Biosféra

Biosféra

Biosféra je živý obal zeme. Tvoria ho rastliny živočíchy a mikroorganizmy. Zaberá časť atmosféry, hydrosféry a zemskej kôry. Biosféru ako súčasť krajinnej sféry skúma biogeografia. Orientuje sa na dve odlišné krajinné zložky: rastlinstvo (tvorí 90% biosféry) a živočíšstvo. Jednotlivé krajinné zložky rôznym spôsobom vplývajú na živé organizmy ako ekologické činitele (voda, svetlo, teplo, pôda, reliéf). Veľmi dôležitým ekologickým činiteľom v biosfére je voda – časť rastlinstva môže žiť iba vo vode – sú to vodné organizmy (morské a sladkovodné). Podľa nárokov na vodu sú rastliny vlhkomilné – hygrofyty, suchomilné – xerofyty a sukulenty úsporne hospodária s vodou.
Podľa nárokov na teplo a svetlo sú rastliny teplomilné, cladnomilné, svetlomilné a tieňomilné.
Podľa nárokov na pôdu sú hygrofyty (vlhké pôdy), nitrofilné (sú náročné na dusík), kalcifilné ( sú náročné na vápnik), acidofilné ( kyslé pôdy) a halofyty (zasolené pôdy).
Rastliny a živočíchy združujú a vytvárajú spoločenstvo rastlín – fytocenózu a spoločenstvo živočíchov – zoocenózu. Zákonitý súbor rastlín a živočíchov, v ktorom platia vlastn=e pravidlá vzájomného spolužitia, sa nazýva – biocenóza. V rovníkovej oblasti sa vytvorilo pásmo dažďových rovníkových lesov s najbohatšou vegetáciou na Zemi. Lesy sú bujné, husté vysoké 50 – 60 m, stromy tvoria 4 – 5 poschodí. Rozšírené sú v povodí Amazonu a Konga. Smerom od rovníka sa znižuje výška stromov, lesy sú redšie, prechádzajú do tropických saván, kde prevládajú trávnaté a krovité porasty. Trávy dosahujú výšku 2 – 3 m. Savany sú najviac rozšírené v Afrike a Južnej Amerike. Smerom od rovníka k pólu ubúda zrážok i rastlinstva a savany prechádzajú do pásma tropických a subtropických polopúští s chudobným teplomilným rastlinstvom. V blízkoosti obratníkov nastupujú púšte , ktoré sú takmer bez rastlinstva. Toto pásmo je typické najmä pre severnú Afriku (Sahara) a juhozápadnú Áziu (Arabský poloostrov). V oblasti okolo Stredozemného mora sa vytvorilo pásmo stredomorského rastlinstva s riedkymi vždyzelenými porastami. V juhovýchodnej Ázií sa vytvorilo subtropické pásmo monzúnových lesov s veľmi bohatou vegetáciou – vplyv monzúnových dažďov. Smerom do vyšších geografických šírok nasleduje pásmo stepí s množstvom druhov nízkych tráv a cibuľovitých rastlín. Miestami prechádzajú stepi až do polopúšti a púšti mierneho pásma (stredná Ázia). S pribúdaním zrážok smerom do mierneho pásma nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov.

Najviac rozšírené sú v Európe. Pásmo ihličnatých lesov (tajga) je typické pre Áziu (Sibír) – tiahne sa rovnobežkovým smerom od Škandinávie až po Tichý oceán – a Severnú Ameriku (Kanada). Pásmo tundier je rozšírené iba na severnej pologuli na okrajoch Euroázie a Severnej Ameriky. Sú tu najdrsnejšie podmienky pre vývoj rastlinstva. Za polárnou hranicou lesa, kde nízke stromy prechádzajú do krovitých foriem – krovitá tundra – nastupujú bylinné a machovo – lišajníkovité porasty – bylinná tundra. V oblasti pólov sa rozprestierajú polárne pustatiny.

Vertikálne členenie biosféry:
Najvýraznejšou črtou diferenciácie rastlinného krytu v pohoriach je výrazná vertikaálna stupňovitosť, ktorú podmieňujú náhle teplotné a vlhkostné zmeny s rastúcou nadmorskou výškou. V rôznych oblastiach na Zemi je rôzne usporiadanie vegetácie. Závisí od rozšírenia drevín a od geografických podmienok. Vertikálne usporiadanie rastlinstva možno vyjadriť všeobecnou schémou:

1. Nelesná zóna (savany, púšte, stepi v suchých oblastiach)
2. Zóna lesa
3. Zóna krovitých porastov
4. Zóna vysokohorských bylinných formácií
5. Zóna večného snehu a ľadu
V našich pohoriach rozlišujeme tieto vegetačné stupne: dubový (do 550m), bukový (do 1250 až 1300 m), smrekový (po hornú hranicu lesa), kosodrevinový (nad lesnou hranicou), nad ním stupeň alpinskej bylinnej vegetácie.



Biosféra

Biosféra je živý obal zeme. Tvoria ho rastliny živočíchy a mikroorganizmy. Zaberá časť atmosféry, hydrosféry a zemskej kôry. Biosféru ako súčasť krajinnej sféry skúma biogeografia. Orientuje sa na dve odlišné krajinné zložky: rastlinstvo (tvorí 90% biosféry) a živočíšstvo. Jednotlivé krajinné zložky rôznym spôsobom vplývajú na živé organizmy ako ekologické činitele (voda, svetlo, teplo, pôda, reliéf). Veľmi dôležitým ekologickým činiteľom v biosfére je voda – časť rastlinstva môže žiť iba vo vode – sú to vodné organizmy (morské a sladkovodné). Podľa nárokov na vodu sú rastliny vlhkomilné – hygrofyty, suchomilné – xerofyty a sukulenty úsporne hospodária s vodou.
Podľa nárokov na teplo a svetlo sú rastliny teplomilné, cladnomilné, svetlomilné a tieňomilné.
Podľa nárokov na pôdu sú hygrofyty (vlhké pôdy), nitrofilné (sú náročné na dusík), kalcifilné ( sú náročné na vápnik), acidofilné ( kyslé pôdy) a halofyty (zasolené pôdy).
Rastliny a živočíchy združujú a vytvárajú spoločenstvo rastlín – fytocenózu a spoločenstvo živočíchov – zoocenózu.

Zákonitý súbor rastlín a živočíchov, v ktorom platia vlastn=e pravidlá vzájomného spolužitia, sa nazýva – biocenóza. V rovníkovej oblasti sa vytvorilo pásmo dažďových rovníkových lesov s najbohatšou vegetáciou na Zemi. Lesy sú bujné, husté vysoké 50 – 60 m, stromy tvoria 4 – 5 poschodí. Rozšírené sú v povodí Amazonu a Konga. Smerom od rovníka sa znižuje výška stromov, lesy sú redšie, prechádzajú do tropických saván, kde prevládajú trávnaté a krovité porasty. Trávy dosahujú výšku 2 – 3 m. Savany sú najviac rozšírené v Afrike a Južnej Amerike. Smerom od rovníka k pólu ubúda zrážok i rastlinstva a savany prechádzajú do pásma tropických a subtropických polopúští s chudobným teplomilným rastlinstvom. V blízkoosti obratníkov nastupujú púšte , ktoré sú takmer bez rastlinstva. Toto pásmo je typické najmä pre severnú Afriku (Sahara) a juhozápadnú Áziu (Arabský poloostrov). V oblasti okolo Stredozemného mora sa vytvorilo pásmo stredomorského rastlinstva s riedkymi vždyzelenými porastami. V juhovýchodnej Ázií sa vytvorilo subtropické pásmo monzúnových lesov s veľmi bohatou vegetáciou – vplyv monzúnových dažďov. Smerom do vyšších geografických šírok nasleduje pásmo stepí s množstvom druhov nízkych tráv a cibuľovitých rastlín. Miestami prechádzajú stepi až do polopúšti a púšti mierneho pásma (stredná Ázia). S pribúdaním zrážok smerom do mierneho pásma nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov. Najviac rozšírené sú v Európe. Pásmo ihličnatých lesov (tajga) je typické pre Áziu (Sibír) – tiahne sa rovnobežkovým smerom od Škandinávie až po Tichý oceán – a Severnú Ameriku (Kanada). Pásmo tundier je rozšírené iba na severnej pologuli na okrajoch Euroázie a Severnej Ameriky. Sú tu najdrsnejšie podmienky pre vývoj rastlinstva. Za polárnou hranicou lesa, kde nízke stromy prechádzajú do krovitých foriem – krovitá tundra – nastupujú bylinné a machovo – lišajníkovité porasty – bylinná tundra. V oblasti pólov sa rozprestierajú polárne pustatiny.

Vertikálne členenie biosféry:
Najvýraznejšou črtou diferenciácie rastlinného krytu v pohoriach je výrazná vertikaálna stupňovitosť, ktorú podmieňujú náhle teplotné a vlhkostné zmeny s rastúcou nadmorskou výškou. V rôznych oblastiach na Zemi je rôzne usporiadanie vegetácie. Závisí od rozšírenia drevín a od geografických podmienok. Vertikálne usporiadanie rastlinstva možno vyjadriť všeobecnou schémou:

1. Nelesná zóna (savany, púšte, stepi v suchých oblastiach)
2. Zóna lesa
3. Zóna krovitých porastov
4. Zóna vysokohorských bylinných formácií
5.

Zóna večného snehu a ľadu
V našich pohoriach rozlišujeme tieto vegetačné stupne: dubový (do 550m), bukový (do 1250 až 1300 m), smrekový (po hornú hranicu lesa), kosodrevinový (nad lesnou hranicou), nad ním stupeň alpinskej bylinnej vegetácie.



Biosféra

Biosféra je živý obal zeme. Tvoria ho rastliny živočíchy a mikroorganizmy. Zaberá časť atmosféry, hydrosféry a zemskej kôry. Biosféru ako súčasť krajinnej sféry skúma biogeografia. Orientuje sa na dve odlišné krajinné zložky: rastlinstvo (tvorí 90% biosféry) a živočíšstvo. Jednotlivé krajinné zložky rôznym spôsobom vplývajú na živé organizmy ako ekologické činitele (voda, svetlo, teplo, pôda, reliéf). Veľmi dôležitým ekologickým činiteľom v biosfére je voda – časť rastlinstva môže žiť iba vo vode – sú to vodné organizmy (morské a sladkovodné). Podľa nárokov na vodu sú rastliny vlhkomilné – hygrofyty, suchomilné – xerofyty a sukulenty úsporne hospodária s vodou.
Podľa nárokov na teplo a svetlo sú rastliny teplomilné, cladnomilné, svetlomilné a tieňomilné.
Podľa nárokov na pôdu sú hygrofyty (vlhké pôdy), nitrofilné (sú náročné na dusík), kalcifilné ( sú náročné na vápnik), acidofilné ( kyslé pôdy) a halofyty (zasolené pôdy).
Rastliny a živočíchy združujú a vytvárajú spoločenstvo rastlín – fytocenózu a spoločenstvo živočíchov – zoocenózu. Zákonitý súbor rastlín a živočíchov, v ktorom platia vlastn=e pravidlá vzájomného spolužitia, sa nazýva – biocenóza. V rovníkovej oblasti sa vytvorilo pásmo dažďových rovníkových lesov s najbohatšou vegetáciou na Zemi. Lesy sú bujné, husté vysoké 50 – 60 m, stromy tvoria 4 – 5 poschodí. Rozšírené sú v povodí Amazonu a Konga. Smerom od rovníka sa znižuje výška stromov, lesy sú redšie, prechádzajú do tropických saván, kde prevládajú trávnaté a krovité porasty. Trávy dosahujú výšku 2 – 3 m. Savany sú najviac rozšírené v Afrike a Južnej Amerike. Smerom od rovníka k pólu ubúda zrážok i rastlinstva a savany prechádzajú do pásma tropických a subtropických polopúští s chudobným teplomilným rastlinstvom. V blízkoosti obratníkov nastupujú púšte , ktoré sú takmer bez rastlinstva. Toto pásmo je typické najmä pre severnú Afriku (Sahara) a juhozápadnú Áziu (Arabský poloostrov). V oblasti okolo Stredozemného mora sa vytvorilo pásmo stredomorského rastlinstva s riedkymi vždyzelenými porastami. V juhovýchodnej Ázií sa vytvorilo subtropické pásmo monzúnových lesov s veľmi bohatou vegetáciou – vplyv monzúnových dažďov. Smerom do vyšších geografických šírok nasleduje pásmo stepí s množstvom druhov nízkych tráv a cibuľovitých rastlín. Miestami prechádzajú stepi až do polopúšti a púšti mierneho pásma (stredná Ázia). S pribúdaním zrážok smerom do mierneho pásma nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov. Najviac rozšírené sú v Európe.

Pásmo ihličnatých lesov (tajga) je typické pre Áziu (Sibír) – tiahne sa rovnobežkovým smerom od Škandinávie až po Tichý oceán – a Severnú Ameriku (Kanada). Pásmo tundier je rozšírené iba na severnej pologuli na okrajoch Euroázie a Severnej Ameriky. Sú tu najdrsnejšie podmienky pre vývoj rastlinstva. Za polárnou hranicou lesa, kde nízke stromy prechádzajú do krovitých foriem – krovitá tundra – nastupujú bylinné a machovo – lišajníkovité porasty – bylinná tundra. V oblasti pólov sa rozprestierajú polárne pustatiny.

Vertikálne členenie biosféry:
Najvýraznejšou črtou diferenciácie rastlinného krytu v pohoriach je výrazná vertikaálna stupňovitosť, ktorú podmieňujú náhle teplotné a vlhkostné zmeny s rastúcou nadmorskou výškou. V rôznych oblastiach na Zemi je rôzne usporiadanie vegetácie. Závisí od rozšírenia drevín a od geografických podmienok. Vertikálne usporiadanie rastlinstva možno vyjadriť všeobecnou schémou:

1. Nelesná zóna (savany, púšte, stepi v suchých oblastiach)
2. Zóna lesa
3. Zóna krovitých porastov
4. Zóna vysokohorských bylinných formácií
5. Zóna večného snehu a ľadu
V našich pohoriach rozlišujeme tieto vegetačné stupne: dubový (do 550m), bukový (do 1250 až 1300 m), smrekový (po hornú hranicu lesa), kosodrevinový (nad lesnou hranicou), nad ním stupeň alpinskej bylinnej vegetácie.