnané do malých rezervácií v neúrodných častiach a ďalšie obrovské plochy úrodnej pôdy boli zabavené. V roku 1925 vláda násilím vysídlila Hererov aj z tých niekoľko málo úrodných území, ktoré im Nemci ponechali; Hererovia, ktorých viedol vrchný náčelník Hosea Kutako, Maharerov nástupca, toto odmietli, avšak polícia spálila všetky ich domy a letectvo bombardovalo zhromaždenie. Rovnako krutým spôsobom sa rasisti vysporiadali s povstaním Bondelswartov v rokoch 1924-1925, s rehobotskými miešancami, ktorým bola zrušená samospráva. Na ulúpenú pôdu sa začali sťahovať juhoafrickí farmári väčšinou búrskeho pôvodu; počet Európanov vzrástol 34 000 v roku 1926 na 66 000 v roku 1958. Pretože plocha pôdy vhodnej na obrábanie bola pomerne malá, pokračovalo vyvlastňovanie u afrického obyvateľstva, ba vláda vykupovala aj pôdu u spoločností, aby ju mohla predať do dlhodobého nájmu prisťahovalcov.