Namíbia

HISTÓRIA

Osídľovanie


Rozľahlé, riedko osídlené púštne územie na juh od Angoly bolo 1500 rokov obývané khoinskými a hererskými kmeňmi. Jaskynné maľby, ktoré môžu byť viac ako 25000 rokov staré sa prisudzujú prítomnosti loveckých spoločenstiev v krajine počas neskorého Pleistocénu, avšak prvými identifikovanými obyvateľmi boli nepočetné skupiny Sanov, ktorí sem prišli približne na začiatku prvého storočia pr.n.l., po tom, čo boli vyhnaní z iných časti Afriky postupujúcimi Bantuymi a neskôr aj Holanďanmi. Namsky hovoriace kmene Khoinov obývali toto územie o niečo neskôr, od severu prišli Hererovia, avšak nie je známe, kedy sa tak stalo. Namovia vytvorili na začiatku 19. storočia kmeňový zväz, na ktorého čele stál kmeň Awakoi (=červení ľudia), ktorý si podrobil väčšinu ostatných kmeňov. Namovia sídlili na priestore medzi Oranžskou riekou až po 23˚ južnej šírky. Boli to kočovní pastieri žijúci v malých rodových spoločenstvách, v ktorých sa však začala majetková diferenciácia. Na náhornej plošine v strede krajiny sa usídlili bantušskí Hererovia, taktiež pastieri, stojaci na vyššom vývojom stupni ako Namovia. Rozklad prvotno pospolnej spoločnosti u nich pokročil už veľmi ďaleko; náčelníci vlastnili mnohotisícové stáda oviec, nútili obyčajných obyvateľov a zajatcov k obrábaniu malých polí a paseniu dobytka. Politicky sa delili na mnoho klanov a veľkých rodov s vlastnými náčelníkmi, avšak nad nimi ešte stál vrchný náčelník. Na krajnom severe sídlili početní Ovambovia, bantušskí roľníci, udržujúci styky s angolskými kmeňmi viac ako so svojimi južnými susedmi. V 19. storočí u nich došlo k počiatkom triednej diferenciácie a existovala tu zložitá hierarchia náčelníkov, vodcov a starešinov. Medzi územím Ovambov a Hererov žil nepočetný kmeň Damarov, ktorý rasovo patril Bantuom, jazykovo ku Khoinským kmeňom Nama a kultúrne k Sanom. Medzi jednotlivými kmeňmi dochádzalo k častým bojom a vojnám, či lúpežným prepadnutiam, ktorých cieľom bolo zmocniť sa dobytku patriaceho nepriateľovi, ten bol potom predávaný do Kapska výmenou za strelné zbrane a iný tovar. Zvlášť silné nepriateľstvo vládlo medzi Herermi, ktorých viedol náčelník Samuel Maharere a Orlamami (=múdri, starešinovia; kmeň, ktorý sa tu usadil 30. rokoch 19. storočia, žil v občinách a zaoberal sa roľníctvom a pasením dobytka) pod vedením kapitánov Davida Witbooiho a Jonkera Afrikandera.

Vojny medzi nimi v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch boli vedené so striedavým šťastím a značne oslabili obranyschopnosť Afričanov v dobe nemeckej okupácie.





Kolonizácia

Územie dnešnej Namíbie objavili Portugalci, menovite Bartolomeo Dias v roku 1488, s jeho kolonizáciou sa začalo až v 19. storočí. Väčšina z mála Európanov, ktorí navštívili teritórium Juhozápadnej Afriky boli objavitelia, misionári alebo lovci. Prvou kolonizátorskou krajinou bola Veľká Británia v roku 1878, od roku 1884 patrila Namíbia nemeckej ríši. Nemecko vstúpilo na cestu koloniálnej expanzie ako jedna z posledných veľmocí; pred zjednotením neprejavovala záujem o kolónie, napriek tomu, že od 40. rokov 19. storočia sa hamburské a a brémske obchodné firmy podieľali čoraz viac na obchode s Afrikou. Vstup Nemecka do Afriky bol náhly a rýchly. Iniciatívu k teritoriálnej okupácií na seba vzali súkromné firmy a spoločnosti a spočiatku boli kolónie a spočiatku boli kolónie nazývané len „chránené územia“ (Schutzgebiete), v ktorých mala vláda dbať len na ochranu nemeckých obchodných záujmov a zaviesť akýsi druh nepriamej vlády.
V roku 1884 vyhlásil Bismarck Juhozápadnú Afriku za nemecký protektorát, hoci išlo o skutočnú kolóniu. Obsadzovanie krajiny sa dialo niekoľkými smermi: z Lüderitzovej zátoky k Oranžskej rieke a do územie Orlamov, zo Swakopmundu do vnútrozemia na náhornú plošinu obývanú Herermi a potom pozdĺž pobrežia k hraniciam Angoly. Napriek značnému úsiliu nemeckej diplomacie sa nepodarilo získať Veľrybiu zátoku (Walvis Bay), ktorá patrila od roku 1878 Veľkej Británií. Roku 1893 boli stanovené hranice Nemeckej juhozápadnej Afriky a v tomto období vznikla aj metropola Windhoek. Domorodé obyvateľstvo sa často proti kolonizátorom búrilo, povstania však boli neúspešné. Už od začiatku nemeckej okupácie kládli Afričania ojedinelý odpor; v roku 1891 sa podarilo Hendrikovi Witbooimu zjednotiť niekoľko orlamských kmeňov a zahájiť oslobodzovaciu vojnu, ktorá trvala až do roku 1894, keď Nemci posilnili svoje jednotky novými oddielmi z metropoly. Po Witbooiho porážke pristúpili nemeckí kolonisti k systematickej exploatácií krajiny aj jej obyvateľstva. Juhozápadná Afrika sa mala stať vzornou kolóniou; boli vystavané cesty. Železnice a mosty a Afričania boli vyháňaní z najlepších pozemkov v strede a na juhu krajiny a na uvoľnenej pôde sa usadzovali nemeckí prisťahovalci ako farmári, používajúc domorodcov na prácu za podmienok veľmi podobných nevoľníctvu. Situácia sa ešte zhoršila, keď v roku 1897 vypukol mor dobytka. Tisíce Hererov, Namov a Orlamov bolo privedených na mizinu a zadĺžilo sa u nemeckých obchodníkov.
Neznesiteľné podmienky a útlak viedli nakoniec k všeobecnému povstaniu Hererov a Khoinov.

V januári 1904, po ďalších prípravách povstali Hererovia pod vedením vrchného náčelníka Samuela Maharera, pobili nemeckých farmárov a obchodníkov na svojom území, zničili telegrafné vedenie a železnicu a obľahli nemecké posádky v niektorých miestach. Situácia kolonizátorov bola na určitú dobu veľmi kritická a ani rýchlo vypravené posily námornej pechoty nemali valný úspech a utrpeli vážne straty. Až príchod dvadsať tisícovej armády pod velením generála von Trothy v marci 1904 umožnil kolonizátorom poraziť Hererov v bitke o Onyatiu a v auguste ich obkľúčili v pohorí Waterberg. Nemecké vojsko so počínalo s neuveriteľnou krutosťou, zabíjalo Hererov, nerobilo rozdiel medzi mužmi a ženami. Z obkľúčenia sa dostala len niekoľkotisícová skupina, ktorú Maharero previedol cez púšť do Bečuánska, pričom veľká časť Hererov zomrela od hladu, smädu a vysilenia. Po porážke boli zvyšní Hererovia (väčšinou ženy a deti) nahnaní do koncentračných táborov a potom pridelení na práce osadníkom. Počas vojny a tesne po nej zomrelo asi 60 000 Hererov (z odhadovaných 90 000 celkovo), ich územie bolo zabrané, dobytok zabavený a rozdelený medzi kolonistov a bolo im zakázané v budúcnosti chovať akýkoľvek dobytok.
Hererovia viedli boj samostatne, pretože Khoinovia, ich tradiční nepriatelia sa odmietli k nim pripojiť. Až po likvidácií hererského povstania chopili sa Khoinovia pod vedením Hendrika Witbooiho zbraní v južnej časti krajiny. Hlavné boje prebiehali v rokoch 1904-1905 a skončili smrťou Witbooiho. Khoinovia nato prešli k partizánskej vojne, ktorú viedol J. Morenga a spôsobili nemeckému vojsku vážne straty. Až keď padol Morenga, vzdal sa aj zbytok Khoinov. Nemci s nimi naložili podobne ako s Herermi; zabavili im pôdu a dobytok a zvyšných Khoinov rozptýlili po európskych farmách alebo ich zahnali do bezvodých pustín. Vcelku sa stalo obeťami nemeckého imperializmu v Juhozápadnej Afrike od konca 19. storočia do roku 1907 viac ako 100 000 Afričanov, pretože represálií neboli ušetrení ani Damarovia, ani Sanovia, na ktorých si nemeckí dôstojníci poriadali „hony“ z krátkej chvíle. Nemci stratili v dobe povstaní Hererov a Khoinov asi 1500 vojakov z 20 000 nasadených. Tieto značné straty im nedovolili zahájiť vojenské operácie proti početným a dobre organizovaným Ovambom na severe, ktorí zostali fakticky slobodní ešte niekoľko rokov. Vyhladzovacie akcie nemeckých kolonialistov uvoľnili veľké rozlohy najlepšej pôdy pre ďalších prisťahovalcov; napriek tomu, že Juhozápadná Afrika mala zo všetkých nemeckých kolónií najlepšie podmienky, nebol prílev osadníkov príliš veľký – v roku 1914 tu žilo 15 000 Európanov, z čoho bolo 12 000 Nemcov (vrátane vojakov a úradníkov).

Koloniálna správa sa snažila všetkými spôsobmi podporovať ekonomiku prisťahovalcov a vydala množstvo nariadení, ktoré mali z Afričanov urobiť nevoľníkov. Domorodci sa nesmeli sťahovať, opúšťať službu u farmára a pre všetkých bola zavedená povinná pracovná služba, začínajúca 7. rokom života. Doterajšia občinová štruktúra bola úplne rozbitá a Afričania boli zbavení všetkých práv.
Avšak Nemcom nezostalo po porážke Hererov a Khoinov veľa času na pripravovaný „rozvoj“ kolónie, pretože po vypuknutí prvej svetovej vojny zahájili juhoafrické vojská v roku 1915 ťaženie proti Juhozápadnej Afrike. Pod vedením generála Bothu (vtedajšieho ministerského predsedu Juhoafrickej únie) sa im podarilo počas polroku poraziť slabé nemecké sily a okupovať celú krajinu. Juhoafričania boli rozhodnutí za každú cenu pričleniť Juhozápadnú Afriku k svojmu územiu a nedovoliť Nemcom návrat.


Juhozápadná Afrika pod nadvládou Juhoafrickej únie
Oslobodenie a získanie nezávislosti

Keď bola v roku 1915 Juhozápadná Afrika okupovaná vojskami Juhoafrickej únie, neznamenalo to žiadnu podstatnú zmenu, pretože africké obyvateľstvo len dostalo nového pána. Juhoafričania ponechali v platnosti koloniálny režim zavedený Nemcami; nevrátili zabavenú pôdu, neznížili dane a nezrušili nútené práce ani iné obmedzenia. Ešte v roku 1917 podnikli vojenskú výpravu proti Ovambom a podrobili si oblasti neokupované Nemcami.
Po oficiálnom ustanovení mandátnej správy v roku 1922 boli na území Juhozápadnej Afriky vyhlásené rovnaké rasové zákony ako v Juhoafrickej únií, obyvateľstvo bolo zahnané do malých rezervácií v neúrodných častiach a ďalšie obrovské plochy úrodnej pôdy boli zabavené. V roku 1925 vláda násilím vysídlila Hererov aj z tých niekoľko málo úrodných území, ktoré im Nemci ponechali; Hererovia, ktorých viedol vrchný náčelník Hosea Kutako, Maharerov nástupca, toto odmietli, avšak polícia spálila všetky ich domy a letectvo bombardovalo zhromaždenie. Rovnako krutým spôsobom sa rasisti vysporiadali s povstaním Bondelswartov v rokoch 1924-1925, s rehobotskými miešancami, ktorým bola zrušená samospráva. Na ulúpenú pôdu sa začali sťahovať juhoafrickí farmári väčšinou búrskeho pôvodu; počet Európanov vzrástol 34 000 v roku 1926 na 66 000 v roku 1958. Pretože plocha pôdy vhodnej na obrábanie bola pomerne malá, pokračovalo vyvlastňovanie u afrického obyvateľstva, ba vláda vykupovala aj pôdu u spoločností, aby ju mohla predať do dlhodobého nájmu prisťahovalcov.

V rezerváciách, ktorých plocha sa neustále zmenšovala, vládla nepredstaviteľná bieda, ktorá nútila Afričanov odchádzať na prácu na diamantové doly a európske farmy v zemi, alebo ju hľadať v Juhoafrickej únií. Pomerne najmenej boli postihnutí Ovambovia, ktorí si zachovali veľké časti svojho územia a vytrvali pri roľníctve; boli však nútení platiť veľké dane a podliehali vykorisťovaní pomocou nízkych výkupných cien. Naproti tomu Khoinovia (Namovia aj Orlamovia), Damarovia a sčasti aj Hererovia stratili pôvodné kmeňové vzťahy, jazyk a teraz hovoria afrikánčinou; slúžili ako bezprávni nádenníci na farmách alebo v doloch.
Po druhej svetovej vojne mala aj Juhozápadná Afrika, rovnako ako všetky ostatné mandáty bývalej Spoločnosti národov medzinárodné poručníctvo; avšak Smutsova vláda odmietla uznať OSN za právneho nástupcu Spoločnosti národov a podávať výročné správy o stave poručenského územia. V roku 1951 Juhoafrická únia nezákonne anektovala Juhozápadnú Afriku a prehlásila ju za piatu provinciu. OSN bola bezmocná, pretože koloniálne mocnosti vzali juhoafrických expanzionistov pod svoju ochranu. Rasisti začali na tomto území , ktoré právne nepatrilo únií, aplikovať všetky diskriminačné zákony, dokonca mali tú drzosť, že vyzvali niektorých náčelníkov, aby slávnostne potvrdili, že si prajú pripojenie k Juhoafrickej únií. Väčšina náčelníkov však odmietla, a tak boli Hererovia presídlení do ešte horších podmienok. Boj Afričanov bol nesmierne obtiažny , pretože boli alebo roztrieštení v malých a oddelených rezerváciách alebo žili ojedinele na farmách. Napriek tomu sem v 50. rokoch zavial nový vietor zmien v Afrike a utvorili sa prvé organizácie odhodlané vybojovať pre Afričanov rovnoprávnosť. Už v roku 1946 začal náčelník Kutako posielať OSN sťažnosti a v roku 1957 vyslal anglického misionára M. Scotta, aby v poručenskej rade predložil správu o diskriminačnej politike Juhoafrickej únie. Táto správa, ktorá odhalila barbarský režim vládnuci v Juhozápadnej Afrike, bola popudom k tomu, že sa OSN aj svetová verejnosť začali dôkladne zaoberať pomermi v celej Únií. V roku 1961 na Valnom zhromaždení uznalo OSN Juhoafrickú republiku za nespôsobilú k vykonávaniu poručenskej správy a žiadalo odvolanie všetkých ozbrojených síl. Tieto opatrenia stimulovali aj národnooslobodzovací boj. Valné zhromaždenie OSN v roku 1966 odmietlo požiadavku Juhoafrickej republiky na toto územie a v roku 1968 táto krajina získala názov Namíbia.

Ľudová organizácia Juhozápadnej Afriky (South-West African People´s Organisation – SWAPO), najsilnejšia organizácia černošského obyvateľstva, sa spočiatku márne domáhala účasti na štátnej správe a možnosti zúčastniť sa volieb v krajine, a preto od roku 1966 vyhlásila boj za dosiahnutie nezávislosti. OSN uznala v roku 1973 SWAPO za jedinú zákonnú predstaviteľku Namíbie. Prechod k nezávislosti sa mal uskutočniť po dohľadom Juhoafrickej republiky. Roku 1983 sa Namíbia znovu dostala pod priamu správu Juhoafrickej republiky a ďalší vývoj bol poznamenaný konfliktmi, pri ktorých musela zasahovať rada bezpečnosti OSN. Po jednaní zainteresovaných štátov v roku 1988 bola podpísaná zmluva medzi Juhoafrickou republikou, Angolou a Kubou o urovnanie situácie v Namíbií. Podľa nej mali juhoafrické jednotky odísť z tejto krajiny v náväznosti na odchod kubánskych vojsk z Angoly.
1.apríla 1989 do Windhoeku v Namíbií dorazilo 4500 mužov jednotiek Organizácie spojených národov. Ich úlohou malo byť zabezpečenie vyhlásenia nezávislosti tejto bývalej nemeckej kolónie od Juhoafrickej republiky. Namíbia bola poslednou kolóniou na africkom kontinente. Uskutočňovanie plánu OSN začalo prímerím medzi vojenskými jednotkami Juhoafrickej republiky a ľudovým hnutím za nezávislosť Namíbie SWAPO. Na základe tohto plánu bola v apríli 1990 vytvorená vláda, čím formálne vstúpila v platnosť nezávislosť krajiny. Boli anulované rasové diskriminačné zákony a zabezpečenia repatriácie približne 41000 angolských a namíbijských utečencov. Voľby do ústavodarného zhromaždenia sa uskutočnili 1. novembra, SWAPO v nich získalo 57 % hlasov. 31.1.1990 vyhlásilo Národné zhromaždenie nezávislosť a 16.1. bol za prezidenta zvolený predseda SWAPO Sam Nujoma, ktorý 21.3.1990 zložil prezidentský sľub do rúk generálneho tajomníka OSN. Tým sa v Afrike skončila existencia posledného štátu pod cudzou nadvládou.
Do februára 1994 bola enkláva zahrňujúca hlavný prístav Walvis Bay spravovaná Juhoafrickou republikou. V roku 1994 sa uskutočnili prvé namíbijské slobodné voľby. Nujoma bol znovuzvolený a SWAPO získala 53 zo 72 miest v Národnom zhromaždení. Opozícia zastupovaná DTA (Democratic Turnhalle Alliance) získala 15 miest. Nujomova správa podporovala zdravú rozvíjajúcu sa ekonómiu a pozdvihla rešpekt pre ľudské práva. Nujoma vyhral aj tretie prezidentské voľby v decembri 1999, kde porazil bývalého člena SWAPO Bena Ulenga, dnes člena COD (Congress of Democrats). SWAPO dominovalo aj týmto voľbám, získajúc 55 miest v Národnom Zhromaždení.

COD a DTA získalo každé po 7 miest.


Významné udalosti histórie Namíbie

1884 dnešná Namíbia sa dostala proti vôli Afričanov pod nemecké koloniálne panstvo
1904-1907 veľké povstanie Hererov a Khoinov, ktoré koloniálna moc brutálne potlačila
1915 vojská Juhoafrickej únie obsadili Namíbiu
1922 Juhoafrická únia vyhlásila Namíbiu za mandátne územie
1951 Juhoafrická únia si protiprávne prisvojila Namíbiu ako svoju 5. provinciu
1958 bola založená Organizácia juhoafrického ľudu SWAPO, ktorá je vedúcou silou v národnooslobodzovacom boji
1966 v auguste sa začal ozbrojený boj SWAPO ta oslobodenie Namíbie; v októbri Valné zhromaždenie pozbavilo JAR mandátu nad Namíbiou; JAR toto uznesenie neuznala
1968 Valné zhromaždenie OSN sa uznieslo, že územie doteraz známe ako Juhozápadná Afrika prijme názov Namíbia
1971 medzinárodný súd rozhodol, že JAR musí zrušiť svoju správu a okupáciu v Namíbií
1990 Namíbia sa stala nezávislou krajinou

SÚČASNOSŤ

FAKTY


OFICIÁLNY NÁZOV: Namíbijská republika
DÁTUM VZNIKU: 21.3.1990
HLAVNÉ MESTO: Windhoek (155 000 obyvateľov)
VÝZNAMNÉ MESTÁ: Gobabis, Keetmanshoop, Rundu, Lüderitz, Karasburg, Grootfontein, Walvis Bay


VLÁDA

ZRIADENIE: parlamentná republika
HLAVA ŠTÁTU: prezident Sam Shafishuna Nujoma, je zároveň hlavou štátu a predsedom parlamentu
KABINET: kabinet je zvolený prezidentom spomedzi členov Národného Zhromaždenia
VOĽBY: prezident je volený na päťročné obdobie
VOJENSKÉ SILY: Národná Obranná Sila (vojsko), Polícia
OPIS VLAJKY: modrý trojuholník so žltým slnkom vyplňuje horný ľavý roh a rovnako veľký zelený prázdny trojuholník vyplňuje dolný pravý roh; trojuholníky sú oddelené červeným pásom ktorý je zkontrastovaný dvomi rovnými bielymi čiarami na hranici




GEOGRAFICKÉ ÚDAJE

ROZLOHA: 825 418 km²
SUSEDIA: Angola – 1376 km, Botswana – 1360 km, Juhoafrická republika – 855 km, Zambia – 233 km
POBREŽIE: 1 572 km
POVRCH: Tvorí ho náhorná plošina polopúštneho charakteru dosahujúca výšku 2500 m. Pri pobreží je úzky pás nížiny a púšť Namib, na východe púšť Kalahari. Najnižší bod územia leží pri Atlantickom oceáne (0 m.n.m.), najvyšším bodom je Konigstein (2606 m.n.m.)
PODNEBIE: Vnútrozemské, kontinentálne. Prší málo, pokiaľ nevanie horúci a suchý vietor berg, býva pobrežie zahalené hmlou. OBYVATEĽSTVO

POČET OBYV.: 1 797 677
HUSTOTA OBYV.: 2 obyv./km²
ETNIKÁ: Najväčšia etnická skupina Ovambovia žije prevažne na severe. Belosi, vrátane veľkého nemeckého spoločenstva , sú skoncentrovaní okolo Windhoeku. K etnickým konfliktom, ktorých vznik sa predpovedal ako dôsledok nezávislosti, nedošlo.
Celkovo na území Namíbie žije 87,5 % černošského obyvateľstva, 6 % belochov a 6,5 % miešancov. Približne 50 % obyvateľstva tvorí kmeň Ovambov, 9 % kmeň Kavangov.

Ostatné etnické skupiny sú: Hererovia (7 %), Damarovia (7 %), Namovia (5 %), Kapriviáni (4%), Bushmeni (3 %), Basterovia (2%) a Tswanovia (0,5%). JAZYKY: Oficiálnym jazykom je angličtina, ktorou však hovorí len 7% obyvateľstva. Jazykom väčšiny obyvateľstva je afrikánčina (60 %), 32% obyvateľov používa nemčinu.
NÁBOŽENSTVÁ: kresťania 80%, animistické 18%, iné 2%
GRAMOTNOSŤ: Vinou dedičstva apartheidu je medzi černochmi vysoká negramotnosť. Len 38 % populácie staršej ako 15 rokov vie čítať a písať. Celkovo je to 45 % mužov a 31 % žien. VEK. ŠTRUKT.: 0-14 rokov: 42,74 % (389 028 mužov; 379 229 žien)
15-64 rokov: 53,54 % (480 075 mužov; 482 375 žien)
nad 65 rokov: 3,72 % ( 29 109 mužov; 37 861 žien)
PRIR. PRÍRASTOK:1,38 %
POČET NAR.: 34,71 na 1000 obyvateľov
POČET MŔTVYCH: 20,9 na 1000 obyvateľov
PÔRODNOSŤ: 4,83 detí na 1 ženu
DĹŽKA VEKU: celkovo populácia: 40,62 rokov
muži: 42,48 rokov
ženy: 38,71 rokov
HIV/AIDS: V roku 1999 žilo na území Namíbie 160 000 obyvateľov nakazených týmto vírusom, do tohto roku na túto chorobu odhadom umrelo asi 18000 obyvateľov

HOSPODÁRSTVO:

CHARAKTER: Namíbia je slabo rozvinutá poľnohospodárska krajina s významným ťažobným priemyslom, no aj napriek tomu je to tretia najbohatšia africká krajina na juh od Sahary. PRIEMYSEL: Základom hospodárstva Namíbie je ťažba a spracovanie nerastných surovín a minerálov pre vývoz. Najdôležitejšie nerasty sú: uránová ruda, diamanty, olovo, cín, ropa, meď, striebro, vanád a nikel. Namíbia je štvrtým najväčším vývozcom nepalivových surovín v Afrike a piatym najväčším producentom uránu. Náleziská uránovej rudy pri Rössingu patria k najväčším na svete. Po Maroku je Namíbia najväčším vývozcom v Afrike. Zinková baňa pri Rosh Pinah je najväčšia v Afrike a jej ložiská sa odhadujú na 4 mil. ton. POĽNOHOSP.: Majú bohatý výlov morských rýb, avšak problémom je nedostatok kvalifikovaných ľudí. Z poľnohospodárstva má význam najmä chov oviec, hovädzieho dobytka a kôz. 1 % pôdy sa využíva ako orná pôda, pasienky dosahujú rozlohu 46 % , lesy a zalesnené územia 22 %. Hlavnými priemyselnými odvetviami sú teda spracovanie rýb, mäsovýroba, výroba mliečnych produktov a baníctvo. ZAMESTNANOSŤ: Hospodárstvo Namíbie kontroluje zahraničný kapitál. Hoci je hrubý domáci produkt štyrikrát väčší ako iných afrických krajín, Namíbijčania žijú v chudobe najmä kvôli vysokej miere nezamestnanosti, ktorá dosahuje 30 až 40 percent. 47 % pracujúcich je zamestnaných v poľnohospodárstve, 20 % v priemysle a zvyšných 33% občanov pracuje v službách.

EXPORT: Namíbijská ekonómia je úzko prepojená s ekonómiou Juhoafrickej republiky. Namíbia vyváža diamanty, meď, zlato, zinok, olovo, urán, dobytok a spracované ryby, pričom sú jej partnermi Veľká Británia (43%), Juhoafrická republika (26%), Španielsko (14%), Francúzsko (8%) a Japonsko. IMPORT: Importuje najmä potraviny, ropu , palivá , stroje, technické vybavenie a chemikálie. 81% dováža z Juhoafrickej republiky, 4 % z USA a 2% z Nemecka. V roku 2000 dlh Namíbie dosahoval výšku 217 miliónov dolárov. MENA: rand (namíbijský dolár) = 100 centov, 1 Namíbijský dolár = 7,78 Amerického dolára; inflácia 9,1%
ZDRUŽENÍ V ORG.: OSN, OAU,CW, WHO, UNESCO, UNHCR, FAO...
DOPRAVA: Železničná sieť je dlhá 2382 km, pričom spája najmä banské oblasti s prístavmi v Juhoafrickej republike. Cestná sieť meria 63 258 km, z čoho len 5 250 km je vydláždených. Najväčšie prístavy sú Walvis Bay a Lüderitz. Namíbia má spolu 131 letísk, z ktorých je 21 vydláždených a 110 poľných, menších vnútrozemských letísk.